Témy, ktoré ma na knihách zaujmú

Každý z nás má určité preferencie, čo má rád v knihách. Niekto zbožňuje historické reálie, iní zase mimozemšťanov. Rovnako aj ja mám témy, ktoré keď vidím v anotácii, viem, že tu knihu musím prečítať. Samozrejme, to ešte nezaručuje, že tú knihu budem mať rada. Pripravila som si pre vás zoznam všetkých tém, ktoré v knihách úplne zbožňujem a stačí jedno slovo o nich a kniha je na zozname. Pohodlne sa usaďte a začnime. 

Byť knižným blogerom znamená...

...písať len o knihách? 

Blogeri a celá blogosféra sa vyvíja ako hocičo iné. Pamätám si, že keď som ja začala písať recenzie na blog ani som nevedela, že nejaké knižné blogy existujú a nevedela som veľmi, čo robím. Internet sa začal ale rozmáhať a našlo sa oveľa viac ľudí, ktorí si založili blog, a tak sa blogosféra začala rozrastať. Teraz má čitateľ na výber, takže je viac než isté, že si každý niečo nájde. 

V tej dobe bolo aj menej recenzných výtlačkov, čo bolo celkom príjemné, pretože sme sa viac spoliehali na knižnice. Ja do tej našej chodím len kvôli britskému centru a sem-tam pozriem nejaké knihy, no väčšinu z nich som už buď čítala, alebo nie sú podľa mojej chuti. S recenzákmi však súvisia aj neustále sa opakujúce recenzie, ktoré vám zahltia feed a priznajme si to, neprečítate ich všetky. Ja osobne pozriem jednu u blogera, ktorého čítam najradšej a tým to hasne. Možno si ešte prečítam niečo na Goodreads. Ale o tom nie je článok. 

Za tých pár rokov som prešla viacerými fázami. Na začiatok som si myslela, že knižný bloger by mal písať len recenzie, nad čím dnes len krútim hlavou, pretože komu by sa chcelo čítať len recenzie? K tomu dopomohli aj tagy a rôzne meme a iné rubriky, ktoré pridali blogom rôznorodosť. Ibaže, ešte stále sú blogy, ktoré sú zahltené len recenziami, čo mi príde trochu neosobné. Mňa najviac zaujme tematický článok, ale to myslím, že viacerí z vás vedia. No aj tak som v poslednom čase zaznamenala určitú zmenu postoja ku knižným blogerom, pretože akosi ma nič nezaujme. Väčšinou, keď zavítam na blogger a dám sa prechádzať môj feed, jediné, čo vidím sú recenzie na knihy, ktoré sú pre mňa irelevantné, pretože:

A) viem, že tie knihy nie sú podľa môjho gusta 

B) viem, že tú knihu čítať nebudem,
C) danú knihu som už čítala

A tak idem dolu, predieram sa recenziami a tagmi a inými článkami, sem-tam sa na mňa usmeje počasie a vyjde slnko v podobe tematického článku, ktorý ma zaujme a prinúti ma na odkaz kliknúť. Zo všetkých blogov, ktoré tam mám ale nahádzaných sa to môže stať pri jednom alebo dvoch. Toto sa až tak veľmi netýka zahraničných blogov, pretože viac inklinujem k anglickým knihám, a teda ich recenzie ma lákajú viac. 

Ja sama sa tomu snažím vyhýbať a snažím sa mať buď jednu recenziu týždenne alebo k nej niekedy pripojím aj tematický článok. Recenzia až dve týždenne sa mi zdá v poriadku, aj keď niektoré blogy majú nepomer vo vzťahu kvalita vs. kvantita. Viem si predstaviť, že niektorí z vás sa môžu začudovane dívať na tento článok a pýtať sa: "Dobre, ale tak, keď nie o recenziách, tak o čom má byť knižný blog?"  Ja vám odpoviem.  Budem znovu mudrovať, ako to ja dokážem, a predostriem vám svoju utopickú predstavu o tom, aký blog by som rada čítala, a pritom tak trochu viem, že ho od našich blogov asi nedostanem. 

Ako som povedala, recenzie sú pre mňa trochu neosobné. Áno, dostanem váš názor na danú knihu, viem, aký postoj máte k danej tematike a môžeme sa plodne porozprávať o knihe, čo je úplne super, ale to mi nepovie viac o vás ako o osobe. Keby som nepoznala mnohých slovenských blogerov, asi by som niektorých z nich odpísala, pretože by som nespoznala ich záujmy mimo kníh. A myslím, že to je dôležitá časť blogera. Ja mám rada knihy, ale okrem toho mám kopec iných záujmov, ktoré na blog nevyťahujem. Nerobila som to, pretože som myslela, že to nikoho nebude zaujímať, a pritom až teraz som si uvedomila, že možno by to zaujalo iných čitateľov, možno by som zistila, že niektorí blogeri majú rovnaké záujmy. Rozhodla som sa, že nechcem, aby bol môj blog škatuľkovaný ako knižný, keď mne samej by bolo nepríjemné, keby som bola škatuľkovaná len ako knihomoľ. Možno to bude zlé rozhodnutie, možno dobré, to uvidím, až keď to skúsim. 

Týmto článkom chcem poukázať na to, že knižný blog nemusí mať články len o knihách. Autor si nemusí vytvoriť ďalší blog len preto, že to, o čom píše, sa mu nehodí na knižný blog. Rôznorodosť je predsa zábavná. A nehovorím teraz, že začnem robiť recenzie kozmetiky, ale rozhodne sa chcem podeliť o svoje recepty, chcem sa podeliť o svoje myšlienky o živote, o svoje názory na dospelý život a chcem to robiť bez toho, aby som sa trápila, čo na to povedia iní blogeri, pretože to nemá s knihami nič spoločné. Rada by som, keby sme viacerí vyšli zo svojich škatuliek a prišli s niečím novým. Oživme blogosféru nech sa znova trochu vyvíja a nech smerujem niekam inam, hlavne nech nestojí na tom istom mieste. Myslím, že keby každý aspoň raz za mesiac pridal článok, ktorý je úplne mimo jeho záberu, bola by blogosféra oveľa farebnejšia. 

K tomuto článku ma inšpirovali zahraničné blogy, rovnako ako moje túžby, no aj články našich blogerov. Zonia, Frankie a Anet urobili úžasný photoshoot a Anet ho zverejnila aj na blogu. Má knižný motív, presnejšie Alica v krajine zázrakov, ale myslím, že to bol úžasne kreatívny príspevok a dodal blogu niečo nové (photoshoot si môžete pozrieť TU). Vravíte, že neviete fotiť?  Stačí sa pridať do nejakého projektu, ako to urobila Kristy. Ide o sériu tematických článkov, kde sa práve môžete dozvedieť niečo viac o nej (Sweather Weather článok TU). Myslím, že možností je dosť a dúfam, že vás tento článok inšpiruje a neurazí, pretože to nie je jeho cieľom. 

Poznámky v knihách

Niektorí z vás si pri nadpise pomyslíte: "Čo za barbara by si dovolil písať do kníh?" Pred určitou dobou by som si to pomyslela aj ja. Veď predsa už v škole nám žiakom vtĺkali do hláv, že do kníh sa zásadne nepíše a inak to nebolo ani v knižnici, kde ak ste doniesli nazad popísanú knihu, pani knihovníčky sa na vás pozreli tak škaredo, až vám prišlo zle. Predstava, že by som mala takto poznačiť svoje milované knižky bola jednoducho nemysliteľná. Ja mám dokonca problém aj požičiavať knihy, pretože sa bojím, že sa mi vrátia poničené s ohnutými stranami a rozbitou väzbou. Ako som sa teda dostala k písaniu poznámok do kníh?

Priviedla ma k tomu škola, presnejšie povedané štátnice, kedy som zase raz čítala jednu z povinnej literatúry a chcela som si vyznačiť jednu dôležitú pasáž ale nechcelo sa mi ju opisovať a tak... som si ju označila priamo do knihy. Na počudovanie to bol dobrý pocit, a tak som pokračovala. Písala som si poznámky, postrehy, veci, s ktorými som až tak nesúhlasila a nakoniec sa mi ešte aj páčilo ako moje písmo vyčnievalo v úhľadne vytlačenej knihe. 

