Je plnenie snov nezmyselné?

Dnešný príspevok bude o niečo iný než tie ostatné, no už dlhšie som sa nad tým zamýšľala a chcela som rozprúdiť konverzáciu a možno niektorých aj trochu motivovať. Pokiaľ nemáte radi „motivačné žvásty“, pokojne sa môžete otočiť a ísť na druhý blog, pretože toto je presne taký článok. Aj napriek tomu, ale dúfam, že tomu dáte aspoň šancu a možno vás osloví. 

Bola som deviatačka na základke, keď som si uvedomila, že chcem byť autorkou. Bláznivá myšlienka? Možno. No v tom čase som bola tak pohltená mojou predstavivosťou a opantaná detskou naivitou, že som si neuvedomovala do akej miery je môj sen reálny. Jednoducho som chcela byť spisovateľkou. Ak to dokážu iní, prečo nie ja? V tomto je detská naivita taká krásna, pretože keď niečo chcete, jednoducho si poviete, že to budete mať a vec je vybavená. Preto vám deti na otázku "Čo chceš byť, keď budeš veľký/á?" odpovedia tie najrôznejšie odpovede od hasiča až po prezidenta. Oni ešte nerozlišujú, do akej miery je ich sen reálny a akú snahu musia vynaložiť na jeho dosiahnutie a hlavne nevedia, že život nie je ľahký. Ach, ako veľmi by som chcela byť znova dieťaťom. 

Myslím, že ste oboznámení s tým, aký je slovenský knižný trh. Väčšina kníh pochádza z prekladov zahraničnej literatúry a diela slovenských autorov tvoria veľmi malé percento. Aj to je však lepšie ako žiadne. Prečo je ale tak málo kníh slovenských autorov? Znamená to, že nevieme písať? Je to, že sa nekupujú tak dobre ako zahraniční autori spôsobené tým, že sú to slovenskí autori? V otázkach by som mohla pokračovať a myslím, že odpovede by sa líšili podľa osoby, ktorá by ich zodpovedala. Aj ja sama radšej siahnem po prekladovej literatúre skôr ako po našej domácej, pokiaľ to nie je nejaká z klasík alebo zo starších autorov. Neviem si pomôcť, ale mne príde práca našich autorov so slovami trochu kostrbatá a neprirodzená, ale to je na inú debatu. 

Keď som bola na strednej, cítila som sa nepríjemne, keď som mala niekomu povedať, že sa vo voľnom čase venujem písaniu príbehov, pretože jednak sa na mňa dívali ako na mimozemšťana a jednak to nebolo niečo, čím by som sa uživila. Však len výber vysokej školy bol u mňa predovšetkým o tom, čím sa viac uživím ako o tom, čo by som naozaj chcela robiť. Na jednej strane tomu rozumiem a som veľmi rada, že ma viedli rodičia k tomu, aby som myslela aj na to, čím sa uživím. Aj keď dobre vieme, že len malé percento študentov robí to, čo naozaj vyštudovalo. Peniaze boli vždy uprednostňované pred snami, preto keď som niekomu povedala, čím chcem byť, snažili sa ma od toho odhovoriť. A na určitú dobu to aj fungovalo. Prestala som písať, pretože som nevidela zmysel v tom pokračovať, keď nemám šancu, že to niekto vydá. A mnohí ľudia sa postarali o tom, aby som verila, že nie som dosť dobrá, aby som to dosiahla.

Prednedávnom som začala písať v angličtine a znova som sa zamilovala do svojej kreativity. Ani som nevedela, ako veľmi mi chýbala, kým som sa k nej nevrátila. Ľudia mi stále hovoria, že som hlúpa, ak si myslím, že by môj príbeh mohol byť publikovaný v zahraničí, pretože tam nežijem a moja angličtina určite nie je dosť dobrá. Mohla by som im veriť, znova sa vzdať a sústrediť sa na iné oblasti mojej budúcnosti. Mohla by som sa sústrediť na školu a na to, ako byť dobrou učiteľkou, ale naozaj to chcem? Teda učiteľstvo sa mi počas tých štyroch rokov na UK dostalo pod kožu a je to niečo, čo ma naozaj zaujíma a chcela by som v tom odbore robiť, ale je to niečo, čo ma napĺňa vášňou?

Sny sú dôležitou súčasťou nášho života. Bez nich by nás nemal kto hnať vpred a nemali by sme motiváciu sa neustále sa zlepšovať. Čo by sme robili bez snov? Mali by sme byť spokojní s obyčajnými vecami, keď môžeme tvrdo pracovať a mať život, o akom sme snívali? Ak by sa ma na to niekto spýtal minulý rok, moje pesimistické ja by odvetilo, že sny sú nanič a nikdy z nich nespravíme realitu. Ale už nie som taká pesimistická a chcem veriť, že hnanie sa za snami má zmysel, pretože inak by tento svet bol neskutočne smutný. 

Priznávam, moja angličtina nie je perfektná, aj keď ju študujem už štrnásť rokov a áno, nežijem v zahraničí, ale nemienim tým hlasom dať silu, aby ma odhovorili. Najdôležitejšie je, aby sme v seba verili. Musíme byť svojimi najlepšími priateľmi. Musíme si držať palce, keď sa nás všetci snažia od toho odradiť. Musíme sa hnať za snami, pretože je vždy lepšie vedieť, že sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, aby sme si ho splnili, než vedieť, že sme pre to neurobili nič.

Nebude to jednoduché, no bude to stáť za to. Takže nech si ostatní hovoria, čo chcú, nevzdávaj sa. Ja v teba verím. Dokonči ten príbeh, o ktorom si myslíš, že je hlúpy a že ho nikto nebude chcieť čítať. Cestuj, ak ťa to robí šťastným, aj keď si tvoji rodičia myslia, že je to strata času. Rob to pre seba! Život je príliš krátky, tak im nedaj šancu ti v tom zabrániť. 

Snívaj.
Snívaj vo veľkom.
Snívaj, ako keby to bola tá jediná vec, ktorá ťa drží pri živote.

Možno zniem ako jedno veľké klišé, možno zniem bláznivo, čo je v poriadku, nikdy som nepovedala, že som normálna, ale mojím snom je vydať knihu v angličtine. To je blízke môjmu srdcu a nezastavím sa pokiaľ to nedosiahnem. 

Povedal vám niekto, že sú vaše sny priveľké, aby mohli byť skutočnosťou? Aké sú vaše sny? Akú radu by ste dali vy niekomu, kto sa  bojí nasledovať svoje sny, pretože ich niekto odradil? 

Listy pod vianočný stromček

Určite poznáte ten pocit, keď je týždeň pred Vianocami a vy ešte nemáte nakúpené darčeky, v tom horšom prípade ani neviete, čo dotyčnému kúpiť. Nebojte sa, mám pre vás riešenie, ktoré je lacné a ešte aj zo srdca a pokiaľ sa vyžívate v kreatívnych veciach, tak toto bude ako stvorené pre vás. 

OTVOR KEĎ LISTY/ OPEN WHEN LETTERS

Možno ste už o nich počuli, možno nie. Ja som našla tento nápad na internete ešte v lete a ihneď som vedela, že je to perfektný darček pre moju kamarátku, ktorá sa tento rok odsťahovala do Čiech, vďaka čomu sme spolu oveľa menej. Keď si do toho vezmete ešte prácu a školu... nevidíme sa pomaly ani na nete, a tak som myslela, že tieto listy by boli perfektným riešením, keď nebudem môcť odpísať a ona bude potrebovať podporu. Zároveň je to však niekoľko malých darčekov v jednom a postupne si všetky otvorí, no bude to mať aj ako pamiatku.

O čom ale celý tento nápad je? 

Je to veľmi jednoduché. Spíšete si niekoľko situácií, v ktorých by sa váš kamarát/kamarátka/priateľ/priateľka mohla ocitnúť a napíšete jej list, ktorý si on/ona prečíta, keď sa v tej situácii ocitne. Najväčšie problémy ani neboli s písaním listov, ale skôr s vymýšľaním situácií. Dovoľte mi teda ponúknuť vám niekoľko nápadov, od ktorých by ste sa mohli odraziť.

Otvor keď...

• budeš mať zlú náladu (list na zdvihnutie nálady, nejaké spoločné fotky, zábavné výroky)
• budeš potrebovať povzbudiť (list, kde zhrniem, čo všetko dokázala a aká je skvelá)
• budeš mať chuť na čaj (rozmýšľam nad sypaným čajom, ktorý dám do vlastnoručne vyrobeného vrecka)
• budeš mať chuť na dobrú knihu (list s odporúčaniami, kartu s audio knihami)
• budeš mať chuť na niečo sladké (recepty + možno zabalený koláčik, niečo ako cookies)
• si budeš chcieť zaspomínať (list, kde zhrniem naše výroky zo školy, nejaké kresby, ktoré mám po zošitoch, fotky)

Využite všetko, čo o danej osobe viete. Ak píšete priateľovi alebo priateľke, môžete zahrnúť list Otvor, keď ti budem najviac chýbať. 

Samozrejme, nemusí to byť len listy, ktorý do obálky dáte. Ja som sa rozhodla, že list tam bude zakaždým, no budem sa snažiť do každej obálky vložiť ešte niečo malé napríklad pri list Otvor, keď budeš mať chuť na knihu chcem kamarátke priložiť ručne vyrobenú záložku a možno pamäťovú kartu s audio knihou, keďže nemá veľmi čas na čítanie a takto by mohla počúvať aspoň pri varení či upratovaní. Pri liste Otvor, keď budeš mať chuť na sladké, jej chcem k listu priložiť moje obľúbené recepty, pretože aj ona veľmi rada pečie a takto bude mať nové inšpirácie.

