NaNoWriMo! - mesiac spisovateľov

Pýtate sa, čo je to NaNoWriMo?

Že ste o tom ešte nepočuli?

Nuž, pred pár dňami by som sa aj ja čudovala, čo to je, pretože som to v živote nepočula.

NaNoWriMo = National Novel Writing Month

O čo vlastne ide?

V podstate ide o to, napísať knihu za mesiac. 

Ja viem, ja viem. Veď to je nemožné! Aj ja som si to hovorila. Ale... je tu to malé ale. Ide o napísanie 50 000 slov za jeden mesiac. Toto už neznie zle. Je to taká novela alebo menší román. A keď si vezmete, že napíšete každý deň zhruba 1600 slov, za mesiac to dáte. Pardon, to dáme. 

O tomto projekte som sa dozvedela na jednom skvelom blogu Markéty, ktorá sa venuje písaniu, radám a všetkému, čo sa toho týka. Tam som našla článok o tomto podujatí, ktoré začína už o niekoľko dní. Áno, viem, skoro som sa to dozvedela. No ten nápad ma tak dostal, že som si povedala, že to skúsim. S písaním to u mňa v poslednej dobe nebolo najlepšie, stagnovalo to... teda, ak to nešlo ešte viac do mínusu. Preto som si povedala, že mi toto môže pomôcť nakopnúť sa. Proste písať. O ničom a o všetko. Jednoducho dostať zo seba to, čo mám chuť povedať svetu. Nejde tu o to, aby sme vytvorili dokonalé dielo v priebehu mesiaca, vďaka ktorému si získame desiatky fanúšikov. Ide o zábavu, o uctenie si písania, o ten pocit vášne, ktorý vyvoláva. O to nadšenie. Presne to som kedysi zažívala a už dosť dlho som to nepocítila a chcem to napraviť. 

Preto sa pýtam, idete do toho so mnou?

Ako to funguje?

Jednoducho.

Zaregistrujete sa a zaregistrujete aj svoje dielo. Dáte mu krásny poetický názov, ktorý možno v budúcnosti ešte 5x zmeníte, vyplníte informácie o sebe a budete sledovať váš progres. Môžete vkladať koľko strán ste napísali a za to budete získavať malé medaily. Neviem ako vy, ale mňa naláka všetko, kde sa niečo získava, môže to byť virtuálny odznak, body alebo vymyslené drahokamy... som v tom. V poslednej dobe som akosi závislá na takejto motivácii. 

Čo je však ešte lepšie, môžete sa pridať do skupiny podľa krajín alebo podľa žánrov a diskutovať s novými ľuďmi o vašom diele alebo o tom, ako postupujete a tak získať nových priateľov. Mimochodom, keď budete hľadať Slovensko, je to Europe: Czech Republic and Slovakia, aby ste to nehľadali tak dlho ako ja. 

Možno si poviete, že nemáte rozpracovaný nápad a že neviete o čom by ste písali. No a čo? Ani ja nemám. Teda, v hlave toho mám dosť, ale vždy to potrebujem mať rozpracované v zošite. Momentálne jediné, čo mám, je jedna mapa, na ktorej nemám ani mestá, len nejaké kopčeky a riečky a lesy. Ale idem do toho. Možno to bude zo začiatku problémové zladiť so školou a možno sa mi nebude chcieť písať každý deň. Možno ani vám nie, to je logické, nie každý je nabehnutý na taký systém a 1600 slov je dosť. Ale nejde o to, aby sme nutne dosiahli tých 50K. Ide o to, aby sme si užili spontánne písanie a zdieľali svoje nadšenie s ostatnými nadšencami. 

Ak sa teda budete chcieť pridať, zaregistrujte sa a do komentárov môžete napísať svoje prezývky, pretože sa tam dá pridať writing buddy, a tak sa môžeme navzájom popridávať, aby bola väčšia sranda a väčšia motivácia hlavne. Pevne dúfam, že vás to nadchne rovnako veľmi ako mňa a nenecháte ma v štichu, za pokus to predsa stojí. :) 

Rozhovor: Majka a pikošky o V Znamení Ametystu

Prednedávnom sa internetom začalo šíriť jedno veľmi dobré dielo slovenskej autorky s názvom V znamení Ametystu. Keďže sa s Majkou už dlhšie poznám, napadlo mi, že by som ju ohľadom jej diela mohla trošku vyspovedať a vytiahnuť z nej detaily ohľadom písania. Pýtala som sa na VZA, na pokračovanie a na konci čaká tých, ktorí VZA už čítali, menšie prekvapenie. :)

Moon: Myslím,  že by si mohla začať tým, že sa predstavíš. Teda, ja ťa už nejaký ten rok poznám, ale niektorí čitatelia nie. Môžeš nám niečo o sebe v skratke povedať?

Lyn: Volám sa Mária, ale uprednostňujem skôr Majka. Keď ma spolužiaci nazvú Marikou, idem vyletieť z kože. Na internete som známa skôr ako Lyn_von_Nightlight, skrátene Lyn.
A čo také ešte o sebe môžem povedať?

Asi to, že som otvorený človek. Vyjadrím sa vždy priamo a každému poviem, čo si myslím, aj keď to dotyčnú osobu nemusí potešiť. Kvôli mojej otvorenosti ma dosť ľudí pokladá za drzú a premúdrelú. Možno je to tak. Neviem to veľmi sama posúdiť. Ale klamstvá a nepriame odpovede vedú k nedorozumeniam a s tými nie som za dobre, keďže dokážem byť v niektorých prípadoch extrémne nechápavá. Pri mne sa každý musí vyjadrovať jasne. :D

Milujem písanie a čítanie. Vždy som žila v inom svete a zrejme aj budem. Napriek tomu sa realite nikto z nás nevyhne a ja nie som výnimka. Nech som akokoľvek hlboko ponorená vo vlastnom príbehu alebo v príbehu niekoho iného, vždy sa z neho musím vrátiť späť na Zem.  Dôležitú rolu v mojom živote hrá rodina a priateľ, bez ktorých by som určite nebola tam, kde som teraz. Ľudia si prejdú mnohými ťažkými obdobiami a ja mám za sebou tiež jedno. Až v takýchto chvíľach si uvedomíme, kým vlastne sme a ako vnímame život. Naše priority sa zmenia. Verím, že mi to tiež pomohlo posunúť sa dopredu.

Moon: Dosť ľudí ťa pozná ako autorku diela V znamení ametystu a čo je ešte lepšie, veľa ľuďom sa to páčilo. Kedy si začala s písaním a prečo?

Lyn: Začala som skoro. Prvú poviedku o Svätoplukovi a jeho čarovnom Ferrari som napísala v desiatich u babky v práci na písacom stroji. Akurát minule som to vyhrabala v skrini a dobre som sa zasmiala. Prvý príbeh som začala písať v dvanástich, ďalší v trinástich (Kliatba modrého krištáľu) a v šestnástich som sa pustila do Polnočnej žiary ametystu, dnes známej ako Kronika strateného impéria.
Prečo som začala?
V hlave sa mi vždy hromadilo neskutočne veľa obrazov, ktoré spolu občas tvorili príbeh. Kedysi som všetko iba nakreslila, lenže neskôr mi už ani kreslenie nepomohlo zbaviť sa tých obrazov a zistila som, že jediným riešením bolo písanie.
Moja prvá kniha bola Dievčatko z krajiny drakov a očarila ma. Nechápala som, ako mohol niekto niečo také reálne vtesnať do slov. Dostala som sa na nádherné miesta, odkiaľ som sa už nikdy nechcela vrátiť. Vtedy som vedela, že aj ja by som rada dokázala niečo podobné.
Ale teraz viem, že to nie je také jednoduché, ako som si vždy myslela.

Moon: Spomínala si, že si napísala Kliatba modrého krištáľu, čo bol prvý príbeh, ktorý som od teba mala možnosť čítať. Rozmýšľala si nad tým, že by si sa k tomu vrátila a prepísala to? 

Lyn: Raz áno, ale rýchlo ma to prešlo, keď som s tým začala. Bol to môj prvý väčší príbeh. V podstate s ním som sa vydala na cestu písania a veľa som sa naučila. No bolo tam príliš veľa chýb, logických aj gramatických, a musela by som prepisovať hádam ešte viac ako vo VZA, aby to bolo aspoň trochu čitateľné.

Každý niekde začína. Väčšina ľudí sa pustí do jednoduchých poviedok, ale to by som nebola ja, keby som neskúsila rovno napísať román. Preto som zrejme zlyhala... ale na krátke poviedky veľmi nie som. Nikdy sa mi nepáčili.
Znovu som nemala nutkanie vrátiť sa k mojím začiatkom, chcem sa naplno sústrediť na Kroniku strateného impéria.

Moon: Čo hovoríš na všetky tie pozitívne ohlasy na VZA? 

