7 Apr 2017

Čítame knihy plytko?

Vitajte, dlho sme sa nevideli. Akosi som stratila chuť... alebo lepšie, stratila som sa v zákutiach diplomovej práce a dlho som hľadala cestu na svetlo sveta. Ale som späť... s trochu filozofickým článkom, ktorý mi v konceptoch sedel už nejakú dobu. Prisahám, že som namiesto jazykov mala študovať filozofiu, pretože moja myseľ neustále pracuje. 

Ako iste viete, minulý týždeň tu bol samotný Patrick Ness. Veľmi dobrá akcia. Kto bol, vie prečo. Táto beseda tak trochu podnietila článok a vopred by som chcela uviesť, že týmto článkom nechcem nikoho urážať alebo také niečo, pretože viem, ako rýchlo sa dokážu ľudia uraziť. Je to len čisto zamyslenie, ktoré vzniklo v mojej hlave. Preto som aj mala veľké problémy s názvom článku. 

Nuž, ako sme tak sedeli na besede, smiali sme sa na tom, ako Patrick dával každého dolu a ako sa ho ľudia pýtali otázky, zaznela jedna celkom zaujímavá ohľadom konca jeho najnovšej knihy Niečo viac. Tí, ktorí ste ju čítali, viete o čom hovorím, tí, ktorí ešte nie, padajte si ju prečítať, je dokonalá! Nejdem tu rozoberať, o čom jeho kniha je, len ide o to, že niektoré príbehy, tak ako Nessove majú častokrát niekoľko línií. Najprv je tu tá hlavná, príbehová línia, kde sa odohrávajú všetky tie akčné strieľačky a boje, o ktorých nás tak baví čítať. Je to línia, v ktorej býva princezná zachránená rytierom na bielom koni. Je to línia, ktorá robí príbeh príbehom. 

A potom tu máme ostatné línie. Línie, ktoré sú častokrát skryté a v ktorých sa autor snaží čitateľovi niečo nenápadne pošepkať do ucha. Niektorí čitatelia túto líniu neobjavia... vlastne mám v poslednom čase pocit, že veľa čitateľov ju ani nehľadá. Nehovorím, že by sme teraz pri každej knihe mali zapnúť všetky mozgové závity a naučiť sa, ako interpretovať literárne dielo, ale niekedy stačí sa zamyslieť nad citátmi, ktoré si zaznamenávame. Nessova kniha je perfektný príklad toho, že ak sa vám zdá koniec divný alebo otvorený alebo mätúci, zrejme ste nepochopili príbeh, zrejme ste nenašli tú druhú líniu a neviete, čo sa vám snažil autor povedať. 
Navyše je zábavné, keď narazíte na niekoho status, kde hovorí o knihe a vy sa zamyslíte, že či má rovnakú kópiu, pretože sa mu pomiešali udalosti a až tak nepochopil dej knihy. Čím to je? Neviem, no mám taký dojem, že v poslednom čase si ľudia dávajú čím ďalej, tým šialenejšie výzvy, letia jedným príbehom za druhým, ale niekedy by stačilo spomaliť a trochu nad tým pouvažovať. Nevravím, že každý príbeh musí skrývať nejaké posolstvo či správu, ale niekedy je fajn spomaliť, nasať do seba autorov štýl a zamyslieť sa nad tým, prečo túto postavu urobil takto a prečo robí takéto rozhodnutia a možno, čo by sme na jej/jeho mieste urobili my. Často krát naďabím na recenziu, ktorá mi povie, že hlavná hrdinka alebo nejaký hrdina je blbý alebo že sa autorovi recenzie nepáčil bez toho, aby mi autor recenzie prezradil dôvod svojich pocitov. Je síce pekné vedieť, že autorovi recenzie postava nesadla, ale hádam by mal vedieť vyjadriť, prečo mu vadila... ale to je asi skôr problém s vyjadrením myšlienok. Navyše mám pocit, že sa obmedzujeme na tvrdenia „páčila sa mi“ či „nepáčila sa mi“ a nesnažíme sa postavy pochopiť alebo sa im lepšie prizrieť. Vezmime si takého Adama Parrisha z Havraních chlapcov. To je komplikovaná postava a ešte stále som mu neprišla na chuť, no snažím sa ho pochopiť, snažím sa zistiť, prečo je taký a akceptovať jeho rozhodnutia. Možno ma rozmaznal Instagram a ľudia, ktorých som tam spoznala, pretože som si našla skupinu priateľov, ktorí si dávajú čas s čítaním, snažia sa všímať si detaily a rozmýšľať nad postavami a potom sa o nich môžeme porozprávať a rozobrať ich. 

