".... budem si musieť teda odchytiť nejakých umelcov. Ale však stretávajú sa na Záriečí, tam sú vždy nejakí divní maliari alebo muzikanti."
Toto vyslovila moja kamarátka, keď sme sa bavili o jej téme bakalárky. Má strašne dlhý názov, takže ho neviem presne napísať, ale ide o to, ako si umelci nachádzajú čas popri škole na tvorbu. To znie super, povedala som si, ale trochu ma zarazilo, že spomenula maliarov a muzikantov. (len pre informáciu, Záriečie je vlaková stanica v ZA, kde sa stretávajú cooloví ľudia a tvoria, niekedy je to tam desivé, ale inak
Uvedomila som, že veľa ľudí nás "umelcov", ktorí píšu svoje príbehy alebo poviedky, neberie ako umelcov. A doteraz mi to nie je jasné. Využívame predsa fantáziu, aby sme vytvorili úplne iný svet, dostávame múzu, sme kreatívny. Tak prečo nás nikto nikdy nespomína?
S týmto postojom som sa stretla už na strednej. Mnoho spolužiakov vedelo, že vo voľnom čase tvorím, mnohí moje poviedky a príbehy čítali a boli nadšení. Problém bol, že moja kamarátka veľmi krásne kreslí a štvalo ma, že ju považovali vždy za umelkyňu, pričom mňa nie. A vidím to doteraz. Keď kamarátkam spomeniem, že píšem príbeh, povedia super, ale to je tak všetko. No keď nakreslí niečo ona, každý z toho padne na kolená a chce vlastný obrázok. Nechcem byť hnusná, pretože ju mám nadovšetko rada, ale ide skôr o to, ako sa ľudia dívajú na tvorbu príbehov.
To isté sa deje aj u nás doma. Píšem už asi deväť rokov, ale moji rodičia o tom nemajú ani šajnu. Dokonca ani nevedeli, že mám blog. Nebolo to preto, že by som im to zatajovala, oni to tak trochu vypustili z hlavy, akoby písanie nepovažovali za dosť kreatívne alebo za niečo, čím by som mohla niečo dosiahnuť. Rovnako sa stavia aj moja starká. Brat zvykol chodievať na výtvarnú a vyhral niekoľko súťaží už ako 6-ročný, ale momentálne s tým sekol a starká je z toho taká nešťastná, pretože ho videla ako presláveného umelca. Čo povedala, keď som jej prezradila, že píšem príbehy? Hm, zaujímavé.
Písaná tvorba je strašne podcenená. Ľudia si myslia, že napísať príbeh je jednoduché a človek na to nepotrebuje žiadny talent. A to ma vytáča, pretože oni v skutočnosti nevedia, aká drina je za tým všetkým. Chcela by som vidieť ich ako sedia päť hodín za počítačom a idú si frustráciou vytrhať vlasy, pretože prepisujú jeden dialóg dokola, lebo im to neznie prirodzene. Vždycky to tak bolo a zrejme aj bude. Maliari sú ospevovaní, pretože nie každý vie krásne kresliť, muzikanti zasa preto, lebo nie každý má hudobný vkus. To, že môžu verejne vystupovať ich ešte väčšmi robí umelcami. Aspoň v očiach neumelcov. Ale čo mi autori? Potrebujeme predsa talent, aby sme vytvorili pútavé dielo, potrebujeme oveľa väčšiu dávku fantázie ako oni, pretože tvoríme komplexnejšie dielo.
A čo vy? Píše niektorí z vás? Ak áno, ako sa k tomu stavia vaše okolie? Berie to ako formu umenia, podporuje vás v tom alebo nie?
