tál som pri mohutnom kmeni vysokého dubu neďaleko veľkého domu prekypujúceho hlasnou muzikou. Trčal som v tom hnusnom počasí už asi hodinu a ona stále nie a nie ísť domov. Niekedy naozaj preklínam túto prácu, ktorú som spomedzi tisícok ostatných dostal práve ja. Musím byť predsa lepší než na stráženie osemnásť ročnej baby, ktorá sa neskoro prebudila do svojej puberty a snaží sa dohnať všetko, čo zmeškala.
Z otravných myšlienok ma vytrhol akýsi praskot nesúci sa z lesa. Okamžite som zbystril pozornosť, no po chvíli sa ukázalo, že je to len zamilovaný párik hľadajúci útulné miesto, kde by sa dočkali trocha súkromia.
Vzdychol som si. Takto musím tráviť väčšinu piatkov. Namiesto toho, aby som niekde zabíjal zloduchov a robil svet lepším pre tieto samoľúbe stvorenia, musím trčať niekde vonku a sledovať, čo to dievča robí.
„Čau starec,“ ozvalo sa mi po pravej ruke.
„Čau Adam,“ odvetil som nespúšťajúc pohľad z jedného na mol opitého chalana snažiaceho sa dostať na nohy. „Prišiel si ma vystriedať?“ spýtal som sa s nádejou v hlase.
„Nie,“ odvetil jednoducho. „Prišiel som sa pozrieť, ako ti to ide.“
Pomaly som k nemu otočil hlavu a prebodol ho vražedným pohľadom. „Čo myslíš, ako mi to tu môže ísť?“ spýtal som sa a kývol som hlavou k rozsvietenému domu.
„Ďalšia party? To dievča sa nezdá,“ pískol a zasmial sa.
Prebodol som ho ďalším vražedným pohľadom. „Ako ste na tom s hľadaním tej veci?“
„Nerissa našla dosť dôležitú stopu, no tá nás opäť zaviedla k ďalšej a tá k ďalšej. Ide nám to na nervy. Kedykoľvek by som si to s tebou vymenil.“
„Pokojne aj hneď teraz,“ prikývol som.
„Vieš, že čo povie Ronen... “
„To je sväté,“ dokončil som otrávene.
„Musel mať nejaký pádny dôvod prečo ťa dosadil do tejto funkcie.“
„Tejto funkcie?“ zarazil som sa. „Ja nemám žiadnu funkciu. Behám za babou, ktorá je podľa neho v ohrození, a pritom jej temné sily ešte neskrivili ani vlások.“
„Mal by si na tom hľadať len tie svetlé časti.“
„Aké?“ spýtal som sa so záujmom, pretože nech som sa na to pozeral z akejkoľvek stránky, nevidel som nič pozitívne.
„Nemusíš sa hnať za nezmyselným predmetom, ktorý možno ani neexistuje,“ odvetil znudene. „Samé záchytné body, ktoré nevedú k ničomu.“
Skúmavo som sa na neho pozrel. Jeho tvár obvykle plná elánu a optimizmu bola teraz poznačená únavou.
„Myslím, že ten večierok už skončil,“ poznamenal a ukázal na bandu hulákajúcich ľudí rozliezajúcich sa na všetky strany.
„Ale kde je tá baba?“ spýtal som sa nechápavo.
„V dome nie je,“ odvetil Adam po prižmúrení očí smerom k veľkej budove.
„Do prdele,“ zaklial som a rozhliadal sa na všetky strany.
„Nemyslíš, že by šla do lesa,“ vyslovil svoje myšlienky nahlas a ja som na neho šokovane pozrel.
„Dúfam, že nie je taká trafená.“
Dlhými krokmi som sa vydal najbližšou cestou k tmavému lesu, ktorý už z diaľky naháňal strach. Pod mojimi nohami sa lámali tenké vetvičky, ale aj hrubé konáre. Za sebou som začul Adamove tiché kroky.
