Varovanie

Ahojte!
Som tu zas. Áno, po krátkom čase pridávam ďalšiu kapitolu. A prečo? Jednoduchá odpoveď. Mám veľa času, čo sa inokedy nestáva. U nás v škole práve prebieha KOŽaZ - kurz ochrany života a zdravia, naozaj nechápem, kto im vymýšľal ten názov-  a tak beháme po prírode, včera sme boli na horolezeckej stene, na ktorej som sa mimochodom skoro zabila :) Zajtra ma čaká túra v Tatrách.. Juhuuuu :) Výhodou je, že sa nemusím učiť, a tak som si našla čas aj na písanie. Dúfam, že vy to v škole vydržíte, všetky možné písomky pretrpíte. Už len jeden mesiac a je to tu! Prázdniny! Takže držím palce všetkým, ktorí píšu písomky, robia skúšky, po prípade už ústne matury, nech sa im darí :)

VAROVANIE

Dan ma viedol s jednou rukou na ramene cez celé parkovisko až kým sme neprišli k naleštenému mercedesu. Prudko otvoril dvere spolujazdca a vtisol ma dnu skôr než som stačila chabo protestovať a sám si sadol dozadu. V tom som si všimla, že aj Dave tam sedí. Na očiach už nemali slnečné okuliare, asi kvôli tmavým sklám auta, cez ktoré prenikalo strašne málo svetla.

„Čo sa to tu doparoma deje?“ prerušila som ticho v aute.

Dan sa trochu naklonil k Adamovi so smrteľne vážnym výrazom tváre.

„Alister,“ prehovoril šeptom.

„Do čerta,“ odpovedal Adam.

„Halo, môže mi už niekto konečne povedať, čo sa to tu deje? A hlavne, prečo na mňa ten študent vrčal.“

„To nie je študent Sam,“ prehovoril Adam. „Je to jeden starodávny upír, ktorý má moc transfigurácie. Už len toto nám chýbalo.“

„Vieš si predstaviť, čo sa teraz stane?“ spýtal sa Dave. „Pôjdu po nás. A hlavne po nej,“ prehovoril a fľochol po mne pohľadom, ako keby som za všetko mohla ja. Ale ja som sa predsa nikomu neprosila, aby sa u mňa objavila akási neobyčajná moc. Ja som nechcela stretnúť žiadnych upírov.

„Ja viem,“ odvetil mu Adam podráždene.

„Môže mi konečne niekto povedať, čo sa to tu do čerta deje?“ skríkla som, pretože ma nikto nevnímal. Pozornosť som tým upútala rozhodne. Zrazu sa na mňa pozeral pár fialových, tyrkysových a červených očí. Tá nevedomosť ma šla zabiť. Niečo sa okolo mňa dialo, tak som do kelu chcela vedieť čo a prečo.

„Máš pravdu mala by si byť v obraze,“ vzdychol si Adam. „Alister je jeden z najstarších upírov, ktorého premenil sám Dracula. Vieš si teda predstaviť aké postavenie má. Je jediným upírom, ktorý má schopnosť meniť svoju podobu. Napríklad dnes bol hnedovlasým študentom. Práve preto je takým nebezpečným. Nikdy nevieš či nestojí hneď vedľa teba. On drží ochrannú ruku nad naším svetom a dáva pozor na to, aby nás niekto neodhalil. My sme medzi upírmi možno také jedno storočie, on je tu už nejaké to tisícročie. Za ten čas si zvykol na slnko aj na cesnak.“

„Ale prečo by mal ísť práve po mne?“

„Budoval náš svet, našu komunitu už cez tisíc rokov, tí najlepší sa zdržiavajú v jeho sídle. Je pravda, že tých, ktorých premení nenúti, aby u neho zostali, no pokiaľ tak urobia, majú veľké šťastie,“ prehovoril Dan.

