23 Apr 2011

Rande? Áno... Skvelé? Nie

Ahojte!
Tramdadadá....
Tak som si zmyslela, že by bolo dobré pridať novú kapitolu k Premene, keďže už je napísaná a už som len doladila menšie chybičky. Priznám sa, bolo trochu obtiažne ju dokončiť, pretože v piatok, keď si ku mne konečne sadla múza (po dlhom čase), mala som menšie technické problémy s mojím notebookom. Neustále ma vypínal. Tak som ho teda na druhý deň zaviezla k jednému známemu cez počítače. Nakoniec vysvitlo, že som mala zlomený káblik, ale teraz je to už v poriadku.

Tak dúfam, že sa vám bude druhá kapitola páčiť a zanecháte aj nejaké tie komentáre. 
P.S. Opäť som tam pre vás vložila obrázok, aby ste aspoň ako-tak vedeli, ako si toho blonďáka predstavujem ja :D


Rande? Áno... Skvelé? Nie

Doparoma, pomyslela som si nahnevane, keď mi do uší doľahli prvé otravné tóny budíka. Pravá ruka mi okamžite vystrelila k nočnému stolíku a snažila sa vypnúť mobil, ibaže tie malé tlačidlá, akoby sa proti mne spolčili a nie nie trafiť sa. Rozzúrene som odlepila jedno oko a silným úderom ho umlčala. Prehodila som sa na chrbát a jedným okom sledovala biely strop mojej izby. Nastražila som uši a počúvala, čo sa deje v kuchyni. Otec vstával väčšinou skôr ako ja, no aby som si nemusela robiť raňajky, mala som osvedčený trik. Čakala som, kým sa začnú bytom šíriť tiché zvuky riadu a až potom som vyšla z izby. Ak by som sa ocitla hore ešte pred tým, než by otec začal variť, musela by som sa činiť ja a za rána mi to nejde.
Pretrela som si oči, a keď som si s námahou spomenula, čo je dnes vlastne za deň, až ma zamrazilo. Program s Timom. Že som ja hlupaňa na to kývla.
Znechutene som zvesila nohy z postele a prehodila cez seba teplý župan. V kúpeľni som si tvár opláchla vlažnou vodou, aby som sa ako-tak prebrala a vošla do kuchyne.
„Dobré ráno,“ pozdravil ma otec.
„Bré,“ zamrmlala som ospalo a zviezla sa na stoličku pri stole. Tam ma už čakali výdatné raňajky, ktoré som ihneď zjedla.
„Ponáhľam sa do roboty. Maj sa,“ zakričal mi z chodby, keď si obliekal sako.
„Ahoj,“ odvetila som mu, poslala vzdušnú pusu a sledovala ako mizne vo dverách. Desiatu som si hodila do ruksaka a vrátila sa do kúpeľne urobiť zo seba človeka. Hneď na to, som na seba hodila jedny z riflí, pohodených na stoličke a nejaké to tričko s mikinou a mohla som vyraziť do školy.
Keď som odomykala dvere, všimla som si, že ten blond chlap tam už nestojí.
Asi ho to už omrzelo, tešila som sa v duchu a s pokojom na duši som nasadla do auta. Cesta ubiehala pomerne rýchlo, ešte sa nestihli tvoriť také kolóny, ktoré boli typické pre New York. K tomu, mala som svoje osvedčené trasy, ktoré ma ešte nikdy nesklamali.
Ako náhle som však zaparkovala a videla som ten energiou nabitý areál školy, opadlo zo mňa všetko to šťastie štvrtkového rána.
Aj tak sa predsa nebude diať nič zaujímavé, pomyslela som si, a tak som opäť nasadla do auta a zamierila si to rovno do jedného nákupného centra. Nebolo to prvýkrát čo som sa uliala zo školy, no nerobím to časti, len vo výnimočných situáciách, ako sú tieto. Zamierila som na druhé poschodie do malého kníhkupectva. Milovala som tú vôňu kníh. Ihneď som sa cítila vo svojom sveta a zamierila medzi regály s knihami. Umenie, fantasy, horory, to všetko ma lákalo a ťahalo k sebe a ja som nevedela, kam skôr.