A tak som začala písať do všetkých mojich kníh. Nemôžem povedať, že by som ich v mojich očiach ničila, práve naopak. Na poličkách mám len knihy, ktoré sú môjmu srdcu blízke a ktoré nemám problém v budúcnosti aj re-readnuť. Predstava, že pri najbližšom re-readingu Splintered série tam na mňa budú čakať moje poznámky, nálepky a výlevy a postrehy a vtipné dotazy ma nadchýna, pretože nebudem čítať dokonale zachovanú knihu bez duše, ale knihu s kúskom mňa v nej. Keby som chcela, pokojne si ju môžem od niekoho požičať a prečítať, to je fajn. Ale načo mi bude na poličke ležať kniha, ktorá nemá ako hovoriť o tom, čo všetko sa mi na nej páčilo, čo nie, kde som plakala, kde som sa smiala?

Myslím si teda, že písanie do kníh je hriechom? Nie. Uberá to na kvalite knihy? Absolútne nie. Práve naopak, myslím, že tým na kvalite knihy pridáva, pretože keď ju neskôr niekomu požičiate, jeho zážitok bude o to špeciálnejší než keby od vás dostal dokonale zachovanú knihu. Je to ako by ste knihu čítala obaja spolu a delili sa o názor. Predstava, že niekomu požičiam knihu a zasmeje sa na mojich malých poznámkach ma veľmi nadchne. Píšem do nich preto, lebo ich mám rada a zakaždým, keď z poličky zdvihnem knihu a pozriem do nej a vidím v nej kúsok zo mňa, zahreje ma to pri srdci. V mojich očiach poznámkami dostáva kniha dušu, stáva sa z nej niečo viac než len kniha s príbehom, stáva sa z nej dobrodružstvo, ktoré som prežila, pretože mám dôkaz v podobe popiskov. Môj zážitok s postavami sa tak znásobuje a pripadám si viac účastníkom deja ako keby som ju len čítala a opatrne držala tak, aby som jej nepokrčila chrbát. Pre mňa to je znak, že sú knihy milované, pretože som si dala tú námahu a vyjadrila v nej svoje myšlienky a tie majú pre mňa veľkú hodnotu. Niekedy to môže byť len malý smajlík pri scéne, ktorá ma pobavila alebo to je okríknutie postáv, aby sa začali správať rozumne či fangirling nad nejakým párom. Samozrejme nájdu sa aj poznámky, kde sa nad problémom zamýšľam, keď mi niečo nesedí alebo len moje špekulácie.

Čo sa týka poznámok do kníh, ktoré čítam v rámci povinnej literatúry do školy, všimla som si, že mi veľmi pomohli, čo môže byť menší tip pre tých, ktorí budú tento rok začínať vysokú, kde majú predmet anglická alebo aj slovenská literatúra. Naše semináre prebiehajú asi tak, že prečítate knihu a potom sa na hodine o nej rozprávame a keďže je nás dosť málo (asi 11) očakáva sa, že každý niečo povie. Ja osobne mám deravú pamäť, takže poznámky do knihy sa osvedčili ako dobrý prostriedok, aby nezabudla na to, čo chcem spomenúť, ale zároveň si to poznačím k citátu a tak môžem svoj názor aj potvrdiť ukážkou z knihy, čo je veľmi dôležité.

Písanie poznámok do kníh ma jednoznačne chytilo, baví ma to, pretože viem, že moje knihy sú tak jedinečné a nikto iný také mať nebude. Navyše, predstavte si, že by ste do rúk dostali Rowlingovej vydanie Hier o život, kde by si robila poznámky a mali by ste možnosť nahliadnuť do jej hlavy, mali by ste možnosť vedieť, čo si o tom myslela a ako sa pri tom cítila. Podľa mňa by to bolo úžasné. Pre mňa sú poznámky v knihe niečo jedinečné. Ten pocit, keď prvý krát priložím pero k stránke je... magický. Je to akoby som do knihy vlievala energiu alebo akoby som vstupovala cez dvere šatníka do Narnie a všetky dobrodružstvá zažila na vlastnej koži.

Ako sa k poznámkach v knihách staviate vy? Vnímate to negatívne alebo pozitívne?

Zahraniční youtuberi vydávajú knihy ako na bežiacom páse

Po dlhom čase som sa rozhodla spraviť niečo produktívne, sadla som za počítač a pustila sa do článku. Medzi učením na štátnice a regenerovaním mozgových buniek nenáročnými činnosťami ako je youtube, nemám na nič iné čas. A keď už som bola na tom youtube, napadlo mi, prečo nenapísať článok o tom, čo je môjmu srdcu milé: o youtuberoch a knihách. 

Priznám sa, že ma k článku inšpirovala aj Matina recenzia na Lásku blogerskú od Zoelly a reakcie v

komentároch, ktoré neboli boli skôr naklonené k negatívnej strane. Mne osobne sa kniha páčila, bola milá, zahriala pri srdci... presne ako Zoella. Ale vďaka Matinej recenzii som si uvedomila, že som jej dala také hodnotenie, aké som dala viac - menej preto, že bola od známej youtuberky, ktorú dlhú dobu sledujem a zbožňujem. Keď som sa dívala na tie komentáre, pochopila som, že u nás takú hystériu nevyvolá, pretože ju nepozerá toľko ľudí (alebo ju nepozerá len toľko slovenských blogerov, pokojne tam vonku ostatní môžu poznať nadpisy všetkých jej vlogov). 

Ide mi však o fakt, že veľa zahraničných youtuberov majú youtube ako zamestnanie, čo je podľa mňa super, raz za týždeň si natočíte video o veciach, ktoré zbožňujete a ešte za to dostanete aj zaplatené? Raj na zemi. Ibaže... nie je to také ružové, keďže youtuberi dostávajú plat podľa toho, koľko pozretí video má a zdá sa mi, že aj podľa počtu lajkov (ale tým už si nie som istá). Je teda logické, že sa väčšina z nich uchýli aj k iným formám zárobku a keďže sú to ľudia kreatívni, niektorí zabŕdli aj do sveta kníh. 

Osobne chápem youtuberov, ktorí sa zaoberajú zabávaním a usporiadavajú živé vystúpenia, robia rádio alebo aj televízne programy, pretože robia to, v čom sú dobrí. Písanie knihy je ale o niečom inom. Osobne si myslím, že na napísanie knihy musí mať človek dávku talentu a hlavne odhodlanosti. Zrejme aj preto sa väčšina z nich púšťa len to "lifestylových" kníh, ktorých dôvod veľmi nechápem (viď knihu Tanye Burr), alebo do kníh životopisných, ktoré vás zrejme unudia (samozrejme, pokiaľ nie je napísaná Shaneom Dawsonom, v tom prípade si cvrknete od smiechu). Čo však chcem povedať je, že mi je miestami nepríjemné, keď vidím, že pomaly každý z nich píše knihu preto, lebo sa ich meno predáva a tak trochu v mojich očiach klesá význam knihy, pretože ak taký Alfie Deyes môže ísť na turné až do Kanady s jeho Pointlessbook, ktorá je podľa mňa pointless (nehovoriac o tom, že sa chystá aj pokračovanie, neviem či sa udržím od toľkého "nadšenia"), tak potom môže v zahraničí vydať knihy už každý. Pardon, každý nie. Vydajú ich tí, ktorí za niečo stoja, alebo tí, ktorí majú známe meno. Buď máte jedno, alebo druhé, ak nemáte ani jedno, nuž neostáva vám nič iné ako si nájsť iný sen. 

