Prednedávnom som na internete čítala, že autorský blok neexistuje, ale že autor má jednoducho obdobia, kedy je inšpirovaný a kedy nie... nuž, ak mám byť úprimná, mňa tá inšpirácia nekopla už dosť dlho. Aj keď... nie to by som asi klamala. Ja nemám problém s inšpiráciou, aj keď niekedy mám pocit, že už nemám predstavivosť dieťaťa a za to zrejme môže život, ale ja mám skôr problém s realizáciou mojich predstáv. Už dooosť dlho píšem jeden príbeh. Pôvodne som začala v slovenčine, no nakoniec som presedlala na angličtinu, ale stále mám problém si vôbec sadnúť za počítač a písať.
Možno písanie nie je pre mňa. Možno som vyhorela a už nič nenapíšem. Možno by som sa mala prestať snažiť a jednoducho to prenechať niekomu inému a len čítať hotové produkty.
Už som párkrát uvažovala nad tým, že by som s tým sekla, pretože, úprimne, toto snaženie a zlyhávanie mi trochu spôsobuje depresie, ale na druhej strane, nemám pocit, že by som ešte bola ochotná to vzdať. Najhoršie je, že viem, čo je za tým (zrejme... v poslednej dobe som sa zlepšila v analyzovaní vlastných pocitov a vytváraní si psychologických diagnóz), ale neviem, ako to celé napraviť. Ok, možno by som vedela, ale to je ešte dlhá cesta a úprimne, veľmi sa mi s ňou nechce začínať (čo zrejme tiež nie je najlepšie).
Poďme ale pekne poporiadku. Nemám problém vymýšľať príbehy a postavy a konflikty, aj keď to nie je najideálnejšie. Dokonca nemám problém ani s písaním ako takým, keďže blog ešte stále funguje a darí sa mu oveľa lepšie ako môjmu príbehu. To bude ale zrejme tým, že blogovanie je pre mňa ľahšie. Nemusím si dávať pozor na logické problémy alebo niečo také... je to ako rozprávať sa s kamarátkou na káve. Jednoduché. Ale aby som vám lepšie priblížila moju spisovateľskú minulosť, prevediem vám to na úžasnej metafore, ktorú som vymyslela (a na ktorú som tak trochu pyšná). Predstavte si, že moje diela sú vzťahy, reálne vzťahy medzi partnermi. Na strednej som napísala jednu veľkú sériu. Bola dobrá? Nebola dokonalá a pravdepodobne by som teraz len prevracala očami, ale milovala som ju. Predstavte si ju ako prvý veľmi vážny vzťah, v ktorom ste prežili asi tak... hm, neviem, tri roky? To je celkom dosť nemyslíte? Žili sme spolu, prežívali sme spolu krásne momenty a úprimne, hlavnú mužskú postavu som mala neskutočne rada. To je zrejme ten rozdiel s mojimi neskoršími príbehmi, nemala som k nim vytvorený taký silný vzťah.
A potom prišiel koniec.
Nastal veľmi bolestivý rozchod, z ktorého som sa len ťažko spamätávala. No a čo urobíte ako prvé po takom dlhom vzťahu? Hľadáte ďalší. A tak som hľadala, skákala som z jedného nápadu na druhý a hľadala som príbeh, s ktorým by som mala rovnaký vzťah ako s tým prvým. Myslíte, že som ho našla? No nie. Nasledovali vzťahy a rozchody, depresie... až som nakoniec písala čím ďalej, tým menej. Keď už som si myslela, že toto bude ten príbeh, ktorý ma z toho dostane, zistila som, že to asi nie je on.
A tak som sa dala rozoberať svoje pocity. Po určitom čase som sa stala sama sebe dobrým psychológom. Uvedomila som si, že som sa sústreďovala na tieto veľké diela v snahe rýchlo niečo napísať, aby som nestrácala čas a možnosť stať sa spisovateľom. Okolo seba som videla toľko ľudí písať a úspešne, pretože svoje diela boli schopní dokončiť, čo ma ešte viac deptalo, a tak som sa doslova nútila do písania, čo, ako som teraz zistila, vôbec nie je dobré. Moja snaha nájsť si ideálneho partnera, v tomto prípade príbeh, nezabúdajme, že je to stále len metafora, končí.
Takže prestávam písať?