Lyn: Na toto sa ma radšej nepýtaj, lebo odpoveď sa ti nebude páčiť. Som sebakritická a vraj sa podceňujem. Ak ma niekto neskritizuje, mám dojem, že niečo nie je v poriadku. A zatiaľ nie je očividne v poriadku nič, lebo som dostala oveľa menej kritiky, ako som čakala.

Moon: Ako si na tom práve s pokračovaním VZA? Zmenilo sa niečo od tvojho posledného updatu, ktorý si mala na blogu?

Lyn: Zmenilo sa dosť veľa. Ty si už vlastne celú dvojku čítala, ale táto bude, podobne ako jednotka, zmenená a objaví sa tam veľa noviniek asi aj pre teba. Najnovšie, ešte v septembri, som napísala sedem kapitol, ale po dlhšom uvažovaní som zistila, že sa mi nepáčia. Nechcem opakovať rovnaké chyby ako pri prvej časti, preto sa budem snažiť začiatok spraviť pútavejší. A taktiež sa posnažím všetko trochu zjednodušiť. Som expert na zložité situácie, len sa bojím, aby som sa zase nezamotala, preto postupujem veľmi opatrne.

Moon: Dobre, prejdime k VZA. Meggie je dosť svojská postava, stojí si za svojím a dalo by sa povedať, že je to bad-ass hrdinka, ktorá má dokonca aj rozum. Znie to ako dokonalý typ hrdinky, má podľa teba aj nejaké zápory?

Lyn: Jasné, že má. Bohužiaľ, prebrala moju premúdrelosť a drzosť. Je tvrdohlavá a všetko musí vedieť. Je ale aj dosť uzavretá a často sa radšej spolieha na rozum ako na to, čo cíti. Občas jej ujdú nervy a každému hovorí priamo, čo si myslí (po kom to asi má). Dokonca aj také veci, ktoré by si mala radšej nechať pre seba.

Moon: Spomínala si, že Meggie má  v sebe aj tvoje vlastnosti, môžeme ju sofistikovane nazvať, že je tvoje alterego. Do akej miery si sa pri jej tvorení inšpirovala sebou?

Lyn: Pokojne ju tak môžeš nazvať. Hovorí sa, že nie je dobré, aby sa hlavná postava príliš podobala vlastnému tvorcovi. Ale má všetky moje zlé vlastnosti a neznáša kone a je jej veľmi nepríjemné hovoriť o pocitoch. Ak mám niekomu povedať, ako sa cítim, vážne pri tom trpím. :D

Mne sa najlepšie píše, keď si samú seba predstavím v jej situácii. Väčšinou všetko riešim asi takto: „Čo by som urobila ja, keby som bola tam, kde je teraz ona?“

Iba tá odvaha mi chýba. Ja nerada riskujem, ale ktovie, čo by som robila na jej mieste. Možno by ma podoba medzi nami začala desiť, až keď by šlo do tuhého aj u mňa.

Moon: Ametystový les je úžasné prostredie, opisuješ ho veľmi reálne. Odkiaľ prišla inšpirácia s vílami, s lampášom a celou tou históriou? 

Lyn: Všetko mám z hlavy. Nie je žiadna inšpirácia a pokiaľ áno, neviem o nej a prebrala som ju len akosi podvedome. Vyššie som spomínala obrazy, ktoré sa snažím dostať z hlavy. Celý môj príbeh vznikol z nich. Myslím si, že fantázia je tá najcennejšia vec, ktorú mám, a niekedy ľutujem, že ľudia okolo mňa nevnímajú všetko rovnako. Svet, ktorý vidím, je nádherný, neviem si predstaviť, že by som mala byť bez neho.

Prepisovanie tiež súvisí s obrazmi v mojej hlave. Príbeh na papieri prepisujem dovtedy, kým sa aspoň o kúsok nepriblíži k mojim predstavám. Nikdy to nie je rovnaké, ale je to lepšie ako v minulosti.

Moon: Písanie nie je len o tom, že si človek sadne za počítač a začne zbesilo ťukať do klávesnice. Autor si musí vety premyslieť tak, aby zrozumiteľne napísal to, čo chce čitateľovi povedať. Ktorá kapitola sa tebe písala najťažšie a ktorá práve naopak, najľahšie?

Lyn: Najľahšie sa mi písali kapitoly od polovice vyššie. Všetko som mala podrobne premyslené, len som sa nejako musela dostať cez začiatok. Uviesť čitateľa do môjho sveta. A to mi robilo trochu problém. Odráža sa to aj na prvých kapitolách, ktoré idú o niečo pomalšie. Práve prvé strany sa mi písali najhoršie. Prepisovala som ich hádam tisíckrát a stále sa mi nepáčia.

Moon: Čo sa týka cudzinca, ja už o ňom čo-to viem. Prezradila by si nejaké podrobnosti aj ostatným? Nemusí to byť nič veľké, len nejaké maličkosti, aby si ich trošku navnadila.

Lyn: Už od začiatku písania VZA som vedela, že bude jednou z hlavných postáv. Do toho začiatku sa mi ale veľmi nehodil, preto ho tam bolo pomenej. Nechcem vystavať príbeh na romantických základoch, pretože nepôjde len o romantiku. Mám rada akciu, poriadnu zápletku a dej.

Cudzinec dostane oveľa väčší priestor v dvojke. Vlastne si myslím, že ak sa mi to podarí napísať aspoň trochu tak, ako plánujem, bude to môj obľúbený diel. Ale to je asi trochu divné od autorky, nie?

Moon: A čo bude s Wenom? Uvidíme ho ešte niekedy? Stretne sa opäť s Meggie alebo na neho zabudne, lebo bude mať plnú hlavu plánov, ako zabiť Čiernu princeznú?

Lyn: K tomu poviem len dve veci. Ešte sa s ním stretne, ale napriek tomu má veľmi jasno v tom, čo cíti.

A teraz prekvapenie pre tých, ktorí prišli až na koniec rozhovoru. Majka bola taká milá a poskytla prológ k druhej časti, V Znamení Rubínu, takže dúfajme, že ho ešte niekedy v budúcnosti nezmení :)

Prológ by BSima92

Knižné postavy | Čo všetko o nich autor musí vedieť?

Ahojte!

Dlhšie sem nepribudla žiadna recenzia ani žiadny článok, pretože som toho tento mesiac mala veľa. Vybavovanie bytu, pretože Bratislava nemá dostatok intrákov, aby ubytovala všetkých svojich študentov, nakupovanie školských potrieb a ešte k tomu predbežné zostavovanie rozvrhu tak, aby som zimný semester prežila bez psychickej ujmy. 

Ale dosť bolo depresívnych rečí o začiatku školského roka. Dnes som sa rozhodla napísať článok o tvorení postáv, keď píšete príbeh. Myslím, že nejeden z vás so mnou bude súhlasiť, že postavy sú dosť dôležitou časťou celého diela, a preto je fajn, ak im venujete viac času, spriatelíte sa s nimi, vytvoríte im minulosť. Musíte ich poznať tak dobre,  ako poznáte seba. 

1. Krátka charakteristika vždy pomôže.

Zo začiatku som sa neobťažovala písať si rôzne charakteristiky a životné príbehy postáv. Prišlo mi to

nepodstatné. Práve preto sa niekedy stalo, že postava mala v prvej kapitole hnedé vlasy a v pätnástej sa už zázračne prefarbila na ryšavú. Prešla som si niekoľkými príbehmi a učila som sa, čo je dobré a čo nie. Vždy keď do deja vložím nejakú novú postavu, otvorím word a začnem si pekne písať akej farby má oči, vlasy, aká vysoká zhruba je, proste aj tie najmenšie detaily. Potom prejdem na jej vlastnosti a čo ich ovplyvnilo, čo má a nemá rád, aké je znamenie, hocičo čo ma napadne. Tieto moje charakteristiky sú niekedy dosť chaotické, pretože píšem čo mi prvé napadne, ale orientujem sa v tom veľmi dobre. A keď si nie som istá ako by mala postava reagovať, či má pehy alebo nie, mám to všetko napísané. 

2. Každý má predsa nejakú minulosť. Aj postavy.

Postava sa nenarodí vtedy, kedy ju postaví do deja autor. Má minulosť, kvôli ktorej sa správa tak, ako sa správa. Čitateľ ju však nepozná, preto je dobré ju v deji trochu objasniť a aby nevznikli nejaké tie logické chyby, je dobré si ju pre istotu napísať. Nemusí to byť beletrizovaný životopis na dvadsať strán, postačia aj odrážky a heslovité informácie. Ja by som nevedela písať príbeh, keby som už predtým nemala niekde napísané čo to o minulom živote postáv. Všetky udalosti, ktoré sa im stali vytvárajú ich osobnosť a čím lepšie ju zachytíte, tým skutočnejšie postavy vyzerajú. Preto keď hlavná hrdinka tvrdí, že nemôže byť s pekným chlapcom aj keď ho neskutočne miluje, musíte to vedieť aj vysvetliť, nemôžete to zvaliť na jej rozmar, to by nebola dobrá hrdinka. Všetky rozhodnutia teda majú nejaký pôvod a väčšinou sa nachádza v ich minulosti.