Najlepšie na tom je, že je to darček, pri ktorom sa nemôžete pomýliť. Ja som bola doslova nadšená z obálok, ktoré som našla v predajni Ševt, pretože nikde inde som nenašla farebné obálky, ktoré by zároveň boli dostatočne tvrdé a odolné. K tomu som si kúpila čiernu a zlatú centrofixu a vyhrala som sa s nápismi, ktoré podľa mňa vyzerajú zaujímavo a celkom som spokojná s tým, ako dopadli. Stále však rozmýšľam ako by som ich mohla ešte vylepšiť alebo ozdobiť, no obálky sú mierne povoskované, takže to nie je najjednoduchšia úloha. Ešte mi síce chýbajú niektoré listy a hlavne recepty, na ktoré si chcem vytlačiť pekné kartičky, no už teraz som rada, že som sa do toho dala.

Keďže ju mám veľmi rada, povedala som si, že z toho urobím taký košík, kde budú listy a nejaké DIY darčeky, ktoré budú patriť k niektorým listom. Napríklad na Silvestra jej chcem k listu pribaliť aj Memory Jar, ktorá je teraz na tumblr či pintereste dosť obľúbená a celkom sa mi páči ten nápad a myslím, že sa bude aj jej. Keďže sa tento rok presťahovala, povedala som si, že jej zarámujem inšpiračné výroky, aby si mohla skrášliť bytík a tiež ich pripojím k listu. Takto sa bude môcť na darčeky tešiť aj po Vianociach. 

Budem rada, ak mi dáte do komentárov vedieť, čo si o tomto nápade myslíte a či sa o niečo také pokúsite aj vy. :) 

Funfetti Cupcakes | Moon experimentuje v kuchyni

Niektorí z vás možno vedia, že okrem čítania aj rada pečiem. Zbožňujem vymýšľať nové a nové muffiny a hlavne zbožňujem pozerať nové recepty na pintereste. Keby ste videli moju nástenku s receptami či už na jedlá, alebo na dezerty, zbiehali by sa vám slinky. 

Prednedávnom som si povedala, že skúsim svoje prvé cupcakes. Môžu sa zdať jednoduché, pretože vyzerajú ako muffiny s polevou, ale realita je iná. Rozdiel medzi cupcakes a muffinami je predovšetkým v druhu cesta, pretože cupcakes majú koláčové cesto, ktoré je nadýchanejšie a jemnejšie než to muffinové. Ak si nájdete dobrý recept na cesto na cupcakes máte vlastne vyhraté aj v oblasti tort a korpusov. 

Na funfetti cupcake som si vybrala klasické vanilkové cesto a rovnakej príchute je aj poleva/frosting, no mali sme doma veľký citrón, a tak som si povedala, že recept trochu prikrášlim. Vanilka + citrón = veľmi dobrá kombinácia. Na jednej strane dostanete sladkú chuť, ktorá je ale svieža a netŕpnu vám z nej zuby. Predtým, než sa pustíme ale do receptu, menšie varovanie pre tých z vás, ktorí sa snažia žiť zdravo - cupcakes sú rozhodne odmenou, pretože v nich je kopec masla a cukru. Ja sama som si dopriala jeden až dva za deň a aj to som trošku prehnala. Robím ich preto len vtedy, keď viem, že u nás bude na návšteve viac ľudí, ktorí mi to pomôžu zjesť. 

Na cesto budete potrebovať:

• 125 g múky
• 125 g práškového cukru
• 1/4 čajovej lyžičky sódy bikarbóny (alebo prášok na pečenie) 
• 125 g masla
• 2 vajcia
• 1 1/2 polievkovej lyžice mlieka
• 1 čajová lyžička vanilky
• 1/2 citróna
• cukrová posýpka - konfeti

Do jednej misky nasypete všetky suché ingrediencie - odporúčam preosiať, pretože sa tak do múky dostane vzduch, vďaka čomu budú vaše cupcakes nadýchané a jemné - a potom do nich pridáte vajcia a maslo. Poznamenávam, že maslo by malo byť izbovej teploty, aby bolo mäkké a váš mixér mal menej roboty. Ja osobne ho dávam z chladničky von 2-3 hodiny pred samotným pečením, aby sa mi s ním dobre pracovalo. Keď budete mať všetko v mixéri, všetko miešajte asi minútu na vysokej rýchlosti a potom pridáme mlieko s vanilkou a citrónom a cukrovými konfetami a znova to premiešate asi pol minúty. Keď to budete mať hotové, zoberiete si lyžicu, aspoň ja to tak robím, a rozdelíte cesto do formičiek. Ja som použila papierové košíčky s bielymi bodkami, ktoré som dostala na meniny. Bolo to už dávnejšie, takže ich už, bohužiaľ, v Bille nenájdete, ale minule som brázdila vody ebayu a videla som veľmi krásne košíčky za celkom dobrú cenu, niektoré dokonca aj bez poštovného, preto ak by ste chceli dodať vašim muffinom alebo cupcakeom trochu šmrncu, môžete pozrieť aj tam. Pokojne však môžete použiť aj obyčajné biele, mňa to k nim tiež dosť často tiahne. 

Cupcakes teda vložíme do trúby na 170 stupňov Celzia na zhruba 22 minút, ale pre istotu ich kontrolujete, keďže každý máme inú rúru a vaše sa môžu upiecť skôr. 

Na polevu budete potrebovať:

• 125 g masla
• 250 g práškového cukru (pokojne môžete použiť aj menšie množstvo, pretože frosting bol celkom dosť sladký)
• 1 1/2 - 2 1/2 polievkovej lyžice mlieka (podľa toho, aká hustá poleva bude vyzerať)
• 1 čajová lyžička vanilky
• 1/2 citróna

Do mixéra hodíme maslo a necháme ho miešať asi 3 minúty na najvyššej rýchlosti, až kým zo žltej farby neprejde na bielu. Základom dobrej polevy je dobre ju vyšľahať, aby bola nadýchaná a biela. Teraz, keď máme maslo poriadne vyšľahané, pridáme doň polovicu preosiateho cukru (opäť ho preosejeme kvôli nadýchanosti) a mixujeme asi minút na nižšej rýchlosti a potom minútu na vysokej. Zopakujeme to aj s druhou polovicou. Podľa toho, akú hustú polevu máte pridáme mlieko, ja som nakoniec pridávala asi dve polievkové lyžice + 1 čajovú lyžicu vanilky a polovicu citróna. Zmixujeme kým sa to pekne nespojí a potom už len naplniť vrecúško alebo takú šikovnú vecičku, ktorú som našla u nás v špajzi a ide sa dekorovať. Ja osobne som išla z vonku do vnútra a robila som akoby špirálu a v strede som sa snažila urobiť taký špic a spočiatku to vôbec nešlo, takže nebojte sa, ak vám to nepôjde. Moje prvé pokusy vyzerali strašne, ale postupne som sa do toho dostala a nakoniec som to celkom dobre uhrala. Nakoniec cupcakes ešte posypeme konfetami a ta dá, dobrota je na svete. 

Musím povedať, že som bola veľmi nadšená z toho, ako sa podarili a ako dobre chutili. Rozhodne budem cupcakes ešte piecť. Momentálne mám na pláne urobiť jednu várku vianočných zázvorových s melasou, čo môže byť zaujímavé, tak ak sa podaria, určite sa môžete tešiť aj na tento recept. Vlastne, tieto Vianoce chcem piecť veľa nových receptov, takže pokiaľ máte záujem, budem rada, ak dáte vedieť do komentárov a pribudnú sem aj vianočné recepty. Určite to nebude nič komplikované, pretože aj ja som viac-menej začiatočník. 

Ak sa rozhodne urobiť funfetti cupcakes, rada by som videla vaše výtvory a ako sa vám darilo. Ak máte nejaký recept na cupcakes vy, budem rovnako rada, ak sa oň podelíte do komentárov, pretože inšpirácie nikdy nie je dosť. 

Pretože kreativita je tou najlepšou drogou

Milujem písanie, no v posledných rokoch som s ním mala menšie problémy. Nazývala som to autorským blokom a bola som presvedčená, že to je presne to, čo mám, no teraz si už nie som taká istá. Už viem, že som hľadala výhovorky, aby som sa mohla vyhnúť písaniu príbehu, ktorý som mala dlhý čas v hlave, štvalo ma, že som ho nemala úplne premyslený, až som to nakoniec vzdala a radšej si otvorila knihu s dokončeným príbehom. Veď načo sa trápiť, keď to za vás už niekto urobil?

Minulý rok v novembri som sa zúčastnila NaNoWriMo (National Novel Writing Month), čo spočíva v tom, aby ste za mesiac napísali 50 000 slov. Keď som to prvý krát videla, hovorila som si, že to je nemožné, aby som dala 1667 slov každý jeden deň, hlavne  keď som ešte nemala poriadne premyslený príbeh. No pustila som sa do toho. A výsledok bol perfektný. Teda, nenapísala som celú novelu, ale dala som 50 000 slov a rozhodne to nebolo perfektné, pretože som sa sústreďovala hlavne na to, aby som písala a nie na to, čo píšem alebo ako to bude znieť, ale to je základom. Nestarať sa o nič iné a proste písať,  aby ste sa zbavili tých nekonečných obrazov v hlave. Čo však bolo najlepšie, nakoplo ma to a vrátila sa mi láska k písaniu, ktorú som mala kedysi. 

