Autorský blok alebo ako mi nejde písanie

Prednedávnom som na internete čítala, že autorský blok neexistuje, ale že autor má jednoducho obdobia, kedy je inšpirovaný a kedy nie... nuž, ak mám byť úprimná, mňa tá inšpirácia nekopla už dosť dlho. Aj keď... nie to by som asi klamala. Ja nemám problém s inšpiráciou, aj keď niekedy mám pocit, že už nemám predstavivosť dieťaťa a za to zrejme môže život, ale ja mám skôr problém s realizáciou mojich predstáv. Už dooosť dlho píšem jeden príbeh. Pôvodne som začala v slovenčine, no nakoniec som presedlala na angličtinu, ale stále mám problém si vôbec sadnúť za počítač a písať. 

Možno písanie nie je pre mňa. Možno som vyhorela a už nič nenapíšem. Možno by som sa mala prestať snažiť a jednoducho to prenechať niekomu inému a len čítať hotové produkty. 

Listy pod vianočný stromček

Určite poznáte ten pocit, keď je týždeň pred Vianocami a vy ešte nemáte nakúpené darčeky, v tom horšom prípade ani neviete, čo dotyčnému kúpiť. Nebojte sa, mám pre vás riešenie, ktoré je lacné a ešte aj zo srdca a pokiaľ sa vyžívate v kreatívnych veciach, tak toto bude ako stvorené pre vás. 

OTVOR KEĎ LISTY/ OPEN WHEN LETTERS

Možno ste už o nich počuli, možno nie. Ja som našla tento nápad na internete ešte v lete a ihneď som vedela, že je to perfektný darček pre moju kamarátku, ktorá sa tento rok odsťahovala do Čiech, vďaka čomu sme spolu oveľa menej. Keď si do toho vezmete ešte prácu a školu... nevidíme sa pomaly ani na nete, a tak som myslela, že tieto listy by boli perfektným riešením, keď nebudem môcť odpísať a ona bude potrebovať podporu. Zároveň je to však niekoľko malých darčekov v jednom a postupne si všetky otvorí, no bude to mať aj ako pamiatku.

O čom ale celý tento nápad je? 

Je to veľmi jednoduché. Spíšete si niekoľko situácií, v ktorých by sa váš kamarát/kamarátka/priateľ/priateľka mohla ocitnúť a napíšete jej list, ktorý si on/ona prečíta, keď sa v tej situácii ocitne. Najväčšie problémy ani neboli s písaním listov, ale skôr s vymýšľaním situácií. Dovoľte mi teda ponúknuť vám niekoľko nápadov, od ktorých by ste sa mohli odraziť.

Otvor keď...

• budeš mať zlú náladu (list na zdvihnutie nálady, nejaké spoločné fotky, zábavné výroky)
• budeš potrebovať povzbudiť (list, kde zhrniem, čo všetko dokázala a aká je skvelá)
• budeš mať chuť na čaj (rozmýšľam nad sypaným čajom, ktorý dám do vlastnoručne vyrobeného vrecka)
• budeš mať chuť na dobrú knihu (list s odporúčaniami, kartu s audio knihami)
• budeš mať chuť na niečo sladké (recepty + možno zabalený koláčik, niečo ako cookies)
• si budeš chcieť zaspomínať (list, kde zhrniem naše výroky zo školy, nejaké kresby, ktoré mám po zošitoch, fotky)

Využite všetko, čo o danej osobe viete. Ak píšete priateľovi alebo priateľke, môžete zahrnúť list Otvor, keď ti budem najviac chýbať. 

Samozrejme, nemusí to byť len listy, ktorý do obálky dáte. Ja som sa rozhodla, že list tam bude zakaždým, no budem sa snažiť do každej obálky vložiť ešte niečo malé napríklad pri list Otvor, keď budeš mať chuť na knihu chcem kamarátke priložiť ručne vyrobenú záložku a možno pamäťovú kartu s audio knihou, keďže nemá veľmi čas na čítanie a takto by mohla počúvať aspoň pri varení či upratovaní. Pri liste Otvor, keď budeš mať chuť na sladké, jej chcem k listu priložiť moje obľúbené recepty, pretože aj ona veľmi rada pečie a takto bude mať nové inšpirácie.

Najlepšie na tom je, že je to darček, pri ktorom sa nemôžete pomýliť. Ja som bola doslova nadšená z obálok, ktoré som našla v predajni Ševt, pretože nikde inde som nenašla farebné obálky, ktoré by zároveň boli dostatočne tvrdé a odolné. K tomu som si kúpila čiernu a zlatú centrofixu a vyhrala som sa s nápismi, ktoré podľa mňa vyzerajú zaujímavo a celkom som spokojná s tým, ako dopadli. Stále však rozmýšľam ako by som ich mohla ešte vylepšiť alebo ozdobiť, no obálky sú mierne povoskované, takže to nie je najjednoduchšia úloha. Ešte mi síce chýbajú niektoré listy a hlavne recepty, na ktoré si chcem vytlačiť pekné kartičky, no už teraz som rada, že som sa do toho dala.