„Vidíš ju niekde?“ spýtal som sa ho. Zhlboka sa nadýchol, brušká ukazovákov si pritlačil na spánky a zavrel oči. Opatrnými krokmi tápal v tme a zisťoval, ktorým smerom sa máme vydať.
Telom mi kolovala neskutočná zlosť. Až taká, že som mal chuť do niečoho tresnúť. Celé mesiace ju sledujem a chránim presne tak, ako si Ronen želá a ona mi to musí skomplikovať?
„Máš ju?“ spýtal som sa ho netrpezlivo.
„Keď ma budeš súriť, nepôjde to rýchlejšie,“ osočil sa.
Ticho som zavrčal, ale nechal som ho v pokoji pracovať. Keby ma neprišiel pozrieť a mne by sa stratila, bol by som v keli.
Nervózne som sa prechádzal v kruhu. Prehrabol som si vlasy a päsťou som vrazil do stromu až v ňom zostalo veľké preliačenie.
„Nie je príliš ďaleko,“ ozval sa Adam.
Okamžite som spozornel.
„Pár metrov týmto smerom,“ ukázal pred seba. Ihneď sme sa tadiaľ vydali a rozhliadali sme sa okolo či nezazrieme nejaký pohyb. Dlhú časť cesty sme nič nepočuli, keď v tom sa okolo nás zvlnil vzduch.
„Cítil si to?“ spýtal sa ma Adam.
„Myslíš, že by to mohli byť oni?“ spozornel som. Videl som jeho napätý výraz tváre, ktorý hovoril za všetko. „Doparoma aj s babou!“
„Musíme ju okamžite nájsť,“ hlesol Adam a zrýchlil krok. Prekážky sme zdolávali až príliš ľahko, pomaly sme boli pri nej, keď v tom nás v chôdzi zastal vysoký výkrik. Dali sme sa do behu pomedzi husté konáre stromov, ktoré nám hatili cestu. Dorazili sme na malé rúbanisko, kde sa pred troma postavami zahalenými v čiernom závoji krčilo nízke dievča s hrdzavými vlasmi rozlezenými po machovom koberci a zelenými očami preplnenými strachom. Adam sa nad ničím nepozastavoval vytiahol svoj ligotavý meč z pošvy a s bojovným postojom, ktorý nám tĺkli do hlavy počas výcviku bol ochotný zachraňovať.
„Na čo čakáš?“ spýtal, keď videl, že sa nemám k činu.
„Nemôže o nás predsa vedieť. Myslíš, že prečo ju celé mesiace z diaľky sledujem? Lebo si to tak Ronen prial.“
„Ibaže Ronen nepredpokladal, že ju napadnú hentie obludy!“ okríkol ma. „Tak láskavo vytiahni zbraň a poď mi pomôcť.“
Vzdychol som si a položil ruku na chladný kov meča. Jedným dlhým ťahom som ho vytiahol a v mesačnom svite, ktorý sa predieral cez koruny stromov sfarbil jeho čepeľ namodro. Obaja sme vyrazili oproti postavám. Vrhol som sa pred bezmocné dievča a odsotil ju nabok, aby sa jej ruka s dlhými snehobielymi prstami nedotkla. Zahnal som sa rukou zvierajúcou zbraň a nechal ju prejsť cez telo postavy. Jej závoj z čiernej hmly sa rozpŕchol vo vzduchu presne ako zvyšok postavy. Zozadu sa na rútila ďalšia postava, ale skôr ako stihla niečo urobiť, dvakrát som sekol a bola preč.
„Prečo poslali tých najnižšie postavených?“ spýtal sa nechápavo Adam, keď hľadel na malé kôpky prachu.
„Ja neviem,“ povedal som a zmätene som pokýval hlavou.
