Kto to stojí oproti?

Ahojte!
Tak, keďže som dokončila prvú kapitolu, rozhodla som sa ju sem aj pridať. Dúfam, že sa vám prológ páčil a rovnako to bude aj s kapitolou. Budem sa snažiť ďalšiu pridať čo najskôr, ale múza je naozaj vrtkavá a moje sedenie za počítačom nie vždy prinesie kapitolu.
Prajem pekné čítanie :D

1. KTO TO STOJÍ OPROTI?

Ďalší deň. Ďalší neskutočne dlhý deň v tom otravnom zariadení na mučenie s názvom škola. Ale ja to zvládnem. Prežila som to stokrát, prežijem to predsa aj teraz. Vystúpila som z auta, nasadila si na plece tašku a vykročila smerom k veľkým preskleným dverám tej nechutne vyzerajúcej budovy.

Obrovský dav študentov sa rútil tým istým smerom, rovnako nadšení ako ja z dňa, ktorý majú presedieť v teplých učebniach a v polospánku zazerať na učiteľa snažiaceho sa natlačiť nám niečo do hláv.

Na zelenom trávniku v areáli školy sa päť dievčat v červených rovnošatách snažilo divákom predviesť akúsi pyramídu, ďalších päť sa rozcvičovalo. Rýchlo som odvrátila zrak. Roztlieskavačky. Čierna diera celej našej školy a hneď za ňou je „bystré“ futbalové družstvo.

Niežeby som bola proti tým aktivity milujúcim študentom, ktorých všetci zbožňujú, len ich jednoducho nemusím. Keď vidím, ako sa správajú, na akých problémoch stojí ich život, až sa mi rozum zahmlieva. Tak trochu ich chápem, veľké konto, bohatý otecko, ružová budúcnosť pred sebou, tak prečo sa trápiť.

Prešla som okolo nich bez jediného pohľadu a vošla do školskej haly. Zhon. To je slovo, ktoré ten obraz vystihovalo. Vydala som sa smerom k mojej skrinke pričom som sa musela vyhýbať náhliacim sa študentom. Keď som sa k nej úspešne a bez nejakých známok zranení dostala, vybrala som si knihy na hodinu biológie a vydala sa do laboratória.

V tejto časti budovy už nebol taký ruch. Väčšina študentov sa týmto priestorom z diaľky vyhýbala, no ja som sem chodila celkom rada.

Prešla som cez presklené dvere do malej miestnosti  s piatimi dlhými stolmi. Priamo pred nimi sa vynímala veľká čierna tabuľa. Sadla som si na svoje obvyklé miesto blízko okna odkiaľ som mala úžasný výhľad na skleník s exotickými rastlinami, ktorým sa niekedy počas biológie venujeme. Vôbec mi nevadilo, že som v triede zatiaľ sama. Vždy som tak chodila, užívala som si to ticho prerušované tichým kvákaním žiab v akváriu. Vytiahla som si zošit, otvorila ho a očami som zbežne prešla po jeho obsahu.

Obrátila som sa k oknu a zahľadela sa von na skoro vyľudnený areál školy. Dokonca aj študenti, ktorí sa hnali do budovy na poslednú chvíľu boli dnu. V tom som si pri kamennej tabuli s názvom školy všimla postavu, ktorú som tu ešte nevidela. Dobre, táto škola má niečo vyše tisíc žiakov a ja som ich nemohla všetkých vidieť, no bola som si istá, že keby som ho videla, pamätala by som si ho. Bolo na ňom totiž niečo zvláštne. Hoci bolo vonku pomerne teplo, on mal na sebe dlhý čierny kabát, užšie tmavé rifle a sivé tričko. Blond vlasy mal frajersky vyčesané dohora a stál nepohnuto ako socha. Hoci bol dosť ďaleko, mala som dojem, že mi hľadí priamo do očí. Že ma vidí a chce si moju tvár dobre zapamätať. Úplne ma znervóznil. Otočila som sa a znova sa zahľadela na minulé učivo, no nemohla som sa sústrediť, neustále som myslela na tú postavu  vonku. Opäť som sa tam pozrela a on tam stál. Bez jediného pohnutia, ako keby ani nedýchal.

