Dám ti aj slnko| Stratila som reč

Autorka: Jandy Nelson
Originálny názov: I´ll give you the sun
Žáner: young adult fiction
Goodreads: 4,04
Slovenské vydanie: Slovart, 2015

So that NoahandJude becomes Noah and Jude.
“You kill them?” Guillermo says in disbelief.
“No, I saved them.”
Finally.

Čarovné.
Obyčajný príbeh vyrozprávaný neobyčajným spôsobom.

Žiadne iné slovo mi pri tejto knihe nenapadne. Vlastne som rada, že vôbec nejaké slová mám. Uf, poviem vám, že toto bola divoká jazda emóciami, kde som sa v jednej minúte smiala, v druhej mračila, potom zase roztápala a o niečo neskôr plakala. Ale ide o to, že to je naozaj nádherný príbeh, hlavne vďaka variete emócií, ktoré do knihy autorka narvala. Ja som zástancom toho, že kniha je naozaj super, keď vo mne vyvolá mnoho rôznych pocitov. Toto rozhodne splnila.

‘If you’re going through hell, keep going.’

A je to naozaj krásny príbeh. Je vyrozprávaný z pohľadu Jude a Noaha, dvojičiek, ktorí sú umelecky nadaní. Nuž, v prípade Noaha je to oveľa viac ako len nadanie. Milovala som obrazy, ktoré tvoril v hlave, rovnako ako aj tie v skutočnosti. Jude a Noah sú na jednej strane veľmi podobní,  zbožňovala som ich nerozlučnosť, ako sa navzájom ochraňovali a ich malé hry (ako napríklad "Ako by si najradšej zomrel?" no nie je to milé :D ) Obe postavy rozprávajú v inom veku, takže zatiaľ čo Noaha som si obľúbila na začiatku, keď bol ešte malý a naozaj noahovský a nepoznal pretvárku, Jude som si obľúbila keď bola staršia, keď sa na nej podpísal život a snažila sa pred všetkými skryť pod veľkými mikinami a čiapkami. Autorka sa trochu vyhla Noahovmu pohľadu, keď bol starší, čo mi celkom ani nevadilo, pretože som ho stále videla ako toho malého revolucionára a hento by mi asi trochu pokazilo. Na druhej strane pri Jude mi nevadilo, že sa autorka sústreďovala skôr na jej staršiu verziu. Vlastne, povedala by som, že to malo určitý význam, pretože zobrazila postavy v ich najdôležitejších okamihoch.

Ale nejde len o Jude a Noaha, príbeh je plný zaujímavý postáv od ich mamy cez Guillerma až po britského chlapca Oscara, ktorého som si absolútne obľúbila. Nemohla som sa nabažiť scén Guillerma a Oscara, Guillermovej zlej angličtiny, ktorá bola zlatá a kontrastovala s jeho robustnou postavou a zamračeným výrazom. Čo ma potešilo, bolo, že sa autorka venovala každej postave zhruba rovnako hlboko, žiadna nebola len zbytočným krovím, aby reagovala s hlavnou postavou, ale mala tam dôležité miesto a patričný dôvod. Tomu sa hovorí využitý potenciál.

All the color’s gone. There’s only darkness in the sky-buckets now, spilling out over everything and everybody.

To, akým spôsobom autorka vyberá jednotlivé slová a spája ich do viet, ktoré sa mi vryli do srdca je neskutočné. Každá jedna v sebe nesie určitú mágiu, používa ich, aby vykreslila nádherný obraz plný emócií. V jednom momente mi to pripomínalo sen, plný farieb (teda, sny sú vraj bezfarebné, ale viete ako to myslím) a možností a nepredvídateľností. Mala som pocit, akoby som bola v úplne inom svete, akoby postavy boli živé a skutočné, a tak keď som knihu dočítala na prednáške z literatúry, chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, kde som.
Autorka má tiež výborný zmysel pre humor. Nie veľmi okatý, ale taký nenápadný, ktorý si

neuvedomíte a zrazu sa smejete popod fúzy, ako ja na stanici a každý si o vás myslí, že ste trafení. A rozhodne sa budete aj rozplývať, teda ak ste dievča, ktoré má slabosť pre anglických chalanov, ktorí sú neodolateľní a chutní a sexy.

You give me chills.” And you give me global warming!

Ide predovšetkým o vzťahy medzi postavami a o tom, ako reálne sa ich autorka snažila zachytiť. Ja sama mám brata, síce nie sme dvojičky, ale dokázala som sa stotožniť s Jude a jej ochranárskymi vlastnosťami, chápala som aj ich vojny, pretože všetci súrodenci sa niekedy pohádajú, ale tým, že Jude a Noah boli dvojičky, boli nerozluční, preto aj ich city a príhody boli oveľa silnejšie. A to sa mi páčilo. Páčilo sa mi ako boli dvoma časťami jedného celku, ako pri sebe stáli keď bolo najhoršie a aj napriek tomu, že urobili chyby, vedeli si odpustiť. Koniec, bol uspokojujúci, pretože postavy sa dostali z veľkého chaosu a opäť si našli svoje miesto v živote. Môžem povedať, že sa to skončilo presne tak, ako som si predstavovala a nemohla som byť šťastnejšia.

Miestami mi to pripomínalo Johna Greena, až na to, že Jandy Nelson nevkladala do diela, toľko filozofických myšlienok, čo som uvítala, pretože som tak nemala dojem, že ho kopíruje a jej príbeh bol niečím iný, viac magický. Takže ak máte rady Greena, kniha by sa vám mohla páči, pretože majú veľa spoločného, no ak nie ste fanúšikom jeho filozofických myšlienok o živote, tak možno vám táto kniha sadne viac.

Čítali ste už I´ll give you the sun? Ak áno, čo si o tom myslíte?