Časovrat- 5. kapitola

Tak deťúrence som to zase! Tentoraz však s novou a lepšou náladou a aj ďalšou kapitolou. Dosť som sa s ňou potrápila.
Mimochodom, aký ste mali deň? Ja som sa dnes dosť nabehala. Zistila som, že dnes je posledný deň, kedy môžem odovzdať SOČ-ku( stredoškolskú odbornú činnosť) a tak som tryskom bežala domov, že si to vytlačím 3 krát, ale mali sme len deväť papierov. Pre zaujímavosť, práca má 22 strán a ja som to musela vytlačiť 3 krát. Tak som teda tryskom skočila do papiernictva a nazad domov, kde som to za sedem minút vytlačila a bežala som do školy zaniesť to učiteľke. Povedala, že to mám zle zviazané, ale to našťastie vyriešime až zajtra. Celá spokojná, že som to stihla za necelú hodinu som doma sadla za počítač a otvorila si svoju emailovú schránku a viete čo som tam našla?!?!?!?! Email od mojej triednej profesorky, v ktorom mi písala, že to mám odovzdať na druhý deň, teda zajtra a dokonca mi opísala aj ako to mám mať zviazané. Neporazilo by vás? No, radšej som si povedala, že radšej skôr ako by som mala meškať a nemuseli by mi to vziať. Teraz už len zmáknuť vo štvrtok prezentáciu a hovoriť pomaly, aby mi každý rozumel, čo bude menší problém.
Dobre, dosť o mojich problémoch a vrhni me sa do novej kapitoly!

T

y?“ spýtala som sa napoly vydesene a šokovane.

„Vy sa poznáte?“ spýtala sa ma Emily.

Predo mnou stál vysoký chalan z lesa z mäsa a kostí, pri ktorom stála Emily s nadšeným výrazom, čo mi bránilo vyhovárať sa na moju fantáziu. Oblečený v tmavomodrej bunde a rifliach vyzeral, ako obyčajný chalan, no ten meč, ktorý v tú noc zvieral v ruke určite obyčajný nebol.

„Tak trochu,“ odvetil namiesto mňa a vyčaril priateľský úsmev.

On sa vie aj usmievať? No to mi je novinka.

„Prečo si mi o tom nepovedala?“ Nenávidela som momenty, kedy sa Em nedala umlčať žiadnym pohľadom len presnou ranou do pleca, čo nie je dosť nenápadné.

„Lebo som to nepokladala za to dosť dôležité,“ odvetila som jej a vykročila vpred do školy pričom som tých dvoch nechala za mnou.

Nemala som vonkoncom tušenie, prečo sa tu len- tak zjavil plný optimizmu a priateľského správania. Moja prvá teória bola, že mu šiblo, čo bolo dosť pravdepodobné.

„Počkaj Melinda!“ zakričala za mnou kamarátka. „Ako prezidentka školského výboru by som ťa chcela požiadať, aby si Iana previedla po škole. Vieš, má podobné predmety ako ty a mne by to zbytočne bralo čas,“ poznamenala a milo sa na mňa usmiala.

Ak si myslela, že touto zbraňou u mňa uspeje, hlboko sa mýlila. S tých chlapom už nechcem byť ani minútu.

„Nemôže to spraviť niekto iný. Niekto, kto tiež chodí na jeho predmety?“ spýtala som sa potichu, aby ma nepočul, no podľa jeho provokatívneho úsmevu sa mi to nepodarilo.

„No tak Mel,“ prosila.

Vzdychla som si. Prečo som akurát ja musela byť tak veľmi ovplyvniteľná? Pýtala som sa sama seba.

„Fajn,“ zamrmlala som a pokračovala v ceste bez toho, že by som sa pozrela či ma nasleduje. Jeho postava sa čoskoro objavila po mojom boku a mne nedalo nevysloviť tú otázku, ktorá ma pálila na jazyku.

„Prečo si tu?“

„Pretože sa chcem vzdelávať,“ povedal neistým hlasom.

„Ale no tak. Myslíš si, že som včerajšia?“

„To rozhodne nie.“

„Si schizofrenik?“

„Ehm nie,“ odvetil zmätene.

„Vtedy by sa dala vysvetliť tvoja divná zmena nálad.“

Zamierila som do druhej chodby a do stredných dvier. V triede už bolo niekoľko žiakov, no väčšina z nich ešte neprišla. Pokojne som si sadla na svoje miesto a o neho som sa nestarala. Nečakala som, že pristúpi ku stoličke, uprie na mňa svoje modré oči plné nevinnosti a usmeje sa.