3. "Čo by asi tak urobila Miranda?" 

Pokiaľ postava stojí pred nejakým ťažkým rozhodnutím, zamýšľam sa skôr nad tým, čo by asi tak urobila ona a nie ja (toto platí predovšetkým pre hlavnú hrdinku). Vždy sa snažím brať postavy ako "reálne" bytosti s vlastným rozumom a rozhodnutiami, takže sa ich nesnažím ovplyvniť (niekedy to nevychádza). To znamená, že hrdinka neskočí do postele s hrdinom krátko potom ako sa spoznali, ak v minulosti zažila nepríjemný incident s chalanom. Ani keď je neskutočne sexy chutný a ja neviem ešte čo. Bolo by veľmi nepravdepodobné, že by to v skutočnosti urobila. 

4. Nájdi sa v jednej z postáv.

Väčšinou do postáv vložím niečo zo seba (v prípade hlavnej hrdinky) alebo zo svojich priateľov. Stalo sa, že som do deja vkladala udalosti, ktoré sa stali či už v škole, alebo inde. Postavy tak vnímam viac ako živé osoby ( všetci sú moji imaginárni priatelia) a mám s nimi blízky vzťah. Potom je jednoduchšie  riadiť sa tretím pravidlom. 

Čo majú spoločné Disney krásky a úchylné kurča???

Prázdniny sú v plnom prúde, utekajú ako voda a ja sa v poslednom čase snažím neroztopiť od toho tepla, čo nastalo. Slnko a leto mám rada, ale čo je veľa, to je veľa. Minule som v noci ledva spala, pretože som bola prilepená k plachte, myslela som, že sa ostrihám dohola, pretože vlasy som mala omotané okolo krku a seriózne som zvažovala, že pôjdem spať do mraziaka. Našťastie som to prežila. 

Ale k veci. Sem tam zablúdim na internet a viete, ako to chodí. Poviete si, že sa len mrknete na Facebook, možno skontrolujete emaily, ale v skutočnosti tam zostanete dve až tri hodiny. Ak nieste tento prípad, klobúk dolu, pretože mne sa to stáva dosť často a mám problém sa odtrhnúť od stránok ako Youtube alebo Goodreads. 

A tak vďaka mojej menšej obsesívnej poruchy Youtubom (načo pozerať televíziu? Mám youtube, je to rovnako návykové a s kvalitnejšími videami) som narazila na pár videí, o ktoré sa s vami chcem podeliť. Takto sa nad nimi môžeme rozplývať viacerí.

Predpokladám, že všetci dobre poznáte staré disneyovky ako Ariela, Kráska a zviera, Aladin a Pocahontas. Bolo to celé moje detstvo a vždy som im závidela tie šťastné konce. Minule som však našla brutálne video, ktoré ukáže, ako skutočne tieto rozprávky skončili (znie tak šťastne, že ani nebudete vedieť, že je v skutočnosti smutné :D )

Ďalšie video je dosť divné. Ale vtipné. Fifty shades tiež poznáte, verím, že hej, a toto je taktiež menšia paródia. Myslím, že k tomuto netreba žiadny komentár, len si to pozrite. 

Na rade je hudba a v poslednej dobe som bola dosť namotaná na tieto skladby. Robina Thickea som nikdy nemusela, ale toto je dosť chytľavé. K Selene, nemusím ju, naživo nevie spievať (minule som videla video, kde na koncerte spieval playback, pretože ona tam tancovala a nedokázala by to uspievať, to nie je dobrá speváčka), ale toto je moje guilty pleasure, ktoré nemôžem prestať počúvať. Pevne dúfam, že ma to však prejde, trošku sa za to hanbím :D 

 

Ale netrávim celý čas len na internete, nie som žiadny asociál. Tento týždeň sme s kamoškami vybielili takmer všetky letné výpredaje v Žiline, chodím do autoškoly, kde sa na mne inštruktor pekne baví, pretože som tam jediné dievča a on si očividne myslí, že mu to dáva právo ma podpichovať. Trávim ho aj zabarikádovaná vo svojej izbe medzi kopou kníh, ktoré chcem toto leto ešte prečítať, pretože viem, že potom cez školský rok to bude samá odborná literatúra k slovenskej literatúre, ktorej rozumiem menej ako tej anglickej. Nehovoriac o tom, že si idem do knižnice pre desať anglických klasických kníh, ktoré musím prečítať ešte skôr než začne škola, pretože potom nebude čas. Ešte raz, prečo som šla na tú školu? 

Dala som sa aj do písania môjho diela, Za hranicou života. Teda, skôr som sa dala do opravovania kapitol, ktoré som dopísala pred dvoma mesiacmi a bola som zhrozená. Snažím sa, ale písanie mi ide pomalšie a pomalšie. Dostala som pár nápadov, tak dúfam, že sa to nejak posunie, ale ako sa poznám, dostanem chuť písať až vtedy, keď sa začne školský rok a ja nebudem mať absolútne žiadny čas. Super! 

Myslela som však, že by som sem dala menšiu ukážku ktorá by vás mohla zaujať (ak nie, je to v poriadku, neprídem si po vás :D ) 

„Myslím, že viete, prečo som vás sem zavolal, že?

„Ani nie,“ prehovoril Cameron a usadil sa na jednom z kresiel a ja vedľa neho. 

„Ide o tú vec s proroctvom. Keby bolo všetko ako inokedy, Osud by sa nenáhlil s nahradením Matthiasovho prázdneho miesta, ale keďže sa dejú veci, ktoré sa dejú, dúfajú, že sa to pokúsim vyriešiť. Rád by som preto vedel, čo o tom všetkom viete.“  

„Nuž, veľa toho nie je,“ ujal sa slova Cameron a porozprával mu všetko, čo sa tu za niekoľko posledných dní udialo. Bola som rada, že zamlčal informáciu, že sme pravdepodobne našli dievča z toho proroctva. Ja som tam len sedela a čakala kým oni dvaja všetko vybavia a budeme môcť ísť preč. Pohľady, ktoré mi Mason daroval, ma totiž dosť znervózňovali.

Mal ostrejšie črty tváre, no keďže mal dlhšie vlasy, nebilo to tak strašne do očí. Zamyslene sledoval Camerona, sústredene počúval, čo mu hovoril. Možno mu celá tá situácia nebola ukradnutá. Možno naozaj chcel vyriešiť problémy. Zrejme by som ho nemala súdiť podľa toho, ako vyzerá. No aj napriek tomu na mňa pôsobil ako veľký frajer. Taký, ktorý keď prejde uličkou školy, všetky dievčatá vzdychnú. Taký, ktorého by otec dievčaťu nikdy neschválil. 

Uprene som ho sledovala, keď vtom Cameron dohovoril a Mason sa obrátil ku mne. Pohľady sa nám stretli a on sa usmial tak, že by sa nejednému dievčaťu podlomili kolená. 

„Ty si tá s červeným tetovaním, že?“ spýtal sa po chvíli.

Ďalší bod na zoznam, prečo ho nemám rada, pomyslela som si. 

„Bingo!“ ozvala som sa naoko nadšene. Skrútilo mu kútikom úst, takže asi neprehliadol môj sarkazmus. Fajn.

„Smiem?“ spýtal sa ticho a ukázal na moju ruku. Zhlboka som sa nadýchla a položila chrbát ruky na jeho pracovný stôl. Všimla som si, ako sa mu rozšírili oči, keď videl, že je naozaj červené. Tvárou mu preblesklo prekvapenie a záujem. Bruškom palca jemne a pomaly prešiel po jednej z línii. Na prázdno som preglgla a snažila som sa ignorovať zimomriavky, ktoré mi z toho dotyku naskočili. Odvrátila som pohľad od jeho palca smerom k jeho tvári a zistila som, že na mňa uprene hľadí. 

„Ešte stále sme nezistili, prečo ho má červené,“ ozval sa Cameron a jeho hlas akoby preťal ťažobu toho momentu. Mason sa opäť pohodlne usadil vo svojom kresle a ja som bola Camovi vďačná, že prehovoril. Rýchlo som stiahla ruku a zakryla si tetovanie dlaňou.

Ak ste sa dostali až sem na koniec tohto dlhého monológu, gratulujem. Tento príspevok vlastne nemá nejaký väčší zmysel, išlo skôr o to ukázať, čo v poslednom čase zbožňujem, čo sa vám môže zapáčiť a čo je nové. 

A čo vy? Tiež sa snažíte čítať, pretože škola vám to neskôr nedovolí?  Aj vy máte nejaké guilty pleasure, ktoré by ste najradšej nepriznali? Alebo pesničky, ktoré vám nedajú oddýchnuť? Ak hej, pokojne sa o to podeľte v komentároch, budem rada. 

Keď autorská kríza dorazí a vy neviete, čo s tým

Tí z vás, ktorí ste sa už snažili niečo napísať, niečo, čo je dlhšie než obyčajná poviedka, viete, že jednoducho niekedy Múza nie a nie kopnúť. Teda mne sa to deje neustále, až mám niekedy dojem, že si zo mňa robí srandu. 

