7 Oct 2012

Fantázia sa už nenosí... Naozaj?


Presne tak! Niekedy mi pripadá, že ľudia pojem fantázia už ani nepoznajú.
Prednedávnom sa mi stala menšia príhoda, ktorá ma totálne vyviedla z miery. Bola som s kamarátkami vonku, pričom jedna prišla aj s priateľom. Fajn chalan, vtipný, milý, aj v hlave čo-to mal. Kameň úrazu nastal v momente, kedy sa ma spýtal, čo robím vo voľnom čase a ja som už automaticky povedala: "Čítam knihy a píšem príbehy." Tak sa ma začal vypytovať, aké žánre čítam a keď som mu povedala, že fantasy, tak odvetil: "Mne príde fantasy taká pre deti. Ja radšej čítam niečo, čo mi dá užitočné informácie ako napríklad nejaké učebnice alebo knihy so zaujímavosťami."

Fantasy a pre deti? Prosím? Akože, ak nie som dieťa, tak nemám právo na fantáziu? 

Vysvetlila som mu teda, že ja to beriem ako únik z reality, že pri tom relaxujem, no on si aj tak stál za tým, že je to pre deti. 
Spolužiačky sa už ani radšej nepýtajú, čo čítam, keď ma vidia s knihou, lebo už ako tak poznajú môj vkus a s tým ich sa to teda rozhodne nezhoduje. V poriadku, mne to nevadí, som zástancom slobodného výberu ohľadom kníh.
No čím ďalej, tým viac si všímam, že ľudia okolo mňa zabúdajú na detskú fantáziu, na neobmedzenosť predstavivosti a nie sú schopní napísať slohovú prácu na jednu stranu aj pol. Niekedy sa naozaj pozastavím a čudujem sa, či je to pre nich naozaj také ťažké. Niekedy však zabúdam, že ostatní ľudia sa nepozrú von oknom a nesnívajú o tom, čo by bolo, keby...

Čo ma však viac zaráža je, keď mi osoba po prečítaní nejakej mojej poviedky povie: "Ako si toto vymyslela?" alebo "To si napísala ty? Fakt? No ja by som na toto neprišla." Som presvedčená, že keby aspoň trochu zapojili fantáziu, keby aspoň trochu zalovili v hlave, prišli by na super veci. To ma privádza k myšlienke, že čím je človek starší, čaká sa od neho, že bude viac dospelý, že upustí od detských vecí a tou je podľa väčšiny ľudí asi aj fantázia. Ale na čo je dobré vzdať sa jej? Nie je život s ňou krajší? 

Ja osobne si neviem predstaviť jeden jediný deň bez nej. Naozaj nie, podľa mňa by bol život fádny, až príliš realistický a  miestami nudný. Takto si ho oživím kedykoľvek len chcem. Pomaly však zisťujem, že moji noví kamaráti, ktorých som si našla v Bratislave majú ešte menej fantázie ako tí v mojom rodnom meste, kde to už aj tak bolo na bode mrazu. Často krát, keď si píšem do zošita postrehy, ktoré ma napadli k môjmu príbehu, dívajú sa na mňa ako na divného pacienta z psychiatrickej liečebne. 

Čudnejšie však na tom je, že som si na to zvykla a v niektorých zvrátených chvíľach sa mi to aj páči. Prečo? To som sa často pýtala aj ja sama seba. Prišla som však na to, že som rada odlišná. Som rada, že nie som uväznená v realite ako oni, že počas dňa neustále čakám na chvíľu, kedy budem môcť písať alebo čítať. Nechápte ma zle, nie som úplný asociál, ktorý žije vo svojej malej bublinke, ale je dobré mať vlastný svet, do ktorého sa môže človek ponoriť po dlhom a náročnom dni. Miesto, kde si môže vyčistiť hlavu, kde myslí len na to, či postava reaguje prirodzene alebo či to prostredie, ktoré vytvoril je dostatočne opísané. Je fajn cítiť sa niekedy ako malé dieťa, ktoré nie je zviazané konvenciami tejto spoločnosti.

Preto dúfam, že tí, ktorí si myslia, že fantázia je nepotrebná, zmenia svoj názor, pretože život s ňou je farebnejší. Nie je to nič detinské a neužitočné, práve naopak, so snami a fantáziou sú dni farebnejšie a ciele vyššie. 

A čo vy? Aj na vás sa pozerá okolie ako na "blázna", keď začnete hovoriť o fantasy knihách alebo o vašich dielach? Ako to vnímate? Tiež ste sa s tým naučili žiť a také poznámky idú len okolo vás? 