„Mohol by som si prisadnúť k tebe?“

Naprázdno som otvorila ústa. Chcela som povedať rozhodné nie, ale kúsok mojej morálnej stránky to jednoducho nemohlo urobiť po tom, ako sa správal.

Porazenecky som si vzdychla. „Tak dobre.“

Jedným pohybom ju odsunul a sadol si. V tichosti si vybral pomôcky a vyzliekol si mikinu, ktorá odhalila jeho tmavomodré tričko. Musela som uznať, že postavu mal dobrú, v tvári tiež nebol najhorší a s tou priateľskou náladou vo mne budil úplne iné pocity. Aj som zabudla, že sa mi doteraz priečil.

„Môžem sa spýtať, prečo máš rovnaké predmety ako ja alebo to je len náhoda?“

„Náhoda,“ odvetil okamžite.

Sledovala som ho s prižmúrenými očami. Zdalo sa mi, že predo mnou niečo tají, no nemohla som prísť na to, čo.

Tak fajn, povedala som si.

„Pozri,“ začal a stíšil hlas, „chcel by som sa ti ospravedlniť za to správanie v lese. Naozaj som bol možno príliš hrubý.“

Zdvihla som jedno obočie a podozrivo sa na neho pozerala. Nechcelo sa mi veriť, že chalan ako je on by si tak ľahko priznal vinu.

„Možno?“

Neodpovedal len prísne zovrel pery. „Nemusela by si byť taká protivná.“

„To hovorí ten pravý,“ zamrmlala som si popod nos.

V tichosti sme sedeli v lavici s pohľadom upretým pred seba. Bránila som sa vysloveniu jednej jedinej otázky, ktorá mi nedala pokoj od momentu, kedy som ho znova uvidela. Nevedela som však či sa ho to môžem spýtať. Predsa len, stále som mu nedôverovala. Jeho prívetivejšiu stránku som videla v akcii len niekoľko minút a nemohla som si byť istá, že sa lusknutím prsta nezmení späť na toho hundroša. Už-už som ju chcela vysloviť, no v tom momente do triedy vošiel profesor s plnou náručou kníh a výrazom, ktorý hovoril, že dnes sa na hodine rozhodne nudiť nebudeme.

Ako som predpokladala, čakala nás kopa práce, pri ktorej sa ten neznámy netváril príliš nadšene. Asi oľutoval, že sem prišiel a nebola by som proti keby si aj vzal veci a vrátil sa nazad.

Celý deň som musela strnulo znášať jeho prítomnosť a slušne odpovedať na jeho nenápadné otázky.

Keď nastal čas obedu, ja som si konečne vydýchla, pretože som nemusela znášať jeho prítomnosť. Po tej zmene nálady, ktorá u neho prebehla, som v sebe nachádzala čudné pocity. Aj keď sa mi už nezdal taký protivný a hrozný ako vtedy v lese, stále som mala isté pochybnosti.

„Ďakujem ti, že si ho previedla,“ prehovorila po chvíli Emily.

„Nemáš za čo. Aj keď ma to stálo niekoľko mozgových buniek, ktoré mi nič nenahradí.“

„Ale no tak. Videla som predsa ako si sa na neho pozerala. Vlastne som ti urobila len službu.“

„Službu?“ spýtala som sa prekvapene. „Službu?“

„Áno,“ trvala na svojom.

„Po kom to ide moja sestrička?“ zapojil sa do debaty Michael.

„Po nikom!“ odvetila som podráždene, ale akoby sa s Emily dohodli a ďalej do mňa rýpali.

„Od Jeremyho som počul, že si včera na kreslení slintala po jednom chalanovi,“ uškrnul sa.

„Neslintala som!“ ohradila som sa.

„Ale no tak, priznaj sa, že sa ti ten nový spolužiak páči,“ usmiala sa Melody.

„Obaja ste mimo,“ povedala som a vstala. „Po nikom neslintám ani sa mi nikto nepáči. Mohli by ste sa konečne prestať starať o to či mám, alebo nemám frajera? To nie je vaša záležitosť. Hlavne nie tvoja,“ zdôraznila som a vrhla som na brata zlovestný pohľad, ktorý by mi závidel aj sám diabol. „A odkáž Jeremymu, že si to s ním ešte vyriadim.“

Zobrala som svoj podnos s nedojedeným obedom a zaniesla ho k milo vyzerajúcej kuchárke pri pultíku.