Sila žien | Rose pod palbou

Autorka: Elizabeth Weinová | Žáner: historický | Na čo sa tešiť: história, netradičné kamarátstva, odhodlanosť bojovať | Goodreads: 4,12 | České vydanie: Cooboo, 2016

Nachádzame sa v Anglicku, v roku 1944 priamo uprostred druhej svetovej vojny. Mladá pilotka Rose sem prišla až z Ameriky, aby pomáhala v leteckej službe. To však nevedela, že práve lietanie sa jej stane osudným a dostane sa do rúk Nemcom. 

Ako možno viete, Rose pod palbou je druhou časťou série. Prvá sa volá Krycí jméno Verity, no nemusíte sa báť. Pokiaľ ste ju nečítali, nič sa nedeje a pokojne sa do Rose pod palbou môžete pustiť. Autorka síce nadväzuje na  prvú knihu postavou Maddie, s ktorou sa Rose skamaráti, no nenadväzuje na ňu priamo v dejovej línii. Je to kniha o Rose a o jej príbehu, ktorý potrebuje dostať do sveta.

Neviem ako vy, no ja keď som sa učila o druhej svetovej vojne a o tom, ako vtedy vyzerala situácia vo svete, väčšinou to bolo o tom, na ktorých frontoch sa bojovalo, aké vojská boli do vojny zapojené, kto bol proti komu alebo ktoré štáty boli neutrálne. Hoci všetci vieme, čo názvy ako Osvienčin znamenajú, nie som si istá, či si skutočne vieme predstaviť, čo sa tam dialo. Práve na to je tu táto kniha. Je to príbeh dievčaťa, ktoré strávilo pol roka v koncentračnom tábore Ravensbrück. Samozrejme, postava Rosie je vymyslená, rovnako ako niektoré detaily príbehu, no hlavná kostra, to, ako so ženami narábali, ako na nich vykonávali pokusy, to je skutočné. Mne osobne to otvorilo oči a do istej miery ma to aj vzdelalo, pretože toto nám v škole nehovorili. Sústredili sme sa na fakty a na to, ako a koľko ľudí do táborov odviezli, no nevenovali sme sa tomu, čo skutočne tam ľudia robili a ako tam prežívali. 

Rose ako hlavná hrdinka je veľmi silná a teraz nemám na mysli fyzickú silu, ale tú duševnú. Prejsť si tým, čím si musela prejsť ona alebo ostatné dievčatá v tábore, nevydržím asi ani pol roka. Aj napriek tomu, že to boli tábory plné žien a že niektoré nedbali na ostatné ženy a starali sa len a len o seba a ako by mohli pomôcť sebe, autorka do toho primiešala dievčatá a ženy, ktoré aj napriek tomu v akom prostredí sa nachádzali dbali o svoje štúdiá, vzdelávali sa v jazykoch, počúvali profesorky, ktoré ich učili a snažili sa pomáhať jedna druhej, no hlavne verili, že bude nejaký život po tábore. Verili, že raz sa im podarí prejsť cez brány a že budú živé. To sa mi na tej knihe páčilo najviac. Nech dozorcovia robili hocičo, nepodarilo sa im zlomiť ich ducha. Keď si vezmete, že ženy boli v tej dobe brané ako slabšie pohlavie, že muži neverili vlastným očiam, keď žena dokázala perfektne pristáť s lietadlom, uvedomíte si, aká blbosť to bola. Ženy sa dokonca v knihe smiali, pretože muži rýchlejšie podľahli vypočúvaniu a mučeniu než ženy, to muži boli tí, ktorí ako prví otvorili ústa a vyzradili všetko, čo vedeli, len aby prestali. Teraz nechcem zhadzovať mužov a vyvyšovať ženy, no chcem poukázať na to, akú silu im autorka dala aj napriek tomu, že boli vyhladované, podvyživené, že niektoré ich telesné funkcie nefungovali tak, ako mali. Tie ženy sa nedali. V tichosti a tme svojho baraku si recitovali básne a snívali s otvorenými očami o piknikoch a silných rytieroch, ktorí ich prídu vyslobodiť. To bolo pre mňa nepredstaviteľné a úžasné. 

Ani jedna z nich nebola dokonalá. Hádali sa. Nadávali si. Niekedy sa dokonca aj pobili o krajec chleba, ktorý tam bol vzácnejší než peniaze. Róža nadávala ako pohan a vo väčšine prípadov nedbala na svoje slová, neuvažovala, ako nimi môže ostatným ublížiť. No aj napriek tomu tvorili akúsi bizarnú rodinu, ktorá sa chránila a snažila sa prežiť. 

Bola som prekvapená detailnými opismi, ktoré autorka do knihy vložila. Prejdete si celým procesom karantény, vidíte, ako ženy vyzlečú donaha a oholia hlavy. Vidíte ako ich trescú len za to, že si hmkajú do ticha noci. Vidíte ich ako musia stavať novú plynovú komoru s vedomím, že niektoré z nich tam onedlho v krikoch skončia život. Hneď vedľa stojí spaľovňa, ktorý neprestajne vypľúva čierny dym a prská na všetky strany a zahmlieva krásu oblohy. Každým dňom zomierajú tisícky žien, či už na choroby, vyhladovanie alebo guľku do hlavy. Vidíte pokusných králikov a ich zmrzačené nohy a čítate o všetkých tých ohavných operáciách, ktoré na nich vykonávali a nejde vám do hlavy, ako to môže urobiť jeden človek druhému. Toto mňa v škole neučili. V tomto mi kniha otvorila oči. Vďaka výpovediam preživších, ktoré autorka spracovala dáva čitateľovi možnosť nahliadnuť za brány ženského koncentračného tábora a ukazuje, ako to v skutočnosti bolo. Dostáva do sveta príbeh tých, ktorí tam trpeli. 

Osobne ma kniha veľmi dojala, rovnako ako prvá. Ak sa vám Krycí jméno Verity páčilo, vedzte, že táto je rovnako dobrá. Viem, že to nie je téma pre každého a že niektorí ľudia sú slabšej povahy, keď som o tom hovorila mame, tiež nebola nadšená, no pre mňa to bolo fascinujúce a zraňujúce zároveň. Je to úžasne napísaná kniha, ktorá sa aj napriek tematike číta celkom rýchlo a odkrýva niekoľko osudov mladých žien, ktoré sa snažia prežiť krutosť vojny.

*Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Albatrosmedia. Knihu nájdete TU.*