Vzácny hosť

Ahojte!
Áno, áno, po dlhšom čase je tu ďalšia kapitola Premeny tak dúfam, že sa na ňu ešte pamätáte. Neviem čo ma to napadlo, ale dala som do príbehu vety po francúzsky, a keď v tej reči neviem povedať ani ň, tak mi v tom pomohol prekladač. Ak to bude čítať niekto kto rozumie dúfam, že sa nebude pozastavovať nad všetkými gramatickými a vetnými pravidlami, lebo ako som povedala, je to od prekladača. A samozrejme, že k tomu dám aj preklad.
Takže prajem pekné čítanie :)

VZÁCNY HOSŤ

Cestovali sme večerným lietadlom, aby chalani nemuseli bojovať so slnkom. Neviem odkiaľ vzali toľko peňazí, ale letenky sme mali prvej triedy. Nanešťastie, musela som sedieť vedľa Adama. Po tom, čo som ho takmer zabila sa so mnou prestal rozprávať. Za iných okolností, by som bola veľmi rada, ale teraz som mala akési menšie výčitky svedomia.

„Adam?“ spýtala som sa tichým hlasom, keď sme sedeli v lietadle. Sedel rozvalený v čalúnenom sedadle so zavretými očami, ale ja som vedela, že nespí. V noci je až príliš čulý. Sledovala som jeho mramorovú pokožku, ktorej belosť v ostrom svetle lampy ešte viac vynikla.

„Dobre viem, že ma počuješ,“ povedala som unaveným hlasom.  Jedným okom som mrkla na Dava a Dana vedľa nás. Hrali už asi tisícu partiu šachu.

„Pokiaľ so mnou nechceš hovoriť v poriadku. Len som bola zvedavá, kedy chceš, aby som vás premenila, keďže už mám moc.“

Chvíľu sa nič nedialo, potom zosunul ruku a z batoha vytiahol nejakú veľkú hnedú knihu, ktorú mi hneď na to šmaril na kolená.

„Vďaka,“ zašomrala som si popod nos, pričom mi neunikol jeho chichot. Vedela som si predstaviť, ako dobre sa na mne baví, ale nemienila som to riešiť. Chcela som to mať všetko za sebou. Tú ich premenu, pobyt vo Francúzsku. Bola som si však vedomá, že ako náhle som ich svet objavila, už sa z neho nedostanem.

Chňapla som po knihe a otvorila ju na obsahu. Nemala som poňatie, čo za čudáka to písalo, ale mohol si dať viac záležať na svojom písme. Stránky boli mierne zošúverené, preto som ich obracala s najväčšou opatrnosťou.

Tajomný spôsob premeny upíra na človeka, prečítala som si na vrchu stránky. Tak fajn, idem sa do toho pustiť.

Začítala som sa do textu, ktorý bol niečo ako návod, ibaže jedna časť ma dosť zaskočila.

„Čože? Ja mám niekoho rozrezať, vziať mu srdce, následne rozrezať teba a vymeniť ti ho?“ spýtala som sa prekvapene skoro na celé lietadlo.

„Tichšie,“ zasyčal na mňa.

„Prepáč, ale o práci chirurga si mi nič nevravel,“ odvetila som ostro a ďobla ho ukazovákom do hrude.

„Pretože by si reagovala takto,“ odsekol mi nahnevane a prebodával ma pohľadom. „Naozaj si myslíš, že som až taký hlupák, aby som ti všetko vyklebetil pri prvom stretnutí?“

„No, mohol si sa o tom aspoň slovkom zmieniť,“ povedala som uštipačne.

„Bože, ani nevieš ako ma štveš!“

„Asi tak veľmi, ako ty mňa,“ odsekla som mu. Tváre sme mali blízko seba, prebodávali sa očami. Rýchlo som sa od neho odtiahla a ďalej sa venovala knihe. Nemienim sa nechať vyprovokovať jedným starým upírom.

Okrem toho, že som mala rozrezať nejakého nevinného človeka, ktorý nemá najmenšiu škvrnku na duši a zobrať mu srdce, upírovi som musela narvať do úst cesnak, aby som do neho vôbec zaborila nôž. Miesto v okolí srdca poliať svätenou vodou a potom mu vyrezať srdce. Vložiť do neho srdce človeka a ranu zahojiť mojou silou. Jednoduché, prosté a nemožné. Už som videla pred očami svoju zelenú tvár a neskôr aj tyčku. Toto nezvládnem.