Keďže ju mám veľmi rada, povedala som si, že z toho urobím taký košík, kde budú listy a nejaké DIY darčeky, ktoré budú patriť k niektorým listom. Napríklad na Silvestra jej chcem k listu pribaliť aj Memory Jar, ktorá je teraz na tumblr či pintereste dosť obľúbená a celkom sa mi páči ten nápad a myslím, že sa bude aj jej. Keďže sa tento rok presťahovala, povedala som si, že jej zarámujem inšpiračné výroky, aby si mohla skrášliť bytík a tiež ich pripojím k listu. Takto sa bude môcť na darčeky tešiť aj po Vianociach. 

Budem rada, ak mi dáte do komentárov vedieť, čo si o tomto nápade myslíte a či sa o niečo také pokúsite aj vy. :) 

Pretože kreativita je tou najlepšou drogou

Milujem písanie, no v posledných rokoch som s ním mala menšie problémy. Nazývala som to autorským blokom a bola som presvedčená, že to je presne to, čo mám, no teraz si už nie som taká istá. Už viem, že som hľadala výhovorky, aby som sa mohla vyhnúť písaniu príbehu, ktorý som mala dlhý čas v hlave, štvalo ma, že som ho nemala úplne premyslený, až som to nakoniec vzdala a radšej si otvorila knihu s dokončeným príbehom. Veď načo sa trápiť, keď to za vás už niekto urobil?

Minulý rok v novembri som sa zúčastnila NaNoWriMo (National Novel Writing Month), čo spočíva v tom, aby ste za mesiac napísali 50 000 slov. Keď som to prvý krát videla, hovorila som si, že to je nemožné, aby som dala 1667 slov každý jeden deň, hlavne  keď som ešte nemala poriadne premyslený príbeh. No pustila som sa do toho. A výsledok bol perfektný. Teda, nenapísala som celú novelu, ale dala som 50 000 slov a rozhodne to nebolo perfektné, pretože som sa sústreďovala hlavne na to, aby som písala a nie na to, čo píšem alebo ako to bude znieť, ale to je základom. Nestarať sa o nič iné a proste písať,  aby ste sa zbavili tých nekonečných obrazov v hlave. Čo však bolo najlepšie, nakoplo ma to a vrátila sa mi láska k písaniu, ktorú som mala kedysi. 

Nanowrimo však nezmenil len môj postoj k písaniu, ale ku kreativite ako takej. Poznáte ten pocit, keď neviete, čo so sebou, lebo ste plní nápadov a potrebujete ich všetky zo seba dostať? Nuž, tak presne tak sa od novembra cítim väčšinu času. Je to nezvyk, pretože dovtedy som bola zvyknutá posúvať kreativitu na druhú koľaj, nevenovala som sa písaniu a úprimne, boli časy, kedy mi aj blog liezol na nervy, pretože som ho videla ako Damoklov meč nad mojou hlavou, ktorý ak nenapíšem článok, spadne. A niet divu, medzi toľkými skvelými blogmi, ktoré sú na internete je ťažké byť kreatívny a vymyslieť niečo nové, niečo, čo tu ešte nebolo. 

Ale späť ku kreativite. Neviem, či ste zažili ten pocit, kedy idete pomaly vyletieť z kože pretože potrebujete písať či maľovať a je vám jedno čo, jednoducho máte chuť sadnúť si za stôl, otvoriť zápisník a písať o všetkom a o ničom, hlavne aby ste zo seba dostali všetku tú kreatívnu energiu? Dostala som sa (konečne!) do štádia, kedy je písanie pre mňa rovnako dôležité ako dýchanie. Keď som bola na strednej, bola to samozrejmosť, písanie príbehov bolo mojou neoddeliteľnou súčasťou a nikdy som si nemyslela, že by sa to mohlo zmeniť, no vysoká škola ma vrhla do sveta dospelákov, kedy som sa musela sústrediť na to, aby som nevyletela zo školy, kedy som sa musela naučiť, ako sa o seba postarať sama, kedy som spoznávala nových ľudí a musela som si urobiť poriadok v živote naokolo. Na kreativitu a písanie nebol čas ani chuť.

Jedna rada pre tých z vás, ktorí sú umelci a zažívajú nejaký ten blok a nechce sa im tvoriť, len tvorte. Zo začiatku je to ťažké, ja sama som to zažila, keď som sa počas Nanowrima snažila skočiť do starých koľají a keď som sa snažila písať každý boží deň. Je to ťažké, musela som sa premáhať, vymýšľala som si výhovorky a snažila som sa tomu vyhnúť, pretože som si odvykla pracovať so slovami a nevedela som si k nim nájsť cestu. Preto som si povedala, že rok 2015 bude rokom kreativity. Povedala som si, že budem písať tak často, ako len budem môcť (pretože predsa len, čakajú ma štátnice a ťažko budem vysvetľovať, že nemám bakalárku, pretože som namiesto toho písala príbeh). Dokonca som si nakúpila plátno a akrylové farby, pretože som sa rozhodla, že načriem do maľovania. Vždy som mala rada výtvarnú a zbožňovala som, koľko majú výtvarní umelci možností a techník.