Teraz nechcem znieť závistlivo alebo čo, ale pokiaľ by ste sledovali toľko youtuberov ako ja a tak často (áno, priznávam, mám problém), vedeli by ste zrejme o čom hovorím. Každé ich video sa začína výzvou na lajknutie videa a pri niektorých z nich, ktoré nemajú takú predajnosť ako Zoe, sa môžete pripraviť aj na neustálu okatú propagáciu kníh. Dá sa to zniesť, teda pri tých zábavných youtuberoch. Spravia z toho vtip a vy sa prichytíte pri smiechu a nie pri namrzenom pohľade.

Otázkou je, prečo teda vydavateľstvá investujú do youtuberov, aby napísali diela, ktoré v mnohých prípadoch nestoja za nič? 

Pretože meno predáva. 

Pretože majú vplyv nad tínedžermi na celom svete a povedzme si to úprimne, to je tá najlepšia cieľová skupina. 

A napriek tomu, že mnohých z nich sledujem aj naďalej, pretože majú inšpiratívne videá alebo ich mám jednoducho rada, v mojich očiach trochu klesli, pretože mi to len dokazuje, že knihy očividne môže vydať každý, koho meno je známe a je "slávny". 

Kedysi bol youtube niečo iné. Kedysi to bola stránka, kde ľudia robili bláznivé challenges a motivovali ostatných, no v poslednej dobe mám pocit, že sa pretvára na platformu, kde mnohí z nich propagujú svoje výrobky, aby mohli zarábať peniaze. Práve pre toto si však myslím, že prekladanie ich kníh je celkom risk, lebo síce môžu byť populárni v Amerike či Británii, sú krajiny, kde ľudia pozerajú youtube len kvôli videám a o Zoelle či Alfiem sa im ani nesnívalo. Budú mať u nich potom tieto úspech? Možno, no je to otázne. 

Na záver by som bola veľmi rada, keby ste sa vyjadrili vy. Pozeráte youtuberov? Čo si myslíte o vydávaní či prekladaní takýchto kníh? 

Recenzné výtlačky | Niekedy je menej viac

Recenzný výtlačok = pracovný výtlačok knihy určený na zrecenzovanie. U nás majú recenzáky väčšinou formu hotovej knihy, ktorú si bloger môže vypýtať z vydavateľstva na zrecenzovanie alebo mu je ponúknutá samotným autorom.

Verím, že väčšina z vás vie, čo to recenzný výtlačok je. Keď som začínala blogovať, recenzáky neboli také rozšírené, ako sú dnes, ak chceli blogeri písať recenzie, museli si knihu zohnať inak. Moje začiatky pozostávali z kníh z poličky a knižnice, ktoré sa mi veľmi páčili, a chcela som, aby o tom vedeli aj
ostatní. Môj blog bol v tom čase poriadny neporiadok na pokraji smrti, s recenziami som experimentovala a nemala som ani poňatia o tom, že niečo ako recenzný výtlačok existuje. Neskôr som nadviazala spoluprácu s Ikarom, pretože naberal do svojich radov recenzentov a ja som bola jednou z mála vybraných. Vtedy to boli skutočné recenzné výtlačky, ktoré vám pošle vydavateľstvo ešte v pracovnej forme a nepýta sa vás, či je to váš žáner, alebo nie. Ste recenzent, recenzujte. 

Teraz je to však úplne inak. Zmenilo sa hlavne to, že dnes si pýta recenzáky už každý.
Vypýtať si knihu? Bože, taká trúfalosť! Ja, obyčajný smrteľník, napíšem do vydavateľstva a požiadam o knihu zadarmo?! To nie je možné. 
Presne to som si hovorila, keď som začínala. Teraz často vidím blogy existujúce len pár mesiacov a majú pomaly viac spoluprác ako ja, čo som tu už viac ako dva roky. Samozrejme, že im ju prajem, len si nemyslím, že má bloger po pár mesiacoch dostatok skúseností  v písaní recenzií. Ja sa za svoje začiatočnícke recenzie nesmierne hanbím, pretože som poriadne nevedela sformulovať svoje myšlienky a neodvážila by som sa s tým prezentovať vydavateľstvu.

Recenzáky sa rozhodne rozšírili. Pomaly ako mor. Niekedy sa mi zdá, že každý správny knižný blog musí mať minimálne jednu spoluprácu. Mladí blogeri doslova naháňajú recenzné výtlačky. Pripadá mi to tak, akoby bola pre nich vidina knihy zadarmo väčšia ako samotná recenzia. Pred niekoľkými dňami som brázdila vody blogerského sveta a ponevierala sa po určitých knižných stránkach a všimla som si, že niektorí blogeri majú na blogoch recenzie len na recenzné výtlačky. 

Whoa, ozvala sa moja moralistická stránka. Nemal by knižný bloger recenzovať aj knižky, ktoré si kúpil sám alebo požičal z knižnice alebo inak zadovážil? Nie sme tu predsa na to, aby sme boli jedným veľkým bilboardom, na ktorý si môže hocikto čokoľvek nalepiť a zarábať na nás.

Sem tam sa mihne nejaké to meme, tag alebo unboxing, aby sa teda nepovedalo, ale inak nič, čo by blog oživilo, čo by povedalo o autorových názoroch. Samozrejme, aj mne sa stane, že mám hektické obdobie, nič nestíham a blog má za sebou niekoľko recenzií na recenzáky, ale vždy sa kvôli tomu cítim zle. Recenzný výtlačok som totiž vždy brala ako výsadu, ako doplnok, za ktorý som bola vďačná, no nikdy som na ňom nestavala svoj blog. Neznesiem, keď mám za sebou niekoľko recenzií. Vtedy si uvedomím, že je čas na nejaký tematický článok, či už je to Knižné okienko alebo Na kávičke s Múzou, pretože to s knihami súvisí a viem, že čitatelia si radi prečítajú aj niečo iné ako recenziu. A zároveň sa dozviem aj názory čitateľov. Veď ja sama zbožňujem navštevovať blogy, kde si môžem prečítať aj o autorových názoroch a zistiť, čo má alebo nemá rád, prípadne si pokecať o tom v komentároch.

Myslím, že niektoré blogy by boli bez recenzných výtlačkov stratené a skôr či neskôr by zanikli, pretože by ich nemal kto dotovať. Možno je to drsne napísané, ale tak to vnímam. Všimla som si to už dávnejšie a trápi ma to, pretože nechápem, aký to má zmysel. Zároveň som si vedomá, že by som to nemala riešiť. Nech si robia, čo chcú, je to predsa ich vizitka, nemala by som sa do nich starať... No spustili sme s Lyn projekt Zo života knihy a keď hovoríme o vydavateľstvách, recenzné výtlačky sú s nimi úzko spojené. Zároveň som chcela vedieť, aký je váš názor na blogy vystavané na recenzných výtlačkoch. Keby sa nesústreďovali len na recenzáky, mohli  by si zadovážiť anglickú knihu a naučiť sa o trochu lepšie jazyk. Ja mám recenzáky rada, no aj nie. Rada, pretože môžem zrecenzovať knihu, ktorá aktuálne ide do kníhkupectiev a môžem tak poradiť čitateľovi. Nemám ich rada preto, lebo zväčša potom celou blogosférou chodia rozličné recenzie na tú istú knihu. A úprimne, len málo z nich je odlišných a zaujímavých. Niekedy mám chuť s recenzákmi seknúť a venovať sa anglickým knihám, ktoré túžim prečítať už nekonečne dlho, ale ani ja nie som perfektná a vidina novej knihy na poličke ma láka. Ale všetkého treba s mierou.

Tak čo? Aký máte názor na recenzáky vy? Beriete ich pozitívne alebo ste na vážkach ako ja? Ak ste čitateľom, ovplyvní vás nejako fakt, že čítate recenziu na výtlačok poskytnutý blogerovi vydavateľstvom?

Máte vlastný názor? Radšej si ho schovajte doma do šuplíka!

„Mnohé z posledných recenzovaných noviniek boli negatívne, jedna sova z piatich ap., tak som usúdil, že vám naše knihy nesedia a je potom zbytočné posielať ich. Nie že by som chcel ovplyvňovať, aby boli pozitívne, ale ak nesedia, tak nesedia.“

_________________________________________________________________________________________________

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo znamená slovo recenzent? 