Vtedy nastáva takzvaný autorský blok, ktorý nie je nič príjemné. 

Sprievodné znaky:

- autor nevie, čo ďalej s príbehom

- väčšinou sa mu nechce písať

- nie je spokojný so svojim dielom

- má ho chuť vymazať alebo hodiť do koša (veľmi pokročilé štádium)

Ja sama som mala autorský blok skoro 2 roky, a preto viem, že to nie je nič, ale nič príjemné. Autor sa cíti úplne mizerne, nevie, čo má so sebou robiť, pretože písať sa mu nechce, jeho dielo sa mu nepáči... Preto by som sem chcela dať pár malých rád, ktoré by mohli pomôcť v boji proti autorskému bloku, no pritom tajne dúfam, že ich nikdy nebudete musieť použiť. :)

Nechce sa vám písať, nenúťte sa do toho.
Každý autor má svoje obdobia a nálady, kedy si povie, že by mal aj niečo napísať, pretože k svojmu dielu nesadol už dosť dlho, ale nie vždy sa dá k tomu donútiť. Niekedy sa nám jednoducho nechce. Ale to je v poriadku, autori by sa do toho nemali nútiť, pretože potom bude aj jeho dielo vyznievať silene a niekedy aj neúprimne. Napríklad, keď ja vidím, že nemám náladu, tak radšej ani neotváram word, pretože je to len zbytočná strata času. Radšej si niečo prečítam, upriamim pozornosť na niečo iné. Ono tá správna nálada si vás skôr či neskôr aj tak nájde a potom to pôjde ako po masle. Autori by mali mať preto so sebou predovšetkým trpezlivosť.

Nič, čo napíšete sa vám nepáči?
Niekedy sa stane, že vás napadne veľmi dobrá myšlienka, okamžite ju naťukáte do počítača respektíve napíšete na papier, ale keď si to spätne prečítate, máte chuť to vyhodiť. Nerobte to! Uložte si to, je možné, že keď si to prečítate neskôr o dva, tri týždne alebo mesiac, bude sa vám to páčiť viac. Možno na tom ešte popracujete a zakomponujete to do svojho príbehu. Ja som sa naučila, že sa oplatí veci si nechávať uložené, pretože nikdy neviete, kedy si zmyslíte, že sa vám to do príbehu hodí.

Skúšajte, skúšajte, skúšajte...
Pokiaľ u vás prevláda vyššie zmienený problém a každý nápad vás po istom čase omrzí, nezúfajte. Jednoducho ďalej vymýšľajte, skúste kontaktovať iných ľudí, ktorí tiež píšu, či by vám neposlali dielo a skúste načerpať trochu inšpirácie (pozor, teraz nemyslím vykrádanie nápadov, stačí len jeden dva nápady a potom ich trochu poupraviť podľa svojej predstavy). Musíte mať stále otvorené oči a fantáziu zapnutú na plné obrátky, pretože nikdy neviete, kedy vás do nosa udrie ten správny nápad, s ktorým sa dostanete znova na spisovateľské koľaje. 

Ako som to prekonala ja?
Celkom presne ani neviem. Už prešlo trochu viac času od vtedy a moja pamäť neslúži dosť dobre, ale viem, že mi Lyn poslala svoje dielo VZA, aby som si ho prečítala a povedala, čo si o tom myslím, a tak nejak sa začal celý ten nápad s Osudím. Jej príbeh ma nejakým spôsobom nakopol, dostala som nápad a ten sa ďalej rozvíjal a rozvíjal, až som začala písať a konečne to bolo niečo, čo sa mi páčilo a čo som hneď nevyhodila do koša. Mám síce s písaním menšie problémy, sú tam obdobia sucha (kedy sa mi nechce písať) ale sú aj obdobie, kedy nad tým dokážem presedieť niekoľko hodín. Dúfam, že tento raz to bude príbeh, ktorý aj dovediem do konca a že autorský blok sa mi už bude oblúkom vyhýbať.

Dúfam, že aj vám sa táto "spisovateľská choroba" bude vyhýbať a že budete plní nápadov a chuti do tvorenia príbehu.

School Spirits alebo ako je to s pokračovaním!

Väčšina z vás pozná autorku Rachel Hawkins a jej sériu Hex Hall. Prednedávnom jej vyšla prvá kniha spin-off série School Spirits (na ktorú bude o niekoľko dní aj recenzia). Na GR som videla, že mnohí z vás uvažujú, čo bude s pokračovaním? Prečo na GR nie je info o druhej časti? Našla som odpoveď, ktorá sa niektorým z vás nebude páčiť, ale ja Rachel veľmi dobre chápem. Toto je príspevok, ktorý Rachel zverejnila pred niekoľkými hodinami na svojom Tumblr blogu:

Hello, Mes Anges! I have RETURNED from tour which was lovely and fun and exhausting as tour always is, and I am SO EXCITED that SCHOOL SPIRITS is officially LAUNCHED INTO THE WORLD and that you all seem to be enjoying it! And I wanted to take a quick second to answer a question I keep seeing about the book, namely, is there going to be another one? 

And the answer to that is: Not Right Now.

I know, that’s a slightly bummerish answer. And the truth is, when I wrote SCHOOL SPIRITS, I totally intended that there would be more, hence the slightly open ending. And my publisher would ALSO like there to be some more and asked for more, so this isn’t a case of me or the books being THROWN TO THE WOLVES, OMG. What it IS a case of is timing, nothing more. See, I have a whole OTHER series starting with REBEL BELLE coming out in 2014, a series that was bought before SCHOOL SPIRITS (even though SCHOOL SPIRITS came out first). Due to Timing Issues, I can’t do both at the same time and keep everyone happy/maintain my sanity. 

So that’s it! It’s nothing scandalous, which is kind of sad because y’all KNOW I love ESCANDALO, but it DOES bum me out because in a perfect world, I’d love to have Izzy Books and Rebelle Books and maybe OTHER BOOKS, TOO! ALL THE BOOKS! But it’s just not in the cards for right now, and I’m okay with that.

And I hope all of you are, too. :)

XOXO!!

Takže, pokračovanie je v nedohľadne, keďže autorka má ešte aj Rebel Belle, ktorú píše a ktorú vníma ako prioritu. Ja osobne sa teším na hocakú knihu, ktorú vydá, takže mi to nevadí. A aspoň budem mať pádny dôvod na re-reading School Spirits. 

Autori začiatočníci alebo keď kvantita poráža kvalitu

Kvantita alebo kvalita? Pokiaľ hovoríme o príbehu, myslím, že väčšina z vás by si vybrala kvalitu. Avšak ak by ste chceli menej roboty, radila by som vám prikloniť sa ku kvantite. 

Tento článok je možno trochu nezmyselný, možno trochu mimo, ale pocítila som akúsi túžbu sa k tejto téme vyjadriť. Už nejaký ten čas sa pohybujem v "literárnych vodách" slovenských "autorov", ktorý začali písať, pretože ich to jednoducho bavilo. To je pekné, ale veľa z nich má jednu chybičku na kráse. Píšu, lebo ich to baví, ale viac - menej píšu pre niekoho. Tým niekým myslím veľkú skupinu čitateľov, ktorí si idú nohy zlámať za ich ďalšou kapitolou. Ale chápem ich, je veľmi dobré, keď vám niekto pohladí ego pozitívnym komentárom, ktoré vaše dielo vychváli až do samých nebies. Ale ako zistiť, či to myslí vážne a nerobí to len preto, aby ste vy naoplátku vychválili to jeho? 

Dlhšiu dobu som sa ponevierala na jednej nemenovanej stránke, kde všetci používatelia, ktorí tam pridávali svoje diela mali presne takúto stratégiu. Dobre, nie všetci, určite sa tam objavili aj výnimky, ktoré potvrdili

pravidlo. Ide o to, že to bola stránka, ktorá bola venovaná kreatívnym veciam, no namiesto toho sa to zvrhlo na miesto plné FanFiction na Vampire Diaries. Stačí keď si pozriete hlavnú stránku a o Delene a Stelene už nechcete ani počuť. Ak ste autor začiatočník a ešte ste len začali písať a chcete vedieť, čo si ľudia o vašom diele myslia, chápem, že to chce dotyčná osoba niekde zverejniť. Takýchto stránok, kde sú diela iných autorov je veľmi málo, čo je možno zle a možno dobre, lebo si fakt neviem predstaviť, ako by to vyzeralo, keby takýchto stránok bolo viac. Ale späť k veci. Neviem presne, kedy som sa k nej dostala, ale viem, že to bolo cez Lyn a v tej dobe to bol veľký Boom. Bola som nadšená, že môžem niekde pridávať diela a tak som tam nahádzala asi prvých päť kapitol Full Moon-u. Spočiatku som bola unesená dobrými komentármi a myslela som si, že moje dielo je úplne super, moje ego malo rozmery vzducholode. Až neskôr, keď som to dala prečítať aj iným ľuďom som zistila, že to nie je vôbec také úžasné. Pochopila som o čom tie komentáre na tej stránke sú, dokonca som zistila, že pod tlakom, ktorý niektorí čitatelia vyvíjajú sa nedá písať. A tak som odtiaľ odišla. Teda, nie nadobro. Spolu s Lyn sme tam opravovali články, pretože ich tam nemôžete len tak pridať, musia vám ich schváliť vyššie mocnosti - skrátka, celý ten ich systém by sa dal zjednodušiť pár zmenami, ale to je už ich vec. 