Neviem, mám dojem, že v poslednej dobe čítame akosi povrchne. Však prednedávnom som v článku o úžasných mužských knižných hrdinoch čítala, aký je pán Rochester dokonalý a milý a starostlivý chlap. Preboha, akú knihu to dievča čítalo? Však predsa v podkroví väznil svoju černošskú manželku!!! Ospravedlňujem sa za spoilery. Skrátka mám pocit, že sa knihy a príbehy menia na obyčajné čísla v goodreads výzve, ktoré ak vám stúpajú, tak je dobre, a ak nie, tak je zle a musíte to dohnať. Božechráň, aby ste mali menej ako vaša kamarátka. Božechráň, aby ste za mesiac prečítali len dve knihy. Áno, rada čítam rýchlo a rada stihnem viac kníh, pretože ich mám v zozname strašne veľa, ale nechcem to robiť na úkor kvality zážitku z knihy, čo môže byť trochu ironické, keď vezmeme do úvahy článok o tom, ako čítať rýchlejšie, ktorý som raz napísala. 

Možno zo mňa hovorí moja škola, ktorá ma naučila v knihách hľadať samé detaily a všetko analyzovať. Možno som sa len dostala do nejakej zvláštnej nálady, kedy mi je konečne jedno, koľko toho prečítam, hlavne že si to užijem a najradšej by som sa o príbehu a postavách stále rozprávala a analyzovala ich a hodnotila ako pôsobili na čitateľa. Príde mi, že knihy predstavujú oveľa viac ako len príbeh. Predstavujú svoj vlastný svet, ktorý ukrýva mnoho tajov a mám dojem, že si mnoho týchto tajov nechávame ujsť pomedzi prsty. 

Ako ste na tom s čítaním vy? Snažíte sa zistiť, čo sa príbehom autor snaží povedať? Snažíte sa pochopiť postavy príbehu a ich motiváciu k určitým činom? Snažíte sa vychutnať si príbeh alebo sa ženiete jedna kniha za druhou aby ste splnili svoju výzvu?

14 comments :

  1. S hanbou musím povedať, že ak by si mi položila podobnú otázku pred pár rokmi, odpoveď by bola nie. Nerozmýšľala som nad knihami. Čítala som povrchne a veľa myšlienok mi unikalo niekde medzi písmenkami. Našťastie ma napravila škola, čo je až paradoxné prehlásenie. No vďaka takým predmetom ako Interpretácia umeleckého textu v poslednom čase hľadám v texte asi aj to, čo tam niekedy ani nie je. Dôvod je jednoduchý - keď som čítala jednu poviedku, konkrétne na tento predmet, nepochopila som nič z toho, čo v nej bolo napísané. Celý čas som si myslela, že hladná hrdinka bola proste len šialená. Až po spolužiakovej interpretácii som si uvedomila, že v skutočnosti ju jej manžel systematicky kŕmil jedom a nakoniec ju zabil. A mne to celé uniklo, pretože som poviedku čítala až príliš povrchne.
    Teraz však analyzujem naozaj všetko, o všetkom premýšľam a milujem, keď niekto číta tú istú knihu ako ja, aby som s ním mohla zdieľať svoje teórie. To ma veľmi baví. Čítanie medzi riadkami ma baví.

    Inak, ty by si si skvele rozumela s mojou kamarátkou. Ona sa na adresu pána Rochestera vyjadrila v rovnakom zmysle. (Ja sa len usmievam, knihu som nečítala, takže nebudem súdiť.) :D

    ReplyDelete
    Replies
    1. Ja som bola tiež taká, dokonca ešte minulý rok :D A tiež mám taký dojem, že sa na mne podpísala moja škola, pretože ma donútila na literatúru pozerať inak :D
      V rovnako ako ja? Alebo ako tá neznáma dievčina, ktorá ho zbožňovala? Lebo akože ok, on má isté čaro, ale má strašne ďaleko od dokonalosti. :D