Ja nie, teda až do dnes. Zvláštne, čo poviete? Mnohí z vás sú určite recenzentmi a neviem ako vy, ale ja to beriem ako súčasť mňa. Momentálne si neviem predstaviť, že by som prestala blogovať a vyjadrovať názory na knihy, radiť a podávať môj uhol pohľadu na to a to dielo.

Čo pre mňa znamená práca recenzenta?

Predovšetkým si myslím, že ide o to, aby čitateľom podal, ako vidí knihu. Ide o jeho subjektívny názor, aby vyjadril, čo sa mu páčilo, čo sa mu nepáčilo a hlavne prečo, aby čitateľ vedel porovnať, či má rovnaký vkus a či sa oplatí knihu si kúpiť. Sme tu na to, aby sme úprimne radili čitateľom, ale v prednedávnom som sa presvedčila o opaku.

Určite mnohí z vás recenzentov, majú nejaké spolupráce. To je normálne, knihy nie sú lacný špás a každý je rád, keď sa dostane k nejakej zadarmo. Doteraz som nevnímala recenzentské spolupráce ako nejaký spôsob reklamy, ktorú za lacnú cenu poskytujem vydavateľstvu. Možno som divná, ale mne išlo vždy o to,

aby som knihu prečítala, otestovala a povedala čitateľom, čo si o tom myslím, pretože mám určitý rozhľad medzi knihami, viem, čo sa mi páči a čo nie. Ale je tu tá dilema, čo s negatívnymi kritikami?

Nikdy netajila tým, že si poviem svoj názor. Nie vždy vám kniha sadne, poznáte to, anotácia je skvelá, ale príbeh už nie tak dobrý. No vždy som sa snažila napísať recenziu, ktorá by nikoho neurážala, rozhodne som sa snažila vyvarovať preklepom v preklade, pretože som jednoducho nechcela vyznieť nafúkane alebo čo. Jednoducho, myslela som si, že sú moje recenzie v poriadku. Mnohým sa páčili, preto som naozaj nevidela problém.

Aby som sa dostala k celému jadru článku, ide o to, že jedno nemenované vydavateľstvo (na štyri písmená) sa rozhodlo so mnou ukončiť spoluprácu. Nie, nenapísali mi mail, že sa im nepáčia moje recenzie, nepovedali mi, že sa im nepáči, že im nerobím dobrú reklamu, neozvali sa. Jediné, čo urobili bolo, že mi neposlali mesačnú ponuku. Tak som napísala mail, len aby som sa spýtala, čo sa deje, na čo mi bolo odpovedané dosť stručne a môžete to vidieť hneď na začiatku článku. Na to som im odpísala, aby som sa presvedčila, či teda prerušujú spoluprácu a radšej mi ani neodpísali. Ani po niekoľkých dňoch.

Chcela by som len povedať, že áno, viem ako to v takomto biznise chodí a prečo vydavateľstvá posielajú recenzné výtlačky, no z celej tejto veci som dosť sklamaná. Pripadá mi to tak, ako by sa to vydavateľstvo nestaralo o to, čo si recenzent o knihe myslí, že je to jeho názor a že má právo ho

vyjadriť, ide im predovšetkým o čísla predajnosti. A úplne to chápem, klesnúť z prvého miesta pomaly na posledné, to je ťažké stráviť. No som znechutená aj z toho, že sa mi zase potvrdilo, že mať vlastný názor je v podstate nechcené. Radšej skloňte hlavu a choďte s davom. Možno beriem celú tú vec s úlohou recenzenta príliš vážne. Knihy sú však jednou z mojich vášní a chcem ľuďom radiť, nechcem produkovať jednu kladnú recenziu za druhou, ktoré vyzerajú ako keby boli písané podľa šablóny, len preto, aby som vydavateľstvám robila dobré tržby. Myslím, že niektoré vydavateľstvá nás recenzentov berú viac ako len „lacné prístroje na reklamu“ a to ma teší. Rada s nimi pracujem, pretože viem, že ak im pošlem negatívnu kritiku, nezvozia ma na zem, ale sú radi, pretože chápu, že aj negatívna kritika je dobrá reklama. Rozprávala som sa o tom s Majkou a ona mala jeden veľmi dobrý postreh. Vezmite si koľko negatívnej kritiky bolo na 50 odtieňov šedej a pozrite si, akú to malo predajnosť.

Tento článok je trochu dlhší, ale potrebovala som dostať zo seba všetky tie pocity, ktoré sa vo mne hromadia a myslela som, že by ste o nich mali vedieť, pretože sa týkajú recenzentov, čitateľov a knižných blogov všeobecne. Áno, som sklamaná, že som prišla o spoluprácu, predovšetkým preto, že to bola moja úplne prvá spolupráca, a teda mala pre mňa špeciálny význam. No na druhej strane, ak to znamená, že mám písať pozitívne recenzie na knihy, ktoré sa mi nepáčili, aj keď ma anotácia zaujala, ďakujem, ale neprosím.

Čo hovoríte vy na vlastný názor v recenziách? Poviete, čo máte na mysli, aby ste nezavádzali čitateľov, alebo radšej napíšete niečo s čím sú spokojné vydavateľstvá?

Ja a anglické knihy | Ako som začínala a prečo som niekedy rarita?

Cestujem si tak vo vlaku domov z Bratislavy, užívam si tých extra pohodlných sedadiel rýchlika, v ruke knižka a tíško sa modlím, aby nikto neprišiel s miestenkou, keď v tom si všimnem, že sa dievča sediace vedľa mňa akosi nebezpečne nakláňa mojím smerom. To by nebolo nič zvláštne, pretože ak ste už niekedy šli slovenskými rýchlikmi, tie sedadlá sú dosť namačknuté na sebe a niekedy sa k sebe ľudia pritisnú aj bez toho, aby chceli. Tak som ju po očku sledovala a zisťovala, či niečo chce, alebo nie. Po chvíli som si všimla, že celkom okato zíza na obálku mojej knihy (čítala som Rebel Belle, čo pochopím, lebo tá obálka je nádherná). Ale aby som sa dostala k pointe tohto vykecávania, čítam si čítam, keď sa mi to dievča prihovorí:

"Tá kniha vyzerá pekne, môžem sa spýtať odkiaľ ju máš?"

*trošku nesvoja* "No z takého anglického internetového obchodu Bookdepository."

"To čítaš po anglicky?" *úst otvorí dokorán a vypleští na mňa oči*

"No." *cíti sa nepríjemne a čudne*

"A tomu aj rozumieš?" *prekvapený výraz stále na tvári*

"Jasné." *vtedy si uvedomím, že som to nemala povedať, pretože dievčine ide vyletieť mozog z hlavy*

Radšej sa už teda na nič nepýta a odtiahne sa na svoje sedadlo a mňa tam nechá sedieť zmätenú, že či som nejaký výskumný exponát alebo monštrum. 

Týmto malý príbehom som sa chcela dostať k téme čítania anglických kníh. Už si ani poriadne nepamätám, kedy som začala, zrejme to bolo pred 2-2,5 rokmi a moja prvá kniha v angličtine bola Hex Hall a musím povedať, že som si nemohla vybrať lepšie, pretože nemala len úžasný príbeh, ale sa aj veľmi ľahko a rýchlo čítala. Vtedy som ešte používala aj slovník. Och to boli časy. Po chvíli ma však prestalo baviť hľadať v ňom každé druhé slovíčko, tak som ho s hnevom odložila a úprimne, nemohla som urobiť lepšiu vec. Zistila som, že si aj z kontextu viem vydedukovať význam jednotlivých slov a že vlastne slovník až tak veľmi nepotrebujem. Nechcem sa hrať na génia, aj teraz samozrejme sem - tam použijem aj slovník, ale už výkladový, ktorý mám v čítačke, čím si viac cibrím angličtinu. 