Nanowrimo však nezmenil len môj postoj k písaniu, ale ku kreativite ako takej. Poznáte ten pocit, keď neviete, čo so sebou, lebo ste plní nápadov a potrebujete ich všetky zo seba dostať? Nuž, tak presne tak sa od novembra cítim väčšinu času. Je to nezvyk, pretože dovtedy som bola zvyknutá posúvať kreativitu na druhú koľaj, nevenovala som sa písaniu a úprimne, boli časy, kedy mi aj blog liezol na nervy, pretože som ho videla ako Damoklov meč nad mojou hlavou, ktorý ak nenapíšem článok, spadne. A niet divu, medzi toľkými skvelými blogmi, ktoré sú na internete je ťažké byť kreatívny a vymyslieť niečo nové, niečo, čo tu ešte nebolo. 

Ale späť ku kreativite. Neviem, či ste zažili ten pocit, kedy idete pomaly vyletieť z kože pretože potrebujete písať či maľovať a je vám jedno čo, jednoducho máte chuť sadnúť si za stôl, otvoriť zápisník a písať o všetkom a o ničom, hlavne aby ste zo seba dostali všetku tú kreatívnu energiu? Dostala som sa (konečne!) do štádia, kedy je písanie pre mňa rovnako dôležité ako dýchanie. Keď som bola na strednej, bola to samozrejmosť, písanie príbehov bolo mojou neoddeliteľnou súčasťou a nikdy som si nemyslela, že by sa to mohlo zmeniť, no vysoká škola ma vrhla do sveta dospelákov, kedy som sa musela sústrediť na to, aby som nevyletela zo školy, kedy som sa musela naučiť, ako sa o seba postarať sama, kedy som spoznávala nových ľudí a musela som si urobiť poriadok v živote naokolo. Na kreativitu a písanie nebol čas ani chuť.

Jedna rada pre tých z vás, ktorí sú umelci a zažívajú nejaký ten blok a nechce sa im tvoriť, len tvorte. Zo začiatku je to ťažké, ja sama som to zažila, keď som sa počas Nanowrima snažila skočiť do starých koľají a keď som sa snažila písať každý boží deň. Je to ťažké, musela som sa premáhať, vymýšľala som si výhovorky a snažila som sa tomu vyhnúť, pretože som si odvykla pracovať so slovami a nevedela som si k nim nájsť cestu. Preto som si povedala, že rok 2015 bude rokom kreativity. Povedala som si, že budem písať tak často, ako len budem môcť (pretože predsa len, čakajú ma štátnice a ťažko budem vysvetľovať, že nemám bakalárku, pretože som namiesto toho písala príbeh). Dokonca som si nakúpila plátno a akrylové farby, pretože som sa rozhodla, že načriem do maľovania. Vždy som mala rada výtvarnú a zbožňovala som, koľko majú výtvarní umelci možností a techník.

Navyše, povedala som si, že chcem dokumentovať svoj život. Nuž, dokumentovať ako

dokumentovať. Môj problém je ten, že často krát zabúdam na dôležité veci, a tak som na internete videla projekty s diármi a denníkmi a rozhodla som sa to skúsiť. Teda, nie ten typ denníka a lá 14-ročné dievča, takých mám doma habadej a raz za čas si ich vždy prečítam, aby som sa zaspomínala a nasmiala sa. Ale spomienky, to je to, čo ma vedie k vytvoreniu tohto denníka. Chcem si zapisovať svoje úspechy, zážitky z ciest, konverzácie s priateľmi, ktoré ma donútili plakať od smiechu, pretože ja som rada, ak si pamätám minulý týždeň (nehovoriac o tom, že si nepamätám pomaly nič z môjho detstva pred tým, než sa narodil môj brat - fakt len malé útržky a to aj tak len s mojimi kamarátmi, nemám šajnu, aký som mala vtedy vzťah s ocom, čo je zrejme zlé, ale vďaka fotkám si pamätám aspoň čosi :D )

Ale hlavne pracujem na jednom projekte pre vás milí čitatelia. Zatiaľ je to všetko len v štádiu nápadu, treba vychytať všetky muchy a samozrejme, spýtať sa na váš názor, či by sa vám niečo také páčilo a potom to stačí len spustiť. Predpokladám, že to bude až v lete, pretože dovtedy budem zamestnaná školou. Ale ak vám môžem dať jednu nápovedu, bude to mať niečo spoločné so skupinou English Readers, ktorá je na Fb.
Dúfam, že toto nadšenie z kreativity preskočí aj na vás a inšpiruje vás k tvoreniu umeleckých diel alebo písaniu blogových článkov, k hocičomu, pretože kreativita je tá najlepšia droga. S ňou je svet žiarivejší a plný farieb a zdá sa vám, že dokážete všetko.

A ak máte nejaké kreatívne plány, určite mi dajte vedieť do komentárov, som zvedavá a možno tým niekoho aj inšpirujete.

Sociálne siete a ja

Sociálne siete. V dnešnej dobe veľmi populárna vec. A hoci môžem spokojne povedať, že nie som dieťa elektronickej doby, pomaly jej podlieham. Na jednej strane som však rada, že sa to ku mne dostalo až teraz v "zrelom" veku a nie keď som bola malá, pretože to vidím na bratovi a totálne ho to ničí, preto sa ho snažíme krotiť. Rada spomínam na detstvo ako na časy, kedy pre mňa stromy boli rovnakej výšky a nebála som sa na žiaden vyliezť, kedy sme hrávali vybíjanú pred panelákom, až kým nezapadlo slnko a my sme museli ísť domov, kedy sme nedokázali doma obsedieť ani minútu. Som strašne rada, že som to mala. Teraz je to však iné, samozrejme, internet je dôležitý, hlavne na štúdium, ale rozmohli sa aj sociálne siete a úprimne, nedokázala som im odolať. 

Prečo?

Pretože internet je istým spôsobom magické miesto, kde môžete nájsť veľa super vecí a ak si nedáte pozor, aj vecí, ktoré vás môžu psychicky poznačiť, ale sústreďme sa na tie dobré. Takže kde všade sa ponevieram?

1. PINTEREST

Myslím, že všetci poznajú pinterest, že? Ak nie, dnes ho spoznáte. Pinterest je vlastne obrovská nástenka, na ktorú si pripínate všetky obrázky, ktoré sa vám páčia od nápadov na dekoráciu izby cez módu až po recepty na koláče. Nájdete tam všetko. Ale varujem vás, keď začnete, stanete sa závislými. Aspoň mne sa to stalo a rovnako aj Lyn. Ja to väčšinou využívam na dekorácie, na recepty, módu, obrázky knižiek, citáty a hlavne na pripínanie obrázkov, ktoré ma inšpirujú pri písaní príbehu. Dokážem tam stráviť hodiny a to si nerobím srandu. Začnem si vytvárať priečinky, prehrabávam sa medzi peknými obrázkami a potom si viete predstaviť, ako dopadne moje učenie do školy.

2. TUMBLR

Na Tumblr som kedysi fičala, ale potom ma to akosi prešlo a prednedávnom ma to opäť chytilo. Tumblr je váš osobný mini blog, kde môžete, ale nemusíte písať príspevky. Ja tam rada zdieľam nejaké pekné obrázky, no väčšinou tam dávam citáty z kníh, ktoré ma oslovili alebo iné citáty. Čaro tumblru je v tom, že nemusíte písať komentáre alebo tak, ak sa vám príspevok alebo obrázok páči, buď ho "lajknete" alebo "reblognete". Sledujem tam rôzne stránky ako booklike, penguin, epic reads a mnoho iných stránok.

3. INSTAGRAM

Nie, nepatrím medzi tých, čo si fotia každé jedlo a vycapia ho na instagram. Niekedy mám však
umeleckú chvíľku a keď vidím krásny západ nad škaredým intrákom, vyfotím ho. A aby bol ešte krajší, tak ho upravím filtrom. A samozrejme, potom sa chcem pochváliť. Rada sledujem instragramy a stalkujem osobnosti alebo blogerov, pretože v poslednom čase je zo mňa veľmi dobrý stalker a baví ma sledovať ich fotky a klikať na srdiečka. Nie som veľkým fanúšikom selfie, nikdy som nebola a asi ani nebudem, takže zostanem pri fotení prírody a knižiek. Ale spolu s pinterestom je to moja najobľúbenejšia aplikácia.

4. FACEBOOK

Ako osoba na FB veľa statusov nedávam, akosi ma to k tomu neťahá a myslím, že väčšinu ľudí by ani nezaujímalo, čo chcem povedať. Skôr vypisujem na stránke Svet príbehov, ktorú sme spolu s Lyn založili. Ak chcem niečo vyjadriť, väčšinou idem tam, pretože viem, že aspoň jedného človeka to bude zaujímať. Založili sme ju hlavne preto, lebo niekedy sa nájdu články alebo informácie, ktoré nie sú dostatočne veľké, aby sme im venovali článok na blogu, a tak ich hodíme len na stránku, čo je veľmi výhodné. Skoro všetky blogy, čo sledujem na bloggeri majú aj Fb stránku a sledujem ich aj tam pretože opäť, moje stalkerovské tendecie, ale aj preto, lebo rada čítam ich statusy, čo robia a príde mi to na bližšej úrovni ako len čítať blogy.

5. TWITTER

Nuž Twitter mám, ale z rovnakého dôvodu, ako nepíšem statusy na Fb, nerobím ani tweety. Akosi ma to nechytilo. Samozrejme, Twitteer je najlepšie miesto pre sliedenie, preto tam som, ale niekedy je toho na mňa moc a nechce sa mi chodiť cez všetky tie tweety a jednoducho tam nechodím často. Zase, keby som sa všetkým stránkam mala venovať naplno, tak už neurobím zrejme nič.