„Nečudovala by som sa, keby si už mal aj vyhliadnutú svoju obeť,“ zašomrala som a podala Adamovi knihu nazad.

„Žiaľ, ešte nie,“ odvetil mi rovnako protivne.

„Kam to vlastne letíme?“ spýtala som sa a pozrela von malým okienkom, no okrem tmavých oblakov som nič nevidela.

„To mestečko sa volá Blois. Alister tam má zámok s rovnakým menom.“

„Vieš čo nechápem? Konečne nás Alister nechal tak a my namiesto toho, aby sme hľadali vhodné srdcia, ideme rovno k nemu. Prečo? Nemôžem vás už premeniť a ísť si svojou cestou?“

„A vieš ty vôbec aká je tá tvoja cesta? Niečo sa deje a my jednoducho chceme vedieť čo, predtým než sa vrátime k smrteľnosti.“

„Aha, takže vy sa len bojíte, aby vás po premene niekto znova nevysal. Rozumné.“

„Budeme musieť do jeho zámku poslať nejakého špeha,“ povedal Adam a uprene sa na mňa zadíval.

„Nie!“ vykríkla som, keď mi došiel pravý význam jeho slov. „To nemyslíš vážne.“

„Sam,“ spustil medovým hlasom, „si jediná, kto by sa tam mohol dostať nepozorovane a ak by ťa aj Alister spoznal, neodvážil by sa ťa zabiť.“

„A to už prečo?“

„Pretože by si pre neho mohla znamenať zbraň a bolo by dobré keby ťa mal na svojej strane. Každopádne, by ťa nezabil hneď.“

„To je argument?“

„Sam,“ spustil ešte sladším hlasom. Cítila som jeho omamný dych na mojej tvári a jeho hypnotizujúce oči si ma takmer získali.

„Prestaň na mňa používať tie lacné triky ako na svoje obete. Ja ti na to jednoducho neskočím,“ odvetila som mu, skrížila si ruky na prsia a obrátila tvár smerom k obloku. Myslela som, že už s tým prestal, no mýlila som sa.

„Samantha,“ zašepkal zvonivým hlasom pri mojom uchu. „Oblečieme ťa do krásnych šiat, votrieš sa medzi upírov a budeš mať možnosť sa pomstiť.“

Zavrela som oči, aby som potlačila ten nepríjemne hrejivý pocit.

„Ja už ale pomstu nechcem,“ odvetila som rovnako tichým hlasom.

„Tak to ti ani v najmenšom neverím.“

„Prosím,“ zašepkal a prešiel mi perami po krčnej tepne.

„Zrazu sa so mnou rozprávaš?“ spýtala som sa a prudko sa postavila. „Svoje problémy si rieš sám. Ja vás len premením a to je všetko. Máš smolu a je mi jedno, aké všemožné presvedčovacie prostriedky na mňa budeš skúšať. Jednoducho nie.“

Odišla som úzkou uličkou smerom na záchody. Potrebovala som sa na chvíľu upokojiť. Vliezla som do malej kabínky s umývadlom oproti dverám a záchodom vedľa. Pozrela som sa do zrkadla a uvedomila som si, ako som sa zmenila odkedy prišiel Adam. Vlasy som mala o niečo dlhšie ako predtým a tmavšie od nedostatku slnka. Tetovanie na ruke už trocha vybledlo, a tak som myslela, že nakoniec aj zmizne. Moje oči, ktoré bývali svetlo modrej farby, teraz nabrali akúsi sýtosť a boli tak neskutočne výrazné.

Pustila som si studenú vodu, namočila ruky do jej prúdu a opláchla si tvár.

Myslí si, že je neviem aký úžasný, keď je upír a omámi každého človeka, ktorého stretne. Ale to sa mýli. Ja mu totiž na to neskočím. Myslí si, že mu pomôžu tie blond vlásky, akože dojem nevinného chlapca. Určite! To by musel byť človek slepý a hluchý, aby mu na to naletel. Vraj potrebujeme špeha. Len si nechcú zašpiniť ruky, preto tam posielajú mňa. Však prečo nie, vytrpela som si toho málo. Najradšej by som ho znova zaklincovala, ale prisahám, že teraz by som mu zrazila aj tú jeho peknú tváričku z krku. Potom by sa už asi nesmial.

Keď som sa ako tak upokojila, vrátila som sa na svoje miesto v lietadle.