To som však ešte nevedela, že neskôr mi to príde veľmi vhod, pretože ako som nastúpila na vysokú, prišli aj predmety ako anglická literatúra, kde sme mali (logicky) čítať anglické knihy v angličtine. Podotýkam, že ešte aj v druhom ročníku som stále JEDINÁ, ktorá číta tú povinnú literatúru v angličtine. A moji spolužiaci po mne čumia, ako keby som bola nejaký mimozemšťan, lebo som schopná to prečítať v krátkom čase a ešte tomu aj rozumieť (muhaha, aspoň v niečom som lepšia ako oni :D ). 

Nakoniec som skončila tak, že v poslednom čase sa mi oveľa lepšie, rýchlejšie a plynulejšie číta v

angličtine ako v slovenčine (naposledy som čítala knihy po anglicky vkuse asi 3 mesiace a potom som si ťažko zvykala na slovenskú gramatiku, mala som chuť opraviť všetky slovosledy). Možno je to aj tým, že na vysokej škole som sa dostala do veľmi blízkeho kontaktu s anglickým jazykom a beriem ho už pomaly ako (okej, nie materinský, ale nemá od toho ďaleko) môj druhý jazyk. Preto mnohokrát radšej siahnem po anglickej verzii než po slovenskej. 

V poslednom čase som si všimla, že veľa ľudí by aj chcelo čítať nejakú knihu, ale sú obmedzení jazykovou bariérou. Tým by som chcela hlavne povedať: "Nebojte sa začať čítať v angličtine!" Alebo v hocakom inom jazyku. Ja som nikdy nemala rada nemčinu, ale učila som sa ju osem rokov, tak som sa dala čítať v nemčine, pretože som si povedala, že by v tom musel byť čert, aby som to nedala! (a tak to aj vyzerá, tú knihu čítam asi rok :D ) Ale nejde o to, ako rýchlo čítate, ide o to, že sa snažíte v tom jazyku čítať. A zo začiatku to môže byť ťažké, nemusíte rozumieť, stále hľadáte slovíčka v slovníku, ale verte, že po čase sa to zlepší. Osvojíte si štylistiku, gramatiku, rozšírite si slovnú zásobu, naučíte sa významy idiomov a po 5-6 knihách vám to pôjde ako po masle. Odrazí sa to potom aj na vašej angličtine (alebo inom jazyku). Takže ak ste o čítaní v angličtine rozmýšľali, rozhodne sa do toho pustite. Možno radšej v lete, kedy budete mať viac času, no skúste to, lebo ak to aspoň nevyskúšate, nemôžete naisto vedieť, či vám to pôjde alebo nie.

Moja rodina si už zvykla, že čítam v cudzích jazykoch, zo začiatku bola prekvapená, ale v tom pozitívnom zmysle. V škole to tiež nie je také hrozné, pretože väčšina ľudí, s ktorými sa stýkam, tiež majú anglickú literatúru alebo nejakú inú, ale pár krát sa mi stalo, že keď som to povedala kamarátom, ktorí ledva hovorili po anglicky (nehovoriac o tom, že ani nevedia, čo to kniha je), dívali sa na mňa ako na zjavenie. Som však veľmi rada, že som sa odhodlala s tým začať, pretože mi to pomohlo aj v anglickom jazyku, dostanem sa k oveľa väčšiemu množstvu kníh (čo nie je veľmi dobré, pretože moja TBR polička sa enormne zväčšuje) a zároveň si niekedy pripadám iná... možno nie špeciálna, ale rozhodne iná. A som rada, že dokážem knihu prečítať aj v cudzom jazyku, že je to pre mňa úplne prirodzené. Takže, ak ste rozmýšľali o knihe v angličtine, rozhodne sa nebojte začať, pretože to nie je až také desivé, ako sa to môže zdať. Pôjde to ťažko, ale ono sa to zlepší. A ak sa rozhodne to skúsiť, určite dajte vedieť, ako vám to ide. :)

Čítajú niektorí z vás po anglicky? Ak áno, ako vám to ide? 

Môj miláčik Kindle 5

Dnes by som rada hovorila o mojom malom zázraku - čítačke. Mám ju už niečo vyše roka, ale vôbec mi to tak nepríde. Skôr by som povedala, že ju mám už celú večnosť a úprimne, život bez nej si neviem predstaviť. Matne si spomínam, ako som ešte anglické knihy čítala na počítači a šialene ma z toho boleli oči.

Ale vtedy som ešte o čítačke ani nesnívala. Vlastne, uvažovať o nej som začala až vtedy, keď ju mala Lyn. Začala básniť o tom, aká je to skvelá vecička a strašne som jej závidela. Ale úprimne, ktorý knihomoľ nie, všakže? A tak som začala plánovať, že si na ňu našetrím, až som nakoniec bola príjemne prekvapená, keď som ju našla pod stromčekom. 

Videla som na nete mnoho článkov, kde sa porovnávali klasické knihy s tými elektronickými a môžem povedať, že novej knihe, jej vôni, tomu ako vám padne do rúk, sa nič nevyrovná. Nebojím sa, že by som vďaka čítačke zanevrela na papierové knihy, ale na druhej strane, vďaka čítačke mám možnosť prečítať oveľa viac kníh než by som bez nej. Mám v nej asi stovku kníh, takže keď cestujem vlakom do školy, môžem si vyberať z veľkého množstva podľa toho, na čo mám chuť a nemusím sebou vláčiť veľké kvantum ťažkých kníh. V tom je veľká výhoda. 

Využívam ju hlavne aj kvôli škole. Mám veľa predmetov, na ktorých musíme čítať, či už je to anglická literatúra alebo slovenská, a samozrejme, náš to read list je pekne veľký a naprataný všetkým možným. Navyše, naša slovenská seminárna knižnice je taká bohatá na výtlačky, že vždy keď tam prídem, tak tam nič zo zoznamu nemajú. Vtedy ďakujem za zlatý fond a čítačku. To isté platí aj pre anglické knihy, pretože keď má sto študentov čítať tú istú knihu a v knižnici sú len štyri výtlačky, je to trochu komplikované. 

Keď som otvorila škatuľu, bola som prekvapená, aká je tenká a malá a ako super sa drží a ovláda. To bola láska na prvý pohľad. Na amazone som už bola registrovaná, takže som šla na ich stránku, urobila som pár klikov a teraz vždy keď nakupujem na amazone, knižky mám ihneď v čítačke. Nehovoriac o tom, že ebooky sú lacnejšie ako normálne knihy a niekedy na amazone dokonca natrafím na e-knihy zadarmo, hlavne ide o klasickú literatúru, ktorá sa mi hodí do školy.

Na jednej strane chápem tých, ktorých čítačka nezaujala, keby som ju nepotrebovala do školy, zrejme ani mňa by veľmi nechytila.... dobre, možno preháňam. Ide však o to, že každý preferuje niečo iné. Moja knižnica sa však rozrastá aj napriek čítačke, čomu som rada, ale bez čítačky pomaly ani nevyjdem z domu. Musí byť stále v mojej kabelke, pretože nikdy neviem, či sa nebudem nudiť a ako lepšie vyplniť čas ako čítaním kníh. Predovšetkým tie dvojhodinové pauzy, ktoré mám medzi jednotlivými prednáškami. Vtedy by som bez čítačky umrela asi nudou. Alebo by som sa učila, ale tak zle na tom ešte nie som. 

A čo vy? Vlastníte čítačku alebo ste rozmýšľali o jej kúpe? Alebo, naopak, vás to neláka? 

Knižné okienko: Audio knihy

Verím, že väčšina z vás už počula o tomto novom tvorovi medzi knihami a ebookmi. Donedávna som audio knihy registrovala len tak periférne, veľa dôležitosti som im nedávala. Začala som ich viac registrovať skrz youtuberov, ktorých pozerám. Tí propagovali audible.com, a tak som tam zašla a zistila som, že prvú knihu mám zadarmo. A samozrejme, čo je zadarmo, to sa jednoducho musí vyskúšať, všakže?