Veľmi pekne si to všetko vystihla :) ja som sa 10 rokov venovala výtvarnému umeniu, kreslila som, maľovala ale pred časom som s tým sekla, pretože ma to už nenaplňalo a nedokázala som sa prostredníctvom štetca alebo ceruzky dostatočne vyjadriť... a keď som svojmu okoliu oznámila, že sa chcem hlbšie venovať písaniu ako takému, dočkala som sa prevažne udivených pohľadov a: To vážne si sa vzdala výtvarnej kvôli nejakému školskému časopisu a redakcii? ...a hej, slová majú pre mňa väčšiu moc, aj keď stále zbožňujem aj kreslenie ale... všetko to má rovnakú umeleckú hodnotu a spisovatelia, maliari aj muzikanti sú rovnakí blázni, tak prečo stavať jedno pred druhé? Z vlastnej skúsenosti viem povedať, že je rovnako obtiažne napísať príbeh, krátku poviedku alebo článok ako nakresliť/namaľovať fakt dobrý obraz. :)
ReplyDeletePresne tak, neviem či to je tým, že maľba alebo muzika sú viac rozšírené alebo tým, že na slovensku sa veľmi o písaní nehovorí... nie až tak ako v zahraničí :)
DeletePekný článok! :)
ReplyDeleteNikdy som nad tým ešte nepremýšľala, ale máš pravdu. Spisovatelia alebo aj amatérski spisovatelia nie sú braní za umelcov, a tiež nerozumiem prečo.
Super si to vystihla, väčšina mojich spolužiakov len nadvihla obočie alebo odpovedali jednotvárne, keď som spomenula, že píšem príbehy. Obdiv a prekvapenie sa objavilo až vtedy, keď boli moje poviedky ocenené v súťaži. Tak máš pravdu, ale nech si myslia, čo si myslia, my vždy dokážeme svoje a hlavne, že my vieme, že to, čo píšeme je umenie.
ReplyDeletePerfektný článok! Vystihla si to celkom presne.
ReplyDeletePíšem asi také tri roky - moje prvé poriadnejšie pokusy. A vždy som si hovorila, že umelci a športovci to majú ťažké. Presadiť sa. Keď im občas okolie hovorí, že na to nemajú.
Vždy som si hovorila, že ku umelcom spisovatelia patria.
Ale keď občas vidím reakcie svojho okolia: "Píšeš, aha to je úžasné."
Proste vidím aké je to všetko podceňované.
Keď všetci chvália kamošku, ktorú jazdí na koňoch a berie to fakt vážne. Jasné, jazdenie je fakt ťažké, ale myslím, že by sa to dalo prirovnať ku písaniu, pretože to je niekedy o potení krvi :D
S tým uplatnením máš úplnú pravdu, hlavne na tom knižnom trhu ako je ten slovenský.
DeleteRovnako aj s tým potením krvi :D Kto neskúsil písať, nevie aká je to drina vytvoriť premyslený svet a postavy. :)
Perfektní článek a hlavně pravdivý. Moje okolí se s tím smířilo docela špatně, ale máma je ráda že alespoň nekouřím a nechlastám a že tímto ztrácím čas, když ze mě stejně nic nebude. Píšu šest let a za tu dobu se to líbilo pouze čtyřem lidem které znám: babička, mladší sestra (sem tam taky napíše pohádku, pro bratrance), moje učitelka odborného kreslení a jedna moje bývalá spolužačka. Jinak když si i hodinu píšu, tak se na mě otočí moje sousedka a řekne ,,Už zase píšeš? Že tě to baví."
ReplyDeleteVždy když to řekne mám chuť na ní něco zařvat, ale naučila jsem se to ignorovat. Ano mají mě sice za někoho kdo marní čas tím ,,hloupým psaním,, ale alespoň jsem sama sebou a nemusím se přetvařovat jako oni.
Dříve jsem chodila tancovat, zpívat, hrát na kytaru, na výtvarku, ale potom mě to přestalo bavit a já se naplno dala do psaní. Z těch kroužků my zůstal pouze zpěv. Nesnáším když o někom kdo kreslí nebo zpívá a považují ho za úmělce a když někdo řekne: ,,Dneska jsem uzavřela povídku." tak odpoví jen pouhé ,,Super."
Chtěla bych vidět někoho z mého okolí, jak by napsal povídku, která má čtyřicet kapitol když nepočítám prolog a epilog. Já bych to mým spolužákům klidně dala jako domácí úkol, takových tisíc slov by mohlo stačit a potom by se vidělo kdo se bude komu smát. Já tvrdím že autoři patří do kategorie umělců.
No moje spolužiačky na strednej niektoré uznali, že aha, ty píšeš, to je fakt dobré. Sem tam keď som im dala prečítať poviedku, tak mi povedali, že sa im to páči, ale nikdy to nebrali vážne.
