Byť učiteľkou/učiteľom nemôže byť len tak hocikto. Môžete so mnou nesúhlasiť, ale je to tak. Učiteľstvo je povolanie, na ktoré musíte mať gény, musíte vedieť, ako na decká, ako im podať informácie, aby vás neposlali kade ľahšie. Učiteľstvo je náročné, to sa nedá poprieť a keby ste mi na strednej alebo na základnej povedali, že raz budem učiteľka, tak by som vás pravdepodobne vysmiala. Vtedy som chcela byť veľká novinárka, ale nie taká, ktorá niečo dokáže svojimi článkami... nie, ja som chcela byť lifestylová novinárka a lá magazíny Eva a Emma. Chvalabohu, že sa to nestalo a že som si vybrala oveľa zmysluplnejšie povolanie.
V septembri som začala pracovať ako lektorka angličtiny v jednej jazykovke u nás v Žiline, v ktorej som predtým už brigádovala a mala som neskutočné šťastie, že ma tam zobrali pracovať na trvalý pracovný pomer, hlavne keď vezmeme do úvahy, že som štátnice neurobila na prvý pokus... teda anglické áno, tie slovenské robili problém. Aj napriek tomu ma vzali a ja som nemala poňatia, že si to budem užívať tak veľmi, ako si to užívam.
Aby ste si vedeli predstaviť môj pracovný týždeň, väčšinou začínam od 13:40 a ťahám do 19:00, prípadne do 20:00, aj keď utorky a štvrtky mám aj doobedné kurzy dospelákov. Mám prváčikov a druháčikov, ale aj piatakov a dokonca aj nejakých osmakov a deviatakov... viac menej je to základná škola a potom dospeláci. Maximum detí v skupine je 9, čo je úplne úžasné, lebo zvládnuť viac ako 9 deciek by bola nočná mora. Dospelákov mám v malých skupinách, kde ich je najviac 4.
Je jasné, že niektoré skupiny sú lepšie ako iné, niektoré decká sú šikovnejšie ako iné, niektoré drzejšie ako iné, ale všetko asi závisí od prístupu. Ja mám o 11 rokov mladšieho brata, ktorý je teraz deviatak a mám taký dojem, že to je jedna veľká výhoda, pretože sa k žiakom správam ako k môjmu bratovi... teda, nie úplne ako k bratovi, toľko si zase dovoliť nemôžem, ale snažím sa s nimi vtipkovať a doberať si ich... čo potom dáva možnosť, aby si oni doberali mňa a ešte stále neviem, či to beriem ako drzosť alebo že to je fér, keďže to robím aj ja. V skratke, s väčšinou skupín mám veľmi dobrý vzťah, je len jedna skupina, ktorá bola problematická.
Samozrejme, to by som nebola ja, keby sa mi nestali nejaké úsmevné situácie, preto vás už nebude nudiť sladkými rečami o tom, aká som v robote spokojná aj keď niekedy vyčerpaná a prejdem k tomu zaujímavému.
Deti sa veľmi rýchlo nadchnú a dokážu urobiť hocičo, hlavne keď je v stávke jednotka, a tak keď som raz jednej skupine dala urobiť cvičenie s tým, že prví traja, ktorí to budú mať správne dostanú známky, jeden chalan chcel jednotku tak strašne veľmi, že sa vytrel na podlahe s pracákom v rukách. A teraz čo urobíte ako učiteľka? No smiať sa nemôžete a je to veľmi ťažké, to vám poviem. Nehovoriac, že ten chalan sa potom vytrel ešte raz, pretože sa hojdal na stoličke. Odvtedy to nerobí.
Malinké deti nemajú žiaden filter. Tie vám povedia, všetko, čo sa deje u nich doma. A tak mi raz jedno dievča povedalo, že jej rodičia pijú rum, čo je také sladké víno a dáva sa do perníkov a potom začalo ostatným deťom hovoriť ako papá perníky s alkoholom. (zbožňujem to dievčatko).
Raz, keď to dievča vošlo do triedy, lebo je tam vždy medzi prvými, mi povedalo, že vyzerám ako strašidlo – mala som totiž na očiach fialové očné tiene. Poradilo mi, že so zlatými by som ako ježibaba nevyzerala, tak som si o týždeň dala zlaté a tie mi pochválila, vraj vyzerám oveľa lepšie. A potom nezbožňujte to dieťa.
Keď už sme pri tých malých deťoch, mám skupinu, ktorá je o rok staršia, čiže asi druháci a jeden chalan nám rozprával, ako k nemu príde kamarát, ktorý bol jeho nepriateľ, ale teraz je jeho kamarát, ale len tak napoly, lebo ten kamarát/nekamarát sedí za ním a minule mu hodil pero do gebule... presne takto to povedal. Ja som z neho nemohla, hlavne z toho, ako to povedal.