„Kto ste?“ ozval sa slabý hlas za nami. Obaja sme sa ako na povel otočili k osobe opretej o najbližší strom. Šaty mala na niektorých miestach roztrhané vetiev stromov, ktoré jej bránili v ceste. Na jej porcelánovej pokožke sa skvela krv.
„Záchrancovia tvojho života,“ odvetil som možno až príliš tvrdo. Bol som nahnevaný, pretože mesiace úsilia neprezradiť sa vyšli navnivoč kvôli jej hlúposti.
„Ale no tak,“ oboril sa Adam a pristúpil k nej. Bez slova jej začal prezerať rany na rukách. Zasunul som meč do puzdra a pozorne som ich sledoval.
„Bolí ťa niečo?“ spýtal sa jej.
„Ruka,“ odvetila a ukázala veľký krvavý fľak na predlaktí pravej ruky, v ktorom mala zapichnutý kamenný črep.
„Mohol si jej vážne ublížiť,“ zahriakol ma Adam. Prevrátil som očami, no tak aby to nevidel. Keď chytil svoju moralistickú vlnu, bol neznesiteľný.
„Keby sem nebola šla, bola by v najlepšom poriadku a vyspávala by alkoholové opojenie,“ odvrkol som nevrlo.
„Nie som v alkoholom opojení,“ odvetila urazene a mierne sykla keď jej Adam čistil ranu. „Kto boli tie postavy?“
„Mohlo to byť to posledné, čo by si videla nebyť nás,“ odvetil som jej.
„No tak! Nebuď taký nevrlý! Vieš sa správať aj milšie,“ pripomenul mi Adam.
„Na čej strane si?“ spýtal som sa udivene.
„Na nikoho,“ vzdychol si. „Dobre, bude to ešte bolieť, ale iba asi ako veľká modrina. Tiež si ju mohol brániť jemnejšie.“
„Prepáč, ale v tej chvíli som nepremýšľal či jej ublížim, ale skôr či jej ublíži tá obluda!“
„Fajn, fajn. Mali by sme ju vziať domov, nemyslíš?“
„Asi hej. Ešte by sa jej mohlo zažiadať viac takých príšer,“ zamrmlal som a vyrazil v pred.
„Ja som sa o tvoju záchranu neprosila!“ vykríkla.
„Aha! Takže ty si chcela umrieť,“ povedala som s ironickým úškrnom.
„Dosť bolo tých hádok. Vezmeme ju domov,“ rozhodol Adam. Mykol som plecami a vykročil pomedzi stromy von z lesa. Za mojím chrbtom sa ozývali jemné šepoty. Tak trochu som Adama chápal. Po dlhom čase mal možnosť rozprávať sa aj s niekým iným než bol náš úzky okruh ľudí.
„Kto vlastne ste?“ spýtala sa.
„No, neviem či by som ti to mohol povedať,“ odvetil Adam.
„Prezradíš čo i len slovo tak budeš o hlavu kratší,“ pohrozil som mu.
„Vidíš.“
„To býva vždy taký mrzutý?“ zachichotala sa.
Prudko som sa otočil a pozrel do jej nevinných očí. „Ty by si nebola mrzutá a otrávená keby si tri mesiace musela z diaľky strážiť nejakú babu?“
„Ian, myslím, že teraz si sám niečo prezradil.“
Otočil som sa im chrbtom a pokračoval v chôdzi. Bol som si istý, že vina odhalenia bude len a len na mne. Mal som ju mať predsa pod dohľadom. Ale aj keby som ju sledoval bez žmurknutia oka, aj tak by som jej nezabránil ísť do lesa. Pevným krokom som kráčal po tichej ulici dobre známou cestou. Mohol by som povedať, že v tomto malom meste poznám každý kameň.
Melindu Bensleyovú som začal strážiť pred troma mesiacmi v deň jej osemnástich narodenín, pretože Ronen mal podozrenie, že by mohla byť terčom zlej strany. Je to priemerné dievča, ktoré malo v škole veľa priateľov a doma milujúcich rodičov a staršieho brata. Nič špeciálne, prečo by mohol človek pochybovať či je normálna.
