Príprava

Ahojte! 
Tak som sa tento víkend nejako rozhýbala a dokončila som ďalšiu kapitolu Premeny. Dúfam, že sa vám bude páčiť a sľubujem, že budem pilne pracovať aj na ďalšej aby ste mali čo čítať - teda ak to tu ešte niekto číta :)
Ak ste zabudli, čo sa stalo v minulej kapitole : Sam sa dostala do Alisterovho zámku, z ktorého ju nechce pustiť a musí tam trčať ako "hosť". Ibaže ona sama si je vedomá, že ju tam drží len a len preto, aby zistil ako veľmi je pre neho nebezpečná. No ale dostane sa Sam odtiaľ?



Príprava

Práve som bola v super sne, kde som likvidovala jedného upíra za druhým, keď sa mi cez viečka predralo zopár slnečných lúčov. Zmätene som zaklipkala očami, aby som si trochu zvykla na ten jas. Keď som videla, že niekto náročky odostrel závesy, nasadila som ten najspaľujúcejší pohľad aký som vedela a uprela ho na osobu vedľa postele.

„Dobré ráno,“ povedala osoba so žiarivým úsmevom na tvári.

„Ako pre koho,“ odvetila som. V tom mi niečo doplo. „Ako to, že nespíš?“ spýtala som sa otrávene. „Lebo ja by som si ešte  pár hodín pospala,“ dodala som okamžite.

„Vieš, cez noc sa toho veľa nedeje a s otcom sme sa akosi aklimatizovali, takže nám nerobí problém byť hore aj počas dňa.“

„A čo slnko?“

„Vyhýbame sa mu, aj keď je pravda, že jeho by len trochu oslabilo.“

„Fajn, upír, ktorý sa nedá poraziť ani slnkom. Naozaj skvelé,“ zašomrala som si popod nos.

„Raňajky budú onedlho,“ prehovoril Matt pričom si nevšímal moje šomranie.

„A čo to bude? Nulka alebo A - čko?“ spýtala som sa protivne. „Lebo vieš, nechcem byť vyberavá, ale ani jedna mi nechutí.“

„Tak to ťa potom asi poteším, keď ti poviem, že je B – čko?“ spýtal sa so šibalským úsmevom. Ako keby mu pripadali všetky moje protivné námietky ako flirtovanie. Tss.

Však jeho to po chvíli prestane baviť.

Bez slova som sa vyhrabala z mäkkej a teplej postele a postavila som sa ku kufrom, ktoré som si odmietala vybaliť. Jednoducho som sa nechcela zmieriť s faktom, že tu budem dlhšie ako dva či tri dni. Aj to je veľa a mala som taký pocit, že už teraz Adam vonku šalie od zúrivosti kde som zmizla. Vybrala som si odtiaľ pár vecí a vošla do miestnosti, kde by mala byť kúpeľňa.

Potom som von vystrčila hlavu a prebodla Matta ďalším hnusným pohľadom.

„Nie že ťa tu nájdem keď odtiaľto vyjdem. Vaše raňajky si neprosím,“ povedala som a zmizla v kúpeľni. Rýchlo som sa zamkla a obzrela som sa okolo seba. Bola honosne zariadená, ostatne bola som v zámku a tu bolo prepychovo zariadené všetko. Vo veľkej miestnosti sa oproti dverám nachádzala veľká vaňa na zlatých nožičkách so zlatými kohútikmi a sprchou. Zhrozila som sa pri pohľade do zrkadla ako strhane vyzerala moja tvár. Prezrela som si stredne veľké umývadlo z mramoru, keď v tom som si všimla, že zrkadlo je vlastne umiestnené na dvierkach skrinky. Opatrne som ho otvorila. Nachádzalo sa v nej množstvo šampónov a sprchových gélov a taktiež pena do kúpeľa s kamilkovou vôňou. Ihneď som ju chytila do ruky. Keď už mám byť hosťom alebo väzňom poriadne si to tu užijem, povedala som si. Napustila som si do vane horúcu vodu a naliala do nej časť fľaštičky. Miestnosťou sa ihneď rozliala upokojujúca vôňa. Vedľa vane som zazrela komín vytvorený z uterákov, tak som si jeden vzala namočila ho do studenej vody v umývadle a trochu doň nakvapkala vonného oleja.