„Málokto sa rozhodne odpútať sa od neho a byť v ľudskom svete sám. Tak povediac bez jeho ochrannej ruky. Veď uznaj sama. Buď budeš v teple jeho sídla užívať si každý deň krvavé hody a nekonečné bály alebo sa vydáš do sveta, kde si vyhnancom, kde môžeš chodiť len v noci a lovíš len tak, aby ťa neodhalili. Je výhodnejšie votrieť sa do jeho priazne,“ prehovoril Dave a jeho tyrkysové oči pri rozprávaní odzrkadľovali akési iskričky.

„Tak prečo ste sa rozhodli pre druhú možnosť?“ Nerozumela som tomu. Ak by sa pri ňom mali tak dobre, prečo nie sú s ním?

„Pretože nás nepremenil práve on a nikto nám o ňom nepovedal. Keby áno, vstup do toho nového sveta by pre nás bol možno jednoduchší a ľudí by to nestálo toľko životov,“ prehovoril Adam trpkým hlasom. „Keď sme sa o ňom dozvedeli, už sme sa prispôsobili. Našli sme si jeden opustený byt, vychádzali sme len v noci, kým si naše oči neprivykli na denné svetlo a živili sa väčšinou nepotrebnými ľuďmi.“

„Bolo nám skvele. Cestovali sme, užívali si, nepotrebovali sme Alisterovu pomoc ani spoločnosť. Nakoniec, správali sme sa tak, aby sme sa neprezradili,“ pokračoval Dan.

„Keď vám bolo tak dobre, ako to, že sa chcete vrátiť späť do ľudského života? Nebojíte sa, že sa stanete obeťou upírov?“

„Vieš, keď si nejaké to storočie nažive neustále krásny a mladý, prestane ťa to trošku baviť. Teda aspoň nás to prestalo. Túžili sme po obyčajných veciach. Keď nás premenili, nikto sa nás nepýtal či to chceme, či sme na to pripravení. Sú však osoby, ktoré to neomrzí nikdy,“ prehovoril Adam. „Ale urobili sme chybu.“

„Prezradili ste sa mi,“ povedala som, keď mi to konečne doplo.

„Áno. Alister, ako ochranca nás všetkých a veľký sofistikovaný upír to pravdepodobne zistil a teraz chce urobiť raz a zaraz poriadok,“ prehovoril Dave.

„A ak má Adam pravdu a máš moc vrátiť upírov späť, je to pre neho veľká hrozba. Budoval si svoju spoločnosť veľmi dlho na to, aby mu to zobralo nejaké osemnásťročné dievča. A ešte k tomu obyčajná smrteľníčka,“ dokončil Dan.

„Preto by sme teraz mali vypadnúť. Stavím sa, že Dracula sa o nás nebude starať a tak bude mať Alister voľnú ruku. Nechcem si ani predstaviť, čo všetko by s nami urobil, keby nás chytil. Svoj zámok nemá len preto, pretože sa mu páčilo to obdobie,  v ktorom bol postavený. On ho miluje predovšetkým pre tú mučiareň, ktorú si tam urobil.“

„Ale ak bol Alister dnes v škole, prečo ma nezabil? Bola som s ním v triede sama, mal na to dobrý dôvod aj situácia mu hrala do kariet tak prečo ma nechal nažive.“

„To je nám záhadou,“ povedal Adam. „Možno už má v hlave akýsi plán, v ktorom hráš hlavnú rolu.“

„Čo budeme robiť?“ spýtal sa Dan pevným hlasom.

„Musíme vypadnúť,“ odvetil Dave.

„Nemôžem si len tak zmiznúť!“ prízvukovala som im. „Vy tomu nerozumiete! Mám tu rodinu!“

„Ak nezmizneme, tvoji rodičia viac nebudú mať dcéru,“ odvetil mi Adam protivne.

Zamračila som sa na neho a odvrátila sa. Nemohla som zmiznúť. To by som im neurobila. Ale mám na výber? Buď budem mŕtva alebo odídem. Ale tým, že odídem sa nič nevyrieši. Alister nás bude prenasledovať, som si tým istá a nevzdá sa pokiaľ nás nechytí. A keby som aj mala nejakú moc a premenila by som ich na ľudí, čo mi to pomôže.