„Vážení cestujúci, budeme pristávať, preto prosím zapnite si svoje pásy,“ ozval sa letuškin hlas. Zapla som si teda pás, vytiahla nejaký časopis, ktorý som si kúpila na letisku a dala sa do čítania. Videla som ako po mne Adam pokukuje, akoby chcel zistiť či som si náhodou jeho nápad nerozmyslela, ale to je na veľkom omyle. Pre zmenu som sa s ním nerozprávala ja.

Ani som sa nenazdala a lietadlo už bolo na zemi. Zobrala som si všetky veci a vybrala som sa za Davom smerom von. Pred schodíkmi stáli dve letušky, ktoré nám kývali a želali pekný večer. Keď som okolo nich prechádzala ja, počula som ako si čosi šepocú. Z toho všetkého som rozumela len : „pozri už ide, aha tam je.“

Aby ste sa z neho nezbláznili.

Pred letiskom na nás už čakal čierny mercedes s postarším pánom, ktorý nám dal kľúčiky a zmizol.

A to som si myslela, že tým čudným veciam už bude pokoj. Aká si bola len naivná Sam!

„Nastúp si,“ povedal Dave a otvoril mi dvere na strane spolujazdca a nakoniec sám nasadol za volant. Keď Adam videl, že nebude šoférovať, pekne ho to naštvalo. Keďže bola tma, veľa som z mesta nevidela. Hnali sme sa poloprázdnymi uličkami hľadajúc pravdepodobne miesto, kde by sme sa mohli ubytovať. Po asi pol hodine cesty sme zastavili. Z auta som vybehla ako prvá. Nachádzali sme sa na malom námestí s fontánou uprostred. Okolo nás sa vo štvorci týčili staré drevené budovy. Nevedela som či sú to všetko hotely alebo aj nejaké domy či kancelárie. Urobila som pár krokov po kachličkovom chodníku. Hoci bola noc a tma a ja som skoro nič nevidela, vedela som, že si toto mesto zamilujem. Akoby tu zastal čas.

„Ideš?“ počula som za sebou ako na mňa kričia.

Prikývla som a vošla s nimi do jedného elegantné staro vyzerajúceho hotela. Už pri vchode mi vyrazil dych. Oproti dverám sa nachádzala recepcia s postarším milo vyzerajúcim pánom. Napravo boli presklené dvere vedúce do jedálne a na terasu. Na druhej strane zase točité schodisko vedúce pravdepodobne na poschodia. Kráčali sme po mäkkom tmavohnedom koberci, ktorý ladil s béžovými stenami. Vo vzduchu sa vznášal akýsi ľahký opar nejakej voňavky.

„[1]Bonsoir, monsieur. Nous tenons à rester si vous avez des postes vacants,“ spustil Adam plynulou francúzštinou.

„Bien sûr, seulement deux sans chambres à deux lits. Peut être?“ odvetil recepčný a ja som nemala najmenšie tušenie o čom sa tí dvaja rozprávajú.

„Oui,“ povedal nakoniec Adam a prišiel k nám s dvoma kľúčikmi. „Naše izby sú na druhom poschodí. Máme dve dvoj lôžkové.“

„V poriadku,“ odvetil Dan, zobral si jeden kľúč a spolu s Davom stúpali po schodisku hore.

„Zase spolu,“ zašomrala som si, zobrala som si od neho číslo izby a išla bez toho, aby som sa uistila, že ide za mnou. Vošla som do priestrannej izby rovnakej ako asi celý hotel. Tašky som si zložila k jednej strane postele, vybrala odtiaľ všetko potrebné a skôr než prišiel Adam som sa zamkla v kúpeľni. Potrebovala som poriadny kúpeľ, preto som si napustila luxusnú vaňu horúcou vodou a penou a ľahla si do nej. Z izby som počula akési šuchotanie a buchotanie, preto som sa umyla, obliekla sa a vyšla von.

„Čo to tu robíš?“ spýtala som sa podozrievavo. V tom mi pohľad padol na figurínu stojacu vedľa Adama. „Čo to je?“ spýtala som sa a ukázala na ňu prstom.