Navyše, povedala som si, že chcem dokumentovať svoj život. Nuž, dokumentovať ako

dokumentovať. Môj problém je ten, že často krát zabúdam na dôležité veci, a tak som na internete videla projekty s diármi a denníkmi a rozhodla som sa to skúsiť. Teda, nie ten typ denníka a lá 14-ročné dievča, takých mám doma habadej a raz za čas si ich vždy prečítam, aby som sa zaspomínala a nasmiala sa. Ale spomienky, to je to, čo ma vedie k vytvoreniu tohto denníka. Chcem si zapisovať svoje úspechy, zážitky z ciest, konverzácie s priateľmi, ktoré ma donútili plakať od smiechu, pretože ja som rada, ak si pamätám minulý týždeň (nehovoriac o tom, že si nepamätám pomaly nič z môjho detstva pred tým, než sa narodil môj brat - fakt len malé útržky a to aj tak len s mojimi kamarátmi, nemám šajnu, aký som mala vtedy vzťah s ocom, čo je zrejme zlé, ale vďaka fotkám si pamätám aspoň čosi :D )

Ale hlavne pracujem na jednom projekte pre vás milí čitatelia. Zatiaľ je to všetko len v štádiu nápadu, treba vychytať všetky muchy a samozrejme, spýtať sa na váš názor, či by sa vám niečo také páčilo a potom to stačí len spustiť. Predpokladám, že to bude až v lete, pretože dovtedy budem zamestnaná školou. Ale ak vám môžem dať jednu nápovedu, bude to mať niečo spoločné so skupinou English Readers, ktorá je na Fb.
Dúfam, že toto nadšenie z kreativity preskočí aj na vás a inšpiruje vás k tvoreniu umeleckých diel alebo písaniu blogových článkov, k hocičomu, pretože kreativita je tá najlepšia droga. S ňou je svet žiarivejší a plný farieb a zdá sa vám, že dokážete všetko.

A ak máte nejaké kreatívne plány, určite mi dajte vedieť do komentárov, som zvedavá a možno tým niekoho aj inšpirujete.

Uhly pohľadov | Jeden alebo viac?

Sedím si tak nad počítačom, trhám si vlasy (už mi ich veľa nezostalo) a premýšľam, ako sa v príbehu posunúť ďalej. Mala som otvorené asi štyri verzie poslednej kapitoly a ani jedna sa mi nepáčila, pretože nebola dôležitá. Vedela som, čo potrebujem - viac priestoru na realizáciu môjho príbehu. A vtedy mi to došlo: budem striedať rozprávanie postáv, pretože viac postáv = väčšie pole pôsobnosti. 

Presne tak funguje moja logika. Čo tam po tom, že budem mať oveľa viac práce, aby všetky postavy mali iní tón rozprávania, aby som sa dokázala prepínať z jedného myšlienkového pochodu do druhého, hlavne, že viem, čo písať ďalej. 

V knihách sa rôznym uhlom pohľadu (alebo tiež POV - point of view) nebránim. Skôr som bola rada, pretože tak má čitateľ možnosť nahliadnuť do psychiky iných postáv a vidieť ich rozvoj oveľa lepšie. Neviem prečo som sa ich vo vlastnom písaní stránila. Akosi mi to nikdy nenapadlo, že by som mohla striedať postavy. 

Pohľad hlavnej postavy v celom príbehu je fajn. Povedala by som, že je to taký ten klasický osvedčený štýl písania, ktorý vám dáva možnosť nahliadnuť do jej myšlienok, pocitov a mnoho iného. Ja sa priznám, že sa mi strašne zle píše v tretej osobe, neviem, akosi stále dookola opakujem mená postáv a proste... nie je to nič pre mňa. Práve preto som vždy písala v prvej osobe, dívala som sa očami postavy. To čo som písala doteraz sa väčšinou točilo okolo hlavnej hrdinky, takže som nemala problém s postupom príbehu. Všetky dôležité veci sa diali hrdinke, ona bola tá hlavná a jediná, dokonalá a všetko vyriešila. To boli ale začiatky. 

