Zneužitá

Hola!
Tak som sa trochu rozhýbala a chcela by som sem dať jednodielnu poviedku. Keď neprší aspoň kvapká, no nie? Síce to nie je ďalší diel Premeny, je to aspoň niečo. Príbeh je o mladom dievčati, ktorej mama sa znovu vydala, ale jej otčim nie je taký, aký si myslí, že je. Už dlhší čas je ním zneužívané. Raz príde domov a on na ňu čaká, ibaže ona je rozhodnutá, že jej osud sa opakovať nebude...
Dúfam, že sa vám bude poviedka, aspoň trochu páčiť, komentujte, kritizujte, každá konštruktívna kritika, je pre spisovateľa dobrá, takže len do mňa :D

ZNEUŽITÁ

  Prišla som k dverám nášho domu. Veľký, rodinný dom, ktorý pôsobil dojmom hrajúcich sa detí. Omyl! Ani zďaleka nebol taký, vedela som o tom svoje. Opatrne som siahla po kľučke a načúvala, či sa v dome niekto nachádza. Odomkla som dvere a trochu ich poodchýlila. Ovanulo ma len príjemné ticho. Sebavedome som vstúpila dnu. Chcela som sa ticho ani myška vypariť do svojej izby, skôr než príde matka alebo jej nový manžel. Položila som nohu na prvý schod, keď v tom sa spoza mňa ozval tichý, úlisný hlas, ktorý som musela už hodnú chvíľu znášať.

  „Kde si bola?“ spýtal sa z kresla pred telkou. Bola vypnutá, inak by som si ho bola všimla.

  „S kamarátkami,“ odvetila som stručne. „Kde je mama?“

  „Na nočnej,“ odpovedal so škodoradostným podtónom v hlase.

Nie! zaúpela som v duchu. Bola som si vedomá, o čo sa teraz pokúsi. Nachádzala som sa vo veľkom dome sama s mojím otčimom, ktorý nebol práve najnevinnejších úmyslov. Obrátila som sa mu chrbtom a dala som sa na odchod do svojej izby, kde som sa chcela zamknúť, ale až neskôr som si uvedomila, akú veľkú chybu som urobila. Dvoma veľkými krokmi bol pri mne a položil mi ruku na plece. Zamrela som hrôzou z nadchádzajúceho.

  „Chcem ťa,“ zašepkal roztúžene do môjho ucha.

  „Dnes nie, prosím,“ zafňukala som plná zúfalstva.

  „No tak, čo by si neurobila pre svojho otčima?“

Jeho ruka skĺzla po tej mojej až ku dlani.

  Nie! Nie, už nie, povedala som si v duchu a celou silou som ho od seba odsotila. Moja útla postava však bola nič oproti jeho vypracovaným svalom. Škodoradostne sa zasmial, keď som zistila, že to s ním ani nepohlo. Hrubo zaryl prsty do môjho ramena a vliekol ma k nášmu novému gauču. Sotil ma naň a zasnene na mňa hľadel. Snažila som sa postaviť, ale márne. Svojou váhou ma prišpendlil k pohovke. Perami sa mlsne vrhol na tie moje. Zhnusene som odvrátila tvár čím som si vyslúžila facku. Pohŕdavo som sa na neho zahľadela s krvou tečúcou po brade z roztrhnutej pery. Kolenom som vyrazila proti jeho lonu a silno udrela. Už som sa nemienila nechať przniť!

  Vymanila som sa spod jeho zvíjajúceho tela a utekala k zadným dverám preč z domu. Tesne pred nimi ma chytil, šmaril mnou na studenú zem a vyhrnul mi sukňu.

  „Ja ti dám vystrkovať rožky, ty hlupaňa!“ zaziapal na mňa a vrhol sa na môj krk. Nechtami som vyrazila proti jeho tvári a škrabala; kopala som nohami, bolo mi jedno ako, no musela som sa odtiaľ dostať. S ťažkosťami som sa dostala na nohy, keď v tom ma neznáma sila odhodila do kuchynského stola. Ozvala sa pálčivá bolesť na mojom predlaktí, kde sa mi zapichol veľký kus črepa odbitý z vázy. Otočila som sa a videla som, ako sa ku mne mamin priateľ blíži. Rukami som okolo seba šmátrala, aby som našla aspoň nejakú ochranu. Pod prstami som zacítila chladný kov vidličky.

  Aspoň niečo! Pomyslela som si.

Vystrela som zdravú ruku oproti nemu, aby som mu naznačila nech sa nepribližuje.

  „Naozaj si schopná to použiť?“ spýtal sa s úškrnom.

  Prikývla som a odpoveďou mi bol jeho smiech. Zadychčane sa ku mne priblížil. Bola som pripravená zaťať mu tri ostré výčnelky do hocakej časti tela. Vrhol sa na mňa vytrhnúc mi nástroj z ruky. Hrozivo sa na mňa zasmial a hodil ma na zem. Pchal tie svoje hnusné ruky všade kam sa dalo. Bránila som sa, ale márne, keď v tom som zazrela vidličku len kúsok odo mňa. Okamžite som sa jej chopila a zaryla som ju do jeho chrbta.  Zavyl od bolesti, no ja som neprestala, zúrivo som ho bodala.

  „Ty hnusná štetka!“ zaziapal a nadvihol sa. Prešiel ku skrinke a vytiahol odtiaľ nejaký špagát. Nezaháľala som, zdvihla sa, ale po pár krokoch ma zrazil na zem. Zacítila som ďalšiu prudkú bolesť v kolene. Ruky mi zviazal špagátom za hlavou, potom ho odstrihol a to isté mi urobil s nohami.

  „Teraz sa mi páčiš,“ poznamenal škodoradostne. Schytil ma za zviazané ruky a vliekol ma cez halu po schodoch do ich izby. Hodil ma na veľkú posteľ a obkročmo si na mňa sadol.

  „Už by si mala byť poslušná,“ poznamenal. Už som nevládala nič hovoriť, nedokázala som namietať, nemala som síl. Slzy sa rinuli po mojej tvári a štípali na poranených miestach. Rukou zašiel po moju sukňu, medzi stehná a celú ju do mňa vrazil. Prudko som vykríkla bolesťou až mi musel zapchať ústa. Moje telo ochablo. Nebolo to po prvý raz, čo som si musela prejsť takou trpkou situáciou. Odvrátila som hlavu a hľadela na lampu stojacu na nočnom stolíku. Chopila som sa nádeje, opatrne som ju vzala do zviazaných rúk  a zvyškom mojich síl som ho udrela po hlave. Telo nado mnou ochablo. Spočiatku som si myslela, že som ho len omráčila, ale potom som na svojom nahom bruchu ucítila teplú tekutinu. Vymanila som sa trochu spod neho a s hrôzou som si uvedomila, že som celá do krvi. Nie mojej. Jeho. Pomalými pohybmi som sa zošuchla z postele na zem, kde som sa hodnú chvíľu pasovala s povrazmi. Nešlo to. Zrazu niečo vedľa mňa zachrčalo. Plná strachu som sa pozrela na telo, ktoré sa jemne sunulo po posteli. Tvár mal posiatu pramienkami krvi, ktorá mu tiekla z hlavy. Vykríkla som a zviazaná som sa šúchala po zemi ďaleko od neho, ale on nakoniec ochablo padol na matrac. Ešte viac som sa rozplakala, schúlila do klbka a ľahla si na zem.