Ani tak nie. Uvedomila som si, že ak sa chcem niekam pohnúť, mala by som trochu experimentovať. Ešte tak celkom neviem ovládať angličtinu v písaní, keďže predsa len má iné vyjadrovanie ako slovenčina. Ešte som nenašla svoj štýl písania. Neviem, čo ma definuje, o čom chcem písať a v hlave mám príliš veľa nápadov, ktorým sa chcem venovať. Keď som bola na strednej, zbožňovala som písanie poviedok. Neviem, prečo som s tým vôbec skončila, ale rozmýšľam, že sa k tomu vrátim. Pred niekoľkými dňami som bola na tumblr a našla som writing prompts. Pre tých, ktorí neviete, čo to je, sú to v podstate nejaké krátke dialógy alebo len určitá situácia, na ktorú vy máte nadviazať a pokračovať a nechať sa unášať predstavivosťou. Čuduj sa svete, celkom ma to inšpirovalo. Oprášila som aj svoj tumblr blog (ktorý ak budete mať záujem nájdete TU) a kým sa pustím do veľkého príbehu, chcem trochu experimentovať. V našej metafore by to bolo zrejme randenie a nezáväzné flirtovanie? Neviem, niečo na ten spôsob. Uvidím, čo z toho vznikne. Jednoducho sa chcem vydať na cestu sebaobjavovania a experimentovania s písaním. Rozhodne to pomohlo s tým tlakom, ktorý som cítila, s predstavou, že by som mala písať niečo veľké a s predstavou, že ak to nebudem robiť, nestanem sa autorom.
Super článok!
ReplyDeleteJa teraz už dlhšie nepíšem, pretože som dokončovala VZR a vlastne teraz by som sa mala pustiť do opravovania, keďže už aj mám pozbierané poznámky od kamošky, ale akosi sa mi do toho furt nechce, lebo keď som otvorila dokument a zbadala to všetko, čo musím upraviť, motivácia opravovať sa zrazu vyparila a ja som si dala záväzok, že sa tomu aktívne začnem venovať po obhajobách, keď ma už v pozadí mysle nebude neustále tlačiť škola.
Tak dúfam, že ten svoj vlastný sľub aj splním a konečne si švihnem.
Inak k tomu vzťahu čo si mala k FM... ja som na tom bola veľmi podobne, až na to, že moju Kliatbu som ani nedokončila, pretože som zistila až príliš neskoro, koľko má príbeh medzier a už som nevedela, ako to mám opraviť. Proste som ten príbeh nezvládla a zrejme bola chyba aj v tom, že som hneď začala s niečím veľkým, ale úprimne? Poviedky som nikdy nevedela písať a vždy sa mi v hlave objavovali iba nápady na niečo dlhé a zložité. Raz som sa aj snažila zapojiť do súťaže s "poviedkou", ale kamoška mi oznámila, že to je skôr prvá kapitola nového príbehu, takže asi tak. :D :D
A ja som inak asi jedna z tých šťastnejších. Keď som si konečne priznala, že s Kliatbou to nemá zmysel, už sa mi črtal v hlave nápad na VZA a dosť rýchlo som sa preorientovala na nový príbeh, mám pocit, že to je ten pravý pre mňa a Kliatba bola len predpríprava. Ale vôbec si neviem predstaviť, že by som mala teraz seknúť s Kronikou a ísť písať niečo iné. To by som nedokázala. Tento príbeh má taký svoj špecifický kútik v mojej mysli a vždy, keď mám od neho pauzu už pridlho, tak sa opäť dostane na povrch a ja musím ísť písať.
Hádam sa ti konečne začne dariť. Možno, keď skončíš školu, ani sa nenazdáš a naberieš druhý dych. :)
No a presne toto u mňa chýba, lebo ja si viem predstaviť, že by som Iris opustila... ok asi tak trochu nie, inak by som to s ňou už dávno vzdala, ale nie je to také ako pri FM. Tam som nerozmýšľala nad tým, čo píšem alebo či to sedí, lebo to nemalo nejaký zložitý dej extra :D a možno si len sama nahováram, že toto nové má zlý dej a že to znie desne :D Ja som zase poviedky mala veľmi rada, takže s nimi skúsim znova začať, možno mi to pomôže. :D Dúfam, že aj ja naberiem druhý dych, neviem mám pocit, že potrebujem poriadnu zmenu zo stereotypu. Asi pôjdem cestovať a napíšem veľdielo :D :D
DeleteAsi záleží na tom, čemu přesně člověk říká autorský blok. Co se mě týče, definuju to jako období, kdy mi nechybí inspirace, ale když pak začnu něco psát, to co ze mě vyjde prostě není dobré. Kostrbaté věty, uměle znějící dialogy a tak dále. Jinými slovy, vím, co chci psát, ale najednou nevím jak. Píšu fanfikce a jsem strašně vysazená na to, aby postavy byly "in character". A to že jsem perfekcionista nepomáhá. Takže s autorským blokem mám problémy pravidelně. Většinou mi pomůže čtení v jazyce, ve kterém chci psát. A samozřejmě to prostě musím dál zkoušet, i když to zrovna nejde.
