19 Feb 2011

Časovrat- 10.kapitola

Ahojte!
Nová kapitola. Áno! A môžem vám prezradiť, že táto je o čosi akčnejšia ako tie predtým. Som s ňou spokojná. Dokonca aj mňa samú prekvapuje, ako sa príbeh vyvíja, pretože pri Časovrate nemám jasné predstavy o deji. 
Kto si myslíte, že je ten zlý? Nevrlý Ian, ktorého zmenila akási tajomná udalosť z minulosti alebo záhadný Jared, ktorý Melinde vyrozprával celý príbeh a správal sa k nej nanajvýš milo? Pravdupovediac ani ja sama neviem, ale zaujímali by ma vaše názory :D 
Tak teda, užite si ďalšiu časť a dúfam, že sa budete tešiť aj na tú ďalšiu :D




Nervózne som si podupkávala nohou po rozbitom chodníku opretá o telefónnu búdku. Nachádzala som sa v neznámom meste pred neznámym podnikom s Jaredom, ktorého priznajme si, tiež bohvieako nepoznám.
Nevedela som, čo ma prinútilo k tomu, aby som mu verila, no cítila som, že niečo na jeho príbehu je pravda. Videla som to v jeho očiach.
Keď som prišla domov, našťastie bol prázdny. Do batoha som si zbalila len tie najpotrebnejšie veci, ktoré som potom nasúkala do kufra Jaredovho auta. Chcela som mame a bratovi nechať nejaký odkaz, ktorým by som ich aspoň trochu presvedčila, že som v poriadku, že sa o mňa nemusia báť, no Jared sa tak ponáhľal až som na to úplne zabudla.
Cestu, ktorou sme sa dostali do tohto neznámeho mesta si vôbec nepamätám, pretože len čo sme vyrazili zo všetkých tých informácii som zaspala. Zobudila som sa tu. Nebola som si istá či sa mi prvý pohľad na toto mesto páči alebo nie. Rozhodne bolo rušnejšie ako Bakresfield. Slnko sa nachádzalo vysoko na oblohe a vo vzduchu sa vznášala akási sladkastá vôňa, možno z pekárne na druhej strane cesty. Ľudia sa okolo mňa mihali a ja som mohla len hádať za čím sa tak náhlia. Možno do roboty, pomyslela som si.
Autá sa hnali po ceste priveľkou rýchlosťou, no tu to očividne bolo normálne. Do uší sa mi dostal nárek malého dieťaťa, ktoré očividne nechcelo ísť s mamou, zvonček, ktorý cingal pri každom otvorení a zatvorení dverí.
Kde doparoma je? Pýtala som sa sama seba. Pozrela som sa na podnik za mojím chrbtom a skúmala ho pohľadom. Nevyzeral, že by to bol podnik, do ktorého chodia ľudia vo všetkej počestnosti.
Vzdychla som si. V tom sa dvere konečne otvorili a v nich sa objavila vysoká postava Jareda v družnom objatí s neznámou slečnou v elegantných šatách. Nadvihla som jedno obočie a prekvapene na neho zízala. S rukami zloženými na prsiach som sa oprela o telefónnu búdku a čakala kým prídu až ku mne.
„Kde si bol tak dlho?“ spýtala som sa okamžite.
„Mal som menšie rokovanie,“ odvetil a mierne sa odtiahol od slečny. Skúmavo som prešla pohľadom po jej postave.
„Toto je Tatiana,“ povedal. „Tatiana, toto je Melinda.“
„Veľmi ma teší,“ odvetila sladkým hláskom a vystrela ku mne ruku.
„Aj mňa,“ odpovedala som sucho, no ruku som jej nepodala. Nebudila vo mne práve najlepší dojem.
„Mohla by si byť trochu milšia,“ zašepkal mi Jared do ucha. „Tatiana nám nájde niečo, kde by sme mohli stráviť niekoľko dní, kým sa nerozhodneme čo ďalej.“
„Nenájdu nás jazdci?“ spýtala som sa opatrne. Pri tom slove sa dievčaťu roztiahli červené pery do úsmevu a zvonivo sa zasmiala.
„Jazdci? Och ty naivná,“ povedala, keď ju to prešlo.
