Je v poriadku necítiť sa v poriadku

Už asi hodinu sedím za svojim písacím stolom a tupo hľadím von oknom na veľké vločky snehu ako si lenivo padajú a nechávajú sa unášať vetrom. Je to pokojný a magický pohľad, až tak, že od neho nechcem odtrhnúť oči. Viem ale, že by som namiesto toho mala prstami behať po klávesnici počítača a spriadať nový článok. Nie preto, že musím, lebo som si dala cieľ publikovať každý pondelok a piatok, ale preto, lebo chcem. 

Potrebujem.

V hrudi sa mi tvorí veľká guča a ja cítim, že to zo seba potrebujem dostať. Potrebujem písať. Nie je to však nič podstatné ku knihám, a preto mám obavy zo zverejnenia.

Myslím, že toto je prekliatie autorov. Hocičo sa vám stane alebo prežívate, potrebujete to dostať na papier, inak vám myšlienky a pocity nedajú pokoj a vy máte pocit, že sa zbláznite. 

Toto nebude klasický článok. Nebudem sa snažiť byť vtipná. Nebudem básniť o knihách. Niekedy chcem byť vážna a chcem hovoriť o osobných témach. Aj dnes tomu tak je. 

Tento týždeň bol na sračky. Ospravedlňujem sa za výber slov, ale momentálne som v stave, kedy si dal filter vulgarizmov dovolenku a čo na srdci, to na jazyku. Z času na čas sa dostávam do stavu, kedy by som najradšej zostala celý deň v posteli a modlím sa, aby mi celý svet dal pokoj. Potrebovala by som tlačidlo vypnutia, aby ma nikto neotravoval, aby sa zrušili všetky povinnosti, robota, škola a ja som mohla zostať vo svojej skrýši a tváriť sa, že neexistujú žiadne problémy.

Nemyslieť. 

Nič nerobiť. 

Len otupne hľadieť na stenu a užívať si plynutie času. 

Tento týždeň nebol dobrý. Dostala som sa do sprostej temnej nálady, ktorá sa mi lepí na kožu a prosí o moju pozornosť a čím viac jej dám, tým je nenásytnejšia. Zdá sa, že z tejto diery nie je cesta von. Nemám náladu na nič. Na čítanie, na priateľov, na písanie, no pritom si jasne uvedomujme povinnosti kopiace sa na mojom pracovnom stole a cítim sa ešte horšie. 

Prečo sa, sakra, nemôžem dať dokopy?

Prešlo sedem dní v tejto diere a až teraz mám pocit, že sem prenikol lúč svetla. Sedem dní, počas ktorých som mala pracovať na diplomovej práci, ktorú musím stihnúť napísať, inak neskončím školu a ja ju potrebujem skončiť... hladina stresu v krvi sa stále zvyšuje. 

Každý z nás má takéto dni. Teda aspoň dúfam, že v tom nie som jediná, pretože by to bolo dosť smutné. Ak ste sa nikdy necítili nahovno, tak je k vám život mierny a veľmi vám závidím. Mám taký dojem, že my ľudia však vieme byť k sebe príliš kritickí. Namiesto toho, aby sme prijali fakt, že sa necítime dobre a že máme vybité baterky, ideme sa zožrať za všetko, čo sme kvôli tomu nestihli. 

Jeden lenivý deň stojí niekoľko hodín výčitiek. 

Jeden deň pod psa stojí niekoľko hodín kritizovania samého seba. 

Namiesto toho, aby sme k sebe boli zhovievaví, ubíjame sa za to, že hladina našej pozitívnej energie klesla, ubíjame sa za naše emócie. Prečo by sme mali byť stále šťastní a pozitívni? Prečo nám ľudia dávajú divné pohľady a pýtajú sa, čo nám je, keď nemáme na tvári úsmev 24/7? 

Život nie je ako fotka na instagrame. 

Život nie je dokonalý. 

Život sa nedá vylepšiť úpravou jasu alebo dobrým filtrom.

Život neznamená mať jeden úžasný deň za druhým. 

Život znamená mať úžasné dni a zlé dni. 

Je v poriadku sa cítiť pod psa. 

Namiesto výčitiek si uvarte čaj. 

Alebo kávu. 

Pustite si obľúbenú hudbu. 

Alebo do ruky vezmite obľúbenú knihu. 

Pustite si film či seriál. 

Prípadne si poplačte. 

Je prekvapivé, koľko ľudí skrýva smútok za žiarivými úsmevmi. Je prekvapivé, akí sú niektorí ľudia dobrí herci. Niekedy ma zaráža, prečo to ľudia robia. Keď som smutná a cítim sa pod psa, nebudem sa predsa tváriť, že sa nič nedeje, no smútok je z nejakého dôvodu braný ako negatívna emócia. Ako emócia, ktorá by sa cítiť nemala. Ak si smutný, niečo predsa nie je v poriadku, však? Zabúdame však na to, že smútok je rovnaký ako hnev, ako šťastie, ako nadšenie, ako sklamanie... Máme právo byť z času na čas smutní a necítiť sa najlepšie a neznamená to, že by sme sa za to mali hanbiť a skrývať to. Mnohí ľudia o tom ani nehovoria či nedokážu hovoriť. 

Ak aj ty máš deň pod psa, nezúfaj. Každý z nás ho z času na čas má. Nemusíš sa cítiť zle, že stráviš deň v posteli. Nemusíš sa cítiť zle, lebo sa ti nechce usmievať. 

Máte dni pod psa? Ak áno, čo vtedy robíte?