Ide o to, že ku každému príbehu by sa mal autor stavať inak. Aspoň podľa mňa. Ani jeden príbeh, ktorý som písala, nebol rovnaký, práve preto som teraz zrejme mala problém. Možno bol tento môj príbeh natoľko iný, že nestal len pohľad hlavnej hrdinky. Nechcem, aby sa všetko točilo okolo nej a ostatné

postavy tam boli len pre srandu králikov. Chcem, aby aj oni boli plne zaangažované do príbehu, chcem aby sa na ňom plne podieľali a tak som dospela k záveru, že im budem musieť dať priestor, aby sa prejavili. Navyše, nie vždy sú s hlavnou hrdinkou, preto potrebovali svoje vlastné kapitoly. A tak som sa teda do toho dala a bola som nadšená. Píšem príbeh už asi dva roky a jediné čo mám je kopu zložiek s rôznymi verziami niekoľkých kapitol, no ešte som ho nedokázala dokončiť. Vedela som, že mám príliš málo postáv, no teraz som si uvedomila, že rôzne POV mi umožňujú ich mať viac. Veď predsa aj ostatné postavy môžu mať rodiny, priateľov, známych, nielen hlavná hrdinka. 

Myslím, že som urobila dobre, dostala som inšpiráciu a pohla som sa z miesta. Opäť som si uvedomila, aké náročné na premýšľanie písanie je, ako všetko musí autor zanalyzovať, či to bude pasovať, či sa to bude páčiť, či je každá postava unikátna. Je toho strašne veľa. 

A čo vy? Píšete radšej očami jednej postavy alebo tiež striedate POV? Alebo vám to tiež nikdy nenapadlo presne ako mne?

Tvorivé písanie | Umenie alebo nie?

".... budem si musieť teda odchytiť nejakých umelcov. Ale však stretávajú sa na Záriečí, tam sú vždy  nejakí divní maliari alebo muzikanti."

Toto vyslovila moja kamarátka, keď sme sa bavili o jej téme bakalárky. Má strašne dlhý názov, takže ho neviem presne napísať, ale ide o to, ako si umelci nachádzajú čas popri škole na tvorbu. To znie super, povedala som si, ale trochu ma zarazilo, že spomenula maliarov a muzikantov. (len pre informáciu, Záriečie je vlaková stanica v ZA, kde sa stretávajú cooloví ľudia a tvoria, niekedy je to tam desivé, ale inak

je to super).

Uvedomila som, že veľa ľudí nás "umelcov", ktorí píšu svoje príbehy alebo poviedky, neberie ako umelcov. A doteraz mi to nie je jasné. Využívame predsa fantáziu, aby sme vytvorili úplne iný svet, dostávame múzu, sme kreatívny. Tak prečo nás nikto nikdy nespomína?

S týmto postojom som sa stretla už na strednej. Mnoho spolužiakov vedelo, že vo voľnom čase tvorím, mnohí moje poviedky a príbehy čítali a boli nadšení. Problém bol, že moja kamarátka veľmi krásne kreslí a štvalo ma, že ju považovali vždy za umelkyňu, pričom mňa nie. A vidím to doteraz. Keď kamarátkam spomeniem, že píšem príbeh, povedia super, ale to je tak všetko. No keď nakreslí niečo ona, každý z toho padne na kolená a chce vlastný obrázok. Nechcem byť hnusná, pretože ju mám nadovšetko rada, ale ide skôr o to, ako sa ľudia dívajú na tvorbu príbehov. 

To isté sa deje aj u nás doma. Píšem už asi deväť rokov, ale moji rodičia o tom nemajú ani šajnu. Dokonca ani nevedeli, že mám blog. Nebolo to preto, že by som im to zatajovala, oni to tak trochu vypustili z hlavy, akoby písanie nepovažovali za dosť kreatívne alebo za niečo, čím by som mohla niečo dosiahnuť. Rovnako sa stavia aj moja starká. Brat zvykol chodievať na výtvarnú a vyhral niekoľko súťaží už ako 6-ročný, ale momentálne s tým sekol a starká je z toho taká nešťastná, pretože ho videla ako presláveného umelca. Čo povedala, keď som jej prezradila, že píšem príbehy? Hm, zaujímavé. 

Písaná tvorba je strašne podcenená. Ľudia si myslia, že napísať príbeh je jednoduché a človek na to nepotrebuje žiadny talent. A to ma vytáča, pretože oni v skutočnosti nevedia, aká drina je za tým všetkým. Chcela by som vidieť ich ako sedia päť hodín za počítačom a idú si frustráciou vytrhať vlasy, pretože prepisujú jeden dialóg dokola, lebo im to neznie prirodzene. Vždycky to tak bolo a zrejme aj bude. Maliari sú ospevovaní, pretože nie každý vie krásne kresliť, muzikanti zasa preto, lebo nie každý má hudobný vkus. To, že môžu verejne vystupovať ich ešte väčšmi robí umelcami. Aspoň v očiach neumelcov. Ale čo mi autori? Potrebujeme predsa talent, aby sme vytvorili pútavé dielo, potrebujeme oveľa väčšiu dávku fantázie ako oni, pretože tvoríme komplexnejšie dielo. 