6. YOUTUBE

Ok, ja youtube channel nemám, asi by som sa prepadla hanbou, kebyže vidím seba na videu a oveľa viac ma baví písať články ako rozprávať (zároveň zo slovenských youtuberov pozerám len Inferno, pretože to znesiem, ostatné nezvládam počúvať). Lenže bol to práve youtube, vďaka ktorému som sa naučila po anglicky tak dobre, ako viem. Začala som ho pozerať už pred troma rokmi a vtedy som ešte nič nerozumela a teraz je to úplne prirodzené. Z tých stálych pozerám Zoellu, Pewdsa, Marziu a Dana a Phila, ale prednedávnom som narazila aj na Good Mythical Morning, na čo som sa totálne, ale totálne namotala, pretože tí chlapi sú neskutočne smiešni. Ale áno, toto je jediná vec, bez ktorej by som nevedela prežiť zrejme.

7. GOODREADS

Ale to asi nikomu z vás nemusím predstavovať, že? Na tom som tiež dosť často, aj keď v poslednom čase som to zanedbávala.


Ako ste na tom so sociálnymi sieťami vy? Máte nejaké alebo vás vôbec nelákajú. Ak máte, pokojne môžete dať do komentára aj link :D 

NaNoWriMo! - mesiac spisovateľov

Pýtate sa, čo je to NaNoWriMo?

Že ste o tom ešte nepočuli?

Nuž, pred pár dňami by som sa aj ja čudovala, čo to je, pretože som to v živote nepočula.

NaNoWriMo = National Novel Writing Month

O čo vlastne ide?

V podstate ide o to, napísať knihu za mesiac. 

Ja viem, ja viem. Veď to je nemožné! Aj ja som si to hovorila. Ale... je tu to malé ale. Ide o napísanie 50 000 slov za jeden mesiac. Toto už neznie zle. Je to taká novela alebo menší román. A keď si vezmete, že napíšete každý deň zhruba 1600 slov, za mesiac to dáte. Pardon, to dáme. 

O tomto projekte som sa dozvedela na jednom skvelom blogu Markéty, ktorá sa venuje písaniu, radám a všetkému, čo sa toho týka. Tam som našla článok o tomto podujatí, ktoré začína už o niekoľko dní. Áno, viem, skoro som sa to dozvedela. No ten nápad ma tak dostal, že som si povedala, že to skúsim. S písaním to u mňa v poslednej dobe nebolo najlepšie, stagnovalo to... teda, ak to nešlo ešte viac do mínusu. Preto som si povedala, že mi toto môže pomôcť nakopnúť sa. Proste písať. O ničom a o všetko. Jednoducho dostať zo seba to, čo mám chuť povedať svetu. Nejde tu o to, aby sme vytvorili dokonalé dielo v priebehu mesiaca, vďaka ktorému si získame desiatky fanúšikov. Ide o zábavu, o uctenie si písania, o ten pocit vášne, ktorý vyvoláva. O to nadšenie. Presne to som kedysi zažívala a už dosť dlho som to nepocítila a chcem to napraviť. 

Preto sa pýtam, idete do toho so mnou?

Ako to funguje?

Jednoducho.

Zaregistrujete sa a zaregistrujete aj svoje dielo. Dáte mu krásny poetický názov, ktorý možno v budúcnosti ešte 5x zmeníte, vyplníte informácie o sebe a budete sledovať váš progres. Môžete vkladať koľko strán ste napísali a za to budete získavať malé medaily. Neviem ako vy, ale mňa naláka všetko, kde sa niečo získava, môže to byť virtuálny odznak, body alebo vymyslené drahokamy... som v tom. V poslednej dobe som akosi závislá na takejto motivácii. 

Čo je však ešte lepšie, môžete sa pridať do skupiny podľa krajín alebo podľa žánrov a diskutovať s novými ľuďmi o vašom diele alebo o tom, ako postupujete a tak získať nových priateľov. Mimochodom, keď budete hľadať Slovensko, je to Europe: Czech Republic and Slovakia, aby ste to nehľadali tak dlho ako ja. 

Možno si poviete, že nemáte rozpracovaný nápad a že neviete o čom by ste písali. No a čo? Ani ja nemám. Teda, v hlave toho mám dosť, ale vždy to potrebujem mať rozpracované v zošite. Momentálne jediné, čo mám, je jedna mapa, na ktorej nemám ani mestá, len nejaké kopčeky a riečky a lesy. Ale idem do toho. Možno to bude zo začiatku problémové zladiť so školou a možno sa mi nebude chcieť písať každý deň. Možno ani vám nie, to je logické, nie každý je nabehnutý na taký systém a 1600 slov je dosť. Ale nejde o to, aby sme nutne dosiahli tých 50K. Ide o to, aby sme si užili spontánne písanie a zdieľali svoje nadšenie s ostatnými nadšencami. 

Ak sa teda budete chcieť pridať, zaregistrujte sa a do komentárov môžete napísať svoje prezývky, pretože sa tam dá pridať writing buddy, a tak sa môžeme navzájom popridávať, aby bola väčšia sranda a väčšia motivácia hlavne. Pevne dúfam, že vás to nadchne rovnako veľmi ako mňa a nenecháte ma v štichu, za pokus to predsa stojí. :) 

Knižné okienko: Audio knihy

Verím, že väčšina z vás už počula o tomto novom tvorovi medzi knihami a ebookmi. Donedávna som audio knihy registrovala len tak periférne, veľa dôležitosti som im nedávala. Začala som ich viac registrovať skrz youtuberov, ktorých pozerám. Tí propagovali audible.com, a tak som tam zašla a zistila som, že prvú knihu mám zadarmo. A samozrejme, čo je zadarmo, to sa jednoducho musí vyskúšať, všakže?

Pamätáte si časy, keď ste šli spať a rodičia vám čítali knihu pred spaním (teda, neviem ako vy, ale ja som na tom nástojila skoro každú noc, čo tam potom, že som príbeh o Popoluške poznala odpredu a odzadu)? Audio knihy vás tak trochu vrátia do toho obdobia.
Keď som si stiahla prvú knihu (a zistila, že potrebujem ešte aj program do mobilu, ktorý mi, samozrejme, na začiatku vôbec nešiel a pomaly mi mobil rozbil) a dala play, nadšene som čakala, čo sa bude diať. Nevedela som totiž, ako to bude tá baba čítať, či bude mať príjemný hlas, či jej budem rozumieť a tak ďalej.

Musím povedať, že som bola príjemne prekvapená. Áno, zo začiatku som sa bála, či si príbeh užijem,

pretože som nerozumela všetkému, čo povedala, ale po chvíli som sa do toho dostala, zavrela oči a bol to super zážitok. Väčšinou som ich počúvala na cestách vlakom (ktoré trvajú tri hodiny, ale zdá sa akoby to bola večnosť - samozrejme, to neplatí pre cesty, keď idem domov :D ), vtedy mi sadli perfektne. Pohodlne som sa oprela (kto cestoval slovenskými rýchlikmi vie, že len ťažko sa v nich dá "pohodlne" oprieť), zavrela oči a pustila. Vtedy pre mňa vonkajší svet doslova prestal existovať a raz ma musela baba sediaca vedľa mňa poštuchnúť, lebo som nepočula revízorku. Aj napriek tomu, ešte stále neviem, či zostanem len pri tejto jednej, alebo siahnem po viac audio knihách.

Problém s porozumením anglickej nahrávky?

Audio knihy nemusia slúžiť len na vypočutie knihy. Ak vaša angličtina nie je najlepšia, čo sa týka počúvania, povedala by som, že audio knihy by vám mohli pomôcť. Najlepšie je, ak len počúvate, pretože keď som popri tom robila aj niečo iné, okamžite som stratila niť. 

Pamätám si na naše nahrávky na strednej, čo bolo jedno veľké šumenie a anglického slova ste sa ledva dopočuli. To bolo niečo hrozné. Ak máte rovnaký problém a chceli by ste sa v počúvaní zlepšiť, audio knihy sú dobrým riešením. Samozrejme, existuje aj mnoho iných prostriedkov ako napríklad seriály v angličtine bez titulkov alebo anglické rádiá, čo už je asi lepšia voľba, pretože pri seriáloch vnímate aj očami a viete si
domyslieť dej. Ak by ste to teda chceli vyskúšať, odporúčam si vybrať niečo s ľahkou angličtinou, nie ako ja (začala som s Throne of Glass, kde autorka používa rôzne slová, o ktorých som ešte ani nechyrovala, a to som si myslela, že mám celkom širokú slovnú zásobu).

Musíte upratovať, ale chcete čítať?

Neviem ako vy, ale ja som zažila mnoho prípadov, kedy som si doma musela upratovať izbu (alebo som mala službu na bunke na intráku) či variť, no namiesto toho som sa chcela schúliť na posteli s knihou v ruke. Odteraz to môžem skombinovať, pretože si pustím audio knihu cez sluchátka a upratovanie je hneď lepšie. Áno, vyššie v článku som hovorila, že pri počúvaní radšej nerobím nič iné, pretože stratím niť, no to skôr platilo na činnosti ako je odpisovanie na FB alebo písanie príspevku na blogu. Upratovanie veľa vašej pozornosti nevyžaduje, preto si myslím, že sa budete vedieť sústrediť.

Ak je pre, musí byť aj proti...

Samozrejme, aj audio knihy majú svoje proti, nie sú úplne dokonalé. Čo mi na nich vadí, že sa dlho čítajú, teda počúvajú, pretože si ich pustím len vo vlaku. (a keď upratujem, ale to nie je veľmi často). Inokedy sa mi ich nechce počúvať. Teda, radšej robím niečo iné (píšem, čítam, sledujem seriály, učím sa... áno, niekedy ma osvieti a aj učím sa) než by som mala ležať na posteli a počúvať knihu. Takže áno, povedala by som, že audio knihy sú dobré na dlhé cesty, na ktorých ak čítate knihy, zaspávate.

