Časovrat- 9. kapitola

Zdravím!

Tak som tu zase! Samozrejme aj s novou kapitolou Časovratu. Pomaly sa nám to rozbieha tak dúfam, že sa vám to bude páčiť. V poslednom čase si na mňa múza naozaj sadla, čomu som rada, pretože už dlhý čas som nemohla dať ani ťuka. Verím, že každý, kto píše už tento stav zažil a ak nie, rozhodne by som mu to nepriala. Nikdy som si nepomyslela, že môže byť také únavné sedieť len pred prázdnou stránkou wordu. Každopádne sa prestanem vykecávať a idem na ďalšiu kapitolu :D 

Netrpezlivo som prešľapoval pred jej domom. Nemal som poňatia, kde by mohla byť, no vnútri nebola určite, pretože v jej izbe sa nesvietilo. Ronen mi povolil, aj keď veľmi neochotne a po dlhej dobe prehovárania, povedať jej kúsok z nášho tajomstva. Teraz, keď sa našiel časovrat, všetko sa obrátilo na lepšie. Žilami sa mi prevaľovala nádej, že nájdeme to, po čom Adam s Nerrisou tak odhodlane pátrajú už niekoľko mesiacov.

Zastal som a pozrel sa na hodinky.

Z kreslenia by už mala byť doma, pomyslel som si a znova sa dal do prešľapovania. Možno si to rozmyslela a nič nechce vedieť. Žeby ju to vystrašilo? Dnes v čajovni sa mi nezdala vo svojej koži. Ani sa jej nečudujem. Nie každý by bol nadšený, keby sa dozvedel, že jeho prívesok je magický.

Opäť som pohľadom šibol na hodinky, keď v tom ma vyrušil akýsi zvuk z domu. V dolnej miestnosti, o ktorej som vedel, že je kuchyňa sa svietilo a pobehovala tam vysoká silueta. Sústredil som sa na slová, ktoré žena hovorila.

„Daniel, hovorím ti, že ešte neprišla domov.... Nie žiaden hovor ani odkaz od nej.... Tebe nehovorila nič?“

Zmeravel som pred drevenou bránkou ich domu. Nesmelo mi uniknúť ani jedno slovo.

„Naposledy odišla na výtvarnú. Nevidel ju tam Jeremy?.... Bola tam? Kde sa teda doparoma fláka?“

„Ako?“ ozval sa mi za chrbtom dôverne známy hlas Adama.

„Nie je tu. Ani jej matka s bratom nevedia, kde je,“ odvetil som tvrdo.

„Kde ju naposledy videli?“

„Na výtvarnej.“ Zúrivo som sa začal prechádzať, aby ma aspoň trochu opustil hnev.

„Pokoj Ian.“

„Aký pokoj? Adam mal som to v rukách. Držal som časovrat v tejto ruke,“ povedal som a otrčil som mu pravú ruku. „Vedel som, že na tú babu nie je spoľahnutie.“

A v tom mi mozog začal konečne pracovať.

„Ona odišla!“

„Prosím ťa, kam by šla,“ odfrkol si Adam.

„Nie, nie. Ona odišla s Jaredom.“

„Ale prečo by to robila? Vystríhal si ju predsa pred ním, že?“

„A nie raz,“ pritakal som.

„Ale ak by odišla s Jaredom, to by znamenalo... “

„Že sú na ceste nájsť Emerald.“

„Asi by sme mali ísť za Nerrisou a vydať sa ich hľadať.“

Zúril som. Opäť. Niekedy som sa čudoval, prečo som už nevybuchol, keď ma to dievča neustále rozčuľovalo. Vôbec nerozmýšľa a rúti sa vpred smrti. Vzdychol som si. Nebyť Jareda, mohla všetko vedieť a možno by sme už boli na ceste hľadať Emerald, ale teraz.

„Dobre, ale Ronen rozhodne nebude nadšený,“ poznamenal som a zmizli sme do tmy. Celou cestou sme boli ticho. Ja som v sebe dusil hnev a Adam, keďže videl v akej som nálade to radšej nechal tak. Hoci bola tma a normálny človek by nevidel ani na krok, obaja sme sa úspešne vyhýbali všetkým stromom a akýmkoľvek iným nástrahám.

„Čo si myslíš, že jej povedal?“ spýtal sa odrazu Adam.