Ešte mám jednu rovnako starú skupinu, kde mám jedného žiaka, ktorý je veľmi zlatý a vie veľmi dobre angličtinu, ale počas hodiny si strká ruku do riflí... len dúfam, že nie aj do spodného prádla. To som sa ešte nenaučila riešiť.
Momentálne som chorá a v piatok som ledva hovorila, načo mi jedna žiačka so smiechom povedala, že vyzerám ako dementor, tak jej vravím, že pokiaľ len tak zniem, tak mi to nevadí. Jej sestra mi na to hovorí: „Všetko príde časom.“ (je normálne, aby vás žiaci takto disovali?)
Keď už sme pri tom disovaní, raz mi do jednej skupiny prišla riaditeľka, pretože nešiel počítač a tie decká tak stíchli, že to nebolo normálne. Oni nie sú nutne hlučné, len máme možno živšiu atmosféru, ako by sme mali. Keď odišla, tak sa im hovorím, že akí boli zrazu tichí a po ľavej ruke mi sedí jeden chalan, ktorý sa na mňa usmial a hovorí mi: „To sme urobili kvôli vám, aby ste nemali problém.“ To som si asi spôsobila tým, že som k nim príliš priateľská a potom mi to odplácajú takýmito hláškami.
Raz, keď to dievča vošlo do triedy, lebo je tam vždy medzi prvými, mi povedalo, že vyzerám ako strašidlo – mala som totiž na očiach fialové očné tiene. Poradilo mi, že so zlatými by som ako ježibaba nevyzerala, tak som si o týždeň dala zlaté a tie mi pochválila, vraj vyzerám oveľa lepšie. A potom nezbožňujte to dieťa.
Keď už sme pri tých malých deťoch, mám skupinu, ktorá je o rok staršia, čiže asi druháci a jeden chalan nám rozprával, ako k nemu príde kamarát, ktorý bol jeho nepriateľ, ale teraz je jeho kamarát, ale len tak napoly, lebo ten kamarát/nekamarát sedí za ním a minule mu hodil pero do gebule... presne takto to povedal. Ja som z neho nemohla, hlavne z toho, ako to povedal.
Ešte mám jednu rovnako starú skupinu, kde mám jedného žiaka, ktorý je veľmi zlatý a vie veľmi dobre angličtinu, ale počas hodiny si strká ruku do riflí... len dúfam, že nie aj do spodného prádla. To som sa ešte nenaučila riešiť.
Momentálne som chorá a v piatok som ledva hovorila, načo mi jedna žiačka so smiechom povedala, že vyzerám ako dementor, tak jej vravím, že pokiaľ len tak zniem, tak mi to nevadí. Jej sestra mi na to hovorí: „Všetko príde časom.“ (je normálne, aby vás žiaci takto disovali?)
Keď už sme pri tom disovaní, raz mi do jednej skupiny prišla riaditeľka, pretože nešiel počítač a tie decká tak stíchli, že to nebolo normálne. Oni nie sú nutne hlučné, len máme možno živšiu atmosféru, ako by sme mali. Keď odišla, tak sa im hovorím, že akí boli zrazu tichí a po ľavej ruke mi sedí jeden chalan, ktorý sa na mňa usmial a hovorí mi: „To sme urobili kvôli vám, aby ste nemali problém.“ To som si asi spôsobila tým, že som k nim príliš priateľská a potom mi to odplácajú takýmito hláškami.
Keď som strácala hlas v jednej skupine prváčikov a povedala som im, že budú musieť byť tichšie, aby ma počuli, tak všetci celú hodinu šepkali, takí zlatí boli.
V jednej skupine sa žiak asi na 5 minút rozhovoril o tom, že má pokazenú stoličku, ako si ju musí vymeniť a potom mu nešlo do hlavy, ako mohol niekto prehnúť to operadlo a ako tam musel sedieť nejaký tučný žiak a všetko to bolo až príliš smiešne.
Bolo neskutočne zlaté ako sa tvárila moja čisto chlapčenská skupina, keď mali čítať list a v liste bolo Love Jenn a oni všetci „fuuuuuuuj“ a smiechy... pre info, tí chlapci mali asi 8 rokov.
Trapasy sa ale dejú aj mne... hlavne keď namiesto six poviete sex... ale ako povedala kolegyňa, to sa skôr či neskôr stane každej.
Raz som mala hodinu so skupinou dospelákov a atmosféra medzi nimi je super, všetci sú to vtipálkovia, vždy sa zasmejeme, ale na tejto som sa smiala tak veľmi, že som mala pocit, že si cvrknem. Je to normálne?