Zároveň nie sú dobré, ak na tie knihy chcete písať recenziu. Ako som povedala, ja teraz počúvam Throne of Glass a bola som nadšená, akú dobrú recenziu na to napíšem, ale po šiestich hodinách počúvania som zistila, že to nebude také jednoduché, pretože mená postáv a krajín boli zložité na zapamätanie už  keď som ich videla napísané a ja len počujem, ako sa vyslovujú, takže by som si to všetko musela vyhľadávať a zabila by som tým veľa času. Ale zase, môže ísť o výber knihy. Nejaká contemporary s bežnými menami by sa nemusela recenzovať zle.


To bol môj názor na audio knihy. Aký je ten váš? Mali ste skúsenosť s audio knihami alebo ich registrujete len tak zbežne? 

Na aké knihy sa teším v roku 2014???

Knihy sú moja slabosť a v roku 2014 vychádza niekoľko veľmi dobrých kúskov, pri ktorých sa neviem dočkať, kedy na nich spočinie môj zrak. Niektoré z nich sú pokračovania, niektoré nie. Tu je pár z nich:

Rachel Hawkins - Rebel Belle

Harper Price, peerless Southern belle, was born ready for a Homecoming tiara. But after a strange run-in at the dance imbues her with incredible abilities, Harper's destiny takes a turn for the seriously weird. She becomes a Paladin, one of an ancient line of guardians with agility, super strength and lethal fighting instincts.

Just when life can't get any more disastrously crazy, Harper finds out who she's charged to protect: David Stark, school reporter, subject of a mysterious prophecy and possibly Harper's least favorite person. But things get complicated when Harper starts falling for him--and discovers that David's own fate could very well be to destroy Earth.

A.G.Howard - Unhinged (Prvý diel : Splintered)

Alyssa Gardner has been down the rabbit hole and faced the bandersnatch. She saved the life of Jeb, the guy she loves, and escaped the machinations of the disturbingly seductive Morpheus and the vindictive Queen Red. Now all she has to do is graduate high school and make it through prom so she can attend the prestigious art school in London she's always dreamed of.

That would be easier without her mother, freshly released from an asylum, acting overly protective and suspicious. And it would be much simpler if the mysterious Morpheus didn’t show up for school one day to tempt her with another dangerous quest in the dark, challenging Wonderland—where she (partly) belongs.

Jennifer Rush - Erased (prvý diel: Altered)  

After fleeing the Branch with Sam, Cas, and Nick, Anna is trying to make sense of the memories resurfacing from her old life. At the same time, she's learning how to survive in hiding, following Sam's rules: Don't draw attention to yourself. Always carry a weapon. Know your surroundings. Watch your back.

Then a figure from Anna's childhood reappears. Is it a Branch setup, or could it be the reunion Anna has hoped for? Uncertain of where her loyalties lie, Anna must fight to learn the truth -- before she is betrayed again. Ultimately, the answers hinge on one question: What was the real reason her memories were erased?

Jennifer Rush delivers a thrilling sequel to Altered in a novel packed with mysteries, lies, and surprises that are sure to keep readers guessing until the last age is turned.

Melissa Landers - Alienated 

Handpicked to host the first-ever L’eihr exchange student, Cara thinks her future is set. Not only does she get a free ride to her dream college, she’ll have inside information about the mysterious L’eihrs that every journalist would kill for. Cara’s blog following is about to skyrocket.

Still, Cara isn’t sure what to think when she meets Aelyx. Humans and L’eihrs have nearly identical DNA, but cold, infuriatingly brilliant Aelyx couldn’t seem more alien. She’s certain about one thing, though: no human boy is this good-looking.

But when Cara's classmates get swept up by anti-L'eihr paranoia, Midtown High School suddenly isn't safe anymore. Threatening notes appear in Cara's locker, and a police officer has to escort her and Aelyx to class. 

Cara finds support in the last person she expected. She realizes that Aelyx isn’t just her only friend; she's fallen hard for him. But Aelyx has been hiding the truth about the purpose of his exchange, and its potentially deadly consequences. Soon Cara will be in for the fight of her life—not just for herself and the boy she loves, but for the future of her planet.

Jenny Han - To all the boys I have loved before 

To All the Boys I’ve Loved Before is the story of Lara Jean, who has never openly admitted her crushes, but instead wrote each boy a letter about how she felt, sealed it, and hid it in a box under her bed. But one day Lara Jean discovers that somehow her secret box of letters has been mailed, causing all her crushes from her past to confront her about the letters: her first kiss, the boy from summer camp, even her sister's ex-boyfriend, Josh. As she learns to deal with her past loves face to face, Lara Jean discovers that something good may come out of these letters after all.

Amy Plum - After the End

World War III has left the world ravaged by nuclear radiation. A lucky few escaped to the Alaskan wilderness. They've survived for the last thirty years by living off the land, being one with nature, and hiding from whoever else might still be out there.

At least, this is what Juneau has been told her entire life.

When Juneau returns from a hunting trip to discover that everyone in her clan has vanished, she sets off to find them. Leaving the boundaries of their land for the very first time, she learns something horrifying: There never was a war. Cities were never destroyed. The world is intact. Everything was a lie.

Now Juneau is adrift in a modern-day world she never knew existed. But while she's trying to find a way to rescue her friends and family, someone else is looking for her. Someone who knows the extraordinary truth about the secrets of her past.

Rosamunde Hodge - Cruel Beauty 

Since birth, Nyx has been betrothed to the evil ruler of her kingdom-all because of a foolish bargain struck by her father. And since birth, she has been in training to kill him.

With no choice but to fulfill her duty, Nyx resents her family for never trying to save her and hates herself for wanting to escape her fate. Still, on her seventeenth birthday, Nyx abandons everything she's ever known to marry the all-powerful, immortal Ignifex. Her plan? Seduce him, destroy his enchanted castle, and break the nine-hundred-year-old curse he put on her people.

But Ignifex is not at all what Nyx expected. The strangely charming lord beguiles her, and his castle-a shifting maze of magical rooms-enthralls her.

As Nyx searches for a way to free her homeland by uncovering Ignifex's secrets, she finds herself unwillingly drawn to him. Even if she could bring herself to love her sworn enemy, how can she refuse her duty to kill him? With time running out, Nyx must decide what is more important: the future of her kingdom, or the man she was never supposed to love.

Pár kníh, na ktoré sa veľmi teším. Samozrejme, ako príde rok 2014, objaví sa ich viac a viac a ja budem musieť zase čistiť svoj to-read list. A čo vy? Zaujalo vás niečo z mojej ponuky? Alebo by ste vedeli odporučiť dobrú knihu, na ktorú sa tešíte vy? 

Rozhovor: Majka a pikošky o V Znamení Ametystu

Prednedávnom sa internetom začalo šíriť jedno veľmi dobré dielo slovenskej autorky s názvom V znamení Ametystu. Keďže sa s Majkou už dlhšie poznám, napadlo mi, že by som ju ohľadom jej diela mohla trošku vyspovedať a vytiahnuť z nej detaily ohľadom písania. Pýtala som sa na VZA, na pokračovanie a na konci čaká tých, ktorí VZA už čítali, menšie prekvapenie. :)

Moon: Myslím,  že by si mohla začať tým, že sa predstavíš. Teda, ja ťa už nejaký ten rok poznám, ale niektorí čitatelia nie. Môžeš nám niečo o sebe v skratke povedať?

Lyn: Volám sa Mária, ale uprednostňujem skôr Majka. Keď ma spolužiaci nazvú Marikou, idem vyletieť z kože. Na internete som známa skôr ako Lyn_von_Nightlight, skrátene Lyn.
A čo také ešte o sebe môžem povedať?

Asi to, že som otvorený človek. Vyjadrím sa vždy priamo a každému poviem, čo si myslím, aj keď to dotyčnú osobu nemusí potešiť. Kvôli mojej otvorenosti ma dosť ľudí pokladá za drzú a premúdrelú. Možno je to tak. Neviem to veľmi sama posúdiť. Ale klamstvá a nepriame odpovede vedú k nedorozumeniam a s tými nie som za dobre, keďže dokážem byť v niektorých prípadoch extrémne nechápavá. Pri mne sa každý musí vyjadrovať jasne. :D

Milujem písanie a čítanie. Vždy som žila v inom svete a zrejme aj budem. Napriek tomu sa realite nikto z nás nevyhne a ja nie som výnimka. Nech som akokoľvek hlboko ponorená vo vlastnom príbehu alebo v príbehu niekoho iného, vždy sa z neho musím vrátiť späť na Zem.  Dôležitú rolu v mojom živote hrá rodina a priateľ, bez ktorých by som určite nebola tam, kde som teraz. Ľudia si prejdú mnohými ťažkými obdobiami a ja mám za sebou tiež jedno. Až v takýchto chvíľach si uvedomíme, kým vlastne sme a ako vnímame život. Naše priority sa zmenia. Verím, že mi to tiež pomohlo posunúť sa dopredu.

Moon: Dosť ľudí ťa pozná ako autorku diela V znamení ametystu a čo je ešte lepšie, veľa ľuďom sa to páčilo. Kedy si začala s písaním a prečo?

Lyn: Začala som skoro. Prvú poviedku o Svätoplukovi a jeho čarovnom Ferrari som napísala v desiatich u babky v práci na písacom stroji. Akurát minule som to vyhrabala v skrini a dobre som sa zasmiala. Prvý príbeh som začala písať v dvanástich, ďalší v trinástich (Kliatba modrého krištáľu) a v šestnástich som sa pustila do Polnočnej žiary ametystu, dnes známej ako Kronika strateného impéria.
Prečo som začala?
V hlave sa mi vždy hromadilo neskutočne veľa obrazov, ktoré spolu občas tvorili príbeh. Kedysi som všetko iba nakreslila, lenže neskôr mi už ani kreslenie nepomohlo zbaviť sa tých obrazov a zistila som, že jediným riešením bolo písanie.
Moja prvá kniha bola Dievčatko z krajiny drakov a očarila ma. Nechápala som, ako mohol niekto niečo také reálne vtesnať do slov. Dostala som sa na nádherné miesta, odkiaľ som sa už nikdy nechcela vrátiť. Vtedy som vedela, že aj ja by som rada dokázala niečo podobné.
Ale teraz viem, že to nie je také jednoduché, ako som si vždy myslela.