Neboli to len komentáre, ktoré ma prinútili tam už nepridávať. Cítila som sa tam ako v škôlke. Nechcem

tvrdiť, že môj príbeh je veľdielo, ale čo nájdete tam... na to sa nedá nájsť výraz. Chápem, že niektoré sa môžu dokonca aj skutočne niekomu páčiť, ale pokiaľ hľadám hodnotné dielo, z ktorého mám byť ohromená, musím hľadať inde. V prvom rada, autori si myslia, že za desať minúť napíšu trojstranovú kapitolu, hodia ju tam, aby upokojili čitateľov a je to. Neprečítajú si to po sebe. Nerozmýšľajú nad tým. Proste len píšu. Gramatika im veľa nehovorí, opisy tiež nie, pretože ak tam zavesíte dlhšiu kapitolu, nikto vám to nebude čítať. Celý ten systém je tam zlý. Dokonca som tam videla aj autorky, ktoré do prvej kapitoly napísali poznámku, aby im čitatelia dali vedieť, či je to dobré a či sa im oplatí pokračovať v písaní. Viem, že je fajn mať nejakých tých čitateľov, ale píšem predsa pre seba a nie pre nich. Píšem, pretože ma to baví a nie preto, lebo to chce niekto čítať. 

Samozrejme, autori tam majú veľa nápadov, rozpísaných majú hádam aj päť rôznych príbehov, ale čas majú pomaly len na jeden, ostatné sú pozastavené. Na čo? Radšej sa predsa venujem jednému a dám do toho všetko a nemám rozpísaných päť s tým, že neviem, kde mi hlava stojí a kapitoly sú o ničom.

Aký má však tento zmysel článok? Je to moja menšia potreba sa vypísať, ale predovšetkým by to mala byť menšia rada pre tých, ktorí sa v tomto opise aspoň raz videli. Nepáči sa mi, ako skončila tá stránka, pretože to zvyklo byť super miesto a dokonca som často krát rozmýšľala nad založením nejakej podobnej stránky, ale to chce veľa času, ktorý ja momentálne nemám a bojím sa, že by som skončila ako autorka menovanej stránky. Hold za dobrotu, na žobrotu. Takže, zamerajme sa na kvalitu, nie kvantitu príbehov.

Moja cesta k písaniu

Ahojte!

Niektorí z vás možno vedia, že vo svojom voľnom čase píšem príbehy. A možno ani nie, zatiaľ sa mi to dari tajiť. Napadlo ma teda, že by som mohla napísať, ako som sa k tomuto koníčku dostala. Ešte neviem, či sa z tohto stane nejaká nová rubrika, do ktorej budem pridávať pravidelnejšie, asi skôr nie, pretože moje písanie je v poslednej dobe dosť nevyspitateľné, ale budem sa snažiť vám dať aspoň nejaké informácie. Teda, ak vás to bude baviť, nechcem tu nikoho unudiť k smrti.

Teraz sa budem musieť poriadne zamyslieť, pretože to už bolo straaaaašne dávno. Myslím, že môj prvý príbeh som napísala v siedmej triede na základke a nikomu som to nedala čítať. Bolo to menšie FF, v ktorom hral hlavnú úlohu Daniel Radcliffe - áno, v tom čase bol mojou slabosťou. Poriadne si ani nepamätám, čo tam bolo a ani neviem, či chcem vedieť, ako to vyzeralo. Jediným, čím som si istá je, že tam bola nejaká lovestory. Čo iné sa dalo čakať, že?

To bolo prvý krát kedy som objavila čaro wordu a fantázie. Odvtedy som v hlave neustále mala nejaký príbeh, mala som svoju bublinku, v ktorej som žila a všetko tam bola možno. Naozaj všetko. Začala sa mi páčiť tá moc, ktorú ako autor mám v rukách, že môžem prinútiť postavy robiť to, čo sa páči mne. Môže to znieť divne, ale je to fakt super pocit. Viem, že niekedy som možno až príliš krutá k postavám, ale nepomôžem si, ja im rada robím zle, aj keď ich mám veľmi rada.

Pokračovala som krátkymi contemporary príbehmi, ktoré som si dokonca vytlačila a dala ich prečítať niektorým svojim kamarátkam. Bola to vlastne taká veľká séria na pokračovanie. Doteraz ich mám, ale keď ich čítam, tak sa len usmievam a som rada, že som sa v písaní zlepšila. V poslednom čase som sa však pohrávala s myšlienkou, že by som tie príbehy znovu oživila a prepísala ich. Mohla by to byť sranda, pretože si jasne pamätám, ako som ich tvorila, vtedy som mala ešte starý počítať a už v tej dobe som sa naučila písať bez toho, aby som sa dívala na klávesnicu. (a teraz sa pred spolužiakmi predvádzam, ako rýchlo viem písať s diakritikou :D )

Mojim prvým veľkým dielom bola Midnight séria, z ktorej mám napísané prvé dve "knihy", ale tretiu som sa dala nakoniec prepisovať a odvtedy som sa k nej nevrátila. Prvá časť má názov Full Moon, druhý Sunset a tretia Midnight. Môžete hádam, čím som bola inšpirovaná. Áno, správne, Twilightom. Vtedy som ho
zbožňovala a nehanbím sa za to, aj keď teraz už z neho nie som tak veľmi namäko ako predtým. Každopádne, som rada, že som čítala Twilight a že ovplyvnil túto sériu, aj ke´d je totálne povrchná a stojí za houby. Našla som tým svoju cestu k fantasy žánru a odvtedy je to väčšinou fantasy, čo píšem. Lenže ako som povedala, bolo to moje prvé veľké dielo a na jeho kvalite je to aj vidno. Je to všetko len o neustálom opakovaní, ako hlavná hrdinka miluje hlavného hrdinu a pritom nesmú byť spolu, pretože on ju chce zabiť. To je zhrnutie celého prvého diela a je to trošku smutné. Ale aj napriek tomu mám k tejto sérii veľmi veľký vzťah, pretože som s postavami strávila asi štyri roky v kuse, boli inšpirované skutočnými osobami, sú tam zvečnené spomienky, na ktoré nezabudnem, takže to má pre mňa veľkú cenu. 

Keď som začala prepisovať tretí diel Midnght série, dostala som však autorský blok. A tým myslím fakt veľký autorský blok, ktorý trval asi dva roky. Za ten čas som nemohla začať písať žiadny príbeh, ktorý by sa mi skutočne páčil a s ktorým by som to nevzdala po pár kapitolách. Pokiaľ niekto z vás píše, tak vám to fakt neprajem, pretože to je ako mať nejakú hnusnú chorobu. Najhoršie bolo, že som nemohla robiť to, čo som tak strašne robila, že som nemohla vstúpiť znova do svojho tajomného sveta.

Momentálne mám rozrobený jeden vážnejší projekt, ktorý dúfam, že dopíšem, pretože už by som asi nezniesla, keby som to vzdala s ďalším príbehom. Volá sa to Za hranicou života a zatiaľ plánujem trilógiu pod názvom Osudie. Mám z toho síce len 12 kapitol, ale cítim, že by som to mohla dotiahnuť do konca. Momentálne je ťažké prísť s niečím originálnym a ja dúfam, že toto nebude nikomu nič pripomínať a ak hej, tak len trochu.

Nie vždy sa život musí skončiť smrťou.

Všetko sa začne, keď sa Jamie Evans, obyčajné dievča, zobudí v chatrči, celá dolámaná s vedomím, že mala byť mŕtva. Namiesto toho, aby sa ocitla pred nebeskou bránou alebo vo večnej temnote, objavila sa v akomsi čudnom svete medzi životom a smrťou – v Osudí, mieste, kde konfernovia riadia kolobeh talentov, aby sa ľudstvo mohlo neustále vyvíjať a napredovať vpred.

Situácia sa však skomplikuje, keď sa Jamie začne výrazne odlišovať od ostatných konfernov. Uvedomuje si, že sa s ňou niečo deje, ale v celom Osudí nie je nikto, kto by jej to vysvetlil. Snívajú sa jej čudné sny, Hlasy o nej neustále hovoria a zisťuje, že v nej drieme sila, ktorá sa snaží dostať von.

Vtedy sa objavujú stratené zápisky odhaľujúce dejiny, ktoré mali byť navždy zabudnuté. Osudie sa opäť ponára do temných dôb a nikto nevie, ako tomu zabrániť. Jedno je však isté, truhlica bola otvorená, zlo sa snaží povstať a túžba po moci je silnejšia ako kedykoľvek predtým. Podarí sa však zachrániť Osudie?

