Uvoľnenie sily a iné prekvapenia

Ahojte!
Tak neskôr, ale predsa len. Ďalšia kapitola k Premene. Je tak trochu viac akcie, tak dúfam, že sa vám bude páčiť.
Už sa pracuje aj na ďalšej, ale keďže mám teraz trochu nabitým rozvrh učením sa na písomky( oni predsa len prišli), tak neviem kedy presne ju pridám, ale budem sa snažiť :)

UVOĽNENIE SILY A INÉ PREKVAPENIA

Miranda ma voviedla do úzkej chodby a otvorila hneď prvé dvere napravo. Vošla som do malej miestnosti, ktorá až podozrivo zaváňala kadidlom alebo jemu podobnému čudu. Na drevenej dlážke priamo v jej strede bol bielou kriedou nakreslený pentagram. V tom momente som chcela vycúvať z tej izby, ale Adam ma tam zastavil.

„Kam sa chystáš?“

„Zachrániť si život,“ odsekla som mu. „Nevidíš, že je to najskôr nejaká pošahaná ženská, ktorá ma tu chce zabiť a obetovať?“ spýtala som sa protivne.

„Neboj sa moja milá, nič zlého ti neurobí,“ odvetil a zavrel dvere.

„Nechcem ťa obetovať,“ zasmiala sa Miranda a ja som sa na ňu nedôverčivo zahľadela. „Môžem sa na to ešte raz pozrieť? Naozaj neviem či s tým dokážem niečo urobiť. Prečo si je Adam taký istý, že nejakú moc máš?“ spýtala sa ma.

„Kvôli tomu tetovaniu. Vlastne ani neviem prečo je taký posadnutý myšlienkou, že by som mohla mať magickú moc, ktorá ho opäť premení na človeka,“ povedala som unavene. Sledovala som, ako si pozerá moje tetovanie, pery sa jej sem – tam rozrušene mihli, no nevyšiel z nich žiaden zvuk.  V tom sa Miranda dotkla kože poznamenanej čiernym krídlom a mne sa telom rozniesla pálčivá bolesť ako vtedy pri Timovi, no stokrát väčšia. Z hrdla sa mi vydral hlasný výkrik a za každú cenu som si chcela ruku vytrhnúť z jej zovretia, no ona ma držala ako v kliešťoch. Bolesťou sa mi podlomili kolená a ja som padla na drevenú dlážku. 

„Prestaň!“ skríkla som. Cítila som, ako mi rukami koluje nejaká energia, kolovala mi v žilách, hýbala sa tak rýchlo a mocne až mi z toho brneli ruky. Dostávala sa mi krvným obehom rovno do srdca. Bála som sa či mi Miranda čosi nevpustila do tela, aby ma mohla rýchlejšie zabiť. Nevedela som komu mám veriť a komu nie, videla som v nej nepriateľa. Snažila som  sa tú energiu v tele ovládať, chcela som ju dostať z môjho srdca, ale nešlo to, bola priveľmi silná. Čakala som, čo sa stane nehľadiac na bolesť, ktorá sa presunula z rúk do mojej hlavy. V tom energia udrela priamo do môjho srdca a ja som mala pocit, ako keby tam vypukol obrovský ohňostroj. Pľúca sa mi stiahli tak, že som sa ledva dokázala nadýchnuť, údery môjho životne dôležitého orgánu sa zrýchlili. Čakala som, kedy mi rozbije hrudnú kosť a prebije sa mojím telom von, ale nič sa nestalo. A v tom sa stalo niečo, čo ma prekvapilo najviac. Energia sa ešte ani nestihla usadiť v mojom srdci, keď vystrelila celým mojím telom do rúk,  z ktorých vyšľahli dlhé obrovské slnečné lúče. Odhodili Mirandu do náprotivnej steny a ja som od vyčerpania padla na dlážku. Posledné čo som si pamätala bolo, že bolesť v mojej hlave okamžite ustala, telo mi ochablo a energia sa stiahla a usadila sa v srdci, kde ma príjemne hriala.