Pomaly som vkĺzla do vody a oprela sa hlavou o roh vane. Na tvár som si priložila uterák a zavrela oči. Síce som nebola unavená, na pár minút som si zdriemla. Vyrušil ma akýsi hluk z vedľajšej izby.

Pravdepodobne nejaká slúžka. Stavím sa, že si na ne Alister potrpí.

Odložila som uterák z tváre a umyla si vlasy kamilkovým šampónom. Trochu ma zarazilo prečo tu je všetko kamilkové. Keďže som tu vôňu mala rada, dlho som sa nad tým nepozastavovala.

Ako som vyliezla z vane, cítila som sa ako nový človek. Trochu som si osušila vlasy osuškou a potom si ju dvakrát obmotala okolo tela. Celá spokojná som vyšla von, aby som sa obliekla, keď v tom ma pri pohľade na moju posteľ spokojnosť prešla.

„Bola si tam dlho,“ poznamenal Matt.

„Povedala som ti, že keď vyjdem už tu nemáš byť,“ odvetila som protivne. „Chcem sa obliecť.“

„Mne to nevadí,“ prehodil konverzačným tónom a založil si ruky za hlavu.

„Tebe možno nie, ale mne hej,“ odvetila som. „Takže láskavo zmizni.“

„Mohla by si byť trochu milšia k ľuďom, ktorí ťa tu ubytovali.“

„Ľuďom?“ spýtala som sa so zdvihnutým obočím.

„Fajn, krvilačným upírom,“ odvrkol.

„Ja som sa o ubytovanie neprosila,“ odvetila som rovnakým tónom. „Zmizni.“

Matt neodpovedal, len prehodil nohy cez okraj postele a jedným pohybom sa postavil. Ruky si vsunul do vreciek tmavých riflí a nahodil ležérny postoj. V tom momente som si spomenula na chýry, že upíri by mali byť neodolateľne krásni. Keď som sa dívala do jeho tváre, na ten jeho úsmev Casanovy a modré oči, prišlo mi, že niečo na tom bude. Vlasy mal opäť strapaté, ale to mu ešte pridávalo body k dobru. Na sebe mal sivé tričko s výstrihom do tvaru V, ktorý odhaľoval niečo z jeho – ako som si stihla všimnúť – vypracovanej hrude.

Rýchlo som nasadila masku nezaujatosti, prekrížila som si ruky na prsiach a čakala, čo urobí.

„Ja si myslím, že ani nechceš, aby som odišiel,“ odvetil tlmeným hlasom, pri ktorom sa mi postavili všetky chĺpky na ruke.

„Ako si dospel k tomuto názoru?“ spýtala som sa pevným hlasom.

„Vidím ti to v očiach,“ odvetil pričom som si všimla ako sledoval jednu kvapku, ktorá spadla z mojich vlhkých vlasov a mizla v miestach, ktoré zakrývala osuška.

Ten jeho pohľad ma dosť znervóznil.

„No, to je milé, ale ja si to nemyslím. Tak keby si bol taký láskavý a odišiel,“ odvetila som teraz o niečo menej pevným hlasom.

„Naozaj?“ spýtal sa a sklonil sa bližšie ku mne a zhlboka sa nadýchol.

Privrela som oči a snažila sa uvažovať racionálne. Ani v najmenšom som nevedela o čo mu ide. Teda, išlo mu o krv, to bolo jasné, ale prečo tieto všetky okolky?

„Áno. Matt, prosím ťa odíď,“ odvetila som rázne a položila ruku dlaňou na jeho hruď, keď som videla, že sa snaží ešte priblížiť. Z prstov mi vyšlo pár slabých iskričiek, ktoré okamžite zmizli. Sprevádzal ich jeho prekvapený a šokovaný výraz. Bez slova ma obišiel a prešiel k dverám.

„V jedálni ťa čakajú ľudské raňajky,“ prehovoril tlmene a zmizol.

Rýchlo som sa teda obliekla, aby som neriskovala ďalšiu nevítanú návštevu mojej izby. Nevedela som či by som mala zísť dolu na raňajky, ale môj žalúdok to rozhodol za mňa. Pomaly som vyšla z izby na tmavú chodbu, dolu po schodoch, kde som zbadala starého lokaja.