„On jej ani nič vravieť nemusel. Dobre som videl, že ona na tom jeho pohľade doslova visí.“

„Melinda by predsa nebola taká hlúpa.“

„Naozaj si to myslíš? Strávil som niekoľko mesiacov jej strážením, pokojne ti to môžem dosvedčiť.“

„Och Ian, mohol by si sa snažiť byť častejšie milý. Naozaj už mi lezieš na nervy,“ vyhŕklo z Adama a zrýchlil. Nechcel som sa zbytočne hnať a samému mi niekedy bolo lepšie než by som mal počúvať tie jeho nezmyselné a múdre reči o tom, ako by som mal zahodiť minulosť za hlavu.

Ponorený do svojich myšlienok som si ani nevšimol, kedy som dorazil do nášho tábora. Pri kovovej bráne ma čakala Nerrisa.

„Ian, je to pravda?“ spýtala sa s doširoka otvorenými očami.

„Žiaľbohu áno.“

„A nemôže byť len niekde s kamarátmi?“

„To by o nej mama hádam vedela nemyslíš si?“ spýtal som sa a prešiel okolo nej do dvora. Vonkoncom sa mi nechcelo ísť za Ronenom, no ak mu to mal niekto povedať, pravdepodobne by som to mal byť ja.

„Idem zbaliť všetky potrebné veci?“ spýtala sa ma.

„Zbrane, jedlo, veď ty vieš,“ povedal som a kŕčovite som sa usmial. Posledná vec, ktorú som si želal, bolo naháňať nejakého ľahkovážneho kreténa a jednu nedospelú babu so samovražednými sklonmi. Ale na druhej strane, išlo o Emerald.

Pevným krokom som vstúpil do jeho kancelárie bez najmenšieho klopania. Bolo to treba vyriešiť hneď a zaraz.

„Ronen?“ pozdravil som ho.

„Ian, rád ťa vidím. Ako si postúpil vo svojej úlohe?“

„Zistil som, že Melinda vlastní jednu pozoruhodnú vecičku. Volá sa časovrat myslím,“ prehovoril som zastretým hlasom.

„Časovrat?“ zašepkal starec sediaci za mohutným dubovým stolom.

„Presne. Také malé presýpacie hodinky v kruhu. Prívesok na krk.“

„Nasadila si ho?“ spýtal sa nervózne.

„Prečo sa pýtate?“

„Tak nasadila si ho?“ skríkol.

„Áno, nasadila. A mám ešte jednu novinku, ktorá vás asi vôbec nepoteší. Utiekla s Jaredom.“

„S Jaredom?!“ skríkol až mi nabehla husia koža. Nikdy som nevidel Ronena takto zúriť. Vyskočil zo stoličky a začal sa prechádzať po izbe. „V poriadku. My ju nájdeme. Konkrétne ty s Adamom ju nájdeš. Ak si naozaj nasadila prívesok na krk ako si vravel, nemalo by byť ťažké vystopovať ju. Ak sa sústredíš na silu toho náhrdelníka, mal by si ju cítiť a vedieť kde je. Uvidíš, nie je to až také komplikované ako sa zdá.“

„Pane, chcel by som vziať aj Nerrisu.“

„Nerrisu? Hlúposť.“

„Je výbornou bojovníčkou. Nie je súca len na prácu v kancelárii.“

„Iba vám bude zavadzať.“

„Trvám na tom, aby sme ju vzali,“ vyhlásil som ostrým tónom. „Neviem si predstaviť, že by tu pokojne sedela kým ja by som sa naháňal za Jaredom.“

Vzdychol si. Zdalo sa, že nad tým urputne rozmýšľa. Stál som oproti jeho chrbtu a len v duchu hádal na čo môže myslieť.

„V poriadku,“ povedal zrazu. „Môžete zobrať aj ju.“

„Ďakujem pane.“

„Vydajte sa okamžite na cestu a priveďte ju sem.“

„Ako poviete,“ sykol som a odišiel.

S Nerrisou a Adamom som sa stretol neďaleko za Bakersfieldom. Adam ako ukážkový stopár dokonca zaobstaral aj auto, ktoré bolo napratané všetkými vecami, ktoré sme niesli. Sestra sedela na zadnom sedadle a Adam na mieste šoféra.

„Okamžite choď vedľa,“ uzemnil som ho, keď som videl ako sa vyškiera v novom striebornom opeli.

„Ale no tak!“ skríkol, keď som ho vražedným pohľadom vyhnal. Okamžite som sa usadil, stočil kľúčom v zapaľovaní a vyštartoval som po hladkej asfaltke smerom preč z mesta. Za kopcami sa pomaly ukazovalo niekoľko slnečných lúčov derúcich sa na zemský povrch. Zhlboka som sa nadýchol a sústredil sa na časovrat a na silu, ktorú som cítil pri jeho dotyku.