Moon: Spomínala si, že si napísala Kliatba modrého krištáľu, čo bol prvý príbeh, ktorý som od teba mala možnosť čítať. Rozmýšľala si nad tým, že by si sa k tomu vrátila a prepísala to? 

Lyn: Raz áno, ale rýchlo ma to prešlo, keď som s tým začala. Bol to môj prvý väčší príbeh. V podstate s ním som sa vydala na cestu písania a veľa som sa naučila. No bolo tam príliš veľa chýb, logických aj gramatických, a musela by som prepisovať hádam ešte viac ako vo VZA, aby to bolo aspoň trochu čitateľné.

Každý niekde začína. Väčšina ľudí sa pustí do jednoduchých poviedok, ale to by som nebola ja, keby som neskúsila rovno napísať román. Preto som zrejme zlyhala... ale na krátke poviedky veľmi nie som. Nikdy sa mi nepáčili.
Znovu som nemala nutkanie vrátiť sa k mojím začiatkom, chcem sa naplno sústrediť na Kroniku strateného impéria.

Moon: Čo hovoríš na všetky tie pozitívne ohlasy na VZA? 

Lyn: Na toto sa ma radšej nepýtaj, lebo odpoveď sa ti nebude páčiť. Som sebakritická a vraj sa podceňujem. Ak ma niekto neskritizuje, mám dojem, že niečo nie je v poriadku. A zatiaľ nie je očividne v poriadku nič, lebo som dostala oveľa menej kritiky, ako som čakala.

Moon: Ako si na tom práve s pokračovaním VZA? Zmenilo sa niečo od tvojho posledného updatu, ktorý si mala na blogu?

Lyn: Zmenilo sa dosť veľa. Ty si už vlastne celú dvojku čítala, ale táto bude, podobne ako jednotka, zmenená a objaví sa tam veľa noviniek asi aj pre teba. Najnovšie, ešte v septembri, som napísala sedem kapitol, ale po dlhšom uvažovaní som zistila, že sa mi nepáčia. Nechcem opakovať rovnaké chyby ako pri prvej časti, preto sa budem snažiť začiatok spraviť pútavejší. A taktiež sa posnažím všetko trochu zjednodušiť. Som expert na zložité situácie, len sa bojím, aby som sa zase nezamotala, preto postupujem veľmi opatrne.

Moon: Dobre, prejdime k VZA. Meggie je dosť svojská postava, stojí si za svojím a dalo by sa povedať, že je to bad-ass hrdinka, ktorá má dokonca aj rozum. Znie to ako dokonalý typ hrdinky, má podľa teba aj nejaké zápory?

Lyn: Jasné, že má. Bohužiaľ, prebrala moju premúdrelosť a drzosť. Je tvrdohlavá a všetko musí vedieť. Je ale aj dosť uzavretá a často sa radšej spolieha na rozum ako na to, čo cíti. Občas jej ujdú nervy a každému hovorí priamo, čo si myslí (po kom to asi má). Dokonca aj také veci, ktoré by si mala radšej nechať pre seba.

Moon: Spomínala si, že Meggie má  v sebe aj tvoje vlastnosti, môžeme ju sofistikovane nazvať, že je tvoje alterego. Do akej miery si sa pri jej tvorení inšpirovala sebou?

Lyn: Pokojne ju tak môžeš nazvať. Hovorí sa, že nie je dobré, aby sa hlavná postava príliš podobala vlastnému tvorcovi. Ale má všetky moje zlé vlastnosti a neznáša kone a je jej veľmi nepríjemné hovoriť o pocitoch. Ak mám niekomu povedať, ako sa cítim, vážne pri tom trpím. :D

Mne sa najlepšie píše, keď si samú seba predstavím v jej situácii. Väčšinou všetko riešim asi takto: „Čo by som urobila ja, keby som bola tam, kde je teraz ona?“

Iba tá odvaha mi chýba. Ja nerada riskujem, ale ktovie, čo by som robila na jej mieste. Možno by ma podoba medzi nami začala desiť, až keď by šlo do tuhého aj u mňa.

Moon: Ametystový les je úžasné prostredie, opisuješ ho veľmi reálne. Odkiaľ prišla inšpirácia s vílami, s lampášom a celou tou históriou? 

Lyn: Všetko mám z hlavy. Nie je žiadna inšpirácia a pokiaľ áno, neviem o nej a prebrala som ju len akosi podvedome. Vyššie som spomínala obrazy, ktoré sa snažím dostať z hlavy. Celý môj príbeh vznikol z nich. Myslím si, že fantázia je tá najcennejšia vec, ktorú mám, a niekedy ľutujem, že ľudia okolo mňa nevnímajú všetko rovnako. Svet, ktorý vidím, je nádherný, neviem si predstaviť, že by som mala byť bez neho.

Prepisovanie tiež súvisí s obrazmi v mojej hlave. Príbeh na papieri prepisujem dovtedy, kým sa aspoň o kúsok nepriblíži k mojim predstavám. Nikdy to nie je rovnaké, ale je to lepšie ako v minulosti.

Moon: Písanie nie je len o tom, že si človek sadne za počítač a začne zbesilo ťukať do klávesnice. Autor si musí vety premyslieť tak, aby zrozumiteľne napísal to, čo chce čitateľovi povedať. Ktorá kapitola sa tebe písala najťažšie a ktorá práve naopak, najľahšie?

Lyn: Najľahšie sa mi písali kapitoly od polovice vyššie. Všetko som mala podrobne premyslené, len som sa nejako musela dostať cez začiatok. Uviesť čitateľa do môjho sveta. A to mi robilo trochu problém. Odráža sa to aj na prvých kapitolách, ktoré idú o niečo pomalšie. Práve prvé strany sa mi písali najhoršie. Prepisovala som ich hádam tisíckrát a stále sa mi nepáčia.

Moon: Čo sa týka cudzinca, ja už o ňom čo-to viem. Prezradila by si nejaké podrobnosti aj ostatným? Nemusí to byť nič veľké, len nejaké maličkosti, aby si ich trošku navnadila.

Lyn: Už od začiatku písania VZA som vedela, že bude jednou z hlavných postáv. Do toho začiatku sa mi ale veľmi nehodil, preto ho tam bolo pomenej. Nechcem vystavať príbeh na romantických základoch, pretože nepôjde len o romantiku. Mám rada akciu, poriadnu zápletku a dej.

Cudzinec dostane oveľa väčší priestor v dvojke. Vlastne si myslím, že ak sa mi to podarí napísať aspoň trochu tak, ako plánujem, bude to môj obľúbený diel. Ale to je asi trochu divné od autorky, nie?

Moon: A čo bude s Wenom? Uvidíme ho ešte niekedy? Stretne sa opäť s Meggie alebo na neho zabudne, lebo bude mať plnú hlavu plánov, ako zabiť Čiernu princeznú?

Lyn: K tomu poviem len dve veci. Ešte sa s ním stretne, ale napriek tomu má veľmi jasno v tom, čo cíti.

A teraz prekvapenie pre tých, ktorí prišli až na koniec rozhovoru. Majka bola taká milá a poskytla prológ k druhej časti, V Znamení Rubínu, takže dúfajme, že ho ešte niekedy v budúcnosti nezmení :)

Prológ by BSima92

Pozor, Pozor! Som dvojhlavá príšera!

Tak sa po dlhom čase opäť ozývam. Už ani neviem, kedy som tu naposledy bola, za čo sa veľmi hanbím. Akosi však neviem skombinovať fungovanie blogu so školou (čo mu sa ani nečudujem, pretože ledva stíham

prečítať jednu kapitolu knihy za deň). Keď už hovorím o tej škole, možno viete, možno nie, študujem druhý rok anglický jazyk a slovenský jazyk a veľkú časť môjho štúdia tvorí literatúra. Z tej anglickej sú to často krát zaujímavejšie diela, ako z tej slovenskej, ale aj tam sa nájdu svetlé prípady (ako napríklad Svätopluk od Jégeho, stačí keď si ho budete predstavovať ako mladého sexy bojovníka a kniha sa číta sama). 

Ale aby som sa dostala k podstate veci, skoro stále si beriem na hodiny čítačku (pretože nikdy neviete, kedy bude nudné učivo a vás bude strašne bolieť ruka, až tak, že nebudete môcť zovrieť pero). Keďže takmer všetci moji spolužiaci radi čítajú, vždy sa ma pýtajú, čo čítam. A tu je jedna vec, ktorú som sa naučila: 

Za nič na svete im nehovoriť názov/obsah fantasy knihy. 

Pýtate sa prečo? Pretože potom sa na mňa pozerajú, ako na totálneho idiota alebo monštrum s dvoma hlavami, ktoré na ne chrlí oheň. Potom som prišla aj na to, prečo takto reagovali. Očividne sú všetci moji spolužiaci vysokí intelektuáli, ktorí čítajú len klasickú literatúru, filozofické žvásty a fifty shades. 

Kde je teda problém? Som ja príliš detinská alebo oni nemajú dostatok predstavivosti? Alebo je to len o preferencii? 