„Dobrý deň slečna. V jedálni vás už čakajú raňajky,“ prehovoril hlbokým hlasom a viedol ma dlhou chodbou. Nakoniec sme prišli do priestrannej miestnosti s dlhým tmavým stolom. Opatrne som odtiahla jednu stoličku, akoby som sa bála, že ten zvuk by mohol prilákať Alistera alebo niekoho iného.

Ako náhle som sa usadila, zjavili sa pri mne dvaja muži s podnosmi, ktoré položili predo mňa a dobre nacvičeným gestom odstránili pokrývky. Prekvapene som hľadela na palacinky plnené džemom a poliate medom. Neváhala som ani sekundu a pustila sa do jedla. O niečo neskôr prišla slúžka s veľkým krčahom ovocného džúsu a pohárom – zrejme pre mňa.

Proti svojej vôli som musela uznať, že jedlo bolo vynikajúce. Bola som zvedavá či aj služobníctvo, ktoré ma obsluhovalo boli upíry, alebo nie. Ale ako by mohli vydržať a neuhryznúť ich?

Musím uznať, že tieto tvory sú samé tajomstvo, povedala som si pre seba.

Už som skoro dojedla, keď v tom do jedálne vtrhol Matt. Prekvapene som na neho hľadela. V očiach mal akýsi tajomný, no zmätený výraz, ktorý som si nevedela vysvetliť.

„Mohla by si sa so mnou na chvíľu prejsť po záhrade?“ spýtal sa pokojne.

„Myslím, že áno,“ odvetila som, vložila si do úst posledný kúsok a zapila ho.

„Nechaj to tak, upracú to,“ prehovoril, keď videl zmätok na mojej tvári.

Prikývla som a nasledovala ho chodbou, ktorá končila masívnymi dverami vedúcimi do francúzskej záhrady. Živé ploty boli presne zastrihnuté a vytvárali akési malé uličky skrz pozemok zaliaty kvetinami a veľkou fontánou.

Práve som sa chcela spýtať Matta, čo odo mňa chcel, no on ma predbehol.

„Musíš odtiaľto zmiznúť,“ vyhŕkol ticho.

Ostala som v nemom úžase. Túto vetu som od neho rozhodne nečakala, pretože bol „synom“ môjho väzniteľa.

„Čože?“ bolo jediné, čo som dostala zo seba.

„Musíš odtiaľto zmiznúť,“ zopakoval.

„Ja som počula, ale prečo? Teda, niežeby som túžila tu zostať, ale prečo?“

„Pozri, vidíš tých lokajov? Vidíš služobníctvo? Oni všetci ťa chcú zabiť na Alisterov príkaz. Chce totiž zistiť v akej veľkej miere si pre neho nebezpečná, a keď to zistí, dá ťa zabiť im,“ povedal a hlavou k nim pokynul.

„A prečo mi to všetko hovoríš?“ chcela som vedieť a pozrela som sa do jeho tváre. Už som tam nevidela ten pohľad Cassanovy. Videla som tam zmätok, starosť a možno sa mi to len zdalo, ale mala som dojem, že tam bol aj smútok.

„Naozaj dokážeš premeniť upíra naspäť na človeka?“ spýtal sa ma vážne.

„Adam povedal, že by som to mala dokázať, ale prečo ťa to zaujíma?“

„Pomôžem ti utiecť, ak ma premeníš,“ vyslovil a ja som zastala v úžase. Čím to je,  že všetci upíry sa zrazu chcú stať človekom? Čo im nesmrteľnosť, krása a krv nevyhovujú? Upíry by mali byť predsa bez citov tak prečo?

„Čože?“ vyšlo zo mňa.

„Pozri, ja som sa nikomu neprosil, aby ma premenil na upíra. Nemohol som za to, že si ma Alister vybral. Vraj som mu pripadal ako aristokrat,“ odfrkol si. Neveriacky som na neho hľadela. Nevedela som si predstaviť, aké to muselo pre neho byť. Opustiť rodinu a mesto kvôli niekomu, kto si zmyslel, že sa bude perfektne hodiť ako nejaká kulisa.

„Mal som sa ženiť,“ dodal tichšie. „Volala sa Maria.“

V tichosti som ho sledovala, pretože som vedela, že bude pokračovať, no ten príbeh sa mi nebude ani trochu páčiť, no hodlala som si ho vypočuť.