ReplyDeleteJa mám celkom podobné obdobia a tiež som celkom perfekcionista, čo situáciu len sťažuje. Inak ale máš môj obdiv, že píšeš fanfikcie, lebo ja neviem, či by som vedela napísať niečo s postavami, ktoré vymyslel niekto iný tak, aby som zachovala ich charakter a aby som ich zobrazila hodnoverne. Toto obdivujem u ľudí, ktorí to dokážu. Inak ale s tým čítaním v jazyku, v ktorom píšeš je pravda, mne to do istej miery tiež pomáha, aby som sa do neho dostala. :)
DeleteKeď si to prirovnala k tým vzťahom, samo sa tam ukázalo riešenie. Po dlhom vzťahu človek musí chvíľku byť sám, zistiť aké to je, naučiť sa žiť aj bez neho. V jednom filme rozprávali o tom, že spisovateľ musí najprv žiť a až potom ožijú jeho postavy. Možno práve to potrebuješ. Nemyslieť stále na to, že potrebuješ písať.
ReplyDeletePresne toto som potrebovala počuť, ani som o tom nevedela! :O A možno som o tom do istej miery vedela, len som o tom nechcela vedieť, lebo však ostatní píšu, musím písať aj ja, inak to bude divné. Budem sa tým ale riadiť a asi naozaj potrebujem trochu povoliť v tom tlaku, ktorý na seba vyvíjam a oddýchnuť si a nejako sa dať dokopy. :D Ďakujem za komentár, dosť mi otvoril oči. :)
DeleteAko som tak čítala tvoj článok, zistila som, ako biedne som na tom s písaním :D
ReplyDeleteZačala som písať ešte na základnej, zverejňovala som to po kapitolách, išlo mi to veľmi dobre a rýchlo. Toľko nápadov. To boli krásne časy :) Na strednej som sa pustila do niekoho väčšieho. Už tri roky mám rozpracovaný príbeh, ktorý by som veľmi chcela dokončiť, ale čím ďalej, tým menej sa tomu venujem. Veľa krát som zažila niečo ako autorský blok. Netušila som, ako by som mala pokračovať a potom som to vždy nechala tak. A teraz to dopadlo tak, že už od leta som to ani len nevidela. :( Sčasti za to môže výška - málo času, príliš veľa nových vecí a informatika - odbor, čo nemá ani zďaleka nič podobné s knihami a s písaním a tak ani veľmi nečítam. Tvoj článok ma donútil zamyslieť sa, či náhodou len nehľadám výhovorky. Asi skôr ide o to, že ja vlastne neviem čo s tým príbehom chcem dosiahnuť a keďže nechcem na to myslieť, tak to nechávam tak. :D O chvíľu tu bude leto. Som zvedavá ako to dopadne.
Možno si na seba naozaj len príliš tvrdá. Okrem školy sa snažíš udržiavať v činnosti aj blog, vymýšľať vždy nové veci, čo sa nie každému tak úspešne darí (za toto ťa trošku obdivujem), pri tom ešte stíhať čítať knihy a písať recenzie...človek si síce povie, že niektoré veci robí pre radosť a pre to, že je to jeho hobby, čo je aj pravda, avšak občas aj to už môže trošku spôsobiť tlak, hoci si to ani neuvedomuje. A ak máš pri tom premýšľať ešte nad príbehom a zápletkami, ktoré by mali mať logiku a všetko, ako má byť, no poviem len toľko, že tomu mysleniu to dá naozaj zabrať :D A ani sa nečudujem, ak začne protestovať :D.
