Full Moon - 4. kapitola

Ahojte!
Tak, posledný maturitný týždeň už je za nami. Gratulujem všetkým maturantom, ktorí to v zdraví zvládli :) Veru, veru neviem či sa mi bude tak usmievať budúci rok, keď vstúpim do triedy a budem si ťahať čísla z dejepisu a NOS - ky. Tých dvoch predmetov sa naozaj bojím. Keďže tento týždeň veľa učiteľov z našej školy chýbalo, ja som mala možnosť písať, a preto sem chcem dať ďalšiu kapitolu Full Moon. Dúfam, že sa vám bude rovnako páčiť ako mne :)




NESKORÝ  PIKNIK

Po večeri, keď sledoval ‚napínavý‘ zápas v telke som sa k nemu pritúlila a jemne sa ho spýtala:

  „Oci môžem ísť dnes von so svojími novými kamarátkami zo školy?“

  „No jasné, ale vráť sa do desiatej,“ povedal bez toho aby odtrhol zrak od obrazovky.

  „Spoľahni sa,“ povedala som šťastná.

Už o ôsmej som si starostlivo vyberala oblečenie na dnešnú schôdzku. Uvažovala som medzi sukňou, kapri nohavicami a rifľami. V televízii hlásili, že sa má ochladiť, preto som zvolila možnosť tri. Po vybraní som sa pozrela na hodinky a s hrôzou som zistila, že je pol deviatej. Rýchlo som sa nalíčila, upravila vlasy a vybehla von. Pred tým som ešte stihla pozdraviť otca. Naštartovala som auto a neskutočnou rýchlosťou som vypálila ku škole. Keď som dorazila, stál už opretý o starý spráchnivený dub. Keď videl ako zadychčane bežím od auta, posmešne zdvihol kútiky úst.

   „Meškáš,“ povedal pobavene.

  „Ja..... viem, ale otec...nechcel....pustiť,“ vymýšľala som si. „Tak čo robíme tu pri škole?“

  „Tu nič. Tu sa naša cesta ešte len začína. Ale pôjdeme letecky, autom by to bolo dosť dlho. A ty sa musíš vrátiť do desiatej. Budeš niesť košík s jedlom a ja budem držať teba.“

  „Ako vieš, že mám byť do desiatej doma?“

  „Myšlienky,“ povedal a pozrel sa na mňa, či by sme už mohli ísť.

Nebola som dvakrát nadšená, a preto ešte skôr ako som sa rozhodla, nadvihol ma a odrazil sa od zeme akoby niesol pierko. Boli sme nad tmavým lesom, ktorým mal sebe diery ako ementál. Studený vzduch mi svišťal okolo uší a ja som sa snažila nemyslieť na ten výškový rozdiel. Cesta trvala možno pätnásť minút. Shane si vyhliadol jednu menšiu dieru, no pristál na strome. Položil ma akoby sme sa nenachádzali desať metrov nad zemou, ale priamo na  nej. Keď som sa pozrela dole, zakrútila sa mi hlava. Pod nami sa rozprestierala nádherná čistinka a uprostred nej sa vynímalo striebristé jazierko. Jemný vánok čeril jeho hladinu. Mesačné lúče presvitali cez koruny stromov a dopadali rovno do jeho stredu a zaplavovali čistinku jasným modrastým svetlom.

  „Prečo sme nepristáli tam dole? Tam je to oveľa bezpečnejšie ako tu,“ hovorila som nervózna a pevne som sa držala jeho svalnatej ruky.

  „Pre toto,“ povedal a ukázal opačne ako sa nachádzala čistinka.

Pozrela som sa tým smerom a videla som Mesiac ako nikdy predtým. Boli sme tak vysoko, že by som sa ho mohla chytiť. Tá veľká žiarivá guľa ma hypnotizovala oveľa viac ako Shanove oči.

  „Tak, ideme dole, alebo zostaneme tu pri mesiačiku?“ spýtal sa s úsmevom.

  „Určite ideme dolu, že sa pýtaš. Ty vieš lietať, ale čo mám povedať ja? Keď spadnem tak sa dolámem.“

  „Ja by som ťa chytil,“ zašepkal do ucha.

Vtedy sa mi šmyklo a ja som padala k zemi. Kým som stihla zatvoriť oči, videla som ako brilantne chytil košík s jedlom, a potom sa ponáhľal za mnou. Zachránil ma tesne pred dopadom. Nakoniec sme šťastne pristáli na zemi. Chvíľu som tam ohromene stála, no on už rozložil deku ako je to pri piknikoch zvykom a sadol si. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Opatrne som nadvihla hlavu a pozrela sa na konár, z ktorého som padala.

  „Tak pôjdeš ku mne, alebo tam budeš len tak stáť?“

  „Nie, samozrejme, že si idem sadnúť,“ povedala som a usmiala sa naňho. Vyťahoval všelijaké lahôdky ako napríklad plnené košíčky, mufinky a iné dobroty. Akoby vedel, že to sú moje obľúbené veci. No ani pohľad na tie dobroty ma nedokázal upokojiť. Akoby som sa dostala do minulosti, keď som padala zo stromu. Ten strach sa mi opäť vrátil, no vo väčšom množstve. Shane na mňa hodil jeden zo svojich úškrnov. Len slepý by si nevšimol aká som vyhúkaná.

