Zážitky lektorky anglického jazyka | Časť druhá

Hello, hello. Asi pred rokom som na blog pridala prvú časť Zážitkov lektorky anglického jazyka a s novým školským rokom som si povedala, že pridám pokračovanie. Inak môžeme sa pozastaviť nad tým, že prvá časť bola pomaly pred rokom a medzitým som pridala len pár článkov? Robota z vás naozaj vyžmýka všetky kreatívne vlny a voľný čas. Ale poďme sa radšej venovať mojim úžasným zážitkom ako lektorky anglického jazyka. 

Keďže školský rok ešte len začal a ja si dávam oveľa lepší pozor na to, čo deťom a dospelákom hovorím, nemám tých vtipných príhod až toľko, ale zopár dobrých sa ich nájde. 

Napríklad, ako som raz mala hodinu so skupinou 15-ročných detí a chcela som, aby vytvorili vetu k jednému obrázku, ale akosi im to nešlo, tak som im chcela poradiť a pýtam sa ich:

„Well, what does he have between his legs?“ Zdôrazňujem, že som sa to spýtala vo všetkej počestnosti a nevinnosti. Decká sa, samozrejme, začali smiať a mne doplo prečo. Hádajte, čo mala osoba na obrázku medzi nohami? A ball!!! Ako naschvál. Tak mi jeden chalan odpovedá: Ball a spolužiak vedľa sa chytí a pýta sa: Just one ball? A sme doma, ladies and gents.

Tento rok som dostala aj nové skupiny detí, mám asi tri skupiny piatakov, čiže s nimi preberám to, čo som preberala aj minulý rok. Je to super, lebo sa už v knihe viac orientujem. Tak máme príslovky ako always, usually, often, sometimes a never a neviem prečo, teda oprava... viem, prečo sa tak smejú na always, ale nepríde mi to také vtipné. To viete, always vložky. Jeden chalan sa na tom smial, a tak sa ho pýtam, že prečo a on: To je ako tie vložky. A ja: A ty ich odkiaľ poznáš, používaš ich? Na čo sa všetci začali smiať, ale sranda zo slova ich neprešla. 

Minule som sa snažila prváčikov malých presvedčiť, že ten žltý transformer sa volá Bumblebee ako včelička a nie Pán Blbý, ako si mysleli oni... nepodarilo sa mi to.

Ešte lepšie to bolo minule pri škôlkároch, kde ma jeden chlapec celú hodinu oslovoval Pani učka, aj keď som sa ho snažila naučiť, že to je pani učiteľka alebo teacher, ale ignoroval ma... a ten istý chlapec mi na inej hodine prezradil pri rozvičke, že keď tak dá nohy (robili sme motýlika, keby ste chceli vedieť, to je také to, keď sedíte a dáte chodidlá k sebe a kolená tlačíte k zemi), tak mu tam zavadia pipík. TMI. 

Mám individuálne hodiny s jedným tretiakom a on je taký strašne zlatý a inteligentný, len nevie dobre pracovať v kolektíve, preto máme individuálne hodiny. Ale minule si mýlil her a his a ani nie preto, že by to nevedel, ale nesústredil sa, tak som sa smiala, že nedáva pozor a spýtala som sa len tak zo srandy: „Čo si zamilovaný?“ a on sa na mňa pozrel, doslova som videla, ako mu koliečka pracujú v hlave a usmial sa na mňa a vraví mi „No asi, stále sa mýlim.“ Tak sa ho zo srandy pýtam: „A do koho si zamilovaný?“ a on: „Asi do teba pani učiteľka.“ No neroztopilo by vám to srdce? 

Oh a aby som nezabudla, minule som bola chorá a už tak som sa cítila dosť mizerne, ledva som si na seba natrela make up a vyzerala som ako mŕtva a jedno dievča sa ma na hodine spýta, že prečo mám pod očami monokle. Monokle! Dobre, viem, že mám trochu výraznejšie kruhy pod očami, vždy som mala, ale dala som si predsa korektor, tak prečo vyzerám ako s monoklami. Tak som jej povedala: „To sú kruhy pod očami, to príde s vekom.“ Na čo dievča stíchlo. Akože nie je to jej vina, ale niekedy mám dojem, že deti neodhadnú, koľko si toho môžu k učiteľke dovoliť. Alebo to je len moja vina, lebo som im navodila dojem, že si toho môžu dovoliť viac.