A čo vy? Píše niektorí z vás? Ak áno, ako sa k tomu stavia vaše okolie? Berie to ako formu umenia, podporuje vás v tom alebo nie?

Proofreader | prečo je dôležité dať dielo niekomu prečítať?

Do tohto projektu som dlhšie nepridávala žiadne články. Hlavne preto, že som mala plné ruky školy a na písanie som nestíhala ani myslieť. Dnes som si ale konečne sadla za počítač, otvorila som word, že si prečítam kapitolu, ktorú mi Majka kedysi opravila a bola som zhrozená. 

Proofreader? Čo to vlastne je?

Proofreader je niečo ako kontrolór vášho diela... lepšie povedané neplatený editor. Je to skrátka niekto, kto si vašu kapitolu prečíta, pozrie sa na ňu kritickým okom a vyškrtá všetky blbosti, ktoré ste tam napísali. Úprimne, nikto nepíše tak dokonalo, aby nepotreboval editora. A ak hej, tak má buď veľké ego, alebo je to génius.
Editorom by mala byť hlavne osoba, ktorá sa vám nebude báť povedať: „Toto je blbosť. Vyčiarkni to.“ (ehm, zrejme to povie o trošku nežnejšie, určite vás nebude chcieť uraziť). Ide však o to, že sa nesmie báť povedať, že niektoré vaše vety sú tam navyše, že vaše opisy sú prehnané a nudia ho, že sa tam priveľa opakujú niektoré výrazy... mal by byť schopný konštruktívnym kritikom.

Pff, ja ho nepotrebujem!

Naozaj?
Každý predsa robí chyby, sme ľudia. Sem tam sa pritrafí nejaký ten preklep, ujde nejaká čiarka a ak aj
prejdeme kapitolu asi 10x za sebou, nemusíme si to všimnúť. Práve na to je editor, pretože viac očí si všimne viac chýb (preto je lepšie ak máte takýchto editorov viac, ale naozaj len spoľahlivých).
Ja by som si napríklad nevedela predstaviť, že by som mala písať bez toho, že by mi to Majka neskontrolovala. Keby ste videli, aké kraviny dokážem popísať. Ale mne sa to spočiatku ako kravina nezdá, pretože som zatvorená v takej malej bublinke a keď píšem, väčšinou sa nezaoberám tým, ako správne píšem alebo čo píšem, jednoducho sa snažím slovami vyjadriť predstavy v mysli. Lenže keď mi opraví kapitolu a vidím to červené more mojich obľúbených výrazov ako ktorý, v tom momente, pričom a podobne, ide ma vystrieť.

Zároveň ta dostanem objektívny názor na obsah kapitoly. Nie je to vždy len o gramatike, ale aj o logických chybách, o tom, aká tá kapitola celkovo je.  Vždy je lepšie, keď autor dostane viac pohľadov na kapitolu ako len ten svoj subjektívny, lebo priznajme si to, sami by sme sa neskritizovali, aspoň ja v tom nie som dobrá, ja potrebujem, aby mi niekto otvoril oči a povedal: „Nie, toto jednoducho vymaž.“

No dobre, ale ako ho nájdem?

Hľadanie dobrého editora, ktorý sa vyzná poriadne v gramatike a ešte vám aj skritizuje dielo je už trošku ťažšie. Treba si vytypovať autora, ktorý tiež píše, ale samozrejme píše už niekoľko rokov, je skúsenejší ako vy alebo to môže byť autor, ktorý píše menej ako vy, ale vidíte, že je v tom lepší a že vám bude vedieť poradiť. Navyše, myslím, že knižní blogeri sú skvelí editori, pretože majú načítaných kopec kníh, vedia vám povedať, čo ich na vašom príbehu baví a čo nie a tým pádom viete, na čom zapracovať.

Tak čo? Máte aj vy svojho proofreadera? Alebo ste o ňom zatiaľ nerozmýšľali? 

Na kávičke s Múzou (#3) : Dôležitosť prvej vety?

Po dlhom čase vás opäť vítam v kreatívnom okienku Na kávičke s Múzou. Bola to dlhšia chvíľa, čo som napísala posledný príspevok do tejto rubriky, ale jednoducho som nemala nápady a nechcela som sa do písania nútiť, pretože ak sa do toho nútite, zrejme kvalita nebude taká super, aká by bola, keby ste na to mali náladu. Dnes by som chcela hovoriť o mýte prvej vety príbehu. 

Závisí obľúbenosť knihy a jej kvalita od prvej vety, ktorú autor napíše?

Keď som začala písať a vstúpila som do takzvaného "tvoriteľského" sveta, dostala sa ku mne informácia, že by si mal dať autor záležať na prvej vete príbehu, pretože to je prvý kontakt čitateľa s autorovým dielom. Ak táto veta čitateľa neohúri, zrejme ho neohúri celý príbeh. Dosť dlho som bola v tom, že musím veľa pracovať na prvej vete, aby bola dokonalá, lenže neskôr som si uvedomila, že síce makám na prvej vete, ale ostatok diela mi je viac-menej ukradnutý. A vtedy som zistila, že tam kdesi bude problém. 