Po dlhšej úvahe som sa rozhodla, že vám sem hodím aj ukážku Prológu, ktorá by sa už nemala meniť a som mierne nervózna, pretože už je to dlhá doba, čo som niečo zo svojej tvorby hodila na net, aby sa k tomu vyjadrili iní ľudia. Takže dúfam, že sa vám, bude páčiť a budem sa snažiť, aby táto rubrika nemala len jeden príspevok.

Za hranicou života - Prológ

School Spirits sneak peak!

Určite každý z vás pozná Hex Hall sériu. Ak nie, tak to okamžite napravte!

Myslím, že viete, že autorka pre nás pripravuje spin-off sériu s názvom School Spirits, ktorá vyjde 14. mája 2013!!! A keďže nás autorka má veľmi rada, dala nám menší text, aby sme nahliadli do sveta nového príbehu. Takže, ja sa prestanem vykecávať a nechám vás užiť si menšiu ukážku. 

Sneak Peak of School Spirits

Autori a kritika!

Tí z vás, ktorí píšu, písali alebo sa chcú pustiť do písania by mali vedieť, že kritika - teraz hovorím o tej konštruktívnej - je veľmi dôležitou súčasťou autorovho procesu a zlepšenia sa. 

Tých z vás, ktorí si to nemyslia by som poprosila, aby sa nad tým trošku zamysleli a odpovedali si na jednu otázočku:
Je autor schopný pozerať sa na svoje dielo dosť objektívne?
Že nie? 
No vidíte. A práve preto máme betareaderov, editorov, známych... hocikoho kto nám povie, čo robíme zle, čo máme prepracovať, čo máme pridať... jednoducho kritikov.

Úprimne, ja sama si neviem predstaviť, že by som napísala dielo - samozrejme, že som ním nadšená, takú zápletku by hádam nevymyslela ani Rowlingová s Meyerovou dokopy - a len tak ho poslala do vydavateľstva s myšlienkou, že na druhý deň sa mi ozvú s pripravenou zmluvou na vydanie knihy. Okay, teraz možno trochu preháňam a toto si nemyslí žiadny spisovateľ - začiatočník. Ide mi však o to, že by som nedokázala poslať dielo do vydavateľstva bez toho, aby som to dala niekomu kompetentnému opraviť. Ide predovšetkým o to, že autor nedokáže byť dostatočne objektívny. Ide predsa o jeho dielo, jeho myšlienky a nápady, jeho spracovanie, jeho talent. Prečo by mal byť teda sám voči sebe kritický?

Práve prijímanie kritiky je u mnohých spisovateľov - začiatočníkov veľkým problémom. Spolu s Lyn sme pred nedávnom robili menší "výskum" na stránke pre autorov, kde pridávajú svoje diela. Náhodne sme si vybrali slovenskú kapitolu, prečítali ju, preskúmali, napísali siahodlhý komentár, ktorý bol vo všetkej počestnosti konštruktívny, vyjadrili sme svoj názor a dúfali sme, že to danému autorovi aspoň trochu pomôže, pretože samy dobre vieme, aké je to dostať tú potrebnú dávku kritiky, bez ktorej by sme sa nezlepšovali.
Pri niektorých prípadoch sme boli prekvapené a niektorí autori si dokonca vyžiadali našu kritiku, pretože dovtedy im ju nikto nedokázal napísať (hm, prečo asi, že Lyn? :D ) iní zase svedomito ignorovali naše dobré úmysly a zostali zamknutí vo svojej bublinke príjemných komentárov, ktoré im zvyšovali ego.

Samozrejme, názory jednotlivých kritikov sa môžu líšiť. Predstavte si, že by ste chceli vyhovieť každému betareaderovi, to by už nakoniec nebolo vaše dielo, ale ich.  Preto by ste k ich názorom mali pristupovať s rezervou, niečo sa im nemusí páčiť, ale inému zase áno. Ako sa hovorí: sto ľudí, sto chutí. Takže na jednej strane berte konštruktívnu kritiku všetkými desiatimi, ale na strane druhej, pokiaľ sa vám niečo naozaj páči, nejaká scéna, ktorú ste napísali, stojte si za ňou. O niekoľko týždňov či mesiacov ju môžete sami prepísať, ale v tej danej chvíli je pre vás ideálna, preto ju nemeňte.

Takže, ak píšete alebo uvažujete, že sa do toho pustíte, skúste sa spýtať vášho okolia, čo si myslia o vašich kapitolách, nech si to prečítajú a opravia, čo sa im na tom nepáči. A rozhodne neakceptujte komentáre typu "je to super" , "och to je úžasné!" Skúste ich prinútiť, aby povedali minimálne jednu vec, ktorá im na tom nesedí, pretože verte mi, v diele každého spisovateľa sa občas nájde niečo, čo vám kole zrak - teda, aspoň mne sa to deje, ale je pravda, že ja sa vo všetkom priveľmi rýpem.

Na záver jeden malý vtip :) (pre zväčšenie kliknite na obrázok, väčší sa sem nezmestil)

Astesia: Nájdem si ťa v temnote

Ako som sľúbila, dnes zverejňujem víťaznú poviedku, ktorá však prešla niekoľkými editorskými úpravami. Nakoniec som sa však rozhodla, že ju zverejním takú, akú mi ju autorka poslala.

Vychutnajte si príbeh a ešte raz, určite napíšte do komentárov, čo si o tom myslíte vy.

P.S. Písmo je trochu menšie, preto si to 1x zoomnite, snažila som sa to nejako vyriešiť, ale dnes sa mi akosi nedarí. To bude tým dátumom.

Moonligh :)

Nájdem si ťa v temnote

Výhercovia poviedkovej súťaže!

Máme tu 20.12.2012... už zajtra bude obávaný koniec sveta, a tak sme sa s Lyn rozhodli zverejniť výsledky našej poviedkovej katastrofickej súťaže o trochu skôr, aby ste mali možnosť si ich aj prečítať. 

Ako iste viete, na mojom blogu, tak ako aj na blogu Lyn, mohla vyhrať len tá najlepšia poviedka. Tu je poradie troch najlepších poviedok, ktoré sa do súťaže zapojili spolu s počtom bodov a ohodnotením:

1. miesto 

Astesia a jej poviedka Nájdem si ťa v temnote

Počet bodov: 11 (gramatika 2/5; celkový dojem 9/10)

Hodnotenie: 

 - gramatika... to bolo niečo hrozné. Predovšetkým čiarky. V texte ich chýbalo strašne veľa, dokonca aj na očividných miestach ako napr. za že, keď, ale, aby. Autorka si často mýlila y/i a ý/í v singulári a pluráli podstatných, ale aj prídavných mien. Niekedy sa dokonca vyskytli aj preklepy. 

- čo sa týka celkového dojmu, musím oceniť autorkin nápad, pretože bol vynaliezavý a dovolím si povedať, že aj dosť originálny. Aj keď na jednej strane to skôr vyzeralo na pokračovanie ako na jednorázovú poviedku. Čo ma však trošku odradilo od čítania bolo, že autorka neoddeľovala text, priamu reč nedávala na nový riadok, teda všetko mala napísané v jednom celku. Práve preto aj ten bod dole z celkového dojmu.

2. miesto

Mademoiselle Noir a jej poviedka Zápisky z Konca

Počet bodov: 10 (gramatika 4/5; celkový dojem 6/10)

Hodnotenie: 

- čo sa týka gramatiky, dielo bolo v poriadku, niekedy sa vyskytol malý preklep, niekoľko čiarok, takže nebolo to úplne bezchybné (ale koho dielo je, že?). V tomto by som chcela autorku pochváliť, pretože zlá gramatika môže často krát čitateľa odradiť od čítania diela. 

- čo sa týka celku, príbeh bol zaujímavý a koniec som rozhodne nečakala, že bude taký, aký bol. To je autorkino plus, pretože šokovať čitateľa, pritiahnuť jeho pozornosť, je veľmi dôležité. Celý ten nápad bol dobrý, ale čo ma na tom odrádzalo, bol štýl písania. Viem, boli to zápisky denníkového charakteru násťročného dievčaťa, ale aj to sa dá spracovať lepším spôsobom. Ide o to, že to celé jej zapisovanie a to, ako to znelo, keď som si to čítala, bolo trochu chaotické a miestami trošku až moc. Ak by to autorka napísala iným štýlom, trochu to pozmenila,  bolo by to oveľa oveľa lepšie a možno by to aj vyhralo, pretože nápad stál za to.

3.miesto

LadyOceansoul a jej poviedka Samovražda v Paríži

Počet bodov: 9 (gramatika 4/5; celkový dojem 5/10)

Hodnotenie:
- gramatika, podobne ako u Zápiskov z konca, bola dobrá, vyskytlo sa tam niekoľko chýb, ale nebolo to nič hrozné.

