Solitaire | Kanadskými žartami k zmene života

Autorka: Alice Oseman
Originálny názov: Solitaire
Séria: stand - alone
Goodreads: 4,00
Slovenské vydanie: Cooboo, 2015

"Vedel si," poviem odrazu bez špecifického dôvodu, "že ľudia páchajú samovraždy najčastejšie na jar?" Potom sa naňho zadívam. "Nevravel si niečo o nejakých novinách?"
A vtedy sa zdvihne, odíde odo mňa von z knižnice a preč z môjho života. 

Predtým, než sa do knihy pustíte, asi by ste mali vedieť niečo o hlavnej hrdinke, Tori. Nie je ako väčšina hrdiniek, rozhodne nečakajte, že bude sčítaná, silná a rozhodná. Nie, to nech si nechajú hrdinky fantasy románov. Tori je znudená obyčajná stredoškoláčka, ktorá má väčšinu školy sluchátka v ušiach, nestará sa o ľudí a žije vo svojom blogovom svete. Povedala som si: "Vau, žiadna mainstreemová hrdinka, toto bude super!" A zo začiatku aj bolo, ale neskôr to išlo dolu kopcom. 

Ale o čom vlastne kniha je? Hm... rozhodne to nie je žiadna lovestory, tomu nápisu na knihe

môžete veriť. Ja sama vlastne neviem o čom kniha bola. Som si vedomá, že sa mi snažila podať nejaké hlbšie posolstvo, ktoré by malo obmäkčiť moje studené srdce, ale... želaný efekt sa u mňa nedostavil. Pripadala som si trošku ako v prváku na slovenskej literatúre a hľadela som na to dielo s myšlienkou "O čo tam do kelu ide?" 

V skratke, dostávame náhľad do Torinho života, ktorý je temnejší ako ranná káva, keď v tom sa zrazu objaví Solitaire a všetko sa dá do pohybu, prichádzajú nové postavy a Torin život sa obráti naruby. Čakali by ste, že ju to všetko nejako ovplyvní, veď predsa o to ide, aby sa postavy v priebehu deja menili a vyvíjali. Na to u Tori zabudnite.

Pardon, ona sa zmení, to áno, pretože v polovičke knihy sa z nej stáva mierna psychopatka s tendenciou na každého ziapať. Nehovoriac o tom, že nečaká na vysvetlenie druhej postavy. Proste si to vysvetlí po svojom. Očarujúca mladá dáma, ktorá sa tvári, že netúži po pozornosti ostatných, a pritom sa mi zdalo, že svojím správaním sa snaží získať práve tú pozornosť. Akoby jej vadilo, že sa o ňu doma rodičia nestarajú, že im je jedno, že ich dcéra trpí depresiami a stráca chuť do života, a tak sa snaží odstrčiť od seba aj to málo postáv, ktoré sa starajú, ale pritom v duši kričí po pozornosti. (Oh a spomínala som, že nenávidí Bellu Swan? Zrejme by sa mala pozrieť do zrkadla, lebo práve tu mi dosť pripomínala.)

"Tvoje oči majú rozdielnu farbu," poviem.
"Povedal som ti, že som kúzelná animovaná dievčina?"
"Fakt, a to už prečo?"
"V mojom modrom oku sa zhromažďuje sila môjho minulého života a používam ho na zvolávanie strážnych anjelov, ktorí mi pomáhajú bojovať proti silám temnoty."
"Si opitý?"
"Som poet." 

Ale prejdime k ostatným postavám, pretože Tori nie je jediná, komu očividne chýba koliečko. Alebo dve. Michael Holden, ktorého priezvisko tak trochu naráža na dielo Kto chytá v žite a jeho hlavnú postavu, rovnako znudenú zo života ako postavy v Solitaire, je totálne divný. Inak ho neviem popísať. A nie v zmysle dobre divný, ale divno divný. Ja by som sa od neho zrejme držala ďalej a hodila po ňom zarazený pohľad. Nehovoriac o Lucasovi, ktorý má byť štýlový hipster, no pritom sa pri Tori bojí vysloviť pomaly jediné slovo a neustále sa ošíva. A tieto postavy majú zaujať?

Chápem o čo išlo autorke. Chcela sa zahrať na Greena či Jandy Nelson, vytvoriť contemporary príbeh, ktorý by bol netypický, v ktorom by sa stredoškoláci našli a jasali by, že ich konečne niekto chápe. Možno to na mňa nefungovalo, lebo nie som znudená stredoškoláčka a nemám pocit, že by ma svet nechápal. Zároveň mi nesadol jej štýl písania, zdalo sa mi, akoby pomocou postavy vysvetľovala fakty, ktoré by si normálny čitateľ domyslel. Nehovoriac o dialógoch, kde som mala pocit, akoby vypadlo niekoľko riadkov, pretože postavy preskakovali z jednej veci na druhú a ja som sa nevedela, o čom točia. Namiesto toho, aby sa autorka venovala dôležitým motívom ako bol napríklad Torin brat a jeho stav (on ako jediný ma zaujímal a chcela som vedieť, čo sa mu stalo), venovala sa ľutujúcej sa Tori, ktorá si nechcela priznať, že sa ľutuje. 

Videla som tam podobnosť s Kto chytá v žite vidím a dokonca viem, kam tým autorka mierila, ale... spracovanie bolo pre mňa totálna katastrofa. Začiatok sa ešte dal zniesť, bola som zaujatá, kam to všetko smeruje, ale prišiel Michael a Lucas a Tori sa zmenila na psychopatku a všetci tam boli znudení, každý na každého ziapal a ja som mala v hlave len jednu myšlienku: "Už aby to skončilo." Nehovoriac toho dojemného konca, kde pomaly každý reval a študenti si odniesli ponaučenie o láske, priateľstve, podpore a bla bla bla. Blé. Nebola to kniha podľa môjho gusta, preto dávam hodnotenie 2/5:

Autorkin zámer je dobrý, no forma je horšia a aj napriek tomu, že Kto chytá v žite zbožňujem, toto je úplne mimo ligy a mám dojem, že sa Solitaire snaží hrať na svetovú klasiku, ale vonkoncom na to nemá. Ak sa vám Kto chytá v žite nepáčilo, nuž, neviem ako by ste reagovali na toto. Pokiaľ ste klasiku ale nečítali, možno na Solitaire nebudete mať taký zlý názor. Naozaj neviem, komu by som túto knihu odporučila, možno znudenému študentovi v puberte, ktorý si myslí, že ho nikto nechápe? Alebo si radšej prečítajte Salingera. 

*Za recenzný výtlačok by som rada poďakovala Albatrosmedia. Knižku môžete nájsť aj TU. *