Po čase som akosi dospela k záveru, že prvá veta je síce dôležitá, ale ja som ňou začala byť mierne posadnutá, a tak som si povedala, že jej nebudem dávať žiadne špeciálne miesto, pretože nezáleží na tom, že bude prvá veta dokonalá, ak ostatok diela bude stáť za starú belú. Vtedy som začala mať voči celému tomuto mýtu tak trochu averziu a teraz keď to niekto spomenie, otvára sa mi vo vrecku nožík. 

Podľa mňa by sa autor nemal sústrediť len na prvú vetu. Áno, prvý dojem je dôležitý a treba čitateľa navnadiť, ale to autor dokáže anotáciou alebo dobre napísaným krátkym prológom, ktorý vzbudí pozornosť. Osobne si myslím, že by sa autor mal sústrediť na dej príbehu a na to, čo prichádza po prvej vete, lebo zaujať čitateľa je jednoduché, ťažšie je udržať si jeho záujem o príbeh. A ja mám dosť často práve tento problém. Prológ a prvá kapitola sa mi často krát páčia, to je ešte čerstvý začiatok knihy, kedy prichádza človek s novými nápadov, cíti elán nového príbehu. Neskôr sa to všetko u mňa akosi vytratí a kapitoly sú ťažkopádnejšie, písať sa mi nechce a hlavne nie editovať. Takže ja som prípad, ktorý dokáže vytvoriť dokonalú prvú vetu, ale ten zbytok je niekedy sklamaním, na

ktorom ešte musím poriadne pracovať.

Práve preto si myslím, že je to len mýtus, ktorý sa nedá aplikovať na všetkých autorov a hlavne nie na všetky žánre príbehov. Niekedy je príjemné, keď sa dej rozbieha pomaly, keď autor nedá zo seba všetko hneď v prvom riadku, ale nechá si nejaké eso v rukáve na neskôr, aby mohol čitateľ padnúť na zadok. Samozrejme, sú aj ľudia, ktorí nevedia ako začať a práve táto prvá veta je pre nich ako everest, ktorí musia zdolať, aby sa rozpísali a dali do deja celé svoje srdce. Ako som povedala, závisí to aj od autora. Mimochodom, ja mám často krát oveľa radšej posledné vety, ako tie prvé. Teda, hlavne ak bola kniha výborná a autor/ka to dokáže zakončiť krásnou poslednou vetou, to vo mne vyvolá pocit uspokojenia, možno až blaženosti. 

A čo vy? Myslíte, že prvá veta príbehu by mala byť tá najdôležitejšia a naprepracovanejšia? Alebo skôr si myslíte, že by sa autor mal venovať celému deju rovnomerne? 

Na kávičke s Múzou (#2): Správna atmosféra na písanie?

Vitajte v okienku Na kávičke s Múzou. Dnes by som sa rada venovala atmosfére pri písaní, pretože je veľmi dôležité v akom prostredí píšete. Je dobré, aby ste vedeli, čo podporuje vašu kreativitu, pri čom sa viete nakopnúť a napísať ešte jednu kapitolu, aj keď máte pocit, že so seba nedostanete ani slovo.

Atmosféra pri písaní je dosť ošemetná téma, pretože každému vyhovuje niečo iné. Niekto môže rád písať pri počúvaní obľúbenej kapely, niekto má rád skôr inštrumentálne skladby a niekto naopak nepočúva hudbu pri písaní vôbec. Ide o to, čo pre každého platí. Myslím si, že ak navodíte tú správnu atmosféru, bude sa vám aj lepšie písať, teda aspoň mne to pomáha. Keďže som v poslednom čase dosť lenivá, čo sa týka písania, je u mňa dôležité, aby som si navodila tú správnu atmosféru na písanie a tým aj navodila chuť do písania a potom to ide jednoduchšie. Takže toto sú moje tipy, ktoré fungujú na mňa, ale nemusia nutne aj na vás. 

1. Soundtracky

Zo začiatku som počúvala rôzne kapely, ktoré sa mi páčili, ale neskôr som si uvedomila, že som sa skôr sústredila na spievanie spolu s nimi, ako na písanie. V poslednej dobe som však objavila soundtracky, a to hlavne The Mortal Instruments soundtrack, na ktorom fičím skoro každý deň. Čo už, nemali urobiť také dobré pesničky. Prednedávnom som objavila aj The Catching Fire soundtrack, takže som ho tiež začala zneužívať. A dosť často. Takže, áno, u mňa hudba musí byť, ale inštrumentálna, iná ma rozptyľuje. 