Ale aby som tomu dievčaťu nekrivdila, je veľmi zlatá a minule ma poprosila, aby som jej nakreslila niečo do pamätníčka. Ani som nevedela, že to ešte fičí! Tak som si spomenula na to, ako som ja mala pamätníček a aká som bola rada, keď mi do neho vychovávateľka nakreslila káčera, tak som sa snažila a vykúzlila som toto. Mohlo to byť lepšie, ale na to, že som sa ponáhľala je to celkom fajn. 

Pár hodín dozadu som sa snažila vysvetliť dospelákom rozdiel vo význame medzi path a road a vravím im teda, že path je taká lesná vychodená cestička a jeden sa toho so smiechom chytí, že taká vychodená za kostolom, na čo to myslíte... na čo som si vzdychla, lebo mi ani neprišlo na um, že by z toho mohol byť dvojzmysel a pán to zakončil tým, že „matematika vám nejde, ale dvojzmysly áno“. Všimli ste si, že sa dejú zlé veci, keď sa snažím niekoho o niečom presvedčiť alebo im vysvetliť?

V tej istej skupine sa mi prednedávnom stal ďalší trapas, keď som prišla na hodinu a zo štyroch študentov prišli len dvaja muži, ale neskôr teda prišli aj zvyšné dve ženy. Tí im, samozrejme, povedali, že nemali chodiť, že chceli mať pánsku jazdu. Na to sa ozvem ja, že ak chceli mať pánsku jazdu, nemala som prísť ani ja. „Ale to je iné, vy ste v našom tíme,“ hovorí mi jeden z nich. „A ako viete, že chcem byť vo vašom tíme?“ pýtam sa ho na čo odpovedá: „Musíte, zaplatili sme si vás.“ Ten druhý sa ozve: „To znelo trochu divne.“ Aby ste si vedeli predstaviť moje hodiny, väčšinou skončím s hlavou v dlaniach a pýtam sa, prečo sa vôbec niektoré situácie dejú. 

V rozvrhu mám aj kurz vysokoškolákov a ako sme tak minule brali príslovky, mali priradiť k slovesu work niektoré zo stĺpca. Návrhy boli ako work carefully, work fast a potom jeden zadrel work deeply, preto som sa ho spýtala: How can you work deeply?“ na čo sa začali smiať, takže mi došlo, že to musela byť nejaká prasačina a naozaj som nechcela vedieť, ako hlboko pracuje. 

Vo všetkej vážnosti, učenie milujem a neviem si predstaviť, že by som pracovala niekde inde. Nikde sa necítim tak dobre, ako pred tabuľou. Mám rada svoje kurzy, svoje deti, aj keď veľa detí z minulého roka mi nezostalo, z čoho som bola smutná, lebo boli moje, ale už som si našla cestu aj k týmto novým a je to super. 

No učenie nie je len zábava s deťmi. Sú to starosti, kde vidíte, že tri deti zo šiestich vám napísalo malú písomku na päť. Sú to starosti, keď sa ozvú rodičia a musíte dbať na to, aby aj oni boli spokojní. Je to ťažké, keď ste chorá, ale musíte učiť, keď si potrebujete vybudovať rešpekt, ale zároveň chcete byť aj ich kamarátka, je to komplikované, keď chcete, aby sa deckám chcelo robiť, aby ste v nich vyvolali túžbu po učení sa jazyka. Je to ťažké, keď máte v skupine jednu stredoškoláčku, ktorá nevie ani základy a je vám to ľúto, lebo keby bola v triede sama, vedeli by ste sa jej venovať lepšie.

A nie vždy je to takéto úsmevné. Niektoré hodiny sú náročnejšie, niektoré menej, s niektorými skupinami sa pracuje jednoduchšie ako s inými, niektoré deti tam chcú byť, niektoré nie a niektorým to ide viac, iným menej. Je to drina, ale ktorá robota nie je, však? Napriek tomu, nadávam na nich oveľa menej ako sa s nimi smejem... alebo na nich... alebo na sebe. 

Akých ste mali učiteľov vy? Aj vašim sa diali na hodinách takéto trapasy? Prosím, povedzte, že hej, nech nie som sama.