Fantázia sa už nenosí... Naozaj?

Presne tak! Niekedy mi pripadá, že ľudia pojem fantázia už ani nepoznajú.
Prednedávnom sa mi stala menšia príhoda, ktorá ma totálne vyviedla z miery. Bola som s kamarátkami vonku, pričom jedna prišla aj s priateľom. Fajn chalan, vtipný, milý, aj v hlave čo-to mal. Kameň úrazu nastal v momente, kedy sa ma spýtal, čo robím vo voľnom čase a ja som už automaticky povedala: "Čítam knihy a píšem príbehy." Tak sa ma začal vypytovať, aké žánre čítam a keď som mu povedala, že fantasy, tak odvetil: "Mne príde fantasy taká pre deti. Ja radšej čítam niečo, čo mi dá užitočné informácie ako napríklad nejaké učebnice alebo knihy so zaujímavosťami."

Fantasy a pre deti? Prosím? Akože, ak nie som dieťa, tak nemám právo na fantáziu? 

Vysvetlila som mu teda, že ja to beriem ako únik z reality, že pri tom relaxujem, no on si aj tak stál za tým, že je to pre deti. 

Spolužiačky sa už ani radšej nepýtajú, čo čítam, keď ma vidia s knihou, lebo už ako tak poznajú môj vkus a s tým ich sa to teda rozhodne nezhoduje. V poriadku, mne to nevadí, som zástancom slobodného výberu ohľadom kníh.

No čím ďalej, tým viac si všímam, že ľudia okolo mňa zabúdajú na detskú fantáziu, na neobmedzenosť predstavivosti a nie sú schopní napísať slohovú prácu na jednu stranu aj pol. Niekedy sa naozaj pozastavím a čudujem sa, či je to pre nich naozaj také ťažké. Niekedy však zabúdam, že ostatní ľudia sa nepozrú von oknom a nesnívajú o tom, čo by bolo, keby...

Čo ma však viac zaráža je, keď mi osoba po prečítaní nejakej mojej poviedky povie: "Ako si toto vymyslela?" alebo "To si napísala ty? Fakt? No ja by som na toto neprišla." Som presvedčená, že keby aspoň trochu zapojili fantáziu, keby aspoň trochu zalovili v hlave, prišli by na super veci. To ma privádza k myšlienke, že čím je človek starší, čaká sa od neho, že bude viac dospelý, že upustí od detských vecí a tou je podľa väčšiny ľudí asi aj fantázia. Ale na čo je dobré vzdať sa jej? Nie je život s ňou krajší? 

Ja osobne si neviem predstaviť jeden jediný deň bez nej. Naozaj nie, podľa mňa by bol život fádny, až príliš realistický a  miestami nudný. Takto si ho oživím kedykoľvek len chcem. Pomaly však zisťujem, že moji noví kamaráti, ktorých som si našla v Bratislave majú ešte menej fantázie ako tí v mojom rodnom meste, kde to už aj tak bolo na bode mrazu. Často krát, keď si píšem do zošita postrehy, ktoré ma napadli k môjmu príbehu, dívajú sa na mňa ako na divného pacienta z psychiatrickej liečebne. 

Čudnejšie však na tom je, že som si na to zvykla a v niektorých zvrátených chvíľach sa mi to aj páči. Prečo? To som sa často pýtala aj ja sama seba. Prišla som však na to, že som rada odlišná. Som rada, že nie som uväznená v realite ako oni, že počas dňa neustále čakám na chvíľu, kedy budem môcť písať alebo čítať. Nechápte ma zle, nie som úplný asociál, ktorý žije vo svojej malej bublinke, ale je dobré mať vlastný svet, do ktorého sa môže človek ponoriť po dlhom a náročnom dni. Miesto, kde si môže vyčistiť hlavu, kde myslí len na to, či postava reaguje prirodzene alebo či to prostredie, ktoré vytvoril je dostatočne opísané. Je fajn cítiť sa niekedy ako malé dieťa, ktoré nie je zviazané konvenciami tejto spoločnosti.

Preto dúfam, že tí, ktorí si myslia, že fantázia je nepotrebná, zmenia svoj názor, pretože život s ňou je farebnejší. Nie je to nič detinské a neužitočné, práve naopak, so snami a fantáziou sú dni farebnejšie a ciele vyššie. 

A čo vy? Aj na vás sa pozerá okolie ako na "blázna", keď začnete hovoriť o fantasy knihách alebo o vašich dielach? Ako to vnímate? Tiež ste sa s tým naučili žiť a také poznámky idú len okolo vás? 

Sima :)