2. Čaj, čaj... čaj

Alebo aj voda. Ale čaj je moja slabosť. Hlavne ak je škoricový alebo zázvorový. No nepohrdnem ani kamilkovým či ovocným. Dôležité je, že pri písaní potrebujem mať čaj, hlavne v zimnom období. Ide o to, že strašne málo pijem a snažím sa piť veľa, ale pri písaní na to zabúdam. A tak, keď neviem, čo s dejom, vždy si chytím čaj, usrkávam z neho, nohy pekne v teplúčku (pretože ja mám chodidlá vždy studené ako žaba) a nápady len tak sršia. 

3. Prosím nerušiť, kreativita v progrese

Priznávam, najradšej píšem, keď som v izbe sama. Ako náhle som v izbe ešte s niekým, rozprávam sa s ním, či už je to rodina alebo spolubývajúca na intráku, a nepracujem na diele. Takže v tomto prípade som samotár. Potrebujem sa totiž sústrediť na to, ako bude dej vyzerať, na postavy a okolitý ruch ma len rozptyľuje a ja nakoniec stratím chuť na písanie.
To isté platí aj pre internet. V mnohých prípadoch je to ťažké, ale ak chcem písať, väčšinou ho vypnem. Hlavne Facebook. Ten žerie čas ako najatý (predovšetkým keď sa učím).

4. Stolička moja dokonalá

Toto môže znieť divne, ale viem písať len na stoličke za stolom. Skúšala som písať na kolenách, na posteli, na fotelke... nič. Jednoducho, mám svoju osvedčenú polohu, kedy si jednu nohu zložím pod zadok tak, že na nej sedím a druhou sa pätou opriem o kraj stoličky (bože, tie moje opisy sú také dokonalé ). Počas písania
to potom striedam, niekedy len sedím a prekrížim si nohy. Samozrejme, prestávky musia byť. Väčšinou sa natiahnem, skočím si do kuchyne urobiť ďalší čaj a pokračujem.

5. Noc je ešte mladá

Najlepšie sa mi píše večer. Napríklad teraz počas skúškového mám urobený krásny program: doobeda sa učím, hneď po obede si pozriem jeden diel seriálu, potom sa znova učím a o ôsmej, keď mi to fakt nemyslí, otvorím word (alebo aj knihu, ale momentálne mám obdobie, kedy knihy ani nechcem vidieť, radšej píšem, čo sa nestáva často, tak toho využívam) a ťahám to až do dvanástej, vtedy ma väčšinou začnú rezať oči, som unavená a viem, že je čas ísť do postele (hlavne, keď na druhý deň vstávam najneskôr o deviatej, aby som sa zase učila, krušný to život študenta)


Tak, to je pár mojich tipov, ktoré robia písanie ešte príjemnejším. Ak máte nejaké iné spôsoby ako si vytvoriť príjemnú atmosféru, pokojne sa o ne podeľte v komentároch, som zvedavá, čo máte radi vy. :)

Na kávičke s Múzou (#1): Máte nápad na príbeh?

Vítam vás v mojom novom projekte Na kávičke s Múzou, kde sa budem väčšinou vykecávať o písaní príbehov a s ním spojených veciach. Už aj predtým som sa kde-tu vyjadrila o postavách alebo o niečom takom, no teraz ma kopla Múza (a to poriadne), začala som písať (čo som nerobila už v dosť dlhom čase) a zrazu som mala v hlave toľko vecí, ku ktorým by som sa chcela vyjadriť, až nakoniec vzniklo toto malé okienko. Rozhodne nebude pravidelné, myslím, že ak by bolo, ihneď by som s tým sekla, pretože písať pod tlakom, že mám niečo niekde zavesiť, je tá najhoršia vec. Chcem, aby článok bol napísaný vtedy, keď na to budem mať čas a chuť, vtedy s ním budem aj spokojná. Ale dosť bolo mojich rečí, poďme sa venovať nápadom.

Čo robiť, keď ste dostali nápad na príbeh? Začať písať alebo si to premyslieť? Ako viem, ktorému nápadu sa venovať, a ktorému až tak veľmi nie?

Dalo by sa povedať, že mám veľkú fantáziu. Teda, určite sa nájdu ľudia, ktorí ju majú väčšiu, tak ako je viac ľudí, ktorí jej majú menej ako ja. Ak patríte medzi tých, čo snívajú s otvorenými očami, môžete byť radi. Fantázia je v dnešnej dobe pomaly ohrozeným druhom a nie každý vie, čo skutočne znamená. Prečo ale hovorím o fantázii? Pretože fantázia je hlavným kľúčom k nápadom, z ktorých neskôr môže vzniknúť dobrý príbeh.