Nakoniec som sa ponorila do fantázie, sadla do mäkkého kresla a ponorila sa do príbehu. V rukách som opatrne zvierala jeden výtlačok Pratchettovej zemeplochy s názvom Mort. Bol to môj obľúbený autor s úžasnými nápadmi a jeho postavu Smrťa som zbožňovala.
Ani som si neuvedomila ako ten čas rýchlo plynul, už bolo dve hodiny a u mňa sa ozval hlad. Rýchlo som skontrolovala obsah mojej peňaženky, a keď som zistila, že mám dosť na obed aj na knihy, ihneď som s ňou utekala k pokladni.
Keď však predavačka blokovala knihu, v kaviarni oproti som si všimla toho blond chlapa. Prečo je vždy tam kde aj ja? pýtala som sa sama seba?
„Slečna! Šesť dolárov,“ povedala naliehavo. Pravdepodobne to vravela už predtým, len som ju nepočúvala.
„Samozrejme,“ odvetila som zmätene a dala jej pár zelených bankoviek. Schmatla som knihu a vydala sa von. Chcela som sa spýtať toho podivýna, prečo ma neustále sleduje, no nemohla som ho nájsť. Pohľadom som pátrala po celom nákupnom stredisku, keď v tom som ho zbadala. Náhlivým krokom som sa predierala cez dav a nespustila oči z jeho v tmavom kabáte odetej postavy. Zamieril do vedľajšej uličky a ja som si bola takmer istá, že teraz mi už nemá kam ujsť, no keď som tam zahla aj ja nikto tam nebol, čo bolo zvláštne, pretože tam neboli žiadne dvere. Zmätene som sa rozhliadala okolo seba s pocitom, že som zrelá na psychiatrii.
Toto naozaj nie je normálne, pomyslela som si, keď som sa vrátila do rušnej časti centra. Veď som ho predsa videla, ako tam ide a je nikde.
Celou cestou do čínskej reštaurácie som si nad tým lámala hlavu, no nech to bolo akokoľvek, rozhodne to bolo veľmi čudné. Kúpila som si niečo na obed, keďže mama s otcom prídu až poobede a pomalým tempom sa vydala domov.
Bola som si viac než istá, že bude stáť na ulici oproti, ležérne opretý o čierne auto,  no nebolo to tak. Vzdychla som si a nechcela sa nad tým zamýšľať.
Doma som sa zložila v obývačke pred televízor, rozbalila som si obed a s pohľadom upretým na film som sa do neho pustila. Keď som dojedla, odpratala som škatule, aby sa na mňa mama nehnevala a ľahla som si na gauč. Ani som nevedela ako, no hneď na to som zaspala.
Zobudila som sa na akési tiché hlasy v chodbe.
„Pozri aká je zlatá, keď spí,“ počula som, ako vraví otec.
„Chceš tým povedať, že inokedy zlatá nie som?“ zamrmlala som do vankúša, na ktorom som bola opretá lícom.
„To nie,“ zazmätkoval a ja som sa spolu s mamou ticho zasmiala.
„Koľko je vlastne hodín?“ spýtala som sa.
„Sedem,“ odvetila mi mama.
„Čože?“ vykríkla som a vyskočila z gauča. „Prídem neskoro!“
„Kam?“ spýtali sa obaja.
„Ehm, mám jedno stretnutie so spolužiakom  na rohu 50-tej o ôsmej,“ vysvetlila som a pritom som utekala do izby a hodila na seba nejaké slušné rifle.
„Ale Sam je predsa štvrtok zajtra ideš do školy,“ povedala mama zdráhavo.
„Nebudem dlho,“ odvetila som tlmene, keď som si cez hlavu naťahovala sveter.
„Myslím, že mama do povedala dosť jasne,“ prehovoril otec z kuchyne.
„To nemyslíte vážne,“ ozvala som sa z dverí izby. „Takmer nikdy nechodím von a raz za život mám nejaké stretnutie tak ma nepustíte?“ spýtala som sa prekvapene.