Dospelácke kurzy trvajú tri mesiace a na konci každého je veľký test a ústna skúška... pred Vianocami mi v jednej skupine prišiel študent na hodinu mierne mimo, pretože ho očkovali proti alergii... ledva hovoril, jazyk sa mu motal, ale bola to sranda.
Jeden žiak mi na hodine dokonca hovoril vtipy ako napríklad:
Viete prečo, má Harry Potter na čele blesk?
Lebo ho zrazil Opel.
Ešteže ho nezrazil Renault.
Nevravím, že som dokonalá učiteľka... od tej mám veľmi ale veľmi ďaleko, predsa len neučím ani len rok, ale je pre mňa stále čudné, ako som sa v tom našla. Je úplne super, keď vidíte, že tie decká vás majú radi, že sa vás dokonca pýtajú, či si ich vypýtate na budúci rok, pretože vás chcú mať ako lektorku aj ďalej alebo keď vám len tak na začiatku hodiny dajú obrázok s venovaním pre pani učiteľku alebo jednoducho keď vidíte, že vás majú radi a že do školy chodia radi. A potom ten pocit, keď viete, že žiakom a dospelákom pomáhate v chápaní jazyku, že ich niečo učíte a keď vidíte, že to niekam speje, že sa lepšia... to je na nezaplatenie.
V jednej skupine sa žiak asi na 5 minút rozhovoril o tom, že má pokazenú stoličku, ako si ju musí vymeniť a potom mu nešlo do hlavy, ako mohol niekto prehnúť to operadlo a ako tam musel sedieť nejaký tučný žiak a všetko to bolo až príliš smiešne.
Bolo neskutočne zlaté ako sa tvárila moja čisto chlapčenská skupina, keď mali čítať list a v liste bolo Love Jenn a oni všetci „fuuuuuuuj“ a smiechy... pre info, tí chlapci mali asi 8 rokov.
Trapasy sa ale dejú aj mne... hlavne keď namiesto six poviete sex... ale ako povedala kolegyňa, to sa skôr či neskôr stane každej.
Raz som mala hodinu so skupinou dospelákov a atmosféra medzi nimi je super, všetci sú to vtipálkovia, vždy sa zasmejeme, ale na tejto som sa smiala tak veľmi, že som mala pocit, že si cvrknem. Je to normálne?
Dospelácke kurzy trvajú tri mesiace a na konci každého je veľký test a ústna skúška... pred Vianocami mi v jednej skupine prišiel študent na hodinu mierne mimo, pretože ho očkovali proti alergii... ledva hovoril, jazyk sa mu motal, ale bola to sranda.
Jeden žiak mi na hodine dokonca hovoril vtipy ako napríklad:
Viete prečo, má Harry Potter na čele blesk?
Lebo ho zrazil Opel.
Ešteže ho nezrazil Renault.
Nevravím, že som dokonalá učiteľka... od tej mám veľmi ale veľmi ďaleko, predsa len neučím ani len rok, ale je pre mňa stále čudné, ako som sa v tom našla. Je úplne super, keď vidíte, že tie decká vás majú radi, že sa vás dokonca pýtajú, či si ich vypýtate na budúci rok, pretože vás chcú mať ako lektorku aj ďalej alebo keď vám len tak na začiatku hodiny dajú obrázok s venovaním pre pani učiteľku alebo jednoducho keď vidíte, že vás majú radi a že do školy chodia radi. A potom ten pocit, keď viete, že žiakom a dospelákom pomáhate v chápaní jazyku, že ich niečo učíte a keď vidíte, že to niekam speje, že sa lepšia... to je na nezaplatenie.
Znie to skvele a ja ťa v prvom rade veľmi obdivujem za prácu s deťmi, pretože ako sama píšeš, učiteľom nemôže byť každý a dnes aj ten rešpekt je niekde úplne inde ako by mal byť :-) Moji rodičia stále spomínajú, že učiteľ bol kedysi autorita atď. a dnes sa niekedy ešte aj rodičia s nimi hádajú a nie len deti :D
ReplyDeleteMyslím, že je výborné, že s nimi máš priateľské vzťahy, kým ti takpovediac "neskáču po hlave" a robia čo majú, tak je to určite lepšie ako striktné pravidlá :-) Dúfam, že sa ti aj naďalej bude dariť a hlavne, že ťa bude baviť čo robíš :-)
Práve preto som nešla na štátnu školu, pretože viem, aké sú tie decká dnes niekedy hnusné :D
DeleteĎakujem :) Mala som obdobie, kedy som dosť veľmi pochybovala o tom, či môj prístup je správny, keďže mám jeden kurz napoly s kolegyňou, ktorá je na nich dosť prísna a rozdáva poznámky pre nič za nič a nemajú ju radi. :D
Myslím si, že priateľská atmosféra, ktorú si na svojich hodinách navodila, je to najlepšie, čo si mohla spraviť :) Hlavne sa v takej aj dobre učí. Ja na jazykovku chodím už 7 rokov, pretože hodiny v škole mi už tak trochu nestačili a chodím tam neskutočne rada. Tie hodiny sú oveľa odlišnejšie oproti tým školským, užívam si ich, najmä vďaka tomu, že ma už 5 rokov učia dvaja native lektori - Ír a Angličan. Sú úplne úžasní, pretože sa s nimi nerozprávam ako s učiteľom, ale ako s priateľom, s ktorým môžem prebrať hocičo od kníh, seriálov po školu, divných kamarátov, učiteľov, politickej situácie, Slovensku... úplne hocičo a nemusím si dávať toľko servítok pred ústa :D A tí to potom otočia na srandu. Fakt, na tých hodinách sa nasmejem viac ako za celý deň pred tou hodinou.