 ***

Keď som sa zobudila, bola som sama v tichej izbe. Ležala som na posteli prikrytá hrubou prikrývkou. Zívla som si a poriadne sa ponaťahovala. Ruky aj nohy som mala skrehnuté, preto mi chvíľku trvalo kým som sa postavila z postele. Prešla som k veľkému oknu, ktoré som doširoka otvorila, aby do malého priestoru vošiel čerstvý vzduch. Nevedela som, kde sa tento domček nachádzal, ale príroda okolo bola nádherná. Bola som na poschodí a v neveľkej diaľke som videla akúsi malú rieku a potom mesto. New York? Ale veď v jeho blízkosti sa nenachádza žiadny les.

Zmätene som sa odvrátila od okna a sadla si na posteľ. Do mysle sa mi vrátili posledné okamihy. Energia, bolesť, slnečné lúče z mojich dlaní. Nemohla som uveriť, že to všetko sa stalo. Keby som to necítila v sebe, ani by som neverila. Pri posteli som videla všetky svoje veci, tak som sa rýchlo prezliekla a zišla po schodoch do obývačky, kde na sedačke sedela Miranda a sledovala správy.

„Už si sa zobudila? To je dobre,“ povedala a usmiala sa na mňa.

„Kde sú tí traja?“ spýtala som sa.

„Spia,“ odvetila a prevrátila oči. „Predpokladám, že si hladná. Niečo ti spravím na raňajky,“ prehovorila a zmizla v priestrannej kuchyni. Mala pravdu, môj žalúdok sa skrúcal od hladu. Vošla som za ňou do veľkej miestnosti a sadla si za stôl. Sledovala som, ako sa Miranda skúsene zvŕta okolo chladničky, ako rýchlo krája zeleninu bez jediného zaváhania a škrabnutia.

„Odkiaľ sa vlastne poznáte?“ spýtala som sa odrazu. Bola to otázka, ktorá mi v hlave vŕtala už dosť dlho.

Miranda sa na mňa zamyslene pozrela, vyliala vajíčka na panvicu a dala sa ich miešať.

„Myslím, že by som ti to mohla povedať, aj tak už patríš do sveta mágie. Pred niekoľkými rokmi som Adama stretla v Paríži. Bola som tam, aby som pomohla jednej čarodejnici. Práve vtedy sa dozvedel, že existuje istá sila, ktorá by ho mohla premeniť znova na normálneho človeka.“

„Takže ty si čarodejnica?“ spýtala som sa dychtivo, keďže som videla šancu dozvedieť sa o tom všetkom viac.

„Ani by som nepovedala. Neviem či je na schopnosť, ktorú mám isté pomenovanie, ale jednoducho dokážem vytiahnuť z ľudí silu. Väčšinou ma k sebe volajú čarodejnice, ktoré majú problémy so svojimi potomkami.“

„Takže, to čo sa stalo večer... “

„Uvoľnila som tvoju magickú moc. Už je len na tebe ako ju budeš používať a znásobovať. Ak na sebe popracuješ, bude rásť aj tvoja sila.“

„A naozaj si myslíš, že by som dokázala Adama premeniť na človeka?“ spýtala som sa, keď predo mňa postavila tanier s praženicou a zeleninovou prílohou.

„Drahá to nevie naisto nikto. Ale späť k veci. Ako som povedala, s Adamom som sa zoznámila vtedy v Paríži pred štyridsiatimi rokmi. Už vtedy pri ňom boli Dan s Davom. Boli ako nerozlučná trojka. Neviem či oni dvaja chceli byť opäť človekom rovnako ako Adam, ale snažili sa mu v tom pomôcť.“

„Počkaj, rozhodne nevyzeráš na štyridsať, takže z toho vyplýva, že aj ty si nesmrteľná,“ prerušila som ju s plnými ústami.

