Pobyt

Ahojte!
Po týždni vám prinášam ďalšiu časť Premeny. Bola by tu aj skôr, ale tento týždeň som trávila na chate u starkých, kde som bola na samote bez noťasu nieto ešte internetu. Takže sa k vám tento diel dostal trošku oneskorene, ale predsa.
Ale nebudem sa tu vykecávať a idem do sprchy, pretože po dnešnej opekačke smrdím ako čerstvo vyudené mäso :) Prajem pekné čítanie.

Pobyt

     „Vy sa poznáte?“ spýtal sa Matt prekvapene o čom nasvedčovalo jeho povytiahnuté obočie.

„Mala som tú smolu,“ odvetila som neprestávajúc sa dívať do jeho arogantných očí. Bol vysokej svalnatej postavy s nakrátko ostrihanými vlasmi a menším strniskom na tvári. V čiernom smokingu a pohárom akejsi červenej tekutiny vyzeral ako rodený aristokrat.

„Ponúknem ťa niečím na pitie?“ spýtal sa slizkým tónom.

„Vďaka, ale ja uprednostňujem tekutiny, ktoré nepatrili kedysi človekovi,“ odsekla som mu.

„Čo ťa privádza do môjho zámku?“ spýtal sa s úsmevom.

„Vy to rozhodne nebudete.“

„Pomsta?“ spýtal sa šibalsky, akoby dúfal, že mu to potvrdím.

„Tak trochu.“

„Čo keby sme sa premiestnili do môjho salóna? Matt, budeš taký milý a zaviedol by si tam Sam? Hneď sa k vám pripojím, len si ešte niečo zariadim,“ prehovoril a zmizol.

„Odkiaľ poznáš Alistera?“ spýtal sa zvedavo, keď sme sa chodbou vydali do toho salóna.

„Zabil mi rodičov po tom, čo zistil, že mám údajne nejakú silu, ktorou by som bola schopná premeniť upíra späť na človeka,“ vysypala som.

„A máš tu silu?“ spýtal sa dychtivo.

„Žiaľ, áno,“ vzdychla som si.

„Ale, prečo by chcel byť nejaký upír znova človekom? Máme všetko na čo sa len pozrieme,“ povedal a uprel na mňa svoje modré oči.

„Všetko očividne nie,“ odvetila som trošku odmerane. Už ma unavovala tá ich nadutosť, že im patril celý svet a všetko na ňom. Akoby boli najmocnejším druhom.

Neodpovedal a bola som tomu rada. Dostávala som sa do svojej „super“ nálady, preto bolo lepšie, aby ma žiaden z tých vyciciavačov nenaštval.

O chvíľu na to sme sa dostali do priestrannej miestnosti, aj keď trocha tmavej. Na podlahe bol hrubý koberec v červenej a čiernej farbe. V strede izby bol menší konferenčný stolík, okolo ktorého boli postavené štyri čalúnené stoličky s drevenými vyrezávanými opierkami. Nad ním svietil honosný luster tlmeným žltým svetlom. Po mojej pravej ruke som si všimla veľký starodávny bar a po ľavej zase knižnicu. Všetky tie výtlačky museli byť už desiatky rokov staré, pretože väzby neboli práve najzachovanejšie. Pomalými krokmi, ktoré tlmil koberec som sa vydala ku knihám. Čítala som si jednotlivé názvy a niektoré ma dosť šokovali.

„Dekameron?“ spýtala som sa prekvapene.

„Originál. Mal som česť byť prvý, kto si ho prečítal,“ ozvalo sa za mnou. Obzrela som sa a videla som opäť ten jeho namyslený výraz. O krok som ustúpila až som chrbtom zavadila o drevenú poličku.

„Ale no tak, mňa sa báť nemusíš,“ povýšenecky sa na mňa usmial a sadol si do jedného z kresiel. Chytil sklenenú fľašu, čo na ňom ležala a nalial si do pohára rubínovú tekutinu. „Predpokladám, že ty nebudeš,“ povedal pokojným hlasom bez toho, aby sa na mňa pozrel. „Sadni si,“ pokračoval a rukou mi pokynul na kreslo hneď vedľa neho. Zrakom som spočinula na Mattovi, keď v tom mi do očí udrelo čosi iné.

„Čo majú znamenať tie kufre?“ spýtala som sa tichým hlasom a prstom ukázala na batožinu pri dverách.

„Napadlo ma, že by si tu nejaký čas mohla ostať a ukázať nám niečo zo svojej sily,“ prehovoril zamatovým hlasom.

„To teda nie,“ odvetila som ostro.

Alister sa prudko postavil. Vzdorovito som hľadela do jeho očí a snažila sa vydržať jeho bodajúci pohľad. V tom som sa prudko otočila a vydala sa k dverám, ktoré mi on zatarasil.

„Čo keby sme to prebrali v pokoji?“ ozval sa sladkým hlasom, no jeho tvár odrážala úplne iné emócie. Pravdepodobne nebol zvyknutý na to, že mu niekto odporoval, no to sa teraz zmenilo. Nehodlala som sa vzdať.

„No, ja rozhodne nie som na pokojné rozhovory,“ odvetila som a spod nespočetných záhybov sukne som jedným ťahom vytiahla dlhý drevený kôl a priložila mu ho k srdcu. Na tvári sa mu zračilo nevídané prekvapenie a úžas.

„Veľmi dobre,“ prikývol.