„Myslím, že pôjdem domov a popremýšľam o tom. Dnes večer vám dám vedieť,“ povedala som pomaly.

„Fajn, ale odprevadíme ťa,“ odvetil Adam a vyštartoval. Celou cestou bolo v aute ticho ako v hrobe. Tí dvaja na zadných sedadlách tam sedeli ako dve unudené mramorové sochy, aspoň taký mali výraz na tvári. Adam sa tváril vážne a sústredene, akoby si chcel byť istý o každom centimetri svojej cesty.

Za dva dni sa mi zmenil celý svet. Objavila som upírov, teda skôr oni objavili mňa a zničili mi celý svet. A teraz aby som sa niekde schovávala. Ani neviem kedy, ale celé moje telo ovládol hnev. Preto, keď Adam zastavil pred mojim domov, vyrútila som sa z auta ako besná a nezabudla som poriadne tresnúť dverami. Vydupala som tie tri poschodia, no keď som otvorila dvere, čakalo ma tam nepríjemné prekvapenie. Všetky veci boli porozhadzované, skrinky rozbité na kašu, prístroje v takom stave, že z nich ešte iskrilo. Pomalými krokmi som sa vydala do obývačky, keď som však videla ten obraz zmohla som sa len na poriadny výkrik. Pod nohami som prestala cítiť pevnú zem, kolená sa mi podlomili a ja som padla na dlážku. Z očí sa mi pustili vodopády sĺz. Hlavu som mala skolenú k zemi, pretože ak by som sa ešte raz pozrela na ten výjav, prišlo by mi zle. Pred sebou na zemi som videla rodinnú fotografiu, rámček bol poškodený a okolo plno skla, no ja som nedbala a doplazila sa k nemu. Zobrala som fotku do rúk a pritlačila si ju na hruď.

„Sam, čo sa stalo?“ počula som od dverí.

„Oni, oni... “ nezmohla som sa na poriadnu vetu.

„Sam, dovoľ nám prosím ťa vstúpiť dnu,“ počula som Adamov hlas.

„Na čo by som vám to povoľovala. Môžete ísť aj bez toho! Presne ako oni!“ skríkla som na neho, pretože ma ovládol hnev. „To kvôli vám sa toto stalo. Ste obyčajní, sebeckí vyciciavači! Okamžite vypadnite! Nechcem  vás tu viac vidieť.“

„Samantha okamžite nás pusti!“ počula som tvrdý hlas Dana.

„Nie,“ zavzlykala som.

Ako sa to len mohlo stať. Ako to, že na Alistera neplatili zákazy o vstupe bez pozvania. Alebo že by ho pozvali dnu? Bohvie, čo im narozprával.

„Sam!“

„V poriadku! Pokojne si vojdite, keď tak veľmi chcete vidieť, čo mi urobil ten váš milý Alister!“ zakričala som a pomaly som zdvihla zrak. Gauč, ktorý bol pôvodne béžovej farby bol teraz posiaty červenými fľakmi. Uprostred tej červenej pohromy ležali telá rodičov. Boli biely ako stena za nimi s prerezanými hrdlami. Končatiny mali v čudných polohách, pravdepodobne im ich vykrútili alebo zlomili. Oči mali otvorené strachom dokorán, dúhovky im pomaly bledli.

„Do frasa!“ skríkol Adam. „Sam, okamžite odíď!“

„Nie,“ odmietla som.

„Tečie jej krv,“ precedil Dan pomedzi zuby, a keď som sa na neho pozrela, zazrela som ostré zuby, ktoré mu vyčnievali spod pier.

„Je tu plno skla, samozrejme, že jej tečie krv,“ oboril sa na neho a s rovnako šialeným výrazom aký mal Dan.

Naprázdno som prehltla a snažila sa od nich dostať po dlážke čo najďalej, ale len som sa zbytočne ešte viac zranila.