„No, nie tak celkom. My, ktorí uvoľňujeme moc starneme oveľa pomalšie ako normálni ľudia.“

„Takže vás je viac?“

„Áno,“ odvetila a usmiala sa. „Ale teraz by si sa mala v pokoji naraňajkovať.“

Pustila som sa teda do jedla a Miranda sa vrátila do obývačky dopozerať správy. Hlásateľkin zvučný hlas došiel až ku mne.

„ Prinášame vám aktuálnu správu z prímestského mestečka Nice vo Francúzsku, kde sa záhadným spôsobom stratila skupinka mladých ľudí. Štyri dievčatá a dvaja chlapci vo veku od šestnásť do osemnásť rokov sa stratili po školskej prehliadke múzea.“

Záhadne stratili? Nešlo mi to do hlavy. Veď ich mali mať stále na očiach.

„Triedna učiteľka, ktorá s nimi na exkurzii bola tvrdí, že pred odchodom z múzea, boli v plnom počte, no keď dorazili do hotela, niekoľko žiakov chýbalo. Je otázkou času či sa skupinka mladých ľudí nájde alebo to začne riešiť francúzska polícia. A teraz nasleduje šport.“

Vošla som do obývačky a sadla si na sedačku vedľa Mirandy. Videla som na jej tvári akýsi ustaraný výraz.

„Oni sa nestratili, že?“ spýtala som sa s neblahým tušením.

Vzdychla si a pozrela sa na mňa. „Toto je už asi štvrtá správa o únose mladých ľudí medzi šestnástym až osemnástym rokom .Vždy sa stratila skupinka. Nie jeden ani dvaja ale vždy okolo šiestich ľudí, čo mali niečo spoločné.“

„Takže to nie je náhoda,“ povedala som si sama pre seba. „Upíri?“ spýtala som sa.

„Bohvie. Nezaťažuj sa tým,“ povedala Miranda. Ibaže to som ja nedokázala. Mala som neblahý pocit, že sa tu niečo deje. Že všetky tie únosy vedú k upírom a zvlášť k jednému. K Alisterovi.

Možno si to len nahováram.

„Nechcela by si dnes chvíľu cvičiť?“

„Myslíš s magickou mocou?“ spýtala som sa ohromene a zazerala na ňu ako teľa na nové vráta. Mať moc a cítiť ju vo svojom tele je jedna vec, ale použiť ju je iná. Nevedela som, ako sa ovláda, ako jej mám prikázať, aby niečo spravila, nedokázala som si to ani predstaviť, hoci som o tom už toľkokrát čítala.

„Je to celkom jednoduché,“ povedala mi, keď videla strach v mojich očiach. „Teraz, keď je uvoľnená a nič ti nebráni používať ju to bude hračka.“

„Tak fajn,“ odvetila som ešte so značnými pochybnosťami a nasledovala ju niekam na záhradu. Dosť ma prekvapila jej priestrannosť. Bola ohradená jemným hnedým plotom, ktorý splýval s okolitými kmeňmi stromov, takže ho skoro nebolo ani vidieť. V pravom rohu mala menší skleník, v ktorom som videla nejaké exotické rastliny s veľkými ohnivými kvetmi, no bála som sa spýtať na čo vlastne sú. V ľavom rohu bola menšia šopa, kde mala pravdepodobne schované staré náradie. Rovnako ako aj v izbe, kde uvoľnila moju magickú moc, aj tu bol v strede záhrady nakreslený obrovský červený pentagram, v ktorého špicoch boli zapichnuté drevené fakle. Na to, že bolo ráno, bola v záhrade príjemné prítmie, ktoré vytvárali všetky tie stromy naokolo, preto Miranda zapálila dve z piatich fakieľ, ktoré sa rozhoreli červeno – oranžovým plameňom. Svetlo dodalo atmosfére ešte strašidelnejší nádych.