„Ahoj Sam,“ začula som a skoro som nadskočila na stoličke. Pomaly som sa obrátila a chcela som bodnúť pohľadom toho človeka, ktorý ma tak naľakal.

„Ahoj, Tim,“ odvetila som mierne rozladene a so zvrašteným čelom som sledovala, ako si sadá na stoličku vedľa mňa.

„Nechcel som ťa naľakať,“ povedal ospravedlňujúco.

„To verím,“ zamrmlala som a pozrela sa von oknom, no postava tam už nebola.

Pravdepodobne výplod mojej fantázie. Ešte to mi chýba, aby som blúznila, pomyslela som si.

„Dobrý deň žiaci!“

Ani som si neuvedomila, kedy prišla profesorka do triedy. Vzdychla som si a zahľadela sa na tabuľu, na ktorú písala dnešnú tému.

„Super! Budeme skúmať vírusy,“ potešil sa Tim  a ja som len prevrátila oči. Bola som si takmer istá, že budeme robiť vo dvojiciach a mne sa neujde nikto iný ako on.

„Každý si zoberte mikroskopy, sklíčka, skalpel, pinzetu a ja každej dvojici donesiem vzorku,“ prehovorila profesorka.

Vzdychla som si. Ja som to vedela. Jednoducho budem musieť byť opäť nasilu milá.

Asi takto si predstavujem Sam- také nevinné dievča

Nemyslite si o mne, že by som bola nejaká prehnaná mrcha, ktorá nikoho nemá rada, nejaký typ rebelky, ktorá chce sabotovať každú mimoškolskú akciu. Ani môj výzor nebol prehnane výrazný, polodlhé blond vlasy, modré oči, postava s výškou stošesťdesiat centimetrov. Pravda bola taká, že som sa v ľuďom už párkrát- a nebolo to veru málo- zmýlila a bola by som nerada, keby sa to stalo znova. V New Yorku sme boli s rodičmi už nejaký ten rok, zvykla som si tu. Bola to príjemná zmena oproti Bostonu, kde sme žili predtým. Nesnažila som sa spraviť si na škole horlivých kamarátov, no nestála som ani o nepriateľov. Jednoducho som si od všetkých ľudí držala určitý odstup.

„Vy budete mať chrípku,“ povedala a kvapla nám na sklíčko kvapku priehľadnej tekutiny. Ihneď som sa ho chytila a dala ho do mikroskopu, zaistila a oko priložila k šošovke. Prstom som jemne otáčala kolieskom, aby som zaostrila.

„Počkaj, lebo prerazíš sklíčko,“ upozornil ma Tim.

Musela som uznať, že na niečo bol fakt dobrý. Pretočila som na väčšie rozlíšenie šošovky a opäť približovala, keď v tom som niečo zazrela. Opatrne som otočila zrkadlom a predo mnou sa objavili malé modré guličky vírusu s veľkým množstvom chvostíkov.

„Je to super,“ povedala som a podala som Timovi mikroskop. Ostatok hodiny, kedy ostatní ešte pracovali so svojimi vzorkami som sedela s pohľadom upretým von oknom. Sem- tam sa mi do myšlienok dostala tá tajomná postava, no príliš so sa nad ňou nepozastavovala.

Ako náhle zazvonilo, spakovala som si veci do tašky a chystala som sa zmiznúť z laboratória ako duch, keď v tom mi môj geniálny plán prekazil Tim.

„Sam?“ ozval sa neistým hlasom.

„Áno?“ spýtala som sa pochybovačne a neochotne som sa otočila a pozrela mu do tváre. Určite to nebol ten typ chalana, ktorý by ihneď zapadol a bol obľúbený u väčšiny študentov, no nebol ani šprt s veľkými dioptriami, ktoré by mu špatili tvár. Povedala by som, taký priemer.

 „Chcel som sa spýtať, či by si nešla zajtra na večeru.“

„Na večeru?“ vypadlo zo mňa prekvapene.

Prikývol. Tak toto som vážne nečakala. V tej chvíli som na neho ohromene civela, možno som mala aj ústa otvorené dokorán. Pár krát som chcela niečo povedať, no nedokázala som zo seba vydať ani hlások.