„Pri nej sme v najväčšom bezpečí,“ odvetil Jared. Podišiel k autu a otvoril jej dvere pri sedadle spolujazdca. Mykla som plecami. Čo na tom, že ja jej neverím, Jared by predsa odhadol ak by mala za lubom niečo nekalé. Sadla som si dozadu a v tichosti sledovala cestu, ktorú nám ukázala. Smerovali sme mierne od centra mesta, na okraj, kde boli vybudované malé hotely.
Dve izby, že?“ spýtala sa, keď sme vychádzali z auta a žiarivo sa na mňa usmiala.
„Samozrejme,“ odvetila som okamžite.
Ešte to by mi chýbalo, aby si nejaká vymaľovaná ženská myslela o mne a o Jaredovi bohvieaké nepravdivé veci. Z kufra som vybalila všetky veci, s ktorými mi Jared ochotne pomohol a doniesol priamo do mojej izby, od ktorej mi vtisla Tatiana do ruky kľúč.
„Vybalím sa,“ povedala som a zavrela za ňou dvere. Cez ne som však postrehla, že s ňou Jared stojí na chodbe.
„Kto je to?“ spýtala sa.
„Nevidela si, čo má na krku? Je to naša spása.“
So záujmom, ktorý sa nedal ovládať som sa po špičkách presunula bližšie k dverám a nastražila uši.
„Samozrejme, že som to videla. To sa nedá len- tak prehliadnuť. Ale naozaj si myslíš, že by sa to s jej pomocou mohlo vrátiť do tých správnych koľají?“ spýtala sa Tatiana pochybovačne.
„Budem sa o to snažiť. Dúfam len, že nebudeme mať nejaké problémy s Ianom a jeho bandou,“ zahromžil.
„Tým si nie som taká istá. Vieš, že od teba bolo dosť riskantné prísť práve do tohto mesta.“
„Ale áno, ja viem. Potreboval som však s tebou prebrať pár vecí. Večer dolu v bare jasné?“ spýtal sa Jared a na pár sekúnd medzi nimi nastalo ticho, akoby Tatiana rozmýšľala nad odpoveďou.  
„V poriadku, ale len preto, že si to ty,“ odvetila a potom nasledovalo len tiché buchnutie dverí.
Ak niečo vedel o Ianovi, mala by som to vedieť aj ja, pomyslela som si. Zmätene som si sadla na posteľ a prstami si pretrela spánky. Nemohla som uveriť tomu, čo sa okolo mňa dialo. Dlaňou som jemne pohladila prívesok, ktorý neprirodzene chladil.
Nemala by som sa tým trápiť, povedala som si v mysli, zohla sa pre tašku a hodila ju na posteľ vedľa mňa. Nechcela som sa vybaľovať, bola som si istá, že tu nestrávime veľa času. Poobzerala som sa po izbe. Bola skromne zariadená, na stenách tapety s kvetinovým vzorom, oproti postele boli malé dvere vedúce pravdepodobne do kúpeľne. Veľké okno bolo z polovice zastreté krémovým závesom. Vstala som, podišla k nemu a odhrnula ho. Cez sklo som sa zahľadela na mesto podo mnou. Nebolo veľké, no videla som veľký rozdiel medzi životom tu a Bakersfieldom. V centre boli postavené nové bytovky no na okraji, blízko tmavozeleného lesa boli malé domčeky s rozľahlými záhradami.
Vzdychla som si. Odvrátila som pohľad od panorámy a presunula sa k dverám. Musela som zistiť od Jareda všetko čo vie o Ianovi. Vstúpila som na chodbu a zaklopala na dvere oproti.
„Pokojne poď dnu Mel!“ počula som spoza tmavého dreva.
Netušila som, ako mohol vedieť, že som to bola práve ja, no potom som si uvedomila, že už ma asi nič neprekvapí.
Keď som vošla do izby, stál pri okne a tak ako ja pred malou chvíľou sa kochal pohľadom na mestečko. 
„Máš nejaké otázky?“ spýtal sa ma, akoby vedel, prečo som vlastne v jeho izbe.
„Vlastne áno, pár by ich bolo,“ odvetila som. „Čo je Ian zač? Jazdec?“
Jared sa ku mne okamžite otočil a v očiach sa mu zjavil akýsi divný lesk.
