Napísať knihu je ľahké!

Áno. To môže povedať človek, ktorý sa v živote knihu nesnažil napísať, dokonca ich ani nečíta. Písanie rozhodne nie je ľahké a myslím, že veľa ľudí, ktorí to už skúšali, vedia, koľko úsilia  a námahy za tým stojí. Ja sama to mám overené na vlastnej koži. Nehovoriac o vydaní už zmienenej knihy. Predovšetkým tu na Slovensku to majú mladí, začínajúci a talentovaní autori ťažké. Samozrejme, hovorím o tých, ktorí nad svojou knihou presedeli nejednu noc a pretrpeli si nejeden záchvat nad konaním tej a tej postavy. V poslednej dobe si to autori predstavujú ako Hurvínek válku: dostanem nápad, zlátam pár viet, pošlem vydavateľstvu a BUM! Som slávna ako Rowlingová.

Poďme však spoločne nazrieť do ich hláv a zistiť, prečo sa im zdá, že vytvorenie skutočne dobrého príbehu je také jednoduché a dokáže to každý, kto vie písať. 

• Nápad dostane každý, kto je čo i len trochu kreatívny.

To je v celku pravda. Nápad môže dostať každý, ale aby to bol nápad hodný kvalitnej knihy, autor sa ho musí chopiť a poriadne si ho poprezerať. Mal by vedieť každý jeden detail, každý záhyb, každú nedokonalosť, ktorú treba ešte pozmeniť. Nestačí len nápad vymyslieť, treba si ho premyslieť, neustále nad ním uvažovať, aby ste s ním boli v kontakte každý deň a neodcudzili ste sa, pretože ak sa autor odcudzí od nápadu, tak si myslím, že môže rovno skončiť. 

Takže nie, nestačí len nápad, musí byť naozaj prepracovaný a originálny, pretože bez originality sa kniha neuchytí.

• Písanie nemôže byť náročné, dokáže to predsa každý.

Omyl! Každý dokáže písať, ale nie každý dokáže napísať príbeh. To sú dve odlišné veci. Na napísanie príbehu potrebuje človek talent, potrebuje vedieť, ako vytvoriť tú správnu atmosféru, musí vedieť, kedy pridať a kedy odobrať. Veľa ľudí nepovažuje schopnosť písania, toho písania, ktoré vytvára iné svety, ako talent, ale ja si myslím opak. Nie každý človek dokáže vytvoriť naozaj reálne vyzerajúci príbeh, ktorý vás strhne a pustí až na konci knihy. Je pravda, že sa to človek môže časom naučiť ak neustále píše a píše a píše, no ja si aj tak myslím, že tam je ešte potreba niečoho, čo nedostane do vienka každý. 

Takže nie, písať nedokáže každý. A áno, písanie je naozaj náročné. 

• Prvá vec, ktorú napíšem, je tá najlepšia.

Nie nevyhnutne. Mladí autori, ktorým ide zväčša len o popularitu a nadšené výkriky slávy, si myslia, že napíšu prvé vety, ktoré ich napadnú, raz si to po sebe prečítajú, či tam nemajú gramatické chyby, pretože to musí mať aj úroveň, a v tom momente to zavesia na internet a čakajú a čakajú kým sa im ukážu komentáre, kde ich každý vychváli. 

V tomto prípade, prvá vec, ktorá autora napadne, je naozaj tá najlepšia, pretože sa s tým nemusí veľa trápiť. Ale ak niekomu na príbehu naozaj záleží, sadne si a kapitolu si opäť prečíta, aj 2x, 3x, niekedy je aj to dosť málo! Snaží sa vychytať všetky muchy, snaží sa to zlepšiť, hľadá alternatívy a tvaruje príbeh a jeho postavy a hlavne, nesmie sa báť škrtať. 

Áno, prečo by niekto škrtal to, čo už napísal? No pravdou je, že nie každá veta, ktorá nás ako prvá napadne, musí byť najlepšia. Ak autor nad tým porozmýšľa, môže zistiť, že našiel lepšie slovo na vyjadrenie situácie, opísanie prírody... Nebojte sa teda škrtať!

• Nič mi nenapadá, načerpám inšpiráciu u iných autorov.

Mnoho mladých autorov stavia na FF či už je to Harry Potter alebo Twilight, momentálne však vedú The vampire diaries. Ja osobne nie som zástancom fanfiction, aj keď niekto môže napísať naozaj kvalitné FF, no mne sa zdá, že príbeh by mal byť o vlastnom nápade. Samozrejme, nedá sa zabrániť jemnému vykrádaniu nejakých tých prvkov, ale v dnešnej dobe je už toľko kníh, že vymyslieť úplne originálny príbeh je raritou. 

Minule som však rozmýšľala, prečo sa množstvo mladých a začínajúcich autorov hrnie do FF, okrem toho, že zbožňujú film/seriál. Dospela som k tomu, že to môže byť pre nich taký odrazový mostík, pretože si ešte nie sú istí, či sú schopní sa vrhnúť do vlastného návrhu. Preto by som im rada odkázala, nech sa neboja a vrhnú sa do snenia. 

• Kniha je hotová, treba ju poslať do vydavateľstva.

Máme hotovú knihu, z klávesnice sa ešte parí, pretože ju autor akurát dopísal. Človek, ktorý vie, ako to v tom biznise chodí, by pekne uložil súbor, na pár dní ho nechal na ploche vychladnúť a potom sa k nemu vrátil a začal ho čítať od začiatku, podčiarkoval by si chyby, zvýrazňoval veci, ktoré sa mu nezdajú, jednoducho by opravoval. A opravoval. A ešte raz opravoval. 

Avšak ja sa dnes tvárim, že som nový autor, ktorý túži vydať knihu bez toho, aby sa na nej nadrel, veď písanie je predsa jednoduché. Preto, len čo uložím súbor, idem na internet a zháňam informácie o vydavateľstvách, ktoré sa určite potrhajú o moju prvotinu. 

Ha! Ha! Ha!

Niektorým sa to môže zdať kruté, ale to je ta najnaivnejšia predstava, akú začínajúci autor môže mať. Nechcem nikomu kaziť ilúzie, ale nikto (ak niekto áno, dajte mi vedieť) vám nevydá prvotinu, ktorú ste po sebe ani len neprečítali. Naozaj nie. 

Autor by mal písať predovšetkým len a len pre seba. Nie pre iných, nie pre vydavateľstvo, pre seba. Pri písaní ide, aspoň u mňa, o relax (aj keď sa pri tom niekedy dosť rozčúlim), vyčistenie si mysle, ponorenie sa do iného sveta, únik z reality... Myslím, že človek, ktorý je nadšeným "knihomoľom" to pochopí.

Takže pre poriadok, písať by ste nemali preto, lebo sa chcete blysnúť pred ostatnými, pretože chcete obdiv a slávu. Písať by ste mali preto, lebo vás to napĺňa a robí šťastnými a preto, lebo si bez toho neviete predstaviť svoj život.

Článok je trošku dlhší, ale akosi som sa potrebovala vypísať z momentálnych pocitov a zamerať sa na niečo iné, ako na učenie alebo moje stagnovanie pri písaní. 

Dúfam, že sa vám páčil a rada by som vedela vaše rady, ktorým by sa začínajúci autori mali vyhýbať.

Sima :)