DeleteAle rozhodne by som sa pozrela, ako by niekto z nich napísal taký dlhý príbeh, mali by sme im to dať za úlohu, aby videli, že aj toto je umenie a že je to dosť ťažké :)
Souhlas, tvůrčí psaní je občas jako sprosté slovo. Když někomu řeknu, že mám rozepsanou povídku a ne, nechystám se s nimi někam do hospody, všichni na mě koukají, jako bych si právě zahazovala život. A přitom je psaní tak úžasná záliba, která může přerůst i v něco víc, pokud na sobě člověk maká a má štěstí. A s komentáři typu "hmm, zajímavé" a pak změna tématu se setkávám dost často, takže už o psaní některým lidem ani neříkám. Proč si ničit požitek a nadšení? ;)
ReplyDeleteSkvelý článok! Dokonale si to vystihla.
ReplyDeleteS podobnými názormi som sa stretávala od momentu, kedy som sa nahlas priznala, že čas trávim písaním. Pre ostatných je asi nemožné predstaviť si, čo všetko sa za tým skrýva. Povedia si "hej, jasné, ty píšeš. Sadneš si k počítaču, napíšeš pár viet. To je také jednoduché". Ale často si neuvedomujú, že niekedy strávime doslova hodiny (niekedy aj dni alebo týždne) premýšľaním a dolaďovaním detailov. Maliari alebo hudobníci sú na tom rovnako. Už vidím nejakého Da Vinciho, ako si sadol na stoličku a behom hodiny nakreslil Monu Lisu bez toho, aby to desaťkrát prerábal. Ale paradoxom ostáva, že ľudia považujú jeho dielo za umenie, pretože to vidia a je to pre nich jednoduchšie, ako otvoriť knihu, prečítať si ten príbeh a oceniť ho.
Lenivosť proste vládne svetu. :D
Článok je super, ale mám dojem, že ja som to takto nejako výrazne nepocítila. Naši boli práveže veľmi zvedaví na moje príbehy a pýtali si ich na prečítanie, ale vtedy som ich skôr ja nechcela nikomu dať. Keď som sa odhodlala, otec mi pomáhal s úpravami textu.
ReplyDeleteV škole som to dávala prečítať dvom kamoškám a tým sa to páčilo. Keď som napísala poviedku do súťaže, to si zase dali po triede kolovať a čítali to skoro všetci. Ale možno som mala iba fakt dobrú triedu a inde to takto nebýva. U nás aj kvôli nekonečnej, päťročnej nude veľa ľudí čítalo knihy, ktoré som im často požičiavala.
Kreslenie som kedysi tiež mala rada a zapájala som sa každý rok do Vesmíru očami detí. Dostala som sa vždy do celoslovenského kola, lebo moje kresby boli také farebné, že pravdepodobne hneď každému udreli do očí. Z celoslovenského kola mi raz poslali super knihu o stavaní hradu. :D
Musím súhlasiť. mám dvadsať päť rokov píšem od svojich štrnástich s možno ročnou prestávkou a nevie to o mne nik z blízkych. Môj priateľ ma dokonca vysmial, že strácam čas hlúpostiami. Keď mi na to prišiel, že prispievam na jednom webe. Tak to nikomu zbytočne nevešám na nos a idem si svoje. Myslím, že si vystihla všetko, svet je zaškatuľkovaný a umelci určený. Znie to skutočne pekne a s istým pátosom, to moje písanie. Teraz po prečítaní tvojho článku sa necítim tak adolescentne ,ako ma nazval môj priateľ, a nemám ani také výčitky, že si kradnem každú voľnú chvíľu na usnovenie príbehu. článok bol skutočne podarený.
ReplyDeleteMas pravdu okolie vnima nas spisovatelov-amaterov ako cudakov. Tiez mam skusenost ze skor oceni ked niekto pekne spieva, kresli, alebo robi hociaku umelecku cinnost okrem pisania. Ja mam len par overenych ludi ktorym davam precitat svoje vytvory, lebo ostatni len na moje "pisem poviedku" reagovali ze aha fajn... Ale ked som minuly rok prisla za nimi ze aha tu je kniha tu v nej je moje meno a moja poviedka - obrat o 180 stupnov, vsetci kupovali knizku, pytali autogram a odvtedy sa aj sami od seba opytaju na com teraz robim :-D akoby to az vtedy zacali brat vazne...
ReplyDelete