Trieska v hrudi

Ahojte!

Tak po dlhšom čase pridávam kapitolu k Premene. Nebolo teraz veľa príležitostí písať, jednak sme mali školský výlet, ktorý sa teda perfektne vydaril (predovšetkým počasím), ale mala som aj nejaké resty u učiteľov, tak som opravovala. No ešte ma toho čaká veľa. 

Keďže som si však malú chvíľu našla, pridávam síce trochu kratšiu ( takú spojovaciu) kapitolu, v ktorej sa možno poriadne ešte nič nedeje, ale sľubujem, že v tej ďalšej vám to vynahradím :D 

Trieska v hrudi

„Ďalšie správy o nejakých únosoch,“ zamrmlal si popod nos Dave zvierajúci v rukách noviny.

„Prestáva sa mi to páčiť,“ odvetil Dan.

Sedela som v obývačke na sedačke a snažila som sa venovať knihe, ktorú som si požičala z Mirandinej knižnice, ale ich rozhovor ma neustále rozptyľoval. Snažila som sa príliš do toho nestarať a nenačúvať, aj tak mám dosť svojich problémov, ale akosi mi to nedalo. Nenápadne som sledovala Adama, ktorý strnulo sedel na gauči s pohľadom upretým na pustenú televíziu.

Aspoň, že nejdú noviny.

„Ako keby sa upíri premiestňovali bohviekam,“ pokračoval Dan vo svojich úvahách. „Predovšetkým preč z Európy.“

„Ani sa im nečudujem,“ prehovoril Adam po prvýkrát.

„Prečo?“ spýtala som sa automaticky aj som zabudla, že som sa do toho nechcela starať.

„Pretože v Európe sídli Alister. Presnejšie vo Francúzsku. Ani sa nečudujem, že tam tých únosov je najviac. Ale akosi mi nejde do hlavy, prečo to robia tak okato.“

„Žeby vzbura?“ zasmiala som sa, ale keď som videla tie tri pohľady, ktoré sa na mňa upierali, smiech ma hneď prešiel. „Nemyslela som to vážne,“ povedala som po chvíli.

„Samozrejme,“ povedal Adam a prešiel si rukou po vlasoch. „Ideme skúšať?“ spýtal sa ma.

„Ehm, musíme?“ spýtala som sa neochotne.

„Pravdaže,“ povedal a vražedne sa na mňa usmial.

„Do frasa,“ zahrešila som ticho, odložila som knihu a nasledovala som ho na záhradu. Keď som tam prišla, sviečky už boli zasvietené a vrhali na tmavú trávu červené svetlo. Na oblohe sa jagala veľká guľa mesiaca, ktorá ožarovala celý priestor. „Musíme cvičiť v noci?“

„Áno, aj ja chcem byť niekedy vo výhode. Cez deň som veľmi slabý.“

„Čo len potvrdzuje to, že dnes pravdepodobne zomriem,“ ozvala som sa ironicky.

„Nemusíš sa báť,“ odvetil mi.

Postavila som sa oproti nemu a videla, že zaujal svoj typický postoj, tak som ho zaujala aj ja. Odkedy som uvoľnila svoju silu, zmyslel si, že ma bude trénovať, aby som sa zlepšila keby mi niečo hrozilo. Nebola som tým nápadom dvakrát nadšená, ale čo som mala robiť. Rozhodli sa, že zostaneme ešte pár týždňov u Mirandy a ja som sa hrozne nudila. Videla som v tom celkom dobrú možnosť vybiť si energiu, keďže som Adama nemohla zabiť.

Zaútočil na mňa v mihu jednej sekundy, nestihla som ani zareagovať a už som mala jeho tesáky na koži.

„Nie si sústredená,“ ohriakol ma. „Viem, že som neodolateľný, ale snaž sa na to nemyslieť,“ povedal a žiarivo sa na mňa usmial.

Zdvihla som jedno obočie, otvorila ústa a prstom naznačila, že vraciam. Opäť som zaujala postoj, no tentoraz som sa plne sústredila. Videla som kedy sa napriahol na útok, vystrelila som lúče rovno oproti nemu. Dostal sa okolo nich ku mne a dlaňou ma udrel do lopatiek až mi skoro vyrazil dych. V jednej sekunde som sa otočila rukou, ktorá mi žiarila na žlto som ho udrela až sykol od bolesti. Neprestala som ho udierať až kým sa mi nevyšmykol zo zovretia. Prešiel za môj chrbát a vyvrátil mi hlavu, aby sa dostal k mojej tepne. Nohou som automaticky vykopla a trafila ho do slabého miesta medzi nohami. Využila som situáciu a udrela ho do hrude pri čom sa zvalil na zem. Schytila som dlhý drevený ostrý kôl ležiaci na zem a priložila ho na miesto, kde by mal mať srdce.

„Prehral si,“ povedala som s úsmevom. V tom mi vyrazil kôl z ruky a prevrátil nás.

„Radil by som ti už ten chmat nerobiť. Tú časť ešte budem potrebovať,“ odvetil a zavrčal na mňa.

„Už len ty,“ zasmiala som sa.

„Chceš prísť o kvapku  krvi?“ spýtal sa a vyceril tesáky, ktoré mu trčali z úst. Zreničky mu úplne očerveneli až mu svietili v tme. „Nepokúšaj upíra,“ povedal mi a zubami mi prešiel po koži na krku. Chcela som sa brániť, ale ruky mi pevne držal pri zemi. V tom sa postavil a zdvihol ma.

„Si sprostý,“ vyprskla som, keď ma pustil. „Pokiaľ si chceš nájsť nejakú naivnú obeť, choď do mesta,“ odvrkla som mu a hodila po ňom ten ostrý kôl. Aká škoda, že sa do neho nezapichol.