„O čo sa snažíš?“ spýtal sa ma Adam so záujmom.

„Vystopovať ho.“

„GPS v hlave?“ zasmial sa, no keď som ho prepálil pohľadom, okamžite s tým prestal. Cítil  som ho. Nebol ďaleko, no rozhodne som nevedel, ktorým smerom išli.

„Kam si myslíš, že by mohol ísť?“ spýtala sa ma zvedavo sestra.

„Mal by som jeden nápad, no pochybujem, že by bol taký hlúpy,“ odvetil som jej.

„Tiež som na to myslela, mohli by sme to skúsiť no nie?“

Chvíľu som rozmýšľal nad nápadom, ktorý nám skrsol v hlave. Miesto plné spomienok, ktoré lákalo mňa a Nerrisu, no zároveň aj Jareda.

„Trochu sa vo vašich rečiach strácam,“ poznamenal Adam, no keď videl, že ho obaja ignorujeme, vyložil si nohy na palubnú dosku a zahľadel sa von oknom na krajinu.

„Naozaj sa tam chceš ísť pozrieť?“ spýtal som sa trpkým tónom.

„Neboli sme tam už deväť rokov. Nemyslíš, že by bolo príjemné opäť ich vidieť?“ Letmo som sa na ňu pozrel. Na tvári mala zasnený výraz a úsmev, ktorý naznačoval, že po ničom viac netúži ako navštíviť to mesto.

„V poriadku, ale nemyslíš, že keď sa tam len- tak zjavíme bude to trošku divné?“

„Niečo si už vymyslíme,“ mávla rukou a nadšene sa usmievala, pretože videla, že nie som ďaleko od súhlasu.

„Tak dobre teda. Zmena smeru!“ oznámil som a prudko zvrtol volantom doprava až sa Adam skoro ocitol na podlahe auta. Dupol som na plyn a vyrazil po prázdnej asfaltke smerom k najbližšiemu mestu.

„Chceš ma zabiť?“ spýtal sa Adam.

„Máš mať pás,“ odvetil som mu a zahľadel sa na cestu pred seba. Po niekoľkých metroch sa na ceste ukázali prvé autá, príroda sa menila z nepoškvrnenej na rušné mesto. V diaľke bolo vidno vysoké paneláky, obchodné centrá a firmy. Slnko už bolo vysoko na oblohe, okná sme mali stiahnuté, aby sa v aute vymenil vzduch. Jar už bola v plnom prúde.

„Ian?“

„Hm?“

„Myslíš, že ešte bývajú v tom istom dome? Myslíš, že ešte vôbec žijú?“

„Dúfam, že hej. Dúfam, že tam bude aj Jared.“

„Je to predsa jediné miesto, ku ktorému má ešte nejaký citový vzťah. Všetko ničí, no na to mesto a dom by nesiahol.“

„Máš o ňom príliš dobrú mienku Nerrisa.“

„Ian, vieš predsa, že nebol vždy takýto.“

„To je pravda, ale aj Ian zvykol byť vtipálek,“ pridal sa do našej debaty Adam, o ktorom sme si mysleli, že spí.

„Buď ticho!“ zahriakol som ho. „Radšej mysli na to, ako od neho dostaneme Melindu. Bohvie čo jej narozprával.“

„To bude trochu problematické, no už mám jeden plán.“

„Aký?“ spýtal som sa so sestrou pochybovačne.

„Nerrisa, podaj mi prosím ťa chloroform,“ prehovoril a zaškeril sa na nás.

„Robíš si srandu?“ vyvalil som na neho oči.

„Prečo nie? Neohrozí to predsa jej zdravie. Len na chvíľu zaspí. Po tom, čo si vravel, ako od prvého okamihu lipne na Jaredovi bude trochu ťažké dostať ju od neho. Navyše ani nevieme, čo jej nasľuboval a nahovoril. No najprv by sme sa k nim mali rýchlo dostať. A to skôr ako stihnú použiť časovrat. Nechceli by sme aby Jared zmenil minulosť no nie?“

„Myslím, že Adam má pravdu. Ako inak by si ju chcel od neho dostať? Mečom? Nie. A najlepšie bude, ak nebude vedieť cestu do nášho tábora.“

Vzdychol som si. „Niekedy mám taký dojem, že vám obom preskočilo, ale budíš.“  Prudko som trhol volantom doľava a popod veľkú tabuľu som vošiel do nášho mesta.