„Nech vypadne!“ zakričal Dan.

„Sam, vypadni!“

Snažila som sa, ale nedokázala som sa postaviť na nohy, neposlúchali ma. A v tom som si uvedomila, že už mi je jedno čo sa so mnou stane. Prežila som toho priveľa, aby som mohla ďalej vzdorovať životu. Stratila som všetko, čo som milovala.

Zmätene som sa znova rozhliadla po obývačke, v ktorej som sa nachádzala až som skončila pri dvoch šialených upíroch. Vedela som , že by som mala zmiznúť, pretože mi po rukách tiekla krv, ale nemohla som sa k tomu primäť. Uprene som ich sledovala a čakala, kedy sa na mňa vrhnú, bolo mi to jedno. Krvavočervené oči mali upreté na mojich zraneniach pričom si jazykom oblizli spolu s karmínovými perami aj svoje očné zuby. Myslela som, že hľadím smrti do tváre, keď v tom sa Adam prudko otočil a spolu s Danom zúrivo vybehol von.

V nemom úžase som za nimi hľadela. Z očí sa mi pustili ďalšie slzy. Opatrne som sa postavila zo zeme plnej črepov a pomalými krokmi prešla do zničenej kúpeľne. Zo skrinky za zrkadlom som vybrala lekárničku a začala som si obväzovať rany. Neboli veľké, na niektoré stačil obyčajný leukoplast, no na chrbte pravej ruky som mala poriadne hlboký škrabanec, ktorý som si obviazala obväzom. Keď som bola hotová, pribalila som do nej nejaké tie lieky na upokojenie, na spánok a ostatné veci. Vedela som, čo mám robiť. Musela som to urobiť ak som chcela prežiť. Vletela som do svojej izby a spod postele vytiahla cestovnú tašku. Narvala som do nej všetky potrebné veci. Oblečenie, ktoré budem potrebovať určite, lekárničku, prešla som do kuchyne a zo skrine bez dverí zobrala všetok cesnak, ktorý tam bol. Nakoniec som pozbierala pár vhodných ostrých kusov dreva a tiež ich hodila do tašky. Nakoniec som vošla do izby, v ktorej spávali rodičia. Bola celkom rozbitá, presne ako ostatok bytu. Podišla som k maminmu nočnému stolíku a zobrala odtiaľ všetky úspory, ktoré tam boli. To isté som spravila s otcovými kreditkami.

Keď som si bola istá, že mám všetko, preniesla som tašku do obývačky. Bola som si vedomá, že sa sem do toho bytu už nikdy nevrátim.  Všetky spomienky tu zostanú. Pohľadom som sa snažila vyhýbať telám na gauči, nechcela som si to pamätať. Ťažkým krokom som vyšla von z bytu a zavrela som za sebou dvere. Zišla som schody a zamierila k čiernemu mercedesu. Adam okamžite vystúpil a pomohol mi nasúkať tašku do kufra auta. Hneď potom som nasadla do auta a otočila sa k Danovi a Davovi.

„Nech tam nie je ani stopy po upíroch,“ povedala som a podala im kľúče. „Máte povolenie tam ísť a prosím vás, aby ste ich pochovali na cintoríne. Pomník by bolo od vás žiadať už príliš, no nechajte tam aspoň niečo podľa čoho by som ich spoznala,“ povedala som s hrčou v hrdle.

Bez slova prikývli a vzali si odo mňa kľúče.

„Stretneme sa v hoteli,“ povedal Adam prv než vyšli z auta a zmizli v budove. Zničene som sa oprela o operadlo, pripútala sa a pohľad uprela von cez tmavé sklá.

„Je mi to ľúto,“ prehovoril.

Neodpovedala som. Chcela som byť čo najďalej od toho smútok prinášajúceho miesta. Naštartoval motor a vydali sme sa po hlavnej ceste do pre mňa neznámeho hotela. Už som viac nedokázala zadržiavať slzy a tak som im dala voľný priechod.