- čo sa týka celkového dojmu, tam to bolo u mňa horšie. Príbeh ako taký spĺňal všetky kritériá, ktoré boli stanovené, bol niečím zaujímavý, takže originalita sa tam dala nájsť. Od poviedky by som však čakala toho trochu viac. Predovšetkým ak bol rozsah až 4000 slov. Zdalo sa mi, že to autorka príliš urýchlila, niektoré dialógy sa mi zdali čudné až nepodstatné. Na začiatku som bola v pomykove, kto je tá otravná ženská a kto je rozprávačkou, akosi som tam nevidela rozdiel. S hrdinkou som sa nedokázala stotožniť, pripadala mi sebecká a nemyslela na to, komu svojou smrťou ublíži, pripadalo mi to, ako keby ona bola centrom vesmíru,  že sa všetko točí okolo nej. Na druhej strane som ju aj trochu chápala, že chcela od toho všetkého utiecť, ale určite by sa dala nájsť aj iná cesta. Havária lietadla bolo určite smutné a nepríjemné, ale nepovedala by som, že je to katastrofa v pravom slova zmysle. 

Chcela by som pogratulovať víťazke a  poďakovať všetkým zúčastneným a zajtra sa môžete tešiť na zverejnenie víťaznej poviedky! Budem rada, ak budete do komentárov písať, čo si o nej myslíte vy, čo by ste zmenili, čo vám vadilo a všetky dojmy, ktoré z nej budete mať, pretože to pomôže autorke sa formovať a vyvíjať. My autori "milujeme" kritiku. :)

Poviedková katastrofická súťaž!

Ahojte!

Prichádzajú Vianoce a s nimi aj magický dátum 21.12.2012, a tak som pre vás spolu s Lyn prichystala magickú SÚŤAŽ!!!!!

Bude trošku netradičnejšia a teda, aby ste získali výhru, budete musieť do toho zapojiť všetky svoje kreatívne závity, aby ste boli lepší ako ostatní. 

Taktiež bude iná v tom, že bude prebiehať na dvoch frontoch. Čo to znamená? O jednu knihu budete môcť súťažiť na mojom blogu, o druhú knihu budete môcť súťažiť na blogu Lyn. 

O čo pôjde? 

Ako som už povedala, súťaž bude trošku iná, kreatívnejšia. Keď ja aj Lyn píšeme a veľmi rady, chceli by sme motivovať tých z vás, čo nepíšete a zároveň dať niekoľko rád tým, ktorí píšu. 

Celá súťaž spočíva v tom, že nám pošlete poviedku s témou katastrofy: či už to bude prírodná katastrofa, apokalypsa, mimozemšťania, niečo fantasy... máte neobmedzené možnosti. 

Keď napíšete poviedku, môžete sa s ňou zapojiť do súťaže u mňa aj u Lyn. 

POZOR! Jedna poviedka nemôže vyhrať na oboch blogoch a taktiež to nemôže byť FanFiction. Inak máte neobmedzené možnosti.

Podmienky...

Na to, aby ste mohli vyhrať, musíte splniť isté podmienky. Nemusíte sa báť, nepripravili sme si nič zložité:

• Musíte sledovať môj blog (alebo blog Lyn, podľa toho, o ktorú knihu súťažíte) cez Google účet. Nie je to nič ťažké, stačí ak nájdete Followers a kliknete "pripojiť sa k tejto lokalite". 
• Musíte dať Like vydavateľstvu Albatros Media na ich Facebookovej stránke. Aby ste to nemuseli hľadať, nájdete to TU.
• Musíte byť zo Slovenska. Možno sklameme českých záujemcov, ale je to naša prvá súťaž, preto si netrúfame ísť za hranice.

Súťaž trvá od 1.12 - 20.12.2012 ale poviedky budeme prijímať len do 12.12.2012 Ak budete súťažiť o knihu na mojom blogu, poviedky posielajte na e-mail Benova.Sima@gmail.com Do predmetu správy zadajte "Poviedková katastrofická súťaž" , poviedku vložte do prílohy a do správy napíšte pod akým menom/prezývkou sledujete môj blog a pod ktorým ste dali Like facebookovskej stránke Albatros Media.

Čo môžete vyhrať?

Áno, konečne sa presúvame k výhre! 

Dámy a páni, v Poviedkovej katastrofickej súťaži  môžete vyhrať....

...Črepiny duší od Mary Lindseyovej (u mňa) alebo Delirium od Lauren Oliverovej (na blogu u Lyn),  ktoré do súťaže venovalo vydavateľstvo Albatros Media. Víťaza budeme kontaktovať mailom, podľa toho na koho blogu vyhrá. Navyše, víťazná poviedka bude zverejnená na tom danom blogu, na ktorom vyhrala ako samostatný článok!!!

Aby každý vedel, ako skončil, zverejníme aj stručný rebríček ostatných poviedok.

Ako má poviedka vyzerať?

Aby sme v tom mali poriadok, stanovili sme isté technické parametre, do ktorých sa musíte trošku zmestiť, ale verím, že vám to nebude robiť problém:

• Poviedka by mala byť napísaná vo worde. Či už to bude doc. alebo docx. to je jedno. Pre istotu však neposielajte word 2010, pretože ja ho nemám a nie som si istá, či by to môj lenivý počítač otvoril :)
• Predvolené písmo je Times New Roman, 12, ale mne nebude vadiť ak použijete aj iné, hlavne aby bolo čitateľné.
• Rozsah diela by mal byť od 1000-4000 slov. Budeme poviedky aj čítať a keďže máme aj iné povinnosti, zvolili sme takýto rozsah. Myslím, že by nemal byť problém sa do toho zmestiť.
• Na začiatku poviedky bude vaše meno/prezývka a názov, ktorý ste svojmu dielu dali.
• Taktiež názov dokumentu bude vaše meno/prezývka a názov, ktorý ste svojmu dielu dali. 

Hodnotenie...

Poviedky, ktoré pošlete prejdú našimi orlími zrakmi a zameriavať sa budeme na:

1. Gramatiku autora ( 5 bodov)
2. Originalitu, dej, postavy... (10 bodov)

Spolu teda môžete získať 15 bodov!

Myslím, že ste dostali všetky potrebné informácie, takže ak máte záujem o knihu a menšiu reklamu svojej poviedky, šup šup píšte a posielajte vaše diela! Na všetky sa veľmi tešíme. 

Kill or not to kill? That's the question!

Každý z vás určite pozná ten pocit, keď čítate knihu a autor/ka vytvorila postavu, na ktorú máte strašne silný crush alebo postavu, ktorá sa vám jednoducho dostala pod kožu a sympatizujete s ňou. Myslím, že to je cieľom každého spisovateľa, pretože postavy tvoria dôležitú časť príbehu. Ale čo ak nastane situácia, kedy autor/ka vašu obľúbenú postavu zabije???

Ja sama viem, aké je nepríjemné, keď v knihe zomrie obľúbená postava, stalo sa mi to už dosť veľa krát. Naposledy pri Drozdajke, kde ich teda bolo viac. Na jednej strane musím povedať, že som až tak úplne nesúhlasila s ich zabitím, aj keď ma to dosť prekvapilo a šokovalo, no na strane druhej, ako "spisovateľka" mám aj ja veľké sklony k zabíjaniu svojich postáv. Nie je to preto, že by som ich nemala rada alebo nevedela, čo s nimi. To rozhodne nie. Vlastne ani neviem, prečo mám také nutkanie ich zabíjať. Možno sa mi páčia tie smutné scény na "smrteľnej posteli", možno smrť jednej postavy prispeje k rozvoju a vývinu druhej. Ktovie. 

Často krát sa však samej seba pýtam, či zabitie tej a tej postavy bude správny krok. A autori, nevediac, ako na to zareagujú ich čitatelia, podstupujú dosť veľké riziko, ak chcú nejakú z nich zabiť. Preto tá otázka: Kill or not to kill?

Obeta pre väčšie dobro!

Áno, niektorí obhajujú smrť postavy aj takýmto argumentom. Priznám sa, v niektorých prípadoch tam patrím aj ja. Určite to poznáte, je to tá situácia, kedy sa postava 1 obetuje a umrie za  postavu 2 , len aby ju zachránila, pretože dvojka je predurčená, že všetko a všetkých zachráni. V tomto momente je to podľa mňa ešte akceptovateľné, pretože to deju dodá dramatičnosti a jednak to môže posunúť príbeh dopredu. 

Neviem ako pokračovať, tak zabijem postavu, aspoň sa tam niečo stane.

Toto je hádam tá najhoršia výhovorka na zabitie postavy, akú som kedy počula. A najhoršia vec, akú môže autor spraviť, jednoducho zabiť osobu bez dôvodu; dalo by sa povedať, že je to trestný čin. Autor totiž nikdy s určitosťou nemôže vedieť, či tú danú postavu ešte nebude potrebovať. A predovšetkým by mal myslieť na nás čitateľov, ako sa budeme tváriť a ako na to budeme reagovať. Našťastie som sa s takýmto prípadom stretla len v jednej poviedke na internetovej stránke, ale aj tak ma zarazilo, že nejaký autor takto môže zaobchádzať so svojou postavou.

