Je plnenie snov nezmyselné?

Dnešný príspevok bude o niečo iný než tie ostatné, no už dlhšie som sa nad tým zamýšľala a chcela som rozprúdiť konverzáciu a možno niektorých aj trochu motivovať. Pokiaľ nemáte radi „motivačné žvásty“, pokojne sa môžete otočiť a ísť na druhý blog, pretože toto je presne taký článok. Aj napriek tomu, ale dúfam, že tomu dáte aspoň šancu a možno vás osloví. 

Bola som deviatačka na základke, keď som si uvedomila, že chcem byť autorkou. Bláznivá myšlienka? Možno. No v tom čase som bola tak pohltená mojou predstavivosťou a opantaná detskou naivitou, že som si neuvedomovala do akej miery je môj sen reálny. Jednoducho som chcela byť spisovateľkou. Ak to dokážu iní, prečo nie ja? V tomto je detská naivita taká krásna, pretože keď niečo chcete, jednoducho si poviete, že to budete mať a vec je vybavená. Preto vám deti na otázku "Čo chceš byť, keď budeš veľký/á?" odpovedia tie najrôznejšie odpovede od hasiča až po prezidenta. Oni ešte nerozlišujú, do akej miery je ich sen reálny a akú snahu musia vynaložiť na jeho dosiahnutie a hlavne nevedia, že život nie je ľahký. Ach, ako veľmi by som chcela byť znova dieťaťom. 

Myslím, že ste oboznámení s tým, aký je slovenský knižný trh. Väčšina kníh pochádza z prekladov zahraničnej literatúry a diela slovenských autorov tvoria veľmi malé percento. Aj to je však lepšie ako žiadne. Prečo je ale tak málo kníh slovenských autorov? Znamená to, že nevieme písať? Je to, že sa nekupujú tak dobre ako zahraniční autori spôsobené tým, že sú to slovenskí autori? V otázkach by som mohla pokračovať a myslím, že odpovede by sa líšili podľa osoby, ktorá by ich zodpovedala. Aj ja sama radšej siahnem po prekladovej literatúre skôr ako po našej domácej, pokiaľ to nie je nejaká z klasík alebo zo starších autorov. Neviem si pomôcť, ale mne príde práca našich autorov so slovami trochu kostrbatá a neprirodzená, ale to je na inú debatu. 

Keď som bola na strednej, cítila som sa nepríjemne, keď som mala niekomu povedať, že sa vo voľnom čase venujem písaniu príbehov, pretože jednak sa na mňa dívali ako na mimozemšťana a jednak to nebolo niečo, čím by som sa uživila. Však len výber vysokej školy bol u mňa predovšetkým o tom, čím sa viac uživím ako o tom, čo by som naozaj chcela robiť. Na jednej strane tomu rozumiem a som veľmi rada, že ma viedli rodičia k tomu, aby som myslela aj na to, čím sa uživím. Aj keď dobre vieme, že len malé percento študentov robí to, čo naozaj vyštudovalo. Peniaze boli vždy uprednostňované pred snami, preto keď som niekomu povedala, čím chcem byť, snažili sa ma od toho odhovoriť. A na určitú dobu to aj fungovalo. Prestala som písať, pretože som nevidela zmysel v tom pokračovať, keď nemám šancu, že to niekto vydá. A mnohí ľudia sa postarali o tom, aby som verila, že nie som dosť dobrá, aby som to dosiahla.

Prednedávnom som začala písať v angličtine a znova som sa zamilovala do svojej kreativity. Ani som nevedela, ako veľmi mi chýbala, kým som sa k nej nevrátila. Ľudia mi stále hovoria, že som hlúpa, ak si myslím, že by môj príbeh mohol byť publikovaný v zahraničí, pretože tam nežijem a moja angličtina určite nie je dosť dobrá. Mohla by som im veriť, znova sa vzdať a sústrediť sa na iné oblasti mojej budúcnosti. Mohla by som sa sústrediť na školu a na to, ako byť dobrou učiteľkou, ale naozaj to chcem? Teda učiteľstvo sa mi počas tých štyroch rokov na UK dostalo pod kožu a je to niečo, čo ma naozaj zaujíma a chcela by som v tom odbore robiť, ale je to niečo, čo ma napĺňa vášňou?

Sny sú dôležitou súčasťou nášho života. Bez nich by nás nemal kto hnať vpred a nemali by sme motiváciu sa neustále sa zlepšovať. Čo by sme robili bez snov? Mali by sme byť spokojní s obyčajnými vecami, keď môžeme tvrdo pracovať a mať život, o akom sme snívali? Ak by sa ma na to niekto spýtal minulý rok, moje pesimistické ja by odvetilo, že sny sú nanič a nikdy z nich nespravíme realitu. Ale už nie som taká pesimistická a chcem veriť, že hnanie sa za snami má zmysel, pretože inak by tento svet bol neskutočne smutný. 

Priznávam, moja angličtina nie je perfektná, aj keď ju študujem už štrnásť rokov a áno, nežijem v zahraničí, ale nemienim tým hlasom dať silu, aby ma odhovorili. Najdôležitejšie je, aby sme v seba verili. Musíme byť svojimi najlepšími priateľmi. Musíme si držať palce, keď sa nás všetci snažia od toho odradiť. Musíme sa hnať za snami, pretože je vždy lepšie vedieť, že sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, aby sme si ho splnili, než vedieť, že sme pre to neurobili nič.

Nebude to jednoduché, no bude to stáť za to. Takže nech si ostatní hovoria, čo chcú, nevzdávaj sa. Ja v teba verím. Dokonči ten príbeh, o ktorom si myslíš, že je hlúpy a že ho nikto nebude chcieť čítať. Cestuj, ak ťa to robí šťastným, aj keď si tvoji rodičia myslia, že je to strata času. Rob to pre seba! Život je príliš krátky, tak im nedaj šancu ti v tom zabrániť. 

Snívaj.
Snívaj vo veľkom.
Snívaj, ako keby to bola tá jediná vec, ktorá ťa drží pri živote.

Možno zniem ako jedno veľké klišé, možno zniem bláznivo, čo je v poriadku, nikdy som nepovedala, že som normálna, ale mojím snom je vydať knihu v angličtine. To je blízke môjmu srdcu a nezastavím sa pokiaľ to nedosiahnem. 

Povedal vám niekto, že sú vaše sny priveľké, aby mohli byť skutočnosťou? Aké sú vaše sny? Akú radu by ste dali vy niekomu, kto sa  bojí nasledovať svoje sny, pretože ich niekto odradil?