  „Povedz, ty si sa hrabal v mysli môjho otca aby si zistil čo mám rada, že?“ spýtala som sa po chvíli.

  „Áno a keď som sa tam tak prehrabával, tak som zistil, že chce požiadať Kevina Adamsona, aby sledoval, či sa so mnou budeš v škole stretávať, keď ťa nebude môcť kontrolovať on.“ Hovoril takým pobaveným tónom, akoby nám v tom mohol zabrániť.

  „Nemôžem veriť, že si myslí, že si vrah.“

  „Skús sa nad tým zamyslieť.“

Nechápavo som sa na neho pozrela.

  „Tak čo trafil sa tvoj otec presne?“ povedal a pritom sa pozrel na všetky dobroty  čo vytiahol. Obdivuhodné ako rýchlo dokázal zmeniť tému.

  „Ani nevieš ako presne.“ Hodila som pohľad po každej z vecí.

  „Tak čo ochutnáme ako prvé?“

  „Ty si to ešte nejedol?“ spýtala som sa neveriacky.

  „Kuchár by nemal ochutnávať skôr ako hosť,“ povedal a pozorne skúmal môj pohľad.

  „Čože? Toto všetko si napiekol ty?“ uznanlivo som sa na neho pozrela.

  „Tak čím chcete začať?“

  „Asi tými mufinkami. Vieš je to úžasná chuť. A tá čokoláda vo vnútri. No to nemá chybu,“ rozplývala som sa.

  „Ako poviete,“ vybral jednu žltú pre mňa a jednu modrú pre seba.

Jemne som si oddelila kúsok a vložila som ho do úst. Mala úžasne krémovú chuť spojenú s vanilkou. Keď som si k nej privoňala, spoznala som citrón. Jedným slovom to bolo fantastické.

   „Ako si to myslel?“ spýtala som sa ho medzi jednotlivými sústami.

  „Čo?“ nechápavo nadvihol obočie.

  „To, že sa nad tým mám zamyslieť. Keby si bol, už by som asi niekde ležala bez známok života, nemyslíš?“

  „Možno dnes nemám chuť,“ povedal s úškrnom.

  „Veľmi smiešne. Radšej mi povedz ako to vyriešime s Kevinom. Ak pristúpi na otcovu ponuku, tak ho budeme mať za pätami neustále.“

  „Budeme dúfať v šťastie. A keď nám nepomôže ani to, tak sa budeme stretávať tu. Bude to naše miesto bez otravného Adamsona,“ povedal jednoducho a ešte viac sa ku mne priblížil.  „Vieš, ešte nikdy som sa necítil tak ako s tebou. S tebou nemusím myslieť na svoju budúcnosť, rodinu a iné problémy s ňou spojené.“

  „Ani ja som ešte nestretla človeka, ktorý by ma neustále rozčuľoval.“

  „Ty veľmi rada vybuchuješ,“ povedal a úsmevom. Vzal si moju ruku do dlane a prstom prechádzal po čiarach. Keď sa ma jemne dotkol,  po chrbte mi vyrazili zimomriavky. Ruku mal neprirodzene studenú. 

  „Vidím tu niečo veľmi zaujímavé,“ povedal so zamysleným pohľadom.

  „Áno a čo také?“ spýtala som sa s úsmevom.

  „Že sme jeden od druhého závislí. Že sme chytili najhoršiu chorobu. Že sme odsúdený na doživotné utrpenie.“ Po krátkej odmlke pokračoval. „ A tiež tu vidím jedného veľmi príťažlivého chalana. Myslím, že sa volá Shane Corving. Čo si o ňom myslíš?“ spýtal sa prevŕtal ma otáznym pohľadom.

  „Ja? Že má trošku veľké ego,“ usmiala som sa.  „Že má nádherne oči. A tiež, že so mnou manipuluje.“ Obrátila som mu dlaň nahor a skúmala jeho čiary života. „Ale aj ty tu máš nejakú mladú dievčinu, nevieš kto to je?“

  „Myslím, že to bude Alica z jednoduchých, ale môže to byť aj Mary z našej skupiny,“ povedal a snažil sa potlačiť  smiech.

  „Nie. To bude Nessa Caringová,“ povedala som mierne protivným tónom.

  „Ty keď sa rozohníš tak mám z teba strach,“ povedal a zároveň sa hral s mojími vlasmi. Odhrnul mi vlasy z pravej strany na chrbát, nahol sa ku mne a zhlboka sa nadýchol. Okamžite som znervóznela a pozrela sa na hodinky. Bolo za dvadsať minút desať.

  „Preboha, ten čas letí už som mala byť doma.“

  „Neboj dopravím ťa k autu za päť minút. No nesmieš sa báť.“

  „To sa budem aj keď pôjdeme slimačím tempom. Ale risknem to.“

   „Fajn. Tak sa mi to páči.“

Chytil si ma tak ako predtým a odrazil sa od zeme. Pre istotu som zavrela oči. Ani som sa nenazdala už sme boli pri mojom aute. Keď som prišla domov bolo minútu pred desiatou a môj otec ešte stále čakal pri dverách kým prídem. Skúmavo sa na mňa pozrel a išiel spať.