„Mám za sebou nejaký ten tréning,“ odvetila som a mykla plecami.

„Áno, ale akosi si na niečo zabudla,“ odpovedal a na tvári sa mu mihol slabý úsmev.

„Na čo?“ spýtala som sa, ale to už som mala zaklonenú hlavu a niečie tesáky priložené ku krčnej tepne. „Matt,“ prehovorila som, keď som pochopila na čo som zabudla.

„Kôl,“ povedal a napriahol dlaň, do ktorej som mu ho poslušne odovzdala.

„Ešte sa máš čo učiť,“ odvetil Alister a odpil si z pohára. „Slušné na nováčika. Do upíra sa nepustí len tak niekto a hlavne nie do mňa.“

Nepohnuto som tam stála a musela som znášať jeho múdre reči a uprený pohľad, pretože Matt mal tesáky ešte stále na mojom hrdle.

„Čo so mnou mieniš urobiť?“ spýtala som sa a cítila som vo vzduchu miernu iróniu. Vždy keď sme s otcom sledovali film, v ktorom unesú hlavnú hrdinku a tá potom celá bezbranná stojí pred zloduchom, čakala som, kedy vysloví túto vetu. Nenávidela som. Čo nemala poňatia, čo s ňou chce urobiť? Využiť alebo zabiť. Jednoduché. A teraz tu stojím pred svojím zloduchom pýtajúc sa tú istú hlúpu otázku pričom som odhadom vedela, aká bude odpoveď. Príšerné.

„Si mojím hosťom. Chcem sa len viac dozvedieť o tvojej schopnosti. Vieš ešte som nestretol človeka, ktorý by dokázal premeniť upíra späť.“

„Samozrejme, ja ti o nej všetko vyklebetím a ty ma potom surovo zabiješ, aby si náhodou nestratil svojich verných poskokov,“ odvetila som ironicky.

„V podstate je to dosť možné,“ odvetil a usmial sa na mňa tak, že pri tom odhalil svoje ostré zuby. „Matt prosím ťa, ukáž Samanthe jej izbu. Batožinu za ňou neskôr pošlem.“

„V poriadku,“ odvetil, odtiahol sa odo mňa, chytil ma pevne za ruku a vyviedol z miestnosti. Išli sme akýmsi točitým schodiskom na prvé poschodie, prešli sme cez dlhú chodbu s rôznymi portrétmi ľudí a ďalšími schodmi sme sa dostali na druhé poschodie.

„To robíš vždy presne to, čo mu na očiach vidíš alebo čo ti prikáže?“ spýtala som sa do ticha.

„Áno.“

„Prečo?“ nechápala som.

„Je to môj otec,“ odvetil jednoducho.

„Otec? Ja som myslela, že upíri nemôžu mať deti,“ prehovorila som zmätene.

„Nie, on... ja som jediný, koho premenil priamo Alister. Preto ho beriem ako otca a on mňa ako syna,“ odvetil a zastavil pred masívnymi dverami.

„No, je to trochu čudné puto,“ vzdychla som si.

Matt pohľadal v nohaviciach kľúče a otvoril dvere. Voviedol ma do izby a zavrel za sebou.

„Tu budeš bývať. Verím, že sa ti bude izba páčiť. Máš výhľad na park, keďže sme vo východnom krídle. Ráno ti tu bude krásne svietiť slnko,“ povedal a odostrel ťažké závesy, aby odhalil vysoké okno s dverami na balkón. „Ale nech ti ani nenapadne odtiaľ vyskakovať. Je to dosť vysoké a steny zámku sú dosť klzké,“ pripomenul mi.

„Ako keby som sa odtiaľto chcela dostať,“ zahundrala som.

„Bože správaš sa ako keby sme boli nejakí zabijaci,“ prehodil mojím smerom.

„Ako keby ste boli?“ spýtala som sa neveriacky. „Ale to vy predsa ste. Nikto nezabije človeka len kvôli jeho krvi. Nikto nezabije dvoch ľudí len pre nejakú bájnu moc,“ zašomrala som so slzami na kraji.

„Je mi ľúto, čo Alister urobil,“ povedal, podišiel bližšie ku mne a pohladil ma po ramene.

Pozrela som sa mu do jeho modrých očí. Vyzeral, že ho to naozaj trápilo, ibaže ja som vedela, že upíri nič necítia. Žiadne výčitky ani pocit viny. O krok som ustúpila, aby sa ma nedotýkal. V tom niekto zaklopal na dvere.

„Batožina,“ ozvalo sa.

Matt jedným krokom prekonal vzdialenosť medzi dverami a otvoril ich. „Ďakujem ti Albert,“ povedal a prevzal od komorného všetky moje kufre.

„Odkiaľ ste ich vzali?“ spýtala som sa.

„Tajomstvo upírov,“ odvetil, šibalsky sa pritom usmial a tlmenom osvetlení sa mu zaligotali zuby. „Tak ťa asi nechám, aby si sa mohla prezliecť. Ráno ťa prídem zobudiť, aby si mala krajší deň.“

„Nechcel si skôr povedať denné mory?“ odvetila som protivne.

Otvoril ústa, že mi niečo na to odpovie, ale nakoniec ich zavrel a odišiel. Osamela som v tej veľkej izbe. Niekde tam vonku čaká Adam aj s chalanmi, že vyjdem a dám im nejaké informácie, ale ja som si nebola vôbec istá či odtiaľto vôbec niekedy vyjdem.