„Dalo by sa to tak povedať. Nemáme o ňom dosť informácií, ale ihneď ako som ho videl v ten deň pred školou, bolo mi jasné, že nie je jeden z nás. Mel, neviem ti presne povedať, čo od neho môžeš čakať, no rozhodne by som ti neodporúčal sa s ním viac stretnúť,“ povedal a pristúpil bližšie ku mne. „Ak sa s ním nevyskytnú nejaké problémy, vyrazíme zajtra skoro ráno.“
„Mohol by nás nájsť?“ spýtala som sa. 
„Pri Tatiane? Pochybujem, ale všetko je možné.“ Vzdychol si a na chvíľu sa odmlčal. „Chcel by som ti ukázať jedno miesto,“ povedal, chytil ma za ruku a už ma viedol von z budovy. Mierili sme rovno do toho zeleného lesa, ktorý som pred niekoľkými minútami obdivovala.
„Toto mesto sa volá Holyhead. Je len o niečo väčšie ako Bakersfield. Mám naň veľmi pekné spomienky,“ povedal a zahľadel sa kamsi do diaľky. „Vidíš ten starý dom s červenou strechou?“ spýtal sa a prstom ukázal na domček niekoľko metrov od nás.
Prikývla som.
„Tam som vyrastal,“ odvetil.
Prekvapene som sa na neho zahľadela. „Toto je tvoje rodné mesto?“
„Možno bolo odo mňa pochabé vziať ťa sem. Kedykoľvek sem môže prísť Ian aj s jeho partiou a boli by sme v peknej kaši, no nemohol som si odpustiť ten prudký nával nostalgie, ktorý som dostal, keď som videl časovrat, a ktorá sa dostavila po tom, čo som ti povedal svoj príbeh.“
„Ak sa smiem spýtať, čo sa stalo s tvojím bratom a sestrou?“
Smutne sa na mňa zahľadel a potom zrak odvrátil smerom k lesu. „Zomreli.“  
Uprela som zrak na malý útulný domček. Pravdepodobne cez okno v kuchyni som videla ženu v stredných rokoch, ako sa zvŕta okolo šporáku. V tom pred domom zastalo moderné auto, z ktorého vystúpilo neznáme dievča, za ňou Adam a na koniec Ian.
„Do riti!“ zaklial Jared, keď videl kto sa to k nám blíži. „Musíme zmiznúť!“
Chvíľu som tam vykoľajená stála, no potom ma chytil za ruku a bežala som za ním. Usilovne som sa vyhýbala hrubým kmeňom stromov, dotieravým vetvičkám pichajúcich ma do hlavy a koreňom podrážajúcich moje nohy.
„Mali by sme sa rozdeliť,“ povedal Jared zadýchane, keď sme sa zastali uprostred malej čistinky, aby sme  nabrali trochu sily a zistili, kde sú.
„Prečo?“ spýtala som sa zmätene a plná paniky. Rozhodne som nechcela behať sama po neznámom tmavom lese s jazdcami za pätami.
„Neboj sa! Len sa ich potrebujem striasť. Ja si ťa nájdem,“ usmial sa a stisol mi ruku.
„V poriadku,“ prikývla som a vydala sa na opačnú stranu lesa ako on. Bežala som ako najrýchlejšie som vedela, menila som smery, hocičo čo by ich mohlo zmiasť. S mojím rýchlym tempom mi však aj rýchlo odišla sila. Chrbtom som sa oprela o najbližší strom a zhlboka dýchala. Mala som pocit, akoby mi šlo roztrhnúť pľúca a odpadnúť nohy. V tom ma niečo porazilo na zem. Lícom som bola pricapená na vlhkom ihličí. Okamžite som sa otočila, aby som vynadala tomu, kto ma zhodil a kvôli komu som si teraz necítila ruku, no keď som sa pozrela do páru pruhovaných očí, zježili sa mi všetky chĺpky na tele.
„Prepáč, nechcela som ťa zhodiť,“ povedala osoba ospravedlňujúco, no ja som nemohla vydať ani hlásku. S ťažkosťami som sa vyštverala na nohy a pomaly od nej cúvala preč. Jej zjav mi naháňal hrôzu. Pruhy sa netiahli len po jej dúhovkách, ale po celom tele.