Ten dlhý čas, ktorý som strávil jej sledovaním ma v mojej teórii ešte viac utvrdil. Obľuba v romantických filmoch, nadpriemerná starostlivosť o kocúra siamskej mačky menom Orion a prílišná obľuba v knihách a kamarátoch. Správa sa presne ako hocikto iný. Háda sa s bratom, páčia sa jej chlapci. Priemerné dievča.
Po dvoch mesiacoch som už mal perfektný prehľad o jej činnostiach. Zariadil som si dom trochu ďalej od centra mesta, ktorý sa kvôli príbehom o duchoch neodvážili ľudia navštevovať. Občas ma prišla navštíviť moja sestra Nerissa pričom mi vždy zreferovala všetky novinky, ktoré sa udiali. Robila mi spoločnosť tak dlho, ako jej to jej nová úloha dovoľovala.
„Tak, sme tu. Tešilo nás a už prosím ťa nechoď po západe slnka do lesa. Hlavne nie sama,“ prehovoril som sucho a zberal sa na odchod. „Iba ak by si mala nejaké samovražedné sklony,“ dodal som šeptom.
„Tak sa maj Melinda,“ povedal jej Adam a zakýval jej na odchod.
Ja som zmenil smer a vydal sa „domov“.
„Musel si k nej byť taký protivný?“ spýtal sa ma. „Ona predsa za nič nemôže. Nebola to ona, kto ti prikázal, aby si ju mal celé dni pod dohľadom. Nebola to ona, kto si myslí, že je nebezpečná pre svet. Teda ak by bola v zlých rukách. Ak chceš naozaj niekoho viniť za túto tvoju otrasne otravnú úlohu tak by to mal byť Ronen.“
„Dokedy to ešte bude trvať?“
„Neviem. Ak to nenájdeme, budeme stratení. V poslednom čase je nezvyčajné ticho. Bohviečo zamýšľajú.“
„Prečo sa tak na mňa pozeráš?“ spýtal som sa, keď som videl jeho zamyslený pohľad s náznakom úsmevu.
„Vieš, možnože by si sa s ňou mal zoznámiť, aby si zistil v čom je výnimočná.“
„To nemyslíš vážne.“
„Ale áno.“
„Nie!“
„Ian, skús sa cez to preniesť. Tie malé detaily, ktoré by si o nej mal vedieť ti unikajú z takej vzdialenosti. Musíš sa jej dostať pod kožu, a to sa ti nepodarí takým správaním aké si dnes predviedol. Uvedom si, že ona o ničom nevie a za nič nemôže. Využi svoj šarm a podmaň si ju,“ usmial sa Adam zlovestne.
„Počúvaš sa?“ spýtal som sa neveriacky. „Je to pritiahnuté za vlasy.“
„Nie to len ty to tak vnímaš. Skús svoju úlohu nebrať ako bremeno.“
Zastal som pred vysokým tmavým domom. Pozeral som sa na jeho tvár, ktorá sa rozjasnila pod vplyvom nového nápadu.
„To sa mám len- tak votrieť do ich sveta, do jej života a tváriť sa, akoby som bol úplne normálny, akoby som bol jeden z nich?“
„Nie sú takí odlišný. Niekedy ma zaráža tvoje obmedzené správanie.“
„Prečo ťa trápi moje správanie?“
„Pretože by si sa konečne mal dostať do normálu!“ okríkol ma. „Nemôžeš sa takto správať donekonečna. Nemôžeš žiť v minulosti. Spomeň si aký si bol predtým.“
„Predtým bolo všetko inak,“ zasyčal som.
„Jedna udalosť nezmení celý tvoj život a tvoju osobnosť,“ povedal prosebne.
Vzdychol som, otočil som sa mu chrbtom a zmizol v dome.