      Delete
    2. Kamarátka povedala niečo v tom zmysle, že to bol najskôr šialenec, čo v podkroví schovával svoju černošskú manželku. :D

      Delete
  2. Neviem, či je to mojimi malými školskými skúsenosťami s interpretáciou textu, alebo len mojou povahou, ale ja analyzujem úplne všetko. Obvykle nie verejne, recenziu napíšem tak dvakrát do roka, ale po prečítaní knihy - alebo aj videní seriálu či filmu - si musím rozanalyzovať úplne všetko - prečo sa mi páči tá postava a prečo nie tá, aké boli ich vzťahy, či to dávalo zmysel, či by sa to dalo urobiť lepšie, prečo je to takto dobre... nie nutne čo som si z toho odniesla :D Niekedy musím sama seba presvedčiť, prečo je môj názor dobrý, aby som nad tým prestala polemizovať. So svojimi 30-40 prečítanými knihami ročne sa rozhodne nepovažujem za čitateľa-bežca - čítam, kedy chcem, čo chcem a čo ma nebaví, to odložím. Ale sama musíš uznať, že niektoré dnešné knihy v sebe príliš veľa vecí na uvažovanie nenesú :D A sú situácie, kedy si nevieš vysvetliť, prečo ti niektorá postava nesedí, často je to len taký vnútorný pocit, ktorý ti nedáva zmysel, ale je tam - aspoň mne sa to rozhodne stáva a nepripadám si kvôli tomu hlúpa alebo povrchná. Ani ľudia ti niekedy nesadnú a ty nevieš prečo presne. Plus, ak človek niekedy príliš uvažuje, tak nájde v texte aj veci, ktoré sa tam nenachádzajú :D

    ReplyDelete
    Replies
    1. Súhlasím, že niektoré dnešné knihy nemajú nejakú hlbšiu pointu, ale ako si povedala, aj zamyslenie sa nad postavami a nad tým, ako sa vyvíjali je do istej miery pozorné čítanie. Ale súhlasím aj s tým, že niekedy je to pocit a nedá sa úplne popísať. :)

      Delete
  3. Souhlasím, ale. Já sama čtu rychle od přírody, zkrátka přečtu stránku/kapitolu/knihu rychleji než jiní. Ale ne proto, že bych ji jen přelétla, ale prostě to tak mám/umím/... Tím pádem moje výzva vystupuje do šílených výšek a ano, přečtu těch 120 knih za rok poměrně bez problému. Ale nevidím v tom nic špatného. Je pravda, že zapomínám na knihy, které pro mě byly průměrné. Ovšem na všechny skvělé skvosty a hrůzy si pamatuji. Nejen děj, ale taky svůj názor a své důvody, proč se mi kniha líbila/nelíbila. A to považuji za důkaz toho, že jsem ty knihy vážně četla, nejen přelétla. Takže ano, dávám ti za pravdu, že by se knihy měly číst pořádně. Ale to, že někdo čte rychle ještě neznamená, že nečte pořádně. Ne vždycky ;)
    Marky (Books are my life...)

    ReplyDelete
    Replies
    1. Ak človek číta rýchlo od prírody, je to iné, pretože pre neho je to do istej miery normálne tempo. Je jasné, že vtedy prečíta aj viac kníh. Ja som skôr narážala na tých, ktorí knihou fakt preletia aj keď nečítajú rýchlo len preto, aby mali viac kníh. :)

      Delete
    2. To chápu, jenom jsem asi měla potřebu se ospravedlnit :D V tom případě souhlasím.

      Delete
  4. Toto je najlepší článok aký som v poslednom čase čítala! A jeden z najhodnotnejších vrámci knižných blogov. Presne vystihuje to, čo som si začala všímať asi pred dvomi rokmi, po tom, čo som si sama založila knižný blog a o čom som sama chcela napísať článok, no bála som sa, že by sa veľa blogerov, respektíve celkovo čitateľov bolo urazilo. Všimla som si, že existujú akoby dve skupiny čitateľov. Tí, ktorí čítajú knihy doslova konzumným spôsobom, pýšia sa tým, koľko toho za mesiac prečítali a akosi zabudli, na to, prečo začali čítať a za čítaním vidia len čísla, respektíve hádžu knihy do dvoch krabíc: páčilo, nepáčilo. A potom sú tu čitatelia, ktorí sa trochu rozumejú do literatúry, a tak si knihy starostlivo vyberajú a z každej knihy sa snažia vyťažiť maximum, vyžmýkať ju na dno jej podstatovej hodnoty - a tým pádom nepočítajú, koľko kníh prečítali, ale koľko hodnotného toho prečítali. A mám taký pocit, že medzi knižnými blogermi prevažuje prvá skupina. A je mi z toho trochu smutno. Vďaka za článok. Je vidno, že študuješ jazyk. Môžem sa spýtať čo konkrétne? Ja sama študujem angličtinu a francúzštinu :)

