Nevrč na mňa!

Ahojte!
Juuuuhuuuu!!!!
Dokončila som ju!
Áno, dokopala som sa k tomu a dokončila som štvrtú kapitolu k Premene. Viem trvalo my to, ale mala som povinnosti, potom odišla múza, však to poznáte. Ako to tak vidím, tak času na písanie bude menej a menej, ale nebojte sa, budem kapitoly pridávať čo najčastejšie.

NEVRČ NA MŇA!

Keď som sa ráno zobudila na vrešťanie budíka na mojom nočnom stolíku, nemala som poňatia, ako som sa vlastne dostala domov. Zmätene som sa posadila a snažila som si vybaviť všetky detaily minulej noci. Tim. Večera. Adam ako upír. Tetovanie. Okamžite som sa pozrela na zápästie.

Sakra, pomyslela som si, keď som ho tam uvidela. To predsa nemôže byť možné. Musí existovať nejaké vysvetlenie, ako sa tam dostalo. Dosť, že som sa pristihla pri tom, že verím, že Adam je ozajstný upír a spolu so svojimi kamarátmi chce, aby som ich oslobodila od toho bremena.

Vzdychla som si a odišla do kuchyne, kde už na mňa čakala mama s otcom s výhražným pohľadom.

Dvojité sakra, pomyslela som si a sadla si na stoličku k nim.

„Kde si bola včera večer mladá dáma?“ spýtala sa mama a už som vedela, že je zle.

„Prepáč, ale mala som stretnutie s jedným spolužiakom, musela som naň ísť,“ odvetila som rozospato.

„To je síce pekné, ale my sme ti niečo povedali,“ ozval sa otec.

„Ja viem, mala som vás poslúchnuť a je mi veľmi ľúto, že som to neurobila.“ Rozhodne by som potom mala menej problémov, dodala som sama pre seba v duchu.

„To mrzí aj nás, preto máš týždeň domáceho väzenia,“ povedala mama s prísnym pohľadom upretým na mňa.

„Nechceme byť na teba tvrdí, keďže chodíš von málokedy, ale aj tak by si mala rešpektovať naše rozkazy,“ objasnil to otec.

„Ja viem,“ zopakovala som.

„Dobre vieme, aké je pre teba ťažké po tom, čo sa stalo nadviazať kontakt,“ prehovorila mama mäkším hlasom.

„Mami, nechcem sa o tom rozprávať. Čo sa stalo, to sa neodstane. Rozhodne na to nechcem myslieť,“ odvetila som jej, zobrala si z chladničky minerálku, no keď som sa vracala do izby pre tašku, počula som ich tlmené, znepokojené hlasy. Občas som mala pocit, akoby som im ešte pridávala problémy. Oni predsa nemôžu za to, že už ľuďom neverím, že sa s nimi stýkam čo najmenej a udržiavam si odstup. Bola to moja životná chyba, nie ich, no aj tak si to kládli za vinu.

Keď som však s taškou plnou kníh do školy prechádzala cez obývačku, mama bola zabratá do upratovania, a tak sa k tej téme už nevracala. Rozlúčila som sa s ňou a autom sa vybrala do školy. Počas cesty sa mi aspoň trochu vyjasnila myseľ a ja som na chvíľu zabudla na tých troch upírov, ktorí chceli, aby som ich svojou tajomnou silou premenila opäť na ľudí. Ako by to bolo možné?

Ako náhle som zaparkovala na školskom parkovisku a urobila prvý krok k tej inštitúcii menom škola, objavili sa predo mnou ďalšie problémy.

„Tim?“ zvolala som prekvapene, keď som do niekoho narazila.

„Ahoj Sam.“

„Vidím, že sa máš lepšie,“ prehovorila som mierne nesvoja.

„Áno, nebola to priveľmi agresívna reakcia,“ odvetil. „Takže kedy si to zopakujeme?“ spýtal sa.

„Kedy si zopakujeme čo?“ spýtala som sa neveriacky a vytreštila na neho oči. Pokiaľ si chlapec myslí, že urobím ešte jednu takú chybu, tak je na veľkom omyle.

„No predsa to rande. Sam, musíš uznať, že to bola katastrofa a mohlo by to byť aj lepšie,“ povedal s povzbudivým úsmevom na tvári.

