Keď sa prvý koncept snaží tváriť ako kniha | Blue

Autorka: Roma Kloss | Čo môžete čakať: romantiku, bad boys, trochu mágie | E-book: dostupný TU

Akosi som si všimla, že v dnešnej dobe vďaka čítaniu a vydávaniu dobrých kníh stúplo aj množstvo ľudí, ktorí píšu, čo je len úžasné, pretože tak človek rozvíja svoju predstavivosť, ale zároveň sa čo to naučí aj z gramatiky a rozširuje si tiež slovnú zásobu. Nehovoriac o tom, že je veľká sranda mučiť svoje postavy... pardon, zbožňovať svoje postavy. Do písania sa dala aj Roma Kloss, ašpirujúca autorka, ktorá mi poslala jej knihu na zrecenzovanie. 

Blue je kniha o rovnomennom chalanovi, ktorý chodí na nemenovanú nápravnú školu, kam rodičia zvyknú posielať svoje deti ak neovládajú umenie rodinného oboru alebo, ako je to v Bluovom prípade, ak sa nevedia vpratať do vlastnej kože a potrebujú trochu usmerniť. Tým, že Blue je neotesaný a trochu... ehm trochu dosť arogantný chalan, urazí jedno dievča, ktoré mu vyzná lásku a to na neho za to zošle karmu a Blue stratí pamäť.

Príbeh ako taký má sľubný začiatok, a tým začiatkom mám na mysli anotáciu, ktorá predostiera celkom dobrý námet. Osobne si myslím, že by sa dalo s nápadom veľmi dobre vyhrať a vymyslieť do neho veľa plot twistov a zaujímavých zvratov... nuž, problém je, že klady tohto príbehu námetom aj končia. 

 Blue je vykreslený ako arogantný delikvent, ktorého nič netrápi, tvári sa veľmi cool a drsňácky a vyžíva sa v tom, ako mu dievčatá padajú k nohám. Pokiaľ to znie ako niečo, čo nie je vaša šálka kávy, tak verte, že ho nebudete mať rady. Pevne verím, že to bol autorkin zámer, pretože Bluea čitateľ nedokáže mať rád, hlavne preto, ako hnusne sa správa k ostatným a ako veľmi si myslí, že celý svet mu leží pri nohách, nehovoriac o jeho správaní k dievčatám. Stále som nechápala, ako mohli byť všetky baby do neho. Však to bol kretén!!! Ja mám bad boyov rada v NA knihách, ale musia byť dobre napísaní s temnou minulosťou, jednoducho musia mať dôvod, prečo sú takí, akí sú. Blue nemal. Blue bol len debil. Navyše, tie baby boli vykreslené ako hlupane, ktoré nerozmýšľajú hlavou ale niečo iným. To ako fakt uvidím sexy chalana s dobrým telom a automaticky stratím všetok rozum a idem za ním behať ako bimbo? Ach, toto ma tak rozčuľuje v príbehoch, lebo to je úplný opak feminizmu a degraduje to ženské pohlavie.

Jeho ženským protipólom je postava Kaho, ktorá trpí syndrómom dokonalej ženskej postavy: 

• je utiahnutá a hanbí sa
• je veľmi bystrá
• je neskutočne krásna
• a každá mužská postava za ňou páli (čo ma v spomienkach priviedlo ku Škole noci a to teda nebolo pekný výlet) 

Problémom však nebolo ani tak to, či tie postavy sú klišéovité alebo sú neznesiteľné, pretože reálne ich čitateľ v príbehu nemá ani ako spoznať. Všetky postavy sú ploché, okrem pár viet do ich minulosti veľmi nevidíme a celkovo si s nimi čitateľ nemá ako vytvoriť emočné puto, pretože nie sú dobre rozvité. 