„To sú tvoje šaty.“

„Na čo?“

„Na dnešný ples. Mala by si si ich obliecť, za hodinu začína.“

„Ale ja som ti jasne povedala, že nikam nejdem.“

„Sam, si jediná naša nádej. Len vojdeš dnu, zabavíš sa, zistíš, čo ma Alister za plány a to je všetko. Potom nás môžeš premeniť a ísť si po vlastných.“

„Prečo mi na tom niečo nesedí? Aha, asi že je to bál pre upírov.“

„Nikto ťa tam nespozná.“

„Ako si tým môžeš byť taký istý?“

Podišiel ku mne so smrteľne vážnym výrazom na tvári. „Ver mi. Budeme na teba dávať pozor, keby sa niečo stalo. A už sa konečne pozri na tie šaty. Sú nádherné a budú ti sedieť.“

Odišiel z izby, aby som sa mohla prezliecť. Pomaly som podišla k figuríne. Boli na nej celkom jednoduché šaty bez ramienok. Rukávy boli robené z akejsi jemnej čipky a na konci kaskádovito padali. Okolo pasu bola tiež priehľadná čipka zopnutá brošňou ťahajúc sa po zadnej strane šiat až k zemi. Už len pri tom pohľade som si pripadala ako z iného storočia. K bordovým šatám boli čierne topánky a na posteli ležala škraboška.

Prešla som jemnej látke šiat, ktorá sa pod mojím dotykom zavlnila a jemne zašuchotala. Chvíľu som váhala, no potom som sa okamžite vyzliekla a navliekla do šiat. Mal pravdu, sadli mi ako uliate. Mala som však menší problém zo zapínaním.

„Adam?“

„Áno?“ spýtal sa, keď vošiel do izby.

„Korzet,“ odvetila som na vysvetlenie a otočila sa k nemu chrbtom.

„Jasné, pomôžem ti,“ povedal a ľadovými prstami uchopil šnúrky. Pomaly akoby naschvál prepletal jednu cez druhú. Uťahoval mi ich prudkým pohybom, no tak aby mi neublížil. Keď mi nechtiac prešiel jemnou studenou pokožkou po chrbte, naskočili mi zimomriavky. Modlila som sa, aby už skončil.

„Hotovo,“ odvetil. „Počkaj ešte.“

Niekam odbehol a čosi asi hľadal v taške. Keď sa vrátil, zapol mi okolo krku perlový náhrdelník.

„Teraz si dokonalá,“ zašepkal mi pri uchu. „Počkáme ťa dole.“

Prešla som k zrkadlu a obzrela sa v ňom. Vyzerala som naozaj pekne ako nejaká princezná. Kefou som si ešte pár krát prešla po vlasoch a zapla ich do uzla.

Keď som nakoniec vyšla z izby a zišla po schodoch, videla som ako na mňa všetci traja zízajú.

„Vyzeráš úžasné,“ povedal Dan a spolu Davom nasadli do auta.

„Viac než úžasne,“ namietol Adam a prehltol.

„Pozor, máš tu slinu,“ odvetila som.

„Kde?“ spýtal sa celý zhrozený a prešiel si po ústach.

„Zatiaľ nikde,“ odpovedala som so smiechom a nasadla do auta. Keď sme sa vydali po ceste, niečo ma napadlo. „Ja ale neviem po francúzsky.“

„Budeš vedieť,“ mykol plecami Adam.

„Ako to?“

„Jednoducho ťa to naučí tvoja sila. Je to akoby tvoja ochrankyňa, preto ťa nenechá v problémoch.“

„Tak fajn.“

Ako sme sa blížili k zámku, bola som viac a viac nervózna.

„Nepríde ľuďom čudné, keď vidia svetlo v oknách?“ spýtala som sa.

„Nie, vedia, že na zámku niekto býva, preto sa o to nestarajú a Alister si vie zariadiť, aby do toho nepchali nosy. Takže choď tam. My ťa tu budeme čakať. Ples sa zvyčajne končí okolo jednej, ale keby si chcela odísť skôr, pokojne.“

„Fajn, tak ja teda idem,“ odvetila som a vyšla z auta. Ovanul ma jemný jarný vánok. Rýchlym krokom som vyšla smerom k zámku, pri ktorého dverách stáli dvaja chlapi, pravdepodobne služobníctvo.

„Bonsoir,“ pozdravila som ich perfektnou francúzštinou.

„Bonsoir Miss,“ odvetili mi a ladným pohybom mi otvorili dvere. Vošla som do priestrannej haly, kde ku mne pribehol malý muž v čiernych nohaviciach na traky a bielej košeli.