„Prepáč Tim, ale mám taký dojem, že by to lepšie byť nemohlo,“ odvetila som mierne chladne, aby som mu naznačila na čom je a jednou rukou ho odtlačila. To som však robiť nemala.

„Dala si sa tetovať? Kedy?“ spýtal sa neveriacky.

„Nedala som sa tetovať,“ odporovala som mu a snažila sa zakryť čiary rukávom trička.

„Ale áno, máš tam akési podivné krídlo,“ povedal a dotkol sa tej časti kože, na ktorej bola čierna línia. V tom momente mojou rukou preletela ostrá až pálčivá bolesť.

„Prestaň!“ vyštekla som na neho, stiahla ruku a vybehla som smerom k budove. Zo všetkých týchto magických a nezvyčajných vecí mi šlo rozhodiť hlavu. Nemala som najmenšie tušenie, čo sa to všetko robí a jediná osoba, ktorá by mi to mohla objasniť, tu dnes bohužiaľ nečíha.

Išla som šialeným krokom smerom k učebni dejepisu, ktorý som mala ako prvý a sadla si do poslednej lavice. Bola som vďačná, že Tim tento predmet nemal. Jeho dotieravé otázky mi to rozhodne neuľahčujú. Vzdychla som si a zložila hlavu do dlaní. Búšilo mi v hlave, ako keby som zabehla poriadny maratón. Keď som však zdvihla hlavu, videla som ako na mňa z opačného konca učebne hľadí nejaký študent. Chodila som na hodiny dejepisu už dva roky, ale jeho som tu ešte nevidela. Mala som dobrú pamäť na tváre, pamätala som si všetkých študentov, ktorí so mnou mali hodinu, nie ich mená len tváre, no jeho som tam ešte nevidela. Zelené oči upieral presne na mňa bez jedného jediného žmurknutia. Našťastie sa do triedy navalila veľká partia spolužiakov a ja som už nemusela znášať jeho pálčivý pohľad.

Všetko je divné. Nič nie je s kostolným poriadkom. V jednej sekunde som mala pocit, akoby sa Adamovým zjavením a tým mojím čudným tetovaním dali veci do pohybu. Nemohla som sa sústrediť na hodinu, stále som sa musela pozastavovať nad tým chalanom. Zdalo sa, že učiteľa neznepokojilo, že je tam, dokonca som mala pocit, akoby to bol jeho stály študent.

Žeby bol taký nenápadný, že by som si ho nebola všimla?

Keď som sa na neho párkrát pozrela, pohľadom hypnotizoval profesora akoby ho jeho výklad naozaj zaujal. Ja som však nič nevnímala.

Akoby môj deň nebol dosť hrozný, keď som vyšla z učebne, pred sebou som mala vysokú postavu Dava. Zarazene som na neho hľadela, ako sa opiera o skrinky so slnečnými okuliarmi na očiach v čiernej koženej bunde.

„Čo tu chceš?“ spustila som na neho chladne.

„Strážim,“ odvetil jednoducho.

„Strážiš? Prečo?“

„Adam sa bojí, že po tom čo si videla minulú noc, by si si mohla zbaliť veci a zmiznúť,“ prehodil.

„Naozaj? To je celkom dobré riešenie,“ odsekla som a vydala sa na ďalšiu hodinu. Myslela som si, že zostane tam a bude ma „strážiť“ odtiaľ, no on šiel mojím smerom.

„Nemajú byť upíri citlivý na denné svetlo?“ spýtala som sa protivne.

„Tiež by sme mali spať v rakvách, ale už vidíš ako to niekto v tomto storočí dodržuje,“ odvetil mi hrubým hlasom.

„Mám taký dojem, že na obed je niečo s cesnakom,“ neprestala som provokovať.

Na chvíľu sa zastavil, ale nakoniec pokračoval. „Neboj sa. Tam ma nedostaneš.“

„Aspoň niekde budem sama,“ zašomrala som si a vošla do ďalšej učebne. Čo ma neprekvapilo bol tmavovlasý chalan v prednej lavici tváriaci sa, akoby tam ani nebol.