Pamätáte si časy, keď ste šli spať a rodičia vám čítali knihu pred spaním (teda, neviem ako vy, ale ja som na tom nástojila skoro každú noc, čo tam potom, že som príbeh o Popoluške poznala odpredu a odzadu)? Audio knihy vás tak trochu vrátia do toho obdobia.
Keď som si stiahla prvú knihu (a zistila, že potrebujem ešte aj program do mobilu, ktorý mi, samozrejme, na začiatku vôbec nešiel a pomaly mi mobil rozbil) a dala play, nadšene som čakala, čo sa bude diať. Nevedela som totiž, ako to bude tá baba čítať, či bude mať príjemný hlas, či jej budem rozumieť a tak ďalej.

Musím povedať, že som bola príjemne prekvapená. Áno, zo začiatku som sa bála, či si príbeh užijem,

pretože som nerozumela všetkému, čo povedala, ale po chvíli som sa do toho dostala, zavrela oči a bol to super zážitok. Väčšinou som ich počúvala na cestách vlakom (ktoré trvajú tri hodiny, ale zdá sa akoby to bola večnosť - samozrejme, to neplatí pre cesty, keď idem domov :D ), vtedy mi sadli perfektne. Pohodlne som sa oprela (kto cestoval slovenskými rýchlikmi vie, že len ťažko sa v nich dá "pohodlne" oprieť), zavrela oči a pustila. Vtedy pre mňa vonkajší svet doslova prestal existovať a raz ma musela baba sediaca vedľa mňa poštuchnúť, lebo som nepočula revízorku. Aj napriek tomu, ešte stále neviem, či zostanem len pri tejto jednej, alebo siahnem po viac audio knihách.

Problém s porozumením anglickej nahrávky?

Audio knihy nemusia slúžiť len na vypočutie knihy. Ak vaša angličtina nie je najlepšia, čo sa týka počúvania, povedala by som, že audio knihy by vám mohli pomôcť. Najlepšie je, ak len počúvate, pretože keď som popri tom robila aj niečo iné, okamžite som stratila niť. 

Pamätám si na naše nahrávky na strednej, čo bolo jedno veľké šumenie a anglického slova ste sa ledva dopočuli. To bolo niečo hrozné. Ak máte rovnaký problém a chceli by ste sa v počúvaní zlepšiť, audio knihy sú dobrým riešením. Samozrejme, existuje aj mnoho iných prostriedkov ako napríklad seriály v angličtine bez titulkov alebo anglické rádiá, čo už je asi lepšia voľba, pretože pri seriáloch vnímate aj očami a viete si
domyslieť dej. Ak by ste to teda chceli vyskúšať, odporúčam si vybrať niečo s ľahkou angličtinou, nie ako ja (začala som s Throne of Glass, kde autorka používa rôzne slová, o ktorých som ešte ani nechyrovala, a to som si myslela, že mám celkom širokú slovnú zásobu).

Musíte upratovať, ale chcete čítať?

Neviem ako vy, ale ja som zažila mnoho prípadov, kedy som si doma musela upratovať izbu (alebo som mala službu na bunke na intráku) či variť, no namiesto toho som sa chcela schúliť na posteli s knihou v ruke. Odteraz to môžem skombinovať, pretože si pustím audio knihu cez sluchátka a upratovanie je hneď lepšie. Áno, vyššie v článku som hovorila, že pri počúvaní radšej nerobím nič iné, pretože stratím niť, no to skôr platilo na činnosti ako je odpisovanie na FB alebo písanie príspevku na blogu. Upratovanie veľa vašej pozornosti nevyžaduje, preto si myslím, že sa budete vedieť sústrediť.

Ak je pre, musí byť aj proti...

Samozrejme, aj audio knihy majú svoje proti, nie sú úplne dokonalé. Čo mi na nich vadí, že sa dlho čítajú, teda počúvajú, pretože si ich pustím len vo vlaku. (a keď upratujem, ale to nie je veľmi často). Inokedy sa mi ich nechce počúvať. Teda, radšej robím niečo iné (píšem, čítam, sledujem seriály, učím sa... áno, niekedy ma osvieti a aj učím sa) než by som mala ležať na posteli a počúvať knihu. Takže áno, povedala by som, že audio knihy sú dobré na dlhé cesty, na ktorých ak čítate knihy, zaspávate.

Zároveň nie sú dobré, ak na tie knihy chcete písať recenziu. Ako som povedala, ja teraz počúvam Throne of Glass a bola som nadšená, akú dobrú recenziu na to napíšem, ale po šiestich hodinách počúvania som zistila, že to nebude také jednoduché, pretože mená postáv a krajín boli zložité na zapamätanie už  keď som ich videla napísané a ja len počujem, ako sa vyslovujú, takže by som si to všetko musela vyhľadávať a zabila by som tým veľa času. Ale zase, môže ísť o výber knihy. Nejaká contemporary s bežnými menami by sa nemusela recenzovať zle.


To bol môj názor na audio knihy. Aký je ten váš? Mali ste skúsenosť s audio knihami alebo ich registrujete len tak zbežne? 

Pozor, Pozor! Som dvojhlavá príšera!

Tak sa po dlhom čase opäť ozývam. Už ani neviem, kedy som tu naposledy bola, za čo sa veľmi hanbím. Akosi však neviem skombinovať fungovanie blogu so školou (čo mu sa ani nečudujem, pretože ledva stíham

prečítať jednu kapitolu knihy za deň). Keď už hovorím o tej škole, možno viete, možno nie, študujem druhý rok anglický jazyk a slovenský jazyk a veľkú časť môjho štúdia tvorí literatúra. Z tej anglickej sú to často krát zaujímavejšie diela, ako z tej slovenskej, ale aj tam sa nájdu svetlé prípady (ako napríklad Svätopluk od Jégeho, stačí keď si ho budete predstavovať ako mladého sexy bojovníka a kniha sa číta sama). 

Ale aby som sa dostala k podstate veci, skoro stále si beriem na hodiny čítačku (pretože nikdy neviete, kedy bude nudné učivo a vás bude strašne bolieť ruka, až tak, že nebudete môcť zovrieť pero). Keďže takmer všetci moji spolužiaci radi čítajú, vždy sa ma pýtajú, čo čítam. A tu je jedna vec, ktorú som sa naučila: 

Za nič na svete im nehovoriť názov/obsah fantasy knihy. 

Pýtate sa prečo? Pretože potom sa na mňa pozerajú, ako na totálneho idiota alebo monštrum s dvoma hlavami, ktoré na ne chrlí oheň. Potom som prišla aj na to, prečo takto reagovali. Očividne sú všetci moji spolužiaci vysokí intelektuáli, ktorí čítajú len klasickú literatúru, filozofické žvásty a fifty shades. 

Kde je teda problém? Som ja príliš detinská alebo oni nemajú dostatok predstavivosti? Alebo je to len o preferencii? 

Keď sa ma opýtajú (áno, sú vytrvalí, očividne im radosť dívať sa na mňa ako keby som padla z hrušky), vždy im niečo neurčité odpoviem a opäť čítam. Pravdou je, stávalo sa mi to aj na strednej a kamaráti akoby sa čudovali, prečo čítam "detskú" literatúru. To ako keby som sa pýtala ja ich, prečo nosia do školy oblečenie? 

Všimla som si, že veľa ľudí považuje modernú literatúru za taký, jemne povedané "odpad" a netýka sa to iba fantasy knižiek. A to len preto, lebo to nenesie väčšie posolstvo, nedá sa to interpretovať. Ale človek keď číta knihu, nezamýšľa sa nad tým, prečo autor použil zelený náter alebo modrý. Ja osobne nehľadám za všetkým nejaké symboly (možno aj preto som taká zlá v interpretácii). Keď čítam, chcem si vychutnať dej, ponoriť sa do príbehu a nie tam hľadať, že žena, ktorá sa vyskytla v kapitole štyri má problémy s detstva,

pretože sa na hlavného hrdinu pozrela divným pohľadom.