„Keby to bolo v piatok, tak proti tomu nemáme nič,“ prehovorili.
„To je skvelé, naozaj skvelé,“ zahundrala som a zamkla sa v izbe.
Nevedela som prečo, no mala som pocit, že tú schôdzku zmeškať nemôžem. Bolo by to voči Timovi odporné a ja som predsa nechcela, aby bol voči mne niekto negatívne naladený. Jedine odstup. Prechádzala som sa po izbe ako lev v klietke a rozmýšľala, ako sa odtiaľto dostať. Cez hlavné dvere to nepôjde. V tom mi zrak padol na požiarne schodisko vedúce popri mojom balkóne.
Panebože, ochraňuj ma, povedala som si, schmatla som bundu a vyšla von. Rukami som sa opatrne chytila starého železa a pomaly postupovala dolu. Všetko išlo podľa plánu, pokiaľ som neprišla na koniec rebríka nachádzajúci sa tak asi dva metre od zeme.
„Do riti!“ zahrešila som a rozmýšľala čo teraz. V tom sa však rebrík, na ktorom som visela začal nebezpečne hýbať. „Ešte toto mi chýba, aby sa rozbil.“
Moje slová sa však naplnili a ja som šla k zemi aj s kusom železa v ruke. Jediné čo som dokázala bolo hystericky kričať, keď v tom som dopadla na niečo tvrdé, no zem to nebola. Chvíľu som sa zmätene obzerala a snažila sa zistiť či ma niečo nebolí.
„Mohla by si prosím ťa zo mňa zliezť?“ ozvalo spod môjho tela. Vystrašene som vyskočila na nohy pričom som odhodila kus rebríka. Na zemi ležala tmavá postava, ktorá sa s námahou postavila.
„Bože, nestalo sa ti nič?“ spýtala som sa, no keď som videla, kto to je, odstúpila som od neho. „Ty?“
„Nie, je mi celkom fajn,“ odvetil, keď však videl otázku v mojich očiach zarazil sa. „Prečo sa tak na mňa pozeráš?“
„Včera si ma celý deň sledoval!“ vyhŕklo zo mňa a ukazovák zamieril na neho. „Aj dnes v nákupnom centre. Myslela som si, že som zrelá na psychiatriu,“ obvinila som ho.
„Nemyslím si,“ mykol plecami.
Prebodla som ho pohľadom a otočila sa mu chrbtom. Mierila som na svoje stretnutie s Timom, keď v tom mi zatarasil cestu.
„Smiem ťa odprevadiť?“ spýtal sa hlbokým hlasom.
„Nie vďaka s úchylmi sa nebavím,“ odbila som ho a pokračovala v ceste.  Viac na mňa neprehovoril, no celú cestu ma nasledoval až kým som nevošla do reštaurácie. Tim už sedel za stolom pre dvoch chrbtom otočený k oknu.
„Ahoj,“ pozdravila som ho.
„Ahoj, myslel som, že neprídeš,“ povedal a rozpačito sa na mňa usmial.
„Cesta mi trvala trochu dlhšie prepáč,“ odvetila som. V tom som zahliadla pohár plný čírej tekutiny ako si doslova žiada, aby ho niekto vypil. „Smiem?“ spýtala som sa a načiahla ruku.
„Jasné,“ odvetil a mávnutím ruky privolal čašníka. Práve som si dala asi tretí obrovský dúšok, keď v tom som zazrela tvár chlapa, ktorý nás prišiel obslúžiť a všetok obsah pusy som vyprskla na Tima.
„Dofrasa! Dofrasa!“ uľavila som si. „Čo ty tu do riti robíš?“ zvýšila som hlas.
„Chcel som vás obslúžiť,“ povedal pokojne a žmurkol na mňa, tak aby si to Tim nevšimol.
„Prepáč,“ povedala som mu ospravedlňujúco a podávala mu obrúsky. „A ty zmizni,“ zasyčala som na neznámeho.
„Ani ma nehne,“ odsekol mi a stál pri našom stole, ako socha. Dokonca som si všimla, že si začal nervózne podupkávať nohou. On! To je nehoráznosť.
„Už ste si vybrali?“ spýtal sa po chvíli, keď bol Tim ako- tak utretý a nie tak veľmi zmätený.
„Vyzeráme tak?“ odsekla som mu ironicky.