ReplyDeleteA čo sa týka toho dissovania, robíme to aj nášmu učiteľovi (síce sme tam už veková skupina 15-19 a jedna dospeláčka, takže je to trochu iné), ale on to vždy vie dobre pretočiť na srandu, respektíve frajersky odbiť doberajúceho B) a myslím si, že je to tak správne, hlavne byť úprimný a zbytočne nepreháňať a uvoľniť sa, asi to si cením na našom učiteľovi najviac :)
Tvoj učiteľ znie ako kopec srandy. Normálne závidím, že ja som žiadného takého nemala. :D Ale tvoj komentár ma trochu utvrdzuje v tom, že zatiaľ robím veci ako tak dobre, že jednoducho to nie je prešľap, lebo na jednej kolegyni vidím, aká je na nich prísna a nikto ju nemá rád a normálne som zvažovala, že či by som to nemala robiť tak, že však potrebujem disciplínu a nie zábavu, ale to potom popiera všetko, čo som si ako študentka učiteľstva povedala, že budem robiť. Jednoducho chcem, aby sa tie decká na hodinách bavili, nechcem aby ma nemali radi a nechcem aby spali, takže budem v tomto pokračovať. Ďakujem za krásny a povzbudzujúci komentár.
DeleteInak my máme Íra na škole teraz a teda akosi mu nerozumiem. :D
Jo, tak to má byť. :) Držím palce!
DeleteOzaj? Náš má už taký čistejší prízvuk, takmer neutrálny, ten váš bude asi zarytý native Ír :D
Ja mať takú učiteľku, tak radosť sa učiť :D Neviem, prečo, ale keď porovnám svojich angličtinárov, ktorých bolo dokopy cca 8, tak iba jeden bol pohodár a nemal problém zavtipkovať :3 Ostatné boli ženy, ktoré boli príliš vážne a nevedeli pochopiť srandu. Tak si vieš predstaviť aké boli tie hodiny nudné a nezáživné, nehovoriac o tom, že tak či tak som sa musela sama začať učiť angličtinu, pretože ľudia, ktorí to mali na starosti odučili síce, čo mali, ale nič viac mi do života nedali. (Až natoho jedného profesora, ktorý ma učil len rok, ale prekvapivo od neho som pochytila najviac) Ak učiteľ dokáže skĺbiť zábavu a učenie, má správny prístup a dokáže tie deti niečo naučiť, tak vtedy sa môže nazvať učiteľom. Ak to robí niekto len preto, že je to jeho náplň práce, tak si mal skrátka vybrať inú profesiu a nie učiť. Držím palce, nech ti to vydrží a dúfam, že sa nestaneš zatrpknutou starou ježibabou, ktoré máme v školstve habadej.
ReplyDeleteP.S. Ten pracovný čas závidím :)
Sranda, že to spomínaš, lebo to mi pripomína, ako sa ma decká pýtali na jednu vec ohľadom gramatiky, či to môže byť, to boli stative verbs a im učiteľka povedala, že je jednoducho zoznam slovies, ktoré nemôžu použiť v priebehovom čase, medzi nimi bolo aj think, pričom to sa dá a tak na ňu tam chvíľu kydali ako sme rozoberali tú gramatiku, že jednoducho ona im to takto polopatisticky nevysvetlí, že ona jednoducho len poučky, tak mi pri tom trochu srdiečko zaplesalo :D :D Ale ja som mala presne také učiteľky, aké spomínaš. Je ale smutné, že stále tak trochu pretrváva taká tá predstava, že učiteľka by mala byť jednoducho striktná, že na hodinách by sa nemalo zabávať a nemal by byť hluk a ja neviem čo ešte.
DeleteĎakujem a dúfam, že sa ňou nestanem a ak áno, tak dúfam, že mi to niekto povie, aby som sa ňou mohla odstať. :D