Pri plochosti ešte zostaneme, lebo tá je aj v príbehu. Pamätáte si na tú anotáciu, ktorú som vám trochu prerozprávala na začiatku? Nuž, tak tá vám prezradí asi tak prvé tri kapitoly príbehu, čo je celkom veľa vzhľadom na to, že kniha ich má len 19. Každopádne, príbeh bol strašne predvídateľný a plný nudných scén, pričom koľkokrát som sa pristihla pri zvraštení čela a otázke: „Čo prosím?“, lebo som nechápala, čo sa deje. Na mágiu sa veľmi netešte, pretože príbehu tvorí len kulisu a čo mohla byť veľmi dobre vymyslená škola a pozadie je slabo odfláknutá papierová maketa, ktorú keby vietor odfúkol, tak si to vlastne ani nevšimnete. V popredí je len Kaho a Blue, čo po určitom čase začne byť otravné, pretože ak na tom budete ako ja, nebudete mať rady ani jedného a vlastne vám ich dožúvanie nepríde ani chutné ani zlaté a viac menej pri nich budete ticho trpieť. 

Ku koncu sa však príbeh trochu rozbehne a začnú sa riešiť aj dôležitejšie veci ako len Blue a Kaho, no všetko je to také zhurta, že som chvíľu len pozerala, že čo to riešia. Tým, že autorka dovtedy mágii a celému tomu svetu nevenovala veľa pozornosti, bola to pre mňa trochu chaotická zmena smeru príbehu a nemala som dojem, že by si pre to vytvorila nejakú predohru alebo niečo, čo by naznačovalo, že by tam príbeh smeroval. 

Čo bolo však mojím najväčším problémom, bol nedostatok opisov, čo je celkom paradox, lebo ja sa skôr zvyknem sťažovať na veľa opisov. Príbeh Romy Kloss nemal pomaly žiadne opisy. Doteraz neviem, ako presne vyzerala škola, v akom prostredí sa nachádzala, či bola v meste alebo niekde v prírode, neviem aká atmosféra tam panovala, viem len, že študenti mali dovolené piť alkohol a profesori tam v podstate ako keby ani neboli. Ak budete hľadať opisy mimiky či gestiky medzi postavami... nuž, nahľadáte sa. Autorka všetko povie namiesto toho, aby to čitateľovi opísala. Ja osobne má rada opisy, ktoré doslova vytvárajú obraz, podľa ktorého si prostredie autor môže živo predstaviť a mám rada momenty, kedy postavy nič nehovoria ale komunikujú dotykmi či výrazom tváre, no nič také som nedostala. Ak bola postava prekvapená, tak bolo napísané, že je prekvapená namiesto toho, aby otvorila oči dokorán alebo zdvihla obočie a môže sa to zdať ako detail, ale myslím, že práve detaily dotvárajú príbeh a robia z neho úžasnú knihu. 

Ak s týmto nebudete mať problém, tak možno budete mať problém s gramatikou. Pevne verím, že autorka to ešte opraví alebo nájde niekoho, kto by jej s tým pomohol, pretože gramatická stránka príbehu nebola bohviečo a viem, že niektorých ľudí to možno nebude trápiť, to je fajn, ale ja ako čitateľka a autorka na gramatike žijem a mne to teda niekedy pekne klalo oči. Nehovoriac o slovoslede, ktorý vo väčšine prípadov nebol plynulý, vyznieval neprirodzene až divne. Oh a aby som nezabudla, niekedy som nemala ani šajnu o tom, ktorá postava hovorí ktorú repliku a to hlavne preto, lebo to ešte nemala naformátované a všetka priama reč bola v jednom riadku za sebou. 

Aj tak si však myslím, že nápad autorka nemá zlý, len by sa s tým mala ešte chvíľu pohrať, možno to prepísať a zeditovať. Hlavné je, aby sa autor postavil k svojmu dielu kriticky. Žiadna kniha nevznikla cez noc a rozhodne nie z prvého konceptu. To, čo vidíme na pultoch kníhkupectiev je väčšinou autorov druhý alebo tretí koncept príbehu, ktoré sú niekedy úplne odlišné od tej prvej verzie. Ak by autorka na sebe viac popracovala, možno si naštudovala články od našej Lyn, ktorá o písaní hovorí neustále, mohla by príbeh vyšperkovať a bol by oveľa lepší. Momentálne však neviem, či dokonca viem príbeh hodnotiť, pretože mi nepríde na úrovni už knižne vydaných príbehov, a teda by bolo nefér, keby som ho hodnotila rovnako.