„Och doparoma,“ povedala, keď si uvedomila na čo tak zazerám. V tom som sa obrátila a ozlomkrky som sa vydala vpred. Ledva som sa dokázala vyhýbať veľkým koreňom a konárom, ktoré ma škrabali na koži. Pravú ruku som od nárazu na zem necítila, čo bolo asi ešte horšie ako keby ma bolela. Zastavila som sa, pretože ma nehorázne pichalo v rebrách. Nebola som zvyknutá na taký beh. Rozhliadla som sa či niekde neuvidím Jareda, no všade boli len stromy. Okolo mňa sa ozývalo slabé praskanie vetvičiek. Otočila som sa a cúvala som, keď v tom som do niečoho narazila.
„Mel, rád ťa opäť vidím,“ ozval sa mi za chrbtom Adamov radostný hlas. „Našiel som ju!“ zvolal kamsi do diaľky a chytil ma za zdravú ruku.
Vystrašene som hľadela na tri postavy, ktoré ma obkolesili.
„Konečne!“ spustil Ian svojím protivným tónom. „Ako ti napadlo dať sa dokopy s Jaredom?“ zvolal na mňa prísne.
„Prestaň,“ upozornilo ho dievča stojace po mojej pravej ruke. Keď som na ňu uprela zrak, už vyzerala ako normálny človek, čo ma trochu upokojilo, no pri pomyslení, že ma chytili traja jazdci sa mi srdce opäť rozbúšilo.
„Nechajte ma na pokoji,“ odvetila som pevným hlasom a vytrhla si ruku z Adamovho jemného stisku.
„Chceme ti pomôcť,“ povedalo neznáme dievča.
„Už len to vám verím,“ odfrkla som a obdarovala som každého z nich jedovatým pohľadom.
„Doparoma aj s tebou!“ zavrčal Ian. Takého nahnevaného som ho ešte nevidela a dosť ma to vyľakalo. Kde je do čerta Jared?
Adam aj s dievčaťom sa odo mňa vzdialili a pevne sa pritisli k Ianovi.
„Len pokoj,“ povedal Adam.
Menšími krokmi som ustupovala, no keď som uvidela prudký svah podo mnou, hneď som si to rozmyslela. A v tom som videla niečo zvláštne. Dolu kde sa končil svah niekoľkými malými kríkmi som videla Jareda ako mi naznačuje, aby som skočila.
Blázon, pomyslela som si, keď som si premietla jeho plán. Chce aby som sa zabila?
„Melinda, poď s nami,“ prehovorilo dievča.
„A prečo? Aby ste našli Emerald a zabili všetkých bojovníkov?“ vykríkla som. „Tak to teda nie!“
Nevedela som, čo robím, no skočila som rovno k Jaredovi. Zavrela som oči a sústredila sa len na pohyb vetra okolo mojich uší a pripravovala sa na tvrdý dopad, ktorý však neprišiel. Jared ma dokonale chytil do rúk bez jediného zakolísania alebo podlomenia nôh.
„Ako si to dokázal?“ spýtala som sa plná ohromenia.
„Som predsa vycvičený bojovník,“ povedal, šibalsky sa usmial a postavil ma na zem. „Teraz by sme však už naozaj mali ísť.“
Vyrazil vpred mne neznámou lesnou cestičkou už nie takým hrozným tempom ako predtým. Galantne odhŕňal všetky vetvy, aby som mohla prejsť. Zašli sme do trocha hustejšej časti, kde som ledva videla niekoľko krokov dopredu. Cez stromy prechádzalo len málo svetla, ktoré nám pomáhalo nájsť správny smer. Keď sme sa však zastavili, pretože si Jared nebol istý smerom, pocítila som na nose mäkkú látku nasiaknutú akousi vôňou. Mocná ruka ma jemne oblapila okolo pásu, pretože výpar ktorý mi udrel do nosa mi opantal mozog. Zrak sa mi zahmlil až som sa ponorila do čierno čiernej tmy.

1 comment :

  1. hmm, ťažká otázka, že kto by mal byť ten dobrý... ja sa prikláňam k teórií, že Ian a Jared je len zblúdilá ovca, ktorá to nemyslí až tak zle... pravý zloduch sa ešte len objaví :D:D:D
    inak pekná kapitola...ja by som ale asi chcela počuť oba názory, byť Mel... ;)

    ReplyDelete