Tieto skúsenosti so spolužiakmi ma dokonca dohnali k tomu, že som sa hanbila za to, čo čítam. Samozrejme, neskôr som si uvedomila, že sa nemám za čo hanbiť, pretože je na mne, čo sa mi páči, čo budem čítať a čo budem pokladať za kvalitnú knihu. Práve si myslím, že fantasy, dystópie a im podobné knihy sú lepšie, pretože čitateľovi prinášajú svet, o ktorom sa mu možno ani nesnívalo. Pre Jane Austenovú bolo určite jednoduchšie si robiť srandu z vtedajšej spoločnosti, ale chcela by som ju vidieť, ako by si poradila s fantasy námetom.

Týmto nechcem samozrejme povedať, že odsudzujem klasickú literatúru, to nie, práve naopak, mám ju rada (teda, sú aj výnimky, s Tomom Hardym si zrejme nikdy nesadneme), ale zrejme by sme nemali ohŕňať nos nad žánrom, ktorý nečítame, pretože by nás mohla kniha prekvapiť a páčiť sa nám. A samozrejme, nie je to pekné ani voči čitateľovi knihy. 

A čo vy? Aké máte skúsenosti so spolužiakmi a ich reakciami na vaše knihy? Zhrozenie alebo naopak?

Knižné blogy | Prečo sa väčšina na seba tak strašne podobá?

Mnohí z vás si určite stihli všimnúť, že knižná blogosféra sa čím ďalej tým viac rozrastá. A to je podľa mňa dobre, pretože v dnešnej dobe len ťažko nájdete človeka, ktorý by sa zaujímal o knihy a takto si môžeme nájsť kamarátov, s ktorými sa podelíme o názory.

Keď však narazíte na nejaký blog, dá sa vydedukovať, či je jedným z čerstvo založených alebo skôr z tých starých dobrých veteránov, ktorí tu pre nás knihomoľov boli už od počiatkov a ktorí nás blogerov inšpirovali. No keďže je blogov strašne veľa, čitateľ nemá čas na všetky, a preto si vyberie určité "stálice" pri ktorých vie, že sa dočká kvalitných recenzií na knižky, ktoré ho zaujímajú, chodí tam pravidelne, dokonca sa mu do pamäte zaryje bloger a aj vzhľad stránky.

DIZAJN

Aspoň tak to funguje u mňa. Mám v zozname veľa blogov, starých či nových, nerobím rozdiely, ale nie vždy ich navštevujem všetky. Niekedy je to jednoducho nedostatok času, inokedy je to príspevok, ktorý vo mne nevzbudí veľa záujmu. Ide o to, že aj ja mám "stálice", ktoré mám v pamäti zafixované predovšetkým podľa vzhľadu blogu. A tu nastáva menší problém.

Prednedávnom som na nejakom knižnom blogu čítala, že stránky na bloggeri sú strašne jednotvárne a všetky vyzerajú na jedno kopyto (nech rozmýšľam ako chcem, moja pamäť si nedokáže vybaviť, kde som to čítala, ale mám taký dojem, že to nebolo vyjadrenie autorky, ale skôr to bolo spomenuté v komentároch). Vtedy som si ešte hovorila, že to nie je pravda, blogger má predsa na výber veľa šablón, každá je iná a bloger sa môže s dizajnom vyšantiť. Neskôr som sa však preklikávala odkazmi v mojom zozname blogov a v zozname blogov na iných stránkach a všimla som si, že niektoré blogy sa naozaj na seba dosť podobajú. Žiadna hlavička, len nadpis, nevýrazné farby.

Viem, že každý má vlastný vkus, každému sa páči niečo iné, ale ja sa riadim tým, že pokiaľ ma má blog zaujať, mal by osloviť dizajnom, pretože to je prvý kontakt blogu s čitateľom. Taktiež viem, že nie každý je odborník vo Photoshope alebo v inom programe, ja som sa s tým tiež dosť natrápila, kým som pochopila o čo ide, ale stále sa dajú na internete vyhľadať návody alebo poprosiť o pomoc nejakého skúsenejšieho kamaráta či blogera. Ja sama, keď upravujem vzhľad (čím menej, tým lepšie) nie som s ničím spokojná. Úprimne, nemám to rada, pretože mi chvíľu potrvá, kým vyberiem písmo na header,  či tam dám obrázky, či nie. Jednoducho je to katastrofa. Preto sa snažím ho meniť čo najmenej, ale nevedela by som bez neho byť.

OBSAH

Keďže sa jedná o knižné blogy, väčšinu obsahu tvoria recenzie. Nejdem tu hovoriť o tom, aké by recenzie mali byť, pretože každý by mal mať svoj štýl, mal by do toho dať kus seba a je možné, že aj tá najlepšie napísaná recenzia môže byť nudná.

Niektorí blogeri však píšu aj vlastné články, či už sú to drobné informácie z ich života alebo ich myšlienky týkajúce sa nejakej oblasti knižného sveta. Takéto články majú väčšiu šancu zaujať čitateľa ako to nespočetné množstvo meme príspevkov a iných projektov. Aj ja som sa kedysi snažila publikovať nejaké to meme, predovšetkým preto, lebo som mala dojem, že môj blog zíva prázdnotou a veľmi sa mu nevenujem. Bol to zastierací manéver a myslím, že aj zbytočný. Taktiež veľmi nemusím tie masové projekty, do ktorého sa môžu zapojiť ostatné blogy a potom mi v bloggeri vyhodí asi desať príspevkov na rovnakú tému. To ma tiež nezaujme. Môžem si prečítať príspevok prvého blogu, na ktorý prídem, ale ostatné by som zrejme obišla, pretože to je rovnaká téma. Samozrejme, nechcem odsudzovať všetky projekty a meme, mnohé z nich čitateľovi môže aj niečo dať. Môže cez ne objaviť knihu, ktorá ho zaujme a inak by sa k nej nikdy nedostal. Ja som však zistila, že nie som veľmi projektový typ, pretože nie som dobrá v pravidelnom publikovaní.

Práve preto sa snažím a niekedy potrápim mozgové závity a vymyslím nejaký ten článok. Jednak je to niečo iné ako recenzia, nemusím stále dávať pozor či niečo nevyzradím. Zároveň sa snažím na koniec dať nejakú tú otázku, pretože by som nepísala článok, keby som nebola zvedavá na názor čitateľov. Raz som na zahraničnom blogu čítala, že stránka je síce o človekovi, ktorý ju píše, ale zároveň stojí aj na čitateľoch.

A čo vy? Taktiež máte v zozname blogy, ktoré uprednostňujete pred inými? Narazili ste na niektoré blogy, ktoré boli nevýrazné a ničím vás nezaujali? 

Knižné hrdinky | Keď im jeden chlap nestačí

Točí sa okolo nich celý dej. A v niektorých paranormal romance, new adult a yound adult knihách sa okolo nich točia aj muži. Veľa mužov. Poznáte to, hrdinky, ktoré sú také dokonalé, až nechápete, čo na nich tí chalani vidia. Hrdinky, v niektorých prípadoch, také dokonalé, že im autorka zabudla nadeliť mozog a sebaúctu. Veru, aj také sa v knižnom svete nájdu a niekedy ma pekne štve, že sa okolo nich hrdinovia točia ako osi okolo sladkého, keď nie sú ničím zaujímavým. Samozrejme, sú tu aj výnimky, ktoré však len potvrdzujú toto pravidlo. 

Ľúbostné trojuholníky sa v knihách zjavujú čoraz častejšie, vlastne, ťažko by ste hľadali nejakú, kde by nebol (teda pokiaľ sa autorka nehecne a nevytvorí iný uholník, ktorý vás má citovo zmiesť z povrchu zemského). Ja si rada prečítam príbeh, kde je aj trochu tej lásky, možno sa o hrdinku zaujíma viac ako jeden chlapec, som dievča, je to logické a nemôžem si pomôcť, niekedy vyhrá moja romantická časť duše. Ale je iné, keď človek číta o zle napísanom trojuholníku, v ktorom je hlavná hrdinka tupá asi ako metla v kumbále. To je veľmi zlá kombinácia. Preto ma napadlo, že by som spomenula niekoľko hrdiniek, ktoré mi liezli krkom a nechápala som, čo tí hrdinovia na nich vôbec vidia. 