Nápad môžete dostať hocikedy. V spánku, počas hodiny v škole, dokonca aj pri čítaní nejakej knihy. Jednoducho sa objaví vo vašej hlave. Teda, aspoň u mňa to tak prebieha. Zrazu sa objavia postavy, nejaká scéna a ja sa toho samozrejme okamžite chopím, pretože načo sa učiť, keď môžem rozmýšľať o úplne inom svete. To je na práci s nápadom to najlepšie. Nemáte žiadne hranice, môžete vymyslieť hocičo od lietajúceho draka po zlú čarodejnicu, ktorá bola prekliata malým škriatkom, pretože mu zbúrala dom. Dobre, istá logika by tam mala byť, ale inak máte neobmedzené množstvo. Chce to len trošku originality a je to. 

Keď dostanem nápad, nechám si ho chvíľu uležať v hlave. Väčšinou som nadšená každým jedným, ktorým dostanem, ale nie všetky by som dotiahla do konca. Je dobré nechať si to prejsť hlavou a ak ním budete nadšení aj po týždni alebo dvoch, ak vám budú napádať nové a nové detaily, vtedy viete, že je to nápad, ktorý je hodný položiť na papier. Väčšinou ešte čakám, kým začnem písať, po stoloch mám milióny malých lístočkov s detailami a poznámkami, jednoducho chaos, ale neskôr mi pomôže pri písaní. Myslím si, že je dôležité si zapísať všetko, čo vám napadne, pretože to niekedy môžete ešte využiť. Preto aj keď prepisujem nejakú kapitolu, pôvodnú si vždy nechám v počítači, pretože nakoniec sa možno budem chcieť k nej vrátiť alebo z nej niečo použiť. 

Ak vám môžem poradiť, nezačínajte realizovať viac nápadov naraz. Skúšala som to a veľmi sa mi to nevyplatilo, pretože som sa ani jednému z nich nevenovala dostatočne a potom ma to mrzelo. Celkovo obdivujem spisovateľov, ktorí majú rozpísaných viac príbehov a každému z nich sa plnohodnotne venujú, pretože ja mám niekedy problém aj s tým mojím jedným. Preto som zástanca: "Radšej sa venovať jednému príbehu poriadne ako viacerým minimálne". Ak píšete príbeh a napadne vám námet, ktorý túžite rozpracovať, odolajte mu. Nevravím, že sa ním nemáte zaoberať, pokojne o ňom premýšľajte, píšte si súvislosti, ktoré vymyslíte, ale asi by som sa radšej vyhla jeho spracovaniu. To by som začala, až keď by som dokončila svoj prebiehajúci projekt. 

Takže, ak myslíte, že máte premyslené nejaké tie orientačné body, môžete začať písať. Samozrejme, niektorí si radi urobia osnovu alebo niečo na ten spôsob. Ja si tiež rada napíšem určitý zoznam, niečo na spôsob osnovy, kde si trochu utriedim myšlienky o deji, možno si načrtnem, čo bude v prvej časti a druhej (väčšinou sa stáva, že mi napadajú veci, ktoré by som dala až do pokračovania, a pritom v prvej časti sa neviem pohnúť z miesta), aby som mala prehľad. 

Niektorí ľudia si predtým, ako začnú písať, napíšu krátku charakteristiku postáv, kde sa to bude odohrávať, možno nejakú históriu. Ja to veľmi nepraktizujem. Teda, snažila som si napísať charakteristiky jednotlivých postáv, ale nakoniec som ich veľmi nepoužívala a aj tak som zmenila niektoré veci. Dôležité je nájsť, čo funguje pre vás. Ľudia sú rôzni, a tak aj ich "písacie návyky" sú iné. Ak však začínate písať, musíte skúsiť veľa vecí, aby ste zistili, čo vyhovuje vám.

Ak sa necítite na dlhšie dielo, pretože ešte len začínate s písaním, pokojne začnite s kratšími žánrami. Ja som kedysi veľmi rada písala bizarné poviedky, nie sú dlhé, preto sa nemusíte až tak veľmi zameriavať na postavy a prostredie, no aj tak sa pri nich dá výborne cvičiť fantázia a hlavne písanie. Ak zistíte, že vám rozsah poviedky nestačí, že máte veľa detailov k nápadu, vtedy budete vedieť, že sa môžete pustiť aj do niečoho väčšieho.

Na záver by som len dodala, ak máte fantáziu, snívate s otvorenými očami a uvažovali ste o tom, že by ste to položili na papier, nebojte sa. Uvidíte, ako si pri tom oddýchnete. Je to ako výlet do sveta, kde neexistujú vaše problémy, ale problémy postáv. 

Snažte sa na príbeh myslieť aspoň raz týždenne. Ak vás nadchýna a baví vás, nebude to pre vás veľký problém. Ja sa dokonca niekedy rozprávam aj sama so sebou o mojom príbehu a na postavy myslím skoro každý deň. Čím väčšie puto si vytvoríte, tým bude príbeh lepší. 

Všetkým, ktorí sa snažíte písať držím palce, pretože viem, že je to ťažké, ale na druhej strane aj oslobodzujúce.