Sedím si tak nad počítačom, trhám si vlasy (už mi ich veľa nezostalo) a premýšľam, ako sa v príbehu posunúť ďalej. Mala som otvorené asi štyri verzie poslednej kapitoly a ani jedna sa mi nepáčila, pretože nebola dôležitá. Vedela som, čo potrebujem - viac priestoru na realizáciu môjho príbehu. A vtedy mi to došlo: budem striedať rozprávanie postáv, pretože viac postáv = väčšie pole pôsobnosti.
Presne tak funguje moja logika. Čo tam po tom, že budem mať oveľa viac práce, aby všetky postavy mali iní tón rozprávania, aby som sa dokázala prepínať z jedného myšlienkového pochodu do druhého, hlavne, že viem, čo písať ďalej.
V knihách sa rôznym uhlom pohľadu (alebo tiež POV - point of view) nebránim. Skôr som bola rada, pretože tak má čitateľ možnosť nahliadnuť do psychiky iných postáv a vidieť ich rozvoj oveľa lepšie. Neviem prečo som sa ich vo vlastnom písaní stránila. Akosi mi to nikdy nenapadlo, že by som mohla striedať postavy.
Pohľad hlavnej postavy v celom príbehu je fajn. Povedala by som, že je to taký ten klasický osvedčený štýl písania, ktorý vám dáva možnosť nahliadnuť do jej myšlienok, pocitov a mnoho iného. Ja sa priznám, že sa mi strašne zle píše v tretej osobe, neviem, akosi stále dookola opakujem mená postáv a proste... nie je to nič pre mňa. Práve preto som vždy písala v prvej osobe, dívala som sa očami postavy. To čo som písala doteraz sa väčšinou točilo okolo hlavnej hrdinky, takže som nemala problém s postupom príbehu. Všetky dôležité veci sa diali hrdinke, ona bola tá hlavná a jediná, dokonalá a všetko vyriešila. To boli ale začiatky.
Ide o to, že ku každému príbehu by sa mal autor stavať inak. Aspoň podľa mňa. Ani jeden príbeh, ktorý som písala, nebol rovnaký, práve preto som teraz zrejme mala problém. Možno bol tento môj príbeh natoľko iný, že nestal len pohľad hlavnej hrdinky. Nechcem, aby sa všetko točilo okolo nej a ostatné
postavy tam boli len pre srandu králikov. Chcem, aby aj oni boli plne zaangažované do príbehu, chcem aby sa na ňom plne podieľali a tak som dospela k záveru, že im budem musieť dať priestor, aby sa prejavili. Navyše, nie vždy sú s hlavnou hrdinkou, preto potrebovali svoje vlastné kapitoly. A tak som sa teda do toho dala a bola som nadšená. Píšem príbeh už asi dva roky a jediné čo mám je kopu zložiek s rôznymi verziami niekoľkých kapitol, no ešte som ho nedokázala dokončiť. Vedela som, že mám príliš málo postáv, no teraz som si uvedomila, že rôzne POV mi umožňujú ich mať viac. Veď predsa aj ostatné postavy môžu mať rodiny, priateľov, známych, nielen hlavná hrdinka.
Myslím, že som urobila dobre, dostala som inšpiráciu a pohla som sa z miesta. Opäť som si uvedomila, aké náročné na premýšľanie písanie je, ako všetko musí autor zanalyzovať, či to bude pasovať, či sa to bude páčiť, či je každá postava unikátna. Je toho strašne veľa.
A čo vy? Píšete radšej očami jednej postavy alebo tiež striedate POV? Alebo vám to tiež nikdy nenapadlo presne ako mne?
Super článok. Mne striedanie pohľadov nevadilo, no ak ich bolo príliš veľa, potom som už akosi nemala chuť pokračovať. Napríklad sa mi striedanie pohľadov veľmi páči pri ToG... neviem si predstaviť, že by som pri v trojke prežila len v hlave Celaeny...
ReplyDeletePri písaní som zvyknutá tiež písať v prvej osobe a pri tomto som aj zostala, ale ale mám zopár kapitol z iných pohľadov v tretej osobe. Asi som chcela vyskúšať, ako by sa mi podarilo písať týmto spôsobom. A zatiaľ je to fajn. Niekedy zmena neublíži a možno to aj tebe pomôže KONEČNE sa posunúť ďalej :D
Neboj, ja sa KONEČNE posúvam, a dúfam, že už ďalšiu verziu nevytvorím a zostanem pri tejto :D Kapitola denne a stihnem to do školského roka ešte :D
DeleteVieš čo? Dosť mi pripomínaš mňa s tými mojimi verziami :D
DeleteHej si ma pokazila :P
DeleteTento problém som mala nedávno aj ja :D Napriek tomu, že ja píšem z dvoch pohľadov, nestačilo mi to. Tak som sa o tom bavila s kamarátkou. Jedno som totiž nechcela: pridať nový pohľad. Nevedela by som koho pohľad, lebo jeden by nestačil a tiež by s tým bolo veľa roboty. Tak mi navrhla, aby som nechala tie dve pohľady v prvej osobe a tretí nech je v tretej osobe a nech píšem o čom/kom len chcem :) Toto je teda moje riešenie :) Niekedy by som chcela prečítať tvoju knihu a zistiť ako si ten problém vyriešila :)
ReplyDeleteTo je zaujímavé riešenie, myslím, že takáto kombinácia prvého a tretieho pohľadu môže byť zaujímavá :)
DeleteMožno raz, keď ju dopíšem si ju aj prečítaš :)
Nepíšem vlastné príbehy, ale rada čítam príbeh, kde môžem nazrieť aj do hláv iných postáv. Je to pre mňa záživnejšie, viem, ako situácie vnímajú aj iné postavy než len ako ich vníma tá hlavná. :)
ReplyDeleteJanice Hardy sa teórii uhlov pohľadu často venuje a ja s ňou zdieľam (nie len :D) jednu radu - aby mal ďalší uhol pohľadu zmysel, musí byť jeho nositeľ jeho hrdinom. Napísať iný uhol pohľadu len na to, aby sa čitateľ dozvedel, čo sa deje niekde, kde protagonista nemôže, je podľa mňa také... lajdácke.
ReplyDeleteZ osobnejšieho pohľadu, teraz som rozčítala Radšej nikdy a pri prvej kapitole Andrewa mi v hlave vyskočila taká veľká obava, že to bude presne ten typ knihy, kde "double POV" neznášam, lebo hrdinkin POV je o deji, a hrdinov POV o ospevovaní hrdinkiných vlastností a každom dokonalom úsmeve, ktorý nevedomky vystrúha. To je niečo, čo fakt nemusím :D
Síce nepíšem, ale ako čitateľka mám radšej viac uhlov pohľadu. Je to výhodné aj preto, lebo ak si neobľúbim jednu postavu, ostatné môžem mať rada. No k sa na príbeh pozerám len očami jednej postavy a tá mi nie je sympatická, tak ten príbeh sa už nikdy nezapíše medzi moje obľúbené :)
ReplyDeleteJa sa už ani nenádejam, že sa k svojim rozpísaným veciam niekedy vrátim. Som hrozná lajdáčka v tomto, ale prekvapivo sa mi lepšie píše v tretej osobe, resp. vo vševediacom rozprávačovi. Ide mi to ľahšie než v prvej a potom môžem hovoriť o komkoľvek, čiže striedanie pohľadov som tam veľmi neriešila. V knihách sa mi to páči, ale pri prepisoch jednotlivých kníh mám pocit, že je to zbytočné a vždy sa mi páči viac tá pôvodná kniha.
ReplyDelete