Postavy by to nemali mať v príbehu ľahké, poďme im spôsobiť nejaké to utrpenie!
Presne do tejto skupiny by som povedala, že patrím ja. Nechápte ma zle, ja mám postavy vo svojich príbehoch rada, taktiež ako aj v knihe mám vždy nejakú postavu rada a je mi ľúto, ak to má v živote ťažké. No aj napriek tomu sa akosi vyžívam v tom, že im spôsobujem utrpenie (dobre, teraz zniem trochu ako masochista). Postavy by to v príbehu nemali mať ľahké, pretože ak by sa im podarilo všetko na prvý raz, bola by to nuda. A teda aj smrť postavy 1 môže byť pre postavu 2 istou prekážkou, ktorú musí prekonať, aby sa pohla ďalej.

Mal by však autor myslieť na to, čo povedia čitatelia na vraždu postavy? Mal by sa tým obmedzovať? Bol by schopný to urobiť, keby polemizoval nad tým, či to čitateľov odradí, alebo nie?
U mňa je to tak, že keď píšem, tak všetky dotazy mojich súkromných testovacích "editorov" si beriem k srdcu , ale vývojom deja a životom postáv sa riadim sama podľa seba. Ak by som bola pevne rozhodnutá, že táto postava musí zomrieť, nehľadiac na to, či je hlavná, alebo vedľajšia, dôležitá alebo bezvýznamná, pravdepodobne by som sa riadila len a len mojimi pocitmi.

A čo vy? Boli by ste schopní len tak zabiť nejakú z vašich postáv, alebo by ste na to nemali odvahu a spôsobili by ste im iné prekážky, ktoré by ich nútili sa vyvíjať? 

Sima :)

Napísať knihu je ľahké!

Áno. To môže povedať človek, ktorý sa v živote knihu nesnažil napísať, dokonca ich ani nečíta. Písanie rozhodne nie je ľahké a myslím, že veľa ľudí, ktorí to už skúšali, vedia, koľko úsilia  a námahy za tým stojí. Ja sama to mám overené na vlastnej koži. Nehovoriac o vydaní už zmienenej knihy. Predovšetkým tu na Slovensku to majú mladí, začínajúci a talentovaní autori ťažké. Samozrejme, hovorím o tých, ktorí nad svojou knihou presedeli nejednu noc a pretrpeli si nejeden záchvat nad konaním tej a tej postavy. V poslednej dobe si to autori predstavujú ako Hurvínek válku: dostanem nápad, zlátam pár viet, pošlem vydavateľstvu a BUM! Som slávna ako Rowlingová.

Poďme však spoločne nazrieť do ich hláv a zistiť, prečo sa im zdá, že vytvorenie skutočne dobrého príbehu je také jednoduché a dokáže to každý, kto vie písať. 

• Nápad dostane každý, kto je čo i len trochu kreatívny.

To je v celku pravda. Nápad môže dostať každý, ale aby to bol nápad hodný kvalitnej knihy, autor sa ho musí chopiť a poriadne si ho poprezerať. Mal by vedieť každý jeden detail, každý záhyb, každú nedokonalosť, ktorú treba ešte pozmeniť. Nestačí len nápad vymyslieť, treba si ho premyslieť, neustále nad ním uvažovať, aby ste s ním boli v kontakte každý deň a neodcudzili ste sa, pretože ak sa autor odcudzí od nápadu, tak si myslím, že môže rovno skončiť. 

Takže nie, nestačí len nápad, musí byť naozaj prepracovaný a originálny, pretože bez originality sa kniha neuchytí.

• Písanie nemôže byť náročné, dokáže to predsa každý.

Omyl! Každý dokáže písať, ale nie každý dokáže napísať príbeh. To sú dve odlišné veci. Na napísanie príbehu potrebuje človek talent, potrebuje vedieť, ako vytvoriť tú správnu atmosféru, musí vedieť, kedy pridať a kedy odobrať. Veľa ľudí nepovažuje schopnosť písania, toho písania, ktoré vytvára iné svety, ako talent, ale ja si myslím opak. Nie každý človek dokáže vytvoriť naozaj reálne vyzerajúci príbeh, ktorý vás strhne a pustí až na konci knihy. Je pravda, že sa to človek môže časom naučiť ak neustále píše a píše a píše, no ja si aj tak myslím, že tam je ešte potreba niečoho, čo nedostane do vienka každý. 

Takže nie, písať nedokáže každý. A áno, písanie je naozaj náročné. 

• Prvá vec, ktorú napíšem, je tá najlepšia.

Nie nevyhnutne. Mladí autori, ktorým ide zväčša len o popularitu a nadšené výkriky slávy, si myslia, že napíšu prvé vety, ktoré ich napadnú, raz si to po sebe prečítajú, či tam nemajú gramatické chyby, pretože to musí mať aj úroveň, a v tom momente to zavesia na internet a čakajú a čakajú kým sa im ukážu komentáre, kde ich každý vychváli. 

V tomto prípade, prvá vec, ktorá autora napadne, je naozaj tá najlepšia, pretože sa s tým nemusí veľa trápiť. Ale ak niekomu na príbehu naozaj záleží, sadne si a kapitolu si opäť prečíta, aj 2x, 3x, niekedy je aj to dosť málo! Snaží sa vychytať všetky muchy, snaží sa to zlepšiť, hľadá alternatívy a tvaruje príbeh a jeho postavy a hlavne, nesmie sa báť škrtať. 

Áno, prečo by niekto škrtal to, čo už napísal? No pravdou je, že nie každá veta, ktorá nás ako prvá napadne, musí byť najlepšia. Ak autor nad tým porozmýšľa, môže zistiť, že našiel lepšie slovo na vyjadrenie situácie, opísanie prírody... Nebojte sa teda škrtať!

• Nič mi nenapadá, načerpám inšpiráciu u iných autorov.

Mnoho mladých autorov stavia na FF či už je to Harry Potter alebo Twilight, momentálne však vedú The vampire diaries. Ja osobne nie som zástancom fanfiction, aj keď niekto môže napísať naozaj kvalitné FF, no mne sa zdá, že príbeh by mal byť o vlastnom nápade. Samozrejme, nedá sa zabrániť jemnému vykrádaniu nejakých tých prvkov, ale v dnešnej dobe je už toľko kníh, že vymyslieť úplne originálny príbeh je raritou. 

Minule som však rozmýšľala, prečo sa množstvo mladých a začínajúcich autorov hrnie do FF, okrem toho, že zbožňujú film/seriál. Dospela som k tomu, že to môže byť pre nich taký odrazový mostík, pretože si ešte nie sú istí, či sú schopní sa vrhnúť do vlastného návrhu. Preto by som im rada odkázala, nech sa neboja a vrhnú sa do snenia. 

• Kniha je hotová, treba ju poslať do vydavateľstva.

Máme hotovú knihu, z klávesnice sa ešte parí, pretože ju autor akurát dopísal. Človek, ktorý vie, ako to v tom biznise chodí, by pekne uložil súbor, na pár dní ho nechal na ploche vychladnúť a potom sa k nemu vrátil a začal ho čítať od začiatku, podčiarkoval by si chyby, zvýrazňoval veci, ktoré sa mu nezdajú, jednoducho by opravoval. A opravoval. A ešte raz opravoval. 

Avšak ja sa dnes tvárim, že som nový autor, ktorý túži vydať knihu bez toho, aby sa na nej nadrel, veď písanie je predsa jednoduché. Preto, len čo uložím súbor, idem na internet a zháňam informácie o vydavateľstvách, ktoré sa určite potrhajú o moju prvotinu. 

Ha! Ha! Ha!

Niektorým sa to môže zdať kruté, ale to je ta najnaivnejšia predstava, akú začínajúci autor môže mať. Nechcem nikomu kaziť ilúzie, ale nikto (ak niekto áno, dajte mi vedieť) vám nevydá prvotinu, ktorú ste po sebe ani len neprečítali. Naozaj nie. 

Autor by mal písať predovšetkým len a len pre seba. Nie pre iných, nie pre vydavateľstvo, pre seba. Pri písaní ide, aspoň u mňa, o relax (aj keď sa pri tom niekedy dosť rozčúlim), vyčistenie si mysle, ponorenie sa do iného sveta, únik z reality... Myslím, že človek, ktorý je nadšeným "knihomoľom" to pochopí.

Takže pre poriadok, písať by ste nemali preto, lebo sa chcete blysnúť pred ostatnými, pretože chcete obdiv a slávu. Písať by ste mali preto, lebo vás to napĺňa a robí šťastnými a preto, lebo si bez toho neviete predstaviť svoj život.

Článok je trošku dlhší, ale akosi som sa potrebovala vypísať z momentálnych pocitov a zamerať sa na niečo iné, ako na učenie alebo moje stagnovanie pri písaní. 

Dúfam, že sa vám páčil a rada by som vedela vaše rady, ktorým by sa začínajúci autori mali vyhýbať.

Sima :)