    ReplyDelete
    Replies
    1. V prvom rade by som ti chcela poďakovať za krásny komentár, ktorý mi dnes rozjasnil deň. :) Som veľmi rada, že nie som jediná, ktorá to tak cíti a svojím komentárom si presne vystihla moje pocity. Mám taký dojem, že každý si dáva vyššie a vyššie výzvy a naháňa sa za číslami, keď v skutočnosti ide predsa o užitie si čítania. Oveľa radšej budem mať na konte 10 kníh, ktoré som si užila ako 60 priemerných rýchlo preletených. Ja študujem učiteľstvo angličtiny a slovenčiny. :)

      Delete
  5. Veľmi pekný článok na zamyslenie.
    Úprimne sa mi zdá, že niektorí čitatelia sa ženú iba za číslami...koľko kníh prečítali je pre nich kľúčové, ale o pár mesiacov možno ani nevedia povedať, o čo v tej knihe išlo a podobne. Ako si napísala, nie každá kniha v sebe skrýva nejaké to tajomstvo, ale určite v sebe nesie viac, než len tú klasickú príbehovú kostru.
    Neviem, zdá sa mi občas, že dnešná doba je divne nastavená.
    Každopádne ešte raz, dobrý článok. :)

    ReplyDelete
    Replies
    1. Jop, mne sa to niekedy zdá tiež tak. Akože, neviem kedy sa čítanie stalo súťažou, ale na mňa sa z každej strany valia len čísla prečítaných kníh a ja som svoju goodreads challenge nevidela ešte od januára a vôbec ma to netrápi. A súhlasím, že každá kniha môže pre rôznych čitateľov znamenať niečo iné, takže ak jeden v nej nájde správu, iný nemusí. :)

      Delete
  6. Tvůj článek mě úplně vrátil do dob mého bakalářského studia na bohemistice, kde jsem na jednu stranu musela za semestr přečíst hrozná kvanta knih, a tak jsem některé bohužel opravdu velmi povrchně proletěla a kdyby na ně došlo u zkoušky, moc dobře to působit nebude, na druhou stranu si ale uvědomuju, že jsem tehdy četla jinak. Ty knihy, na které jsem nemusela nebo nechtěla spěchat, jsem si opravdu vychutnávala, nořila se do příběhu a autorského stylu, libovala si v postmoderních imaginacích, a díky přednáškám a odborné literatuře jsem se na daný žánr dokázala dívat úplně jinak než jako na "něco divného, co nedává smysl". Docela mi to chybí, ale právě taky bojuju s diplomkou, tak teď moc nečtu, a když, tak docela pomalu.
    Taky bych chtěla zmínit, že jsem za ty roky vypozorovala, že každá kniha vyžaduje jiné tempo čtení a to mě fascinuje. Když člověk začíná číst něco nového, nejen že ho čeká nový svět, nové postavy a zápletky, ale taky musí nejdřív přijít na to, jak rychle ho kniha nechá číst. Pokud na ni půjde příliš rychle, právě spoustu věcí přehlédne.
    Do čtenářských výzev se zapojuji, ale málokdy je dotáhnu do konce, protože si nakonec stejně chci číst něco jiného, než mi diktuje seznam, a je to můj volný čas.

    ReplyDelete
    Replies
    1. V prvom rade, držím palce s diplomkou, lebo je to des. Tak nech ti to dobre vyjde a úspešne skončíš. :)
      Súhlasím s tým, že niektoré sa čítajú rýchlejšie, niektoré pomalšie a tiež to záleží aj od čitateľa. Inak my na slovakistike sme mali presne rovnaký prístup a do istej miery to bolo frustrujúce, ale na druhej strane ma to naučilo pozerať sa na knihy aj z iného uhla. :)

      Delete