Sima :)

9 comments :

  1. :D Mne sa to stáva tiež... :D keďsi na nudných prednáškach začnem niečo zapisovať, alebo kresliť, buď sa ma pýtajú, prečo som vlastne na manažmente (lebo umením sa len tak uživiť, hneď od začiatku nedá? :D) alebo potom, že načo to robím... Akoby zabudli na to, tešiť sa z maličkostí... všetci sa tvária, akí sú dospelí a ako vyspelo vystupujú... a to že ja nemám robotu a moja infantilnosť niekedy prevyšuje nad racionalitou, to zo mňa tiež robí niekoho odlišného... no a čo? :D
    Blázni ako my, to majú aspoň v živote veselšie ;)

    ReplyDelete
  2. Neboj, nie si jediný pacient psychiatrie na zemi :D Mimochodom, tak, ako reagoval ten chalan, reagujú takmer všetci (ak nie úplne všetci) chalani, chlapi z môjho okolia. Ja len krútim hlavou, poprípade zdvíham obočie. Potom sú iba a jedine náchylní k životnému pesimizmu a bezvýchodiskovosti. Tak im nech!
    Fandím ti, pekne v tom pokračuj! :)

    ReplyDelete
  3. Možem ťa objať dvojča? =) Ja som si už zvykla že ma ľudia nechápu. Ale nedávno ma potešila jedna spolužiačka z výšky, keď mi povedala že ma obdivuje. Vraj jej fantasy nič nehovorí, ale páči sa jej že aj keď ma za to odsudzujú, tak sa svojej záľuby nevzdám a že ona by to už dávno zabalila. Och a kreslenie na prednáškach úplne zbožňujem =) alebo večer pred spaním si vymýšľať rozne situácie a príbehy, do ktorých by som sa chcela dostať =) Ja sa fantázie nikdy nevzdám :)

    ReplyDelete
  4. Zuzu: presne tak, dnešní teenageri chcú byť strašne dospelí, obliekajú sa ako keby mali 25 a ja by som pritom s nimi menila hocikedy... aspoň by to moje "snenie" nebilo tak do očí :D
    LenaAoi: Som rada, že v tom nie som sama a že sa nájdu aj iný rovnako ponorení do fantázie ako ja :D
    Astesia: Presne tak! Ani ja by som si nedokázala predstaviť, že by som sa vzdala fantázie a svojho druhého sveta :D

    ReplyDelete
  5. pekný článok 8)
    v mojom okolí to je podobne, také fantasy nepoznajú a keď poviem slovo dystópia, vypučia sa na mňa všetky oči, že aké cudzie slovo som to povedala 8D
    podľa mňa sme my, fantasy týpkovia, ledabolo roztrúsený po SR aj ČR a nájdeme sa len vďaka internetu 8D

    ReplyDelete
  6. E_V_E: tak sa to zdá aj mne :D ešteže máme ten internet, aby sme sa mohli s takými, ako my, podeliť o našu fantáziu :D

    ReplyDelete
  7. Ja som si už zvykla na okolie... alebo si okolie zvyklo na mňa? :D Ani neviem, každému je v podstate jedno, že čítam, občas sa nado mnou iba v triede pozastavia, ak mi vidia v čítačke anglickú knihu. Ale pokiaľ čítam takého Artemisa Fowla, nikto sa na mňa divne nepozerá... to je ešte asi ten z lepších prípadov.
    Že fantázia je pre deti? Pche! Ten chalan asi v živote nepočul o Eragonovi, VA a o Zlatom kompase (tie mi napadli). Tam majú autori svoj vlastný svet a nepovedala by som, že je to detské a nič som sa z toho nenaučila. Naopak mi to dalo oveľa viac ako hocijaká učebnica, ktorú čítajú iba čudáci. Môžeš mu to povedať :D Podľa mňa je totálny mimoň. :D
    A ešte k tomu jednému odstavcu... že keby sa ľudia posnažili, mohli by napísať niečo fakt skvelé... Hm... nad tým som už uvažovala, ale ja to vidím skôr tak, že písanie a fantázia je niečo ako talent. Ja by som v živote nemohla byť speváčkou, lebo mám hlas ako pokazené husle, a rovnako by moja spolužiačka, ktorá ani nevie, ako kniha vyzerá, nevedela napísať žiadnu fantasy poviedku, lebo jej to nič nehovorí a nevie sa do svojej fantázie ponoriť. Je tak veľmi upriamená na realistický svet, že by to podľa mňa ani v budúcnosti nedokázala. Takých ľudí je veľa a tí, čo majú dobrú fantáziu a vedia si vytvárať svoje svety, by si mali tento dar vážiť. Je až príliš cenný, aby sme ho premrhali.
    P. S. Parádny článok :D A

    ReplyDelete
  8. Lyn: ja som sa mu to potom ešte snažila vysvetliť, ale bolo to mrhanie časom, ale tak každý má svoju pravdu, ja som ho nechala v tej jeho :D
    Ja som to skôr myslela tak, že keby sa poriadne zamysleli, tak by pre nich slohové práce nemuseli byť také ťažké, asi som to zle napísala :D
    Hej, ja som rada, že mám tento dar/ talent, aj keď to nikto v okolí ako talent nevníma. Podľa mňa si myslia, že napísať knihu je jednoduché a tak, ale boli by prekvapení, ako veľmi sa mýlia :D
    Ďakujem :)

    ReplyDelete
  9. Ja som si tiež kedysi myslela, že hrať na husle je ľahké :D Pravda je však úplne inde. Kým niečo neskúsiš, nepochopíš, že to, čo sa v skutočnosti snažíš urobiť, je neuveriteľne náročné a dokonca sa ti to zdá niekedy až nemožné.

    ReplyDelete