Keď sa ma opýtajú (áno, sú vytrvalí, očividne im radosť dívať sa na mňa ako keby som padla z hrušky), vždy im niečo neurčité odpoviem a opäť čítam. Pravdou je, stávalo sa mi to aj na strednej a kamaráti akoby sa čudovali, prečo čítam "detskú" literatúru. To ako keby som sa pýtala ja ich, prečo nosia do školy oblečenie? 

Všimla som si, že veľa ľudí považuje modernú literatúru za taký, jemne povedané "odpad" a netýka sa to iba fantasy knižiek. A to len preto, lebo to nenesie väčšie posolstvo, nedá sa to interpretovať. Ale človek keď číta knihu, nezamýšľa sa nad tým, prečo autor použil zelený náter alebo modrý. Ja osobne nehľadám za všetkým nejaké symboly (možno aj preto som taká zlá v interpretácii). Keď čítam, chcem si vychutnať dej, ponoriť sa do príbehu a nie tam hľadať, že žena, ktorá sa vyskytla v kapitole štyri má problémy s detstva,

pretože sa na hlavného hrdinu pozrela divným pohľadom.

Tieto skúsenosti so spolužiakmi ma dokonca dohnali k tomu, že som sa hanbila za to, čo čítam. Samozrejme, neskôr som si uvedomila, že sa nemám za čo hanbiť, pretože je na mne, čo sa mi páči, čo budem čítať a čo budem pokladať za kvalitnú knihu. Práve si myslím, že fantasy, dystópie a im podobné knihy sú lepšie, pretože čitateľovi prinášajú svet, o ktorom sa mu možno ani nesnívalo. Pre Jane Austenovú bolo určite jednoduchšie si robiť srandu z vtedajšej spoločnosti, ale chcela by som ju vidieť, ako by si poradila s fantasy námetom.

Týmto nechcem samozrejme povedať, že odsudzujem klasickú literatúru, to nie, práve naopak, mám ju rada (teda, sú aj výnimky, s Tomom Hardym si zrejme nikdy nesadneme), ale zrejme by sme nemali ohŕňať nos nad žánrom, ktorý nečítame, pretože by nás mohla kniha prekvapiť a páčiť sa nám. A samozrejme, nie je to pekné ani voči čitateľovi knihy. 

A čo vy? Aké máte skúsenosti so spolužiakmi a ich reakciami na vaše knihy? Zhrozenie alebo naopak?

Knižné postavy | Čo všetko o nich autor musí vedieť?

Ahojte!

Dlhšie sem nepribudla žiadna recenzia ani žiadny článok, pretože som toho tento mesiac mala veľa. Vybavovanie bytu, pretože Bratislava nemá dostatok intrákov, aby ubytovala všetkých svojich študentov, nakupovanie školských potrieb a ešte k tomu predbežné zostavovanie rozvrhu tak, aby som zimný semester prežila bez psychickej ujmy. 

Ale dosť bolo depresívnych rečí o začiatku školského roka. Dnes som sa rozhodla napísať článok o tvorení postáv, keď píšete príbeh. Myslím, že nejeden z vás so mnou bude súhlasiť, že postavy sú dosť dôležitou časťou celého diela, a preto je fajn, ak im venujete viac času, spriatelíte sa s nimi, vytvoríte im minulosť. Musíte ich poznať tak dobre,  ako poznáte seba. 

1. Krátka charakteristika vždy pomôže.

Zo začiatku som sa neobťažovala písať si rôzne charakteristiky a životné príbehy postáv. Prišlo mi to

nepodstatné. Práve preto sa niekedy stalo, že postava mala v prvej kapitole hnedé vlasy a v pätnástej sa už zázračne prefarbila na ryšavú. Prešla som si niekoľkými príbehmi a učila som sa, čo je dobré a čo nie. Vždy keď do deja vložím nejakú novú postavu, otvorím word a začnem si pekne písať akej farby má oči, vlasy, aká vysoká zhruba je, proste aj tie najmenšie detaily. Potom prejdem na jej vlastnosti a čo ich ovplyvnilo, čo má a nemá rád, aké je znamenie, hocičo čo ma napadne. Tieto moje charakteristiky sú niekedy dosť chaotické, pretože píšem čo mi prvé napadne, ale orientujem sa v tom veľmi dobre. A keď si nie som istá ako by mala postava reagovať, či má pehy alebo nie, mám to všetko napísané. 

2. Každý má predsa nejakú minulosť. Aj postavy.

Postava sa nenarodí vtedy, kedy ju postaví do deja autor. Má minulosť, kvôli ktorej sa správa tak, ako sa správa. Čitateľ ju však nepozná, preto je dobré ju v deji trochu objasniť a aby nevznikli nejaké tie logické chyby, je dobré si ju pre istotu napísať. Nemusí to byť beletrizovaný životopis na dvadsať strán, postačia aj odrážky a heslovité informácie. Ja by som nevedela písať príbeh, keby som už predtým nemala niekde napísané čo to o minulom živote postáv. Všetky udalosti, ktoré sa im stali vytvárajú ich osobnosť a čím lepšie ju zachytíte, tým skutočnejšie postavy vyzerajú. Preto keď hlavná hrdinka tvrdí, že nemôže byť s pekným chlapcom aj keď ho neskutočne miluje, musíte to vedieť aj vysvetliť, nemôžete to zvaliť na jej rozmar, to by nebola dobrá hrdinka. Všetky rozhodnutia teda majú nejaký pôvod a väčšinou sa nachádza v ich minulosti.

3. "Čo by asi tak urobila Miranda?" 

Pokiaľ postava stojí pred nejakým ťažkým rozhodnutím, zamýšľam sa skôr nad tým, čo by asi tak urobila ona a nie ja (toto platí predovšetkým pre hlavnú hrdinku). Vždy sa snažím brať postavy ako "reálne" bytosti s vlastným rozumom a rozhodnutiami, takže sa ich nesnažím ovplyvniť (niekedy to nevychádza). To znamená, že hrdinka neskočí do postele s hrdinom krátko potom ako sa spoznali, ak v minulosti zažila nepríjemný incident s chalanom. Ani keď je neskutočne sexy chutný a ja neviem ešte čo. Bolo by veľmi nepravdepodobné, že by to v skutočnosti urobila. 

4. Nájdi sa v jednej z postáv.

Väčšinou do postáv vložím niečo zo seba (v prípade hlavnej hrdinky) alebo zo svojich priateľov. Stalo sa, že som do deja vkladala udalosti, ktoré sa stali či už v škole, alebo inde. Postavy tak vnímam viac ako živé osoby ( všetci sú moji imaginárni priatelia) a mám s nimi blízky vzťah. Potom je jednoduchšie  riadiť sa tretím pravidlom. 

Knižné blogy | Prečo sa väčšina na seba tak strašne podobá?

Mnohí z vás si určite stihli všimnúť, že knižná blogosféra sa čím ďalej tým viac rozrastá. A to je podľa mňa dobre, pretože v dnešnej dobe len ťažko nájdete človeka, ktorý by sa zaujímal o knihy a takto si môžeme nájsť kamarátov, s ktorými sa podelíme o názory.

Keď však narazíte na nejaký blog, dá sa vydedukovať, či je jedným z čerstvo založených alebo skôr z tých starých dobrých veteránov, ktorí tu pre nás knihomoľov boli už od počiatkov a ktorí nás blogerov inšpirovali. No keďže je blogov strašne veľa, čitateľ nemá čas na všetky, a preto si vyberie určité "stálice" pri ktorých vie, že sa dočká kvalitných recenzií na knižky, ktoré ho zaujímajú, chodí tam pravidelne, dokonca sa mu do pamäte zaryje bloger a aj vzhľad stránky.

DIZAJN

Aspoň tak to funguje u mňa. Mám v zozname veľa blogov, starých či nových, nerobím rozdiely, ale nie vždy ich navštevujem všetky. Niekedy je to jednoducho nedostatok času, inokedy je to príspevok, ktorý vo mne nevzbudí veľa záujmu. Ide o to, že aj ja mám "stálice", ktoré mám v pamäti zafixované predovšetkým podľa vzhľadu blogu. A tu nastáva menší problém.

Prednedávnom som na nejakom knižnom blogu čítala, že stránky na bloggeri sú strašne jednotvárne a všetky vyzerajú na jedno kopyto (nech rozmýšľam ako chcem, moja pamäť si nedokáže vybaviť, kde som to čítala, ale mám taký dojem, že to nebolo vyjadrenie autorky, ale skôr to bolo spomenuté v komentároch). Vtedy som si ešte hovorila, že to nie je pravda, blogger má predsa na výber veľa šablón, každá je iná a bloger sa môže s dizajnom vyšantiť. Neskôr som sa však preklikávala odkazmi v mojom zozname blogov a v zozname blogov na iných stránkach a všimla som si, že niektoré blogy sa naozaj na seba dosť podobajú. Žiadna hlavička, len nadpis, nevýrazné farby.

Viem, že každý má vlastný vkus, každému sa páči niečo iné, ale ja sa riadim tým, že pokiaľ ma má blog zaujať, mal by osloviť dizajnom, pretože to je prvý kontakt blogu s čitateľom. Taktiež viem, že nie každý je odborník vo Photoshope alebo v inom programe, ja som sa s tým tiež dosť natrápila, kým som pochopila o čo ide, ale stále sa dajú na internete vyhľadať návody alebo poprosiť o pomoc nejakého skúsenejšieho kamaráta či blogera. Ja sama, keď upravujem vzhľad (čím menej, tým lepšie) nie som s ničím spokojná. Úprimne, nemám to rada, pretože mi chvíľu potrvá, kým vyberiem písmo na header,  či tam dám obrázky, či nie. Jednoducho je to katastrofa. Preto sa snažím ho meniť čo najmenej, ale nevedela by som bez neho byť.