„Áno, tak čo si dáte?“ spýtal sa a pripravil si notes s perom.  
Tim objednal niečo na čo som len neprítomne prikývla zatiaľ čo som toho otravného chalana bodala pohľadom.
„Nečudovala by som sa keby do toho napľul,“ zašomrala som si popod nos, keď odišiel. Sedela som tam a nervózne podupkávala nohou. Tim mi niečo vravel, no ja som len prikyvovala bez toho, aby som vedela, o čom rozpráva.
„Počúvaš ma vôbec?“
„Prepáč, len som sa nad niečím zamyslela,“ ospravedlnila som sa, no aj tak som sa nedokázala sústrediť. Neustále mi vŕtalo v hlave, kto do prdele je ten neznámy úchyl a čo odo mňa chce. Keď nám priniesol taniere s jedlom, trochu sa ku mne naklonil.
„Dobrú chuť,“ zašepkal a zlovestne sa pri tom usmial.
„Čo si s tým urobil?“ opýtala som sa okamžite, no on už odchádzal preč. Opatrne som chytila vidličku a zapichla ju do mäsa. Tim už mal v ústach niekoľko kúskov a očividne mu to chutilo, keď v tom prestal prežúvať a vystrašene na mňa hľadel.
„Tim?“ ozvala som sa opatrne.
Okamžite vypľul všetko, čo mal v ústach. V tvári bol celý červený, na čele sa mu zaligotali malé kvapky potu.
„Tim?“ zopakovala som, pretože som nevedela, čo sa deje.
„Sú tam orechy?“ spýtal sa.
„Myslím, že hej,“ odvetila som. „Prečo?“
„Som na ne alergický,“ povedal a napil sa vody. Prehltol, keď v tom sa začal dusiť. Nevedela som čo robiť, preto som zavolala sanitku, ktorá dorazila behom dvoch minút. Zaplatila som za nedojedené jedlo a vyrazila domov. Bola to hotová katastrofa.
„Smiem ťa odprevadiť,“ ozvalo sa pri mne.
„Nechaj ma na pokoji!“ skríkla som. „Neviem kto si ani čo odo mňa chceš. Zmizni,“ zasyčala som na neho.
„A ja som sa snažil byť taký milý,“ prehovoril.
„Milý?“ spýtala som sa zvýšeným hlasom a otočila sa k nemu. Svetlo pouličnej lampy len sporo osvetľovalo jeho tvár. Videla som, ako svoje tmavomodré oči upieral na mňa. „Otravuješ niekoho, koho pravdepodobne ani nepoznáš. Včera si ma celý deň sledoval, a preto sa pýtam čo odo mňa chceš?!“
Sklonil sa ku mne a ja som inštinktívne ucukla. „Asi nevieš s kým sa rozprávaš,“ prehovoril tichým hlasom.
„Bola by som rada, keby som to vedela,“ odvetila som okamžite, pretože moja zvedavosť sa nedala ovládať.
„V poriadku, tak ja ti to ukážem,“ zasyčal, schmatol ma za ruku a mne sa svet rozmazal pred očami

3 comments :

  1. heeej prečo sekáš v najlepšom? ja viem, lebo to robíme všetci, ale aj tak :D no ale chutný blonďák, viac než napínavý vývoj akurát toho chudáka Tima jak si len tak sanitkou odbila mi prišlo trochu netrpezlivo vyriešené akoby si sa ho len potrebovala zbaviť a nemala už viac silu to riešiť... ale tak možno to má byť jej povahová črta, takže potom fajn ;)

    ReplyDelete
  2. Super kapitola a s tým zakončením si ma rozhodne donútila, aby som si prečítala aj pokračovanie:)
    Súhlasím s Mirielou s tým Timom... Sam s ním mohla ísť do nemocnice alebo také niečo. Celkovo však veľmi pekné aj s tou fotku. Fešák je to. :D:D

    ReplyDelete
  3. No ono to s tým Timom... aj mne sa to zdalo unáhlené, také hluché miesto odkiaľ som sa nevedela pohnúť, takže aj preto... síce, Sam si nikoho nepripúšťa k telu, možno práve preto s ním nešla do sanitky... a ďakujem za komentáre, v ďalšej kapitole sa budem viac snažiť :D

    ReplyDelete