Dospievanie je ťažké | Aristoteles a Dante spoznávajú svet a tajomstvá vesmíru

Autor: Benjamin Alire Sáenz | Goodreads: 4, 33 | Čo môžete čakať: lásku, dospievanie | Slovenské vydanie: Slovart, 2016 

„Niekedy nerobíme správne rozhodnutia, Ari. Iba tie, ktoré nám pripadajú najlepšie.“ 

Ari je pätnásťročný chalan, ktorému sa začalo leto a nesmierne sa nudí. Teda až dovtedy, kým ho na kúpalisku neosloví Dante s tým, že ho naučí plávať. V tom momente sa Ariho nudné leto zmení na leto pravidiel a čudných hier, na leto plné emócií a dozrievania. Obaja v tom druhom nájdu jedinečného kamaráta a navzájom sa dajú objavovať tajomstvo vesmíru, ktorý si hovorí život. 

Musím sa priznať, že keď som začala knihu čítať, nemala som ju rada. Ari a Dante mi pripadali ako decká, ktoré z nudy hádžu na ulici tenisky, lebo Dante ich nemá rád. Vôbec, ale vôbec, sa mi to nepáčilo. Toľko krát som počula, aká je to čarovná kniha a mňa len iritovala. V jednom momente som rozmýšľala nad tým, že by som knihu zavrela a dala jej trochu času, čo inak znamená, že by som ju zavrela a nezakopla by som o ňu dlhý čas, no som rada, že som to neurobila, pretože potom prišiel ten zlomový moment. Od tej chvíle som príbehu prepadla a každou stránkou som sa viac a viac zamilovala.  

Ari a Dante sú komplexné postavy, ktoré v sebe nesú všetky možné emócie, čo je len fajn, pretože tak vyznievajú realisticky a živo. Ari je tak trochu ako ja, samotár, uhundraný, pomaly všetko ofrfle a nesie v sebe strašne veľa negatívnej energie... predovšetkým hnevu. Zaujímavé je, že nemá pomaly žiadne koníčky, a tak sa stále len nudí. Dante je jeho úplným opakom: číta poéziu, má rád plávanie, jeho vzťah k rodičom je láskavý a hravý, no jeho pohľad na život je jasnejší a priateľskejší. 

Práve tieto emócie hrajú hlavnú úlohu v celom príbehu. Spomínala som, že som nemala postavy rada, pretože sa správali detinsky, no teraz si uvedomujem, prečo to tak bolo. Ari a Dante boli na začiatku knihu skutočné deti, ktoré o krutostiach sveta nemali žiadnu šajnu. Žili si ešte v perinke detstva, ktorá ich ale začala omínať a oni sa z nej silou mocou chceli dostať von. Ako príbeh postupuje, sledujeme, ako sa obaja chlapci menia. Vyvíjajú sa. Nielen po stránke fyzickej, ale aj po emocionálnej. Stávajú sa z nich muži. Dospievanie však so sebou prináša niekedy príliš veľa bolesti a presne tak to bolo aj v tomto prípade. 

Dej knihy sa odohráva v roku 1988/1989 a videla som niekoľko recenzií, ktoré tvrdili, že sa Ari a Dante správali ako dnešní pubertiaci. Čo je v celku pravda, no myslím si, že tento rok je spojený s jedným z hlavných motívov celej knihy a to je LGBTQA komunita a to, ako sa v tej dobe k nej správali. Pokojne si to naťukajte do googlu a uvidíte, aké ťažké to pre nich bolo, čo sa autor snaží projektovať aj v knihe. Táto dekáda bola pre komunitu ťažká. Gayovia boli označovaní cirkvou za diablov, vypukla epidémia HIV/AIDS, ktorá ešte viac očiernila predovšetkým gayov a bola považovaná za výhradne homosexuálnu chorobu. Ľudia sa o svojej orientácii báli povedať čo i len slovko. V Amerike sa vyskytlo príliš veľa prípadov, kedy boli homosexuáli dobití len preto, lebo sa opovážili prejaviť svoju lásku k rovnakému pohlaviu. A keď si toto všetko uvedomíte, kniha na vás bude mať oveľa tvrdší dopad. Mne pri nej doslova pukalo srdce a hoci sme v 21. storočí a takéto veci sa už v takej miere nedejú, stále sa vám nad niektorými reakciami zastaví mozog. 

Asi po prvej štvrtite knihy som sa v príbehu cítila príjemne a začala som zbožňovať jednotlivé postavy a ich životné príbehy a páčilo sa mi, že každá postava mala čo povedať a všetky sa tak nejako ovplyvňovali. 

Zrazu mi nevadili dialógy bez uvádzacích viet, pretože som pochopila ich údernosť. 

Zrazu mi nevadili ich mudrovania, pretože som sa vedela stotožniť s niektorými pravdami, ktoré sa skrývali medzi riadkami. 

Zrazu ma kniha prinútila rozmýšľať o dospievaní a o tom, aké ťažké to je. A aké ťažšie to už len bude. 

Teraz môžem s pokojným svedomím povedať, že príbeh Ariho a Danteho je naozaj magický. Podľa mňa sa preklad podaril,  nech si iní hovoria čo chcú, je to predsa každého vlastný názor. Dokonca som si zvykla aj na oslovenie ocko, ktoré mi spočiatku liezlo na nervy. Pred očami som mala len trápenia dvoch mladých chlapcov, ktorí sa snažili nájsť si miesto v našom veľkom svete dospelých ľudí tak, aby zostali verní sami sebe a aby sa na nič nehrali. A to sa mi na tom páčilo najviac. Nech sa dialo hocičo, vždy zostali takí, akí sú a nezmenili sa len preto, že im to niekto prikázal. 

Ak teda máte chuť na silný príbeh, ktorý vám ukáže, aké ťažké to bolo vyrastať v 80-tych rokoch 20. storočia, určite po knihe siahnite. Emócie, ktoré autor postavám dal vás pohltia a nepustia vás, pokiaľ knihu nedočítate. A aj potom budete otrasení z jazdy, ktorú vám príbeh zabezpečí. Zrejme sa zasmejete. Zrejme vám bude pukať srdce. Možno vyroníte slzy, ako to bolo u mňa, pretože som chlapcov brala pomaly ako svoju rodinu a nedokázala som sa od nich emotívne odpútať. Nech zažijete hocičo, dúfam, že to bude rovnako silné, ako to bolo u mňa a že vám to trochu zmení pohľad na svet. Dúfam, že vás kniha prijme rozmýšľať.  

*Za recenziu ďakujem vydavateľstvu Slovart. Knihu nájdete aj TU.*