OBSAH

Keďže sa jedná o knižné blogy, väčšinu obsahu tvoria recenzie. Nejdem tu hovoriť o tom, aké by recenzie mali byť, pretože každý by mal mať svoj štýl, mal by do toho dať kus seba a je možné, že aj tá najlepšie napísaná recenzia môže byť nudná.

Niektorí blogeri však píšu aj vlastné články, či už sú to drobné informácie z ich života alebo ich myšlienky týkajúce sa nejakej oblasti knižného sveta. Takéto články majú väčšiu šancu zaujať čitateľa ako to nespočetné množstvo meme príspevkov a iných projektov. Aj ja som sa kedysi snažila publikovať nejaké to meme, predovšetkým preto, lebo som mala dojem, že môj blog zíva prázdnotou a veľmi sa mu nevenujem. Bol to zastierací manéver a myslím, že aj zbytočný. Taktiež veľmi nemusím tie masové projekty, do ktorého sa môžu zapojiť ostatné blogy a potom mi v bloggeri vyhodí asi desať príspevkov na rovnakú tému. To ma tiež nezaujme. Môžem si prečítať príspevok prvého blogu, na ktorý prídem, ale ostatné by som zrejme obišla, pretože to je rovnaká téma. Samozrejme, nechcem odsudzovať všetky projekty a meme, mnohé z nich čitateľovi môže aj niečo dať. Môže cez ne objaviť knihu, ktorá ho zaujme a inak by sa k nej nikdy nedostal. Ja som však zistila, že nie som veľmi projektový typ, pretože nie som dobrá v pravidelnom publikovaní.

Práve preto sa snažím a niekedy potrápim mozgové závity a vymyslím nejaký ten článok. Jednak je to niečo iné ako recenzia, nemusím stále dávať pozor či niečo nevyzradím. Zároveň sa snažím na koniec dať nejakú tú otázku, pretože by som nepísala článok, keby som nebola zvedavá na názor čitateľov. Raz som na zahraničnom blogu čítala, že stránka je síce o človekovi, ktorý ju píše, ale zároveň stojí aj na čitateľoch.

A čo vy? Taktiež máte v zozname blogy, ktoré uprednostňujete pred inými? Narazili ste na niektoré blogy, ktoré boli nevýrazné a ničím vás nezaujali? 

Čo majú spoločné Disney krásky a úchylné kurča???

Prázdniny sú v plnom prúde, utekajú ako voda a ja sa v poslednom čase snažím neroztopiť od toho tepla, čo nastalo. Slnko a leto mám rada, ale čo je veľa, to je veľa. Minule som v noci ledva spala, pretože som bola prilepená k plachte, myslela som, že sa ostrihám dohola, pretože vlasy som mala omotané okolo krku a seriózne som zvažovala, že pôjdem spať do mraziaka. Našťastie som to prežila. 

Ale k veci. Sem tam zablúdim na internet a viete, ako to chodí. Poviete si, že sa len mrknete na Facebook, možno skontrolujete emaily, ale v skutočnosti tam zostanete dve až tri hodiny. Ak nieste tento prípad, klobúk dolu, pretože mne sa to stáva dosť často a mám problém sa odtrhnúť od stránok ako Youtube alebo Goodreads. 

A tak vďaka mojej menšej obsesívnej poruchy Youtubom (načo pozerať televíziu? Mám youtube, je to rovnako návykové a s kvalitnejšími videami) som narazila na pár videí, o ktoré sa s vami chcem podeliť. Takto sa nad nimi môžeme rozplývať viacerí.

Predpokladám, že všetci dobre poznáte staré disneyovky ako Ariela, Kráska a zviera, Aladin a Pocahontas. Bolo to celé moje detstvo a vždy som im závidela tie šťastné konce. Minule som však našla brutálne video, ktoré ukáže, ako skutočne tieto rozprávky skončili (znie tak šťastne, že ani nebudete vedieť, že je v skutočnosti smutné :D )

Ďalšie video je dosť divné. Ale vtipné. Fifty shades tiež poznáte, verím, že hej, a toto je taktiež menšia paródia. Myslím, že k tomuto netreba žiadny komentár, len si to pozrite. 

Na rade je hudba a v poslednej dobe som bola dosť namotaná na tieto skladby. Robina Thickea som nikdy nemusela, ale toto je dosť chytľavé. K Selene, nemusím ju, naživo nevie spievať (minule som videla video, kde na koncerte spieval playback, pretože ona tam tancovala a nedokázala by to uspievať, to nie je dobrá speváčka), ale toto je moje guilty pleasure, ktoré nemôžem prestať počúvať. Pevne dúfam, že ma to však prejde, trošku sa za to hanbím :D 

 

Ale netrávim celý čas len na internete, nie som žiadny asociál. Tento týždeň sme s kamoškami vybielili takmer všetky letné výpredaje v Žiline, chodím do autoškoly, kde sa na mne inštruktor pekne baví, pretože som tam jediné dievča a on si očividne myslí, že mu to dáva právo ma podpichovať. Trávim ho aj zabarikádovaná vo svojej izbe medzi kopou kníh, ktoré chcem toto leto ešte prečítať, pretože viem, že potom cez školský rok to bude samá odborná literatúra k slovenskej literatúre, ktorej rozumiem menej ako tej anglickej. Nehovoriac o tom, že si idem do knižnice pre desať anglických klasických kníh, ktoré musím prečítať ešte skôr než začne škola, pretože potom nebude čas. Ešte raz, prečo som šla na tú školu? 

Dala som sa aj do písania môjho diela, Za hranicou života. Teda, skôr som sa dala do opravovania kapitol, ktoré som dopísala pred dvoma mesiacmi a bola som zhrozená. Snažím sa, ale písanie mi ide pomalšie a pomalšie. Dostala som pár nápadov, tak dúfam, že sa to nejak posunie, ale ako sa poznám, dostanem chuť písať až vtedy, keď sa začne školský rok a ja nebudem mať absolútne žiadny čas. Super! 

Myslela som však, že by som sem dala menšiu ukážku ktorá by vás mohla zaujať (ak nie, je to v poriadku, neprídem si po vás :D ) 

„Myslím, že viete, prečo som vás sem zavolal, že?

„Ani nie,“ prehovoril Cameron a usadil sa na jednom z kresiel a ja vedľa neho. 

„Ide o tú vec s proroctvom. Keby bolo všetko ako inokedy, Osud by sa nenáhlil s nahradením Matthiasovho prázdneho miesta, ale keďže sa dejú veci, ktoré sa dejú, dúfajú, že sa to pokúsim vyriešiť. Rád by som preto vedel, čo o tom všetkom viete.“  

„Nuž, veľa toho nie je,“ ujal sa slova Cameron a porozprával mu všetko, čo sa tu za niekoľko posledných dní udialo. Bola som rada, že zamlčal informáciu, že sme pravdepodobne našli dievča z toho proroctva. Ja som tam len sedela a čakala kým oni dvaja všetko vybavia a budeme môcť ísť preč. Pohľady, ktoré mi Mason daroval, ma totiž dosť znervózňovali.

Mal ostrejšie črty tváre, no keďže mal dlhšie vlasy, nebilo to tak strašne do očí. Zamyslene sledoval Camerona, sústredene počúval, čo mu hovoril. Možno mu celá tá situácia nebola ukradnutá. Možno naozaj chcel vyriešiť problémy. Zrejme by som ho nemala súdiť podľa toho, ako vyzerá. No aj napriek tomu na mňa pôsobil ako veľký frajer. Taký, ktorý keď prejde uličkou školy, všetky dievčatá vzdychnú. Taký, ktorého by otec dievčaťu nikdy neschválil. 

Uprene som ho sledovala, keď vtom Cameron dohovoril a Mason sa obrátil ku mne. Pohľady sa nám stretli a on sa usmial tak, že by sa nejednému dievčaťu podlomili kolená. 

„Ty si tá s červeným tetovaním, že?“ spýtal sa po chvíli.

Ďalší bod na zoznam, prečo ho nemám rada, pomyslela som si. 

„Bingo!“ ozvala som sa naoko nadšene. Skrútilo mu kútikom úst, takže asi neprehliadol môj sarkazmus. Fajn.

„Smiem?“ spýtal sa ticho a ukázal na moju ruku. Zhlboka som sa nadýchla a položila chrbát ruky na jeho pracovný stôl. Všimla som si, ako sa mu rozšírili oči, keď videl, že je naozaj červené. Tvárou mu preblesklo prekvapenie a záujem. Bruškom palca jemne a pomaly prešiel po jednej z línii. Na prázdno som preglgla a snažila som sa ignorovať zimomriavky, ktoré mi z toho dotyku naskočili. Odvrátila som pohľad od jeho palca smerom k jeho tvári a zistila som, že na mňa uprene hľadí. 

„Ešte stále sme nezistili, prečo ho má červené,“ ozval sa Cameron a jeho hlas akoby preťal ťažobu toho momentu. Mason sa opäť pohodlne usadil vo svojom kresle a ja som bola Camovi vďačná, že prehovoril. Rýchlo som stiahla ruku a zakryla si tetovanie dlaňou.

Ak ste sa dostali až sem na koniec tohto dlhého monológu, gratulujem. Tento príspevok vlastne nemá nejaký väčší zmysel, išlo skôr o to ukázať, čo v poslednom čase zbožňujem, čo sa vám môže zapáčiť a čo je nové. 

A čo vy? Tiež sa snažíte čítať, pretože škola vám to neskôr nedovolí?  Aj vy máte nejaké guilty pleasure, ktoré by ste najradšej nepriznali? Alebo pesničky, ktoré vám nedajú oddýchnuť? Ak hej, pokojne sa o to podeľte v komentároch, budem rada.