ReplyDeletePodľa mňa by bolo fajn trošku popustiť uzdu, ak tak, sústrediť sa len na pár najdôležitejších činností. Ale čo je podstatnejšie, skúsiť sa odreagovať, napríklad aj to cestovanie je dobrý nápad, mne osobne veľmi pomáha, ak vidím nové miesto, v tom čase myslím fakt len na tú prítomnú chvíľu a užívam si ju. Občas stačí takýto len jeden deň a hneď sa človek uvoľní a tie nápady potom prídu ani nevieš, ako :-)
Mimochodom, tie krátke poviedky sú tiež fajn nápad, ja som nedávno objavila aj na pintereste také krátke writing posty, že napríklad "write about the smell of summer" alebo "write about the day the sky changed colour". Zatiaľ som to ešte osobne neskúšala, ale myslím, že je to tiež fajn tak na "voľnopísanie" :-)
Ja tiež, keď so bola... no dieťa? :D mladšia, tak som mala takú fantáziu, že mi nerobilo problém napísať rovno celú sériu, veď fakt som napísala dva diely a začala písať tretí a trvalo mi to týždne, nie ako teraz, že píšem roky. Fakt moja predstavivosť bola skvelá a teraz? Nemám žiadnu alebo veľmi malú. Veď si musím dookola pripomínať, teraz, keď píšem, že to je fantasy, tak si vymýšľaj! :D
ReplyDeleteAle tiež som mala taký blok, vôbec sa mi nechcelo písať asi dva roky, vyšla som z cviku a tak som začala písať nejaké poviedky alebo také čosi, síce nie veľa, ale prišla som na to, že fakt sa tým precvičujem.
Teraz však sa už len sústreďujem na ten môj hlavný príbeh, upravujem a snáď to aj doopravujem raz :D
Ale dúfam, že sa aj ty konečne do toho dostaneš, lebo sa neviem dočkať toho, kedy budem môcť si tvoj príbeh prečítať :)
Nie je v konečnom dôsledku autorský blok a dni, kedy má autor "jednoducho obdobia, kedy je inšpirovaný a kedy nie..." to isté? Ja by som povedala, že sa niektorí ľudia rozhodli, že nemajú radi túto nálepku a tak to začali popierať. Tak to funguje aj vo všetkom inom v živote. Tiež mávam autorské bloky. A sú to práve tie dni, kedy neviem, ako pokračovať, pretože ma nič neinšpirovalo... Ale píšem už tak dlho, že z toho nemám žiadne negatívne pocity. Pred dávnymi rokmi som svoju krízu riešila tým, že som sa pustila do písania niečoho nového. Ako to dopadlo? Napísala som pár strán a potom som sa musela vrátiť k tomu pôvodnému, pretože som ho nedokázala dostať z hlavy. Blok prešiel, keď ma niečo - vždy to bolo niečo iné - konečne nakoplo a ja som napísala už viac ako 3 000 strán k jedinému príbehu :D Ale v mojom prípade zrejme hrá veľkú rolu to, že som nikdy nemala tú predstavu o spisovateľstve a vydávaní kníh. Vlastne ju nemám ani teraz. Písanie je pre mňa relax... A po tých jedenástich rokoch je môj vymyslený svet a jeho obyvatelia asi už aj druhým utajovaným životom, heh.
ReplyDeletePevne verím, že jedného dňa nájdeš ten svoj hlas. Podstatné je, podľa mňa, nikdy to nevzdávať.
Myslím, že jsi to nakonec vyřešila opravdu velmi dobře :) Pokud tě psaní netěšilo, měla jsi z toho špatné stavy, pokračovat dosavadním způsobem by podle mě nemělo smysl, ještě by se ti zhnusilo psaní jako takové a to by rozhodně byla škoda. Hledání správného nápadu a neschopnost něco dokončit, to dobře znám. Pamatuju si, když jsem řešila něco podobného, a kamarádka mi řekla, že se příliš zaměřuju na cíl. Je to pravda, příliš jsem přemýšlela nad tím, co na knihu řeknou čtenáři, pro koho ji vlastně píšu, jakému nakladatelství ji profilovat a to všechno mě brzdilo. Byla jsem příliš orientovaná na cíl a psaní se mi nedařilo. Pak jsem to nechala plynout, vykašlala se na to a psaní si mě zase samo našlo, jako to dělá celý můj život. To, že třeba rok nic nenapíšeš, ještě neznamená, že jsi nadobro skončila. Pokud máš psát, psát budeš, netlač na pilu. U mně přišel nápad a začala jsem ho rozvíjet, aniž bych to kdy plánovala dát někomu přečíst, a byl to opravdu takový experiment. Dílo stále není hotovo a já stále nevím, co je to vlastně za žánr. Ale líbí se mi a hrozně mě baví ho psát. A i kdyby měl sloužit jen k tomu, že se posunu dál ve svých schopnostech a objevím nové možnosti, je to dobře. Člověk se pořád vyvíjí a jeho styl psaní zákonitě také, navíc jsme mladé a máme ještě spoustu času najít si to své.
ReplyDeleteDržím palce a hlavně, ať tě psaní těší, pak už to půjde samo :)