„Postav sa do stredu prosím ťa,“ povedala mi a ukázala na miesto v útvare. Opatrnými krokmi som prešla do stredu. Cítila som, ako sa energia v mojom srdci pomaly zahniezdila, akoby vycítila nejakú silu vyžarujúcu z toho magického tvaru.

„Cítiš jej prítomnosť?“ spýtala sa ma Miranda.

„Áno,“ odvetila som roztraseným hlasom.

„V poriadku, tak sa teraz posnaž ňou pohnúť. Je jedno kam, len to skús,“ počula som ju.

Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Sústredila som sa len a len na energiu v mojom tele, nič iné som nevnímala. Na viečkach sa mi vytvoril obraz akejsi zlatej gule, z ktorej stúpali jemné obláčiky pary. Skrúcali sa a vytvárali všemožné ornamenty a slučky. Cítila som prítomnosť energie a snažila som sa ňou silou vôle pohnúť, ale nešlo to. Uvoľnila som sa a skúsila som to opäť. Snažila som sa myslieť na to, ako mi v prechádzala rukami, ako mi kolovala v žilách, keď ju Miranda odblokovala a v tom sa to stalo. Namiesto malého pomrvenia, energia sa ladne zdvihla a v malých obláčikoch pary sa začala premiestňovať do mojich rúk. Doširoka som otvorila oči a neveriacky sa pozrela na Mirandu.

„Funguje to,“ povedala som, keď som všetku energiu cítila vo svojich dlaniach, predovšetkým v končekoch prstov.

„To je skvelé a teraz skús niečo s tou energiou urobiť. Uvoľni ju, daj jej voľný priechod.“

Končeky prstom mi začali brnieť, preto som sa zhlboka nadýchla a pri výdychu som všetky zábrany povolila. Dlane sa mi rozžiarili a vytryskli z nich akési lúče, ktoré zasiahli plot.

„Výborne,“ usmiala sa na mňa Miranda.

„Ovládanie moci je ťažšie než som si myslela,“ povedala som a sadla si na zem. Utrela som si z čela pár kvapiek potu, ktoré mi pritom vystúpili.

„Neboj sa, to sa naučíš a už to nebude také zdĺhavé ako predtým.“

„Ja ju ale neplánujem používať. Len som sľúbila Adamovi, že ho vrátim medzi ľudí a to je všetko,“ odvetila som ťažko.

„Chceš opustiť tento svet?“

„Po tom, čo som videla, čoho je ten váš svet schopný, nechce sa mi v ňom zostať,“ odvetila som cez hrču, ktorá mi navrela v hrdle.

„Ja viem, Adam mi všetko povedal,“ povedala Miranda a objala ma rukou okolo ramien.

„Klebetník jeden,“ zamrmlala som si protivne.

„To hej,“ zasmiala sa. „Všetci dokopy. Nepovedia len to, čo nevedia.“ Potom sa ku mne naklonila a pozrela sa mi do očí. „Drahá, nevzdávaj sa svojej moci. Nikdy nevieš, kedy ju budeš potrebovať. Časy sú zlé,“ povedala a postavila sa.

„Ako si to myslela?“ spýtala som sa nechápavo, ale ona bez slova zmizla v dome.

„Myslela to tak, že tie únosy nie sú náhodou,“ odvetil mi Adam sediaci predo mnou.

„Ako si sa sem dostal? Nevidela som ťa,“ povedala som zmätene.

„Čaro upírov,“ odvetil a usmial sa. „Takže chceš povedať, že som klebetník?“ opýtal sa a protivne sa zaškeril.

Jeho poznámku som prešla bez slova. „Takže to nie je náhoda?“ spýtala som sa ustarane.

„Žiaľ nie. Niečo sa deje.“

„Ale čo?“ chcela som vedieť.

„To čas ukáže. Zatiaľ zostaneme tu, aby si sa vyhla zbytočnému riziku. Budeš ďalej trénovať?“

„Mala by som?“

„Pravdepodobne hej, ešte sa ti to zíde,“ odvetil a už tam nebol.