Kam som sa to do frasa dostala? Som zrelá tak k cvokárovi. Akoby nestačil jeden trafený chalan, ktorý si myslí, že mám nadprirodzenú moc, ešte je tu ďalší, ktorý ma prepaľuje pohľadom.

Školský zvonček, ktorý ohlasoval pauzu na obed, bol pre mňa ako vyslobodením. Dave ma nenasledoval, vedel kam idem. A toto podivína som tam tiež nevidela. Unavene som si vzala tácku, vybrala si jedlo a zamierila k jedinému voľnému stolu pri okne. Milovala som samotu. Odvtedy čo sme sa prisťahovali do New Yorku bola mojou najlepšou kamarátkou. Obzrela som okolo seba. Videla som jednotlivé kruhové stoly zaplnené vždy určitou skupinou ľudí. Nikdy sa nemiešali, to by bolo proti prírode. Len ja jediná som bola ďaleko od všetkých tých skupiniek, od tých nezmyselných zákonov, ktoré ti určovali s kým máš sedieť a kamarátiť sa. Bola som tu už štyri roky a ešte stále som to nevedela pochopiť.

Pustila som sa do jedla, keď v tom na strieborný povrch stola dopadol akýsi tieň.

Buď to je ten šialenec alebo Tim.

„Ahoj Sam.“

Tim.

„Ahoj,“ odvetila som mierne odmeraným hlasom. Vôbec sa mi nepáčilo, ako sa tento chalan snažil votrieť do mojej priazne a spoločnosti. Bola som predsa samotárka, každý to vedel. Bola som prekvapená, ako málo mu stačilo, aby sa stal dotieravým zamilovaným úbožiakom.

„Išla by si dnes von?“

„Prepáč, ale mám domáce väzenie, pretože som včera šla na rande s tebou a mojich rodičov to nepotešilo,“ odvetila som.

„Škoda,“ zamrmlal si.

Veľká, pomyslela som si ironicky.

„Pozri, ak si si to náhodou nevšimol, tak ja nemám kamarátov a rozhodne si ich ani v posledný rok nechcem vytvárať.“

„Prečo?“

Prekvapene som sa na neho pozrela. „Pretože nechcem, čo sú to za otázky?“ vybehla som na neho a odniesla prázdny podnos. Keď som vyšla z jedálne, narazila som na Dana.

„Striedate sa?“ spýtala som sa ironicky.

„Samozrejme, máme ťa stále na očiach,“ odvetil mi s úsmevom.

„To som rada, že sa tak o mňa bojíte,“ prehodila som a ponáhľala sa na chémiu. Keď som však chcela vojsť, skoro som narazila do toho čudného chalana.

„Prepáč,“ utrúsila som potichu a chcela okolo neho prejsť, keď v tom som počula vrčanie. Áno, bola som si viac než istá, že to bolo vrčanie a išlo to z toho neznámeho chalana.

„Dovolíš?“ spýtala som sa mierne podráždene. Už ma to všetko štvalo. Akoby sa okolo mňa dialo niečo o čom som nemala ani páru, ale pritom sa to dialo priamo pred mojimi očami.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa za mojím chrbtom Dan.

Opäť to vrčanie.

„Ani nie, len tento exot ma nechce pustiť do triedy.“

Vtedy na mňa ten neznámy hodil zhnusený a výhražný pohľad, ako keby ma na mieste chcel zabiť a odišiel. Chvíľu som tam stála ako obarená nerozumejúc, čo sa to dialo a prečo na mňa vrčal. V tom ma Dan schmatol za plecia a otočil si ma k sebe. Stiahol si z očí čierne slnečné okuliare a uprel na mňa svoje fialové oči.

„Mala by si vypadnúť.“

„Čože?“ nechápala som. „Celý deň ma strážite, aby som nevypla z mesta a teraz ma do toho nútite?“  spýtala som sa ohromene.

„Adam s týmto nepočítal,“ prehovoril Dan.

„S čím?“ dožadovala som sa odpovedí.

„To ti vysvetlí on, sedí v čiernom mercedese rovno na parkovisku.“

„Dan, ale ja ničomu nerozumiem. Je to všetko akési divné,“ bľakotala som.

„Sam! Adam ti všetko vysvetlí,“ povedal a ťahal ma von.