„Prepáč, ja som vedel, že bude hlúposť spýtať sa na to,“ povedal a obrátil sa mi chrbtom, aby si spratal veci.

Vzdychla som si. Neviem, kde sa vo mne zobral ten súcit, ktorý som dlhé roky potláčala, aby som prežila v tom krutom svete, no opäť sa vyplavil na povrch.

„Rada,“ odvetila som a zvraštila som čelo.

„Naozaj?“ otočil sa ku mne a neveriacky na mňa hľadel.

„Samozrejme.“

„Tak o ôsmej v reštaurácii na rohu 50-tej?“ spýtal sa nadšene.

„Budem tam,“ odvetila som a utekala som na ďalšiu hodinu.

Chvíľu som mala taký dojem, že so mnou niečo je. Rozhodne by som neakceptovala pozvanie na rande od Tima. Vždy som chcela byť len tichou osobou, ktorú si nikto nevšimne a dá jej pokoj. Budú z toho problémy.

Ostatok dňa som prežila presne ako zvyšok školy, s polo privretými viečkami počúvajúca výklad profesora pričom som sa snažila nezaspať. Rutina každodenného života ma začala ubíjať. Keď som sa poobzerala okolo seba, priala som si, aby som odtiaľto čo najskôr vypadla. Pohľad mi padol von oknom a v tom som ho opäť videla. Opieral sa o čierne auto zaparkované na školskom parkovisku, ruky zložené na prsiach a pozeral sa priamo na mňa.

Určite si to len nahováram, pomyslela som si a odvrátila hlavu, no stále som cítila, ako sa jeho oči zabodávajú do môjho tela. Nedokázala som to vydržať, a tak som sa pozrela, ale on tam už nebol. Unavene som si vzdychla.

Práve vtedy zazvonil školský zvonček, ktorý tak rád trhal ušné bubienky, no aj tak ho každý zbožňoval. Vyšla som na študentmi preplnenú chodbu a po prúde valiaceho sa davu sa dostala ku skrinke. Odložila som si knihy, ktoré budem potrebovať na ďalší deň a spolu s ostatnými študentmi som sa dala na útek z toho väzenia.

Keď som sa dostala na čerstvý vzduch s nádychom jari, ktorý sa v ňom vznášal a pocítila na tvári teplé lúče slnka, na tvári sa mi usadil úsmev. Milovala som toto ročné obdobie. Všetko kvitlo, okolie bolo farebné, otepľovalo sa. Pokojným krokom som sa vydala k svojmu tmavomodrému autu a nasadla doň. Školskú tašku som hodila na sedadlo spolujazdca a vydala sa smerom do centra mesta.

Keď sme sa presťahovali sem do New Yorku, mama s otcom kúpili celkom priestranný byt v celkom bezpečnej časti mesta. Pamätám si, ako sme vyberali nový nábytok, opravovali menšie chybičky. S novým mesto prišla aj nová škola, ktorá mi teraz síce vyhovuje. Učiteľom som vtedy bola vďačná, že sa zdržali zbytočných ceremónií s mojím predstavovaním sa triede a nechali ma sadnúť si do predposlednej lavice čo najbližšie k dverám.

Zaparkovala som auto blízko pred vchodom do bytovky, keď v tom moju pozornosť upútalo čosi zvláštne. Celý deň som si nahovárala, že tá čudná osoba bola len výplod mojej fantázie, no asi som sa mýlila.

Cez ulicu rovno oproti našej bytovke bolo zaparkované lesknúce sa tmavé auto a on jeho dvere sa ležérne opieral ten blond chlap. Zahľadela som sa mu rovno do jeho tmavých očí a zamračila som sa. Toto už mi začínalo byť podozrivé.

Prudko som sa otočila a zmizla vo vchode, no ak som si myslela, že zmizne rovnako rýchlo, ako keď som ho videla v škole, mýlila som sa. Stál tam ostatok dňa, pohľadom smerujúcim do okna mojej izby, nepohnuto ako socha.  Ešteže som mala závesy, inak by som sa z toho asi zbláznila. Určite to bol nejaký fanatik, ktorý ušiel z blázinca a ako na potvoru som mu padla do oka ja.