„[2]Bonsoir mademoiselle Pouvez-vous reporter le manteau?“ spýtal sa ma a ja som presne rozumela o čo mu ide.

 „[3]Je vous remercie beaucoup,“ odvetila som a pokračovala po mramorových schodoch smerom, ktorý mi potom ukázal. Do uší sa mi dostávali tiché tóny podmanivej hudby. Overila som si či mám masku na tvári a či dobre sedí. Zhlboka som sa nadýchla, čo nebolo jednoduché, keďže šnúry vzadu boli poriadne utiahnuté. Rovno predo mnou som zočila tanečnú sálu plnú hostí, z ktorých väčšina  – bola som si tým istá – boli upíri. Opatrne som potiahla kľučku na sklenených dverách. Zavalila ma jemná hudba z minulého storočia. Všetci boli v pároch, držali sa končekmi prstov a tancovali po celej miestnosti. Na bokoch boli vysoké okná, ktoré siahali hádam po samý strom s ťažkými červenými závesmi. Pri každom bol jeden veľký svietnik. V strede stropu bol veľký kryštálový luster osvetľujúci celú miestnosť. Vošla som dnu, no nikto poriadne nezaregistroval, že by niekto prišiel.

„[4]Bonne soirée. Ce qui rend une telle gracieuse dame elle-même dans le milieu de la piste de danse?“

„[5]Je viens tout juste,“ odvetila som.

„Moje meno je Matt,“ odpovedal a uklonil sa.

„Samantha,“ povedala som a tiež som sa mu uklonila.

„Takže, aby sme tu len – tak nestáli, čo keby som ťa požiadal o jeden tanec?“

„Nie som si istá či ovládam tento typ tancov.“

„Tie nesmieš ovládať, ale cítiť,“ odvetil, chytil ma za ruku a viedol do stredu tanečného parketu. Tam som si toho neznámeho, ktorý sa ma ujal, konečne mohla poriadne prehliadnuť. Hnedé vlasy mal na rozdiel od ostatných „ulízancov“ trochu rozstrapatené. Modré oči uprel na mňa a usmial sa. Oblečený bol v čiernych nohaviciach a bielej košeli, na ktorej mal sivý frak.

„Chceš si ma ešte dlho obzerať alebo môžeme tancovať?“ spýtal sa so šibalským úsmevom.

„Ako môžeš vedieť, že si obzerám práve teba?“ odvetila som mu a dlaň pritisla na jeho.

„Pretože som tu v celej miestnosti najväčší fešák,“ odpovedal a zasmial sa. Začali sme sa točiť a potom sme si vymenili ruky. „Nechcela by si si dať dolu tú masku?“

„Prečo?“ spýtala som sa pohotovo.

„Pretože vidieť len pery a oči mi nestačí,“ zašepkal, keď sa ku mne naklonil, no ja som ho aj napriek hudbe počula.

Usmiala som sa a uklonila sa, pretože si to tanec vyžadoval. Imponovalo mi, ako mi lichotil. Bola som si vedomá, že je to upír, ale veľmi šarmantný.

„A čo za to, ak si ju dám dolu?“ spýtala som sa šibalsky.

„Máš moju spoločnosť po celý večer len pre seba.“

„A to mi má stačiť?“ odvetila som, keď v tom sa pieseň skončila a my sme sa od seba trochu vzdialili.

„Vidím, že dnes máme vzácnu návštevu,“ ozval sa za mnou hlboký mužský hlas.

„Alister,“ odvetila som, keď som sa otočila.

„[6]Ravis de vous rencontrer, Samantha."

---

[1] Bonsoir, monsieur. Nous tenons à rester si vous avez des postes vacants = Dobrý večer, pane. Chceli by sme zostať, ak máte nejaké voľné miesta

Bien sûr, seulement deux sans chambres à deux lits. Peut être = Samozrejme, dve dvoj lôžkové. Môže byť ?

[2] Bonsoir mademoiselle Pouvez-vous reporter le manteau? = dobrý večer slečna, môžem vám vziať plášť?

[3] Je vous remercie beaucoup = Ďakujem veľmi pekne

[4] Bonne soirée. Ce qui rend une telle gracieuse dame elle-même dans le milieu de la piste de danse? = Dobrý večer. Čo robí taká pôvabná slečna sama na tanečnom parkete?

[5] Je viens tout juste = Práve som prišla

[6] Ravis de vous rencontrer, Samantha = teší ma Samantha