„Som upír,“ povedal, keď sa mi postavil do cesty. „Čo čakáš, že sa budem správať galantne ako nejaký gentleman z minulého storočia?“

„No rozhodne by si mohol byť milší na niekoho, kto je tvoja jediná šanca na normálny život!“

„Keby si nebola taká protivná a neustále ma neprovokovala tak možno,“ odsekol a tesáky mu opäť narástli.

„Och, prepáč zabudla som, že by som mala byť milšia na niekoho, kto myslí len na seba a kvôli komu mi zabili rodičov! Uhni mi z cesty,“ povedala som a snažila sa ho odsunúť, ale ani to s ním nehlo.

„Už by si sa s tým mala vyrovnať,“ zasyčal na mňa.

„Tak ako ty by si sa mal vyrovnať s tým, že si upír. Nežiadaj teda odo mňa, aby som ťa premenila,“ odsekla som mu a chcela ho obísť, ale on mi vošiel do cesty.

„Uhni mi!“

„Inak čo?“ spýtal sa a oči sa mu zaleskli. Nadľudskou rýchlosťou som proti nemu vystrelila dlaň a so slnečnými iskričkami ho odhodila preč. On sa však ihneď postavil a v šmuhe sa premiestnil za mňa. Už som predvídala jeho pohyby a ťahy, vedela som, čo bude nasledovať, preto som sa pripravila a vystrelila po ňom jeden slnečný lúč, ktorý ho trafil do ruky, kde mu zanechal tmavú škvrnu. Nezastavilo ho to, pribehol ku mne a skrútil mi ruku za chrbtom až sa ozvalo prasknutie a ja som mala dojem, že mi ju zlomil. Snažila som sa vyslobodiť, ale nemala som ako, keď v tom som na zemi zbadala ten kôl. Ihneď som ho schytila a zahnala sa po ňom, čo ho prinútilo pustiť ma. Bola som ako vymenená. Bolo mi jedno, že sa práve bijem s upírom a môžem zomrieť. Pevne som chytila ten kus dreva a znova sa po ňom zahnala. Zmizol v hmle a objavil sa za mojím chrbtom. Chytil ma za bradu a privoňal si k môjmu krku. Zovrela som kôl a popod moju ľavú ruku som ho vrazila do jeho tela. Adam zreval, jeho pekná tvár sa premenila na odporne sivú, tesáky sa predĺžili takmer až k brade a oči mu očerneli. Blond vlasy strácali svoju farbu a menili sa na bielu. Zhrozene som sledovala trčiaci kus dreva z jeho tela. Zviezol sa na kolená, rukami sa oprel o zem a zhlboka dýchal.

„Čo si to urobila?“ spýtal sa Dan vo dverách do záhrady.

„Ja... ja... vlastne ani neviem,“ odvetila som stále v pomykove z toho čo sa dialo.

„Zarazila si ho tam celý?“

„Nie úplne,“ odpovedala som. V tom sa na záhradu vyrútil aj Dave s Mirandou a šokovane hľadeli na trpiaceho Adama. Spoločne mu vytiahli drevo z hrude a odniesli ho niekam do domu. Celá nesvoja som si sadla doprostred pentagramu a obracala v ruke kôl zamazaný od bordovej farby krvi. Neviem, kde sa vo mne vzala všetka tá nenávisť, tá trúfalosť bodnúť ho.

„Sam?“ spýtal sa Dave opatrne.

„Čo chceš?“ spýtala som sa odmerane aj keď som mala slzy na krajíčku.

„Čo ťa to napadlo. Nikdy ste predsa nebojovali s kolom.“

„Hádali sme sa a jednoducho som mala pocit, že sa nezdrží a že ma v tom momente uhryzne, preto som sa chcela brániť. Je mi to ľúto.“

Sadol si vedľa mňa a pozrel na mňa kritickým pohľadom.

„Ty si takmer zabila upíra a je ti to ľúto? Nikto iný by to na tvojom mieste nedokázal,“ prehovoril potichu.

„Ja... keď sa tam skláňal, cítila som sa ako tí, čo zabili mojich rodičov. Krutá a chladná. Ja taká nechcem byť,“ povedala som a pozrela sa na neho.

„Nie si taká. Vlastne, povedal by som, že si pravý opak. Zabíjať upírov je predsa to najlepšie poslanie... “

„Ale ja nemám žiadne poslanie,“ skočila som mu do reči.

„Pozri, na to, aby si ho zabila by si mu musela ešte odseknúť hlavu a to si neurobila, takže sa Adam napije ľudskej krvi a bude v pohode,“ prehodil jednoducho. „A ty sa kvôli tomu netráp. Viem veľmi dobre akej je povahy, ako sa dokáže niekedy hádať. A pokiaľ, to všetko čo sa deje sedí s Adamovou teóriou,  budeš toto potrebovať.“

„Aká je jeho teória?“ spýtala som sa okamžite, pretože za ten celý čas, mi nikto nič nepovedal.

„Myslí si, že sa upíri vo Francúzsku vzbúrili proti Alisterovej vláde a práve preto konajú všetky tie únosy.“

„A on ich nenájde?“

„Majú akúsi tajnú skrýšu či čo, kde ich nemôže vystopovať.“

„Ale v čom im tá vzbura pomôže?“

„To sa ešte len chystáme zistiť. Neviem či chcú prezradiť existenciu upírov alebo chcú zhodiť Alisterovu vládu. To je ešte otázne. Potrebujeme viac času a potom to skúsime omrknúť.“

„Pôjdeme od Francúzska?“ spýtala som sa ohromene.

„Mám taký dojem, že áno,“ odvetil mi s povzdychom.