1. HRDINKA S CELÝM HÁREMOM

Prvé miesto patrí Zoey zo série Škola noci. Ak niekto z vás čítal aspoň prvé dva diely, možno máte tušenie, o čom hovorím. Avšak, to čo nasledovalo potom, bolo horšie. Okolo Zoey sa točí strašne veľa chlapov a ona s každým z nich niečo mala (aspoň myslím, že s každým, už si to poriadne nepamätám, hlavne, že ich bolo veľa). A úprimne, Zoey nebola jedna z tých mozgom obdarených hrdiniek, ktoré by človek po dočítaní knihy obdivoval, aspoň nie pre mňa. 

2. PÁRIK SLADKÝ AŽ VÁM ZUBY ŠKRÍPU

Ak si myslíte, že ruže sú kvety naznačujúce romantiku a lásku, ste na omyle. Sú to tulipány. Ever síce nie je obletovaná toľkými chlapmi, ale ľúbostný trojuholník si teda nenechala ujsť (myslím, že tam je dokonca potom ešte nejaký chalan, ale nie som si istá, do tých vôd som ešte nenazrela). Aj Ever by som zaradila do tej kategórie hrdiniek, ktoré veľa dobrých vlastností do vienka nedostali, ale čo je horšie, autorka chcela vytvoriť medzi Ever a Damenom také silné puto, taký romantický vzťah, až mi z toho niekedy bolo zle. Romantiku mám rada, vyžívam sa v nej asi ako každé dievča, ale čo je moc, to je moc. Nehovoriac o tom, keď sa to medzi Damenom a Ever skomplikuje... Knihy z tejto série nie sú až také strašné, ale niekedy ma dokážu pekne rozladiť.

3. MÁ KRÍDLA, ALE NIE A NIE ODLETIEŤ PREČ...

Väčšinou sa snažím vždy knihu dočítať, pretože kto vie, možno sa to neskôr zvrtne a zapáči sa mi to. Doteraz som nedočítala Beautiful Creatures a Pád. Luce je jediná hrdinka, ktorá mi strašne, ale strašne žerie nervy. Možno je to tým, že je tak trochu kombináciou Zoey a Ever, veľa chlapov + nula bodov za rozum. Skončila som v polovici druhej knihy, kedy som už nemala silu pokračovať a od kamošky som sa dozvedela, že Luce nebola až taká verná Danielovi ako sa na prvý pohľad zdalo. Každopádne, každý ju zbožňoval, bola prekrásna a ja neviem ešte čo všetko, ale blond farba vlasov by jej padla ako uliata.

4. PRE LÁSKU ZAHODÍM SVOJ ŽIVOT

Mám rada Twilight. Teda, kedysi som mala rada Twilight. Bol to ošiaľ a Edward si jednoducho získal moje srdce, až tak, že mám na poličke všetky knihy. Keď sa na to díva s odstupom času, už to nie je také dobré. Bella, mantavá dievčina, ktorá je sivou myškou a vyniká asi tak ako biela stena, sa stane životnou láskou úžasne krásneho a dokonalého upíra Edwarda (čo na tom, že má Edward mierne pokryvený nos, úchýlku sledovať Bellu v spánku a namiesto jedla pije zvieraciu krv). Bella nebola vždy tá najmúdrejšia, teda, jazdiť na motorke len aby videla jeho chutnučkú tvár aj keď sa môže zabiť, to znie ako niečo, čo by urobil každý racionálny človek. A ja viem, že ho veľmi miluje a nevie si bez neho predstaviť svoj život, ale naozaj by bola normálna baba ochotná zmeniť sa na upíra len kvôli chlapovi? Ja si tým nie som taká istá. 

Tak, to by boli štyri hrdinky, ktoré mám niekedy problém pochopiť a zároveň tiež nechápem, čo na nich tí chlapi vidia. Ak máte aj vy nejaké svoje "úžasné" hrdinky, ktoré vám pijú krv a užívajú si spoločnosť super chlapov, stačí keď dáte vedieť v komentároch. 

Knižné myšlienkovo #1 : Závisí kvalita knihy od jej dĺžky?

Pripravila som pre vás novú rubriku s názvom Knižné myšlienkovo, kde by som sa chcela venovať niektorým mojim názorom, ktoré sa týkajú knižiek, knižného trhu a im podobným veciach. Nechcem mu dávať presný dátum, kedy bude zverejňovaný, pretože mám momentálne dosť nepravidelný harmonogram, takže keď sa podarí a ja budem mať čas na spísanie nejakej tej myšlienky, bude aj Knižné myšlienkovo.

Minule som v kníhkupectve rozmýšľala, či dĺžka knihy, teda počet jej strán, závisí od jej kvality. Je možné, aby autor dokázal napísať naozaj pútavú knihu, ktorá bude mať len 200 strán? Bude mu to stačiť naplno rozvinúť dej? Alebo je lepšie, keď autor napíše knihu o 600 stranách a poriadne všetko rozpíše a opíše?

Keď autor opisuje každú maličkosť.

Je pravda, že opisy sú dôležitou časťou knihy, dodávajú deju atmosféru a zároveň si čitateľ vie predstaviť, ako autor vníma svet, o ktorom píše. Ale predstavte si, že by autor opisoval každú jednu maličkosť, každý jeden detail. Myslím, že by sme pri tom skoro, ale veľmi skoro zaspali. Preto si myslím, že spisovateľ by mal odhadnúť mieru opisov a mieru dialógov, aby dosiahol v diele rovnováhu a aby sa nestalo nudným.

Predstavte si, že by sa vám do ruky dostala kniha s nádhernou obálkou, ktorá by sa pýšila 400 stranovou hrúbkou, vy by ste sa do nej s chuťou začítali, ale opisy by vás omrzeli už po tretej strane? Asi by ste si čítanie veľmi neužili čo? 

Viac deja = viac stránok

Môže sa však stať, že uvidíte lákavo vyzerajúcu knihu, ktorá bude síce hrubšia, no na druhej strane, môže vám zabezpečiť neskutočné množstvo deja, akcie a dychberúcich momentov. Vezmime si takú knihu Meno Vetra, autor sa pri nej vyšantil až na 600 stranách, a pritom som nemala pocit, že by ma nudila. Stále sa tam niečo dialo. 

Dá sa to však prehnať s dejom? Dá sa do knihy vložiť až priveľa akcie? Hm... možno áno, možno nie, ale ešte som nenašla knihu, kde mi vadil fakt, že sa tam toho veľa deje. 

Tenká knižka znamená plytký a jednoduchý dej? 

Nie nevyhnutne. Stále môže platiť pravidlo "V jednoduchosti je krása". Aj v krátkej knižke sa toho môže ukrývať veľa, čo nás ohúri. Autorka sa mohla dosýta vyhrať s postavami, s ich povahovými črtami, minulosťou. Mohla si poriadne premyslieť svet a dej, ktorý sa nám snaží predostrieť. Môže sa stať, že tým, že je knižka kratšia, autorka má možnosť fakty prepracovať, vychytať všetky chyby, a tak sa jedného dňa môže stať, že útla knižôčka nás môže dostať oveľa viac ako nejaká obria kniha.

Aký je teda môj názor? Nuž, ja si myslím, že to všetko nezávisí až tak od počtu stránok, ktoré autor zaplní svojim príbehom, ale na jeho schopnostiach vykresliť celý príbeh. Ide o to, či vie spojiť jednotlivé časti, aby kniha vytvorila plnohodnotný celok, ktorý nás pohltí a nepustí nás, až kým neprečítame poslednú stranu. Dalo by sa povedať, že ak je autor dosť šikovný a takýto príbeh napíše, vyšší počet strán je pre nás čitateľov len príjemným bonusom.

A čo vy? Myslíte si, že kvalita knihy nejako súvisí s jej počtom strán? Alebo sa naopak skôr príkloníte k tomu môjmu, že všetko závisí od autora? 

Sima :)