Odplata

Ahojte!
Po dlhom predlhom mesiaci, kedy ma môj internet poctivo zrádzal a nechcel ma prihlásiť na gmail a blog som s ním vybabrala a som tu! Naozaj neviem, ako som to dokázala, ale porazila som ho! :D
Chcela by som sa s vami podeliť o jednu poviedku. Jednorázové nie sú moja najsilnejšia stránka, no jednu by som sem aj tak chcela pridať. Je o dievčati, ktoré naivne verilo v nevinnosť lásky, no sklamala sa. Dostala však druhú šancu na svoju pomstu... Ako to dopadne???

Dúfam, že sa vám bude páčiť a zanecháte aj nejaké tie komentáre :D

ODPLATA

Sivým lesom kráčala tajomná postava. Krátke ohnivé vlasy mu odstávali na všetky strany, ale kapucňa, ktorú mal prehodenú cez hlavu ich ako-tak skrotila. V pravej ruke zvieral dlhú drevenú tyč, na ktorej konci sa vysoko nad jeho hlavou týčilo zlovestné ostrie kosy. Dlhými krokmi ticho našľapoval na mäkký mach jemne vlhký od prvých kvapôčok rosy. Dlhý čierny kabát sa pomaly vliekol za ním po zemi. V naškrobenej košeli a slušných nohaviciach vyzeral ako hotový elegán. Pomaly sa blížil k mladej dievčine schúlenej na neveľkom kameni žmoliac v rukách bielu vreckovku. Na bledej tvári sa mu mihol akýsi záchvev šibalského úsmevu. Ticho prišiel k nej a čupol si, aby mal tvár na úrovni tej jej. Pomaly zdvihol voľnú ruku, priložil prst k jej brade a prinútil ju, aby sa mu pozrela do tváre. V jej modrých očiach videl všetko čo sa jej stalo.

Sedela na malej hojdačke neďaleko lesa. Plavé vlasy siahajúce až po pás jej viali vo vetre. V rukách mala malý list, ktorý jej nechal Tomáš, jej priateľ. Očami sledovala každé jedno slovo, ktoré napísal svojím pekným písmom.

„Milá Tez. Tak veľmi by som sa s tebou chcel stretnúť. Aspoň na okamih vidieť tvoje nádherne modré oči. Hodina bez teba je ako rok. Musím ťa vidieť.“

Bola naivná. Verila, že ju zbožňuje, že pre ňu znamená toľko ako život. Tešila sa z ich tajného stretnutia blízko lesa, kde sa ako malé deti hrávali. Vtedy však ešte nevedela, čo z neho vyrastie.

Jemne pohojdávala nohami vo vzduchu, tešila sa z čerstvej lásky, ktorá opantala jej krehkú myseľ.

Onedlho ho videla prichádzať. Pevným krokom sa k nej približoval, úsmev na tvári. Jej srdce začalo plesať. Vyskočila z hojdačky a vrhla sa mu do náručia. Do nosa jej udrela opojná korenistá vôňa, na ktorú si tak zvykla. Odtiahol sa od nej, vzal ju za ruku a viedol ju smerom k lesu. Poslušne za ním poskakovala a tešila sa z jeho prítomnosti.

Za celý ten čas, kým sa nedostali na kraj lesa, ani jeden z nich neprehovoril. Nebolo treba slov. Užívali si prítomnosti toho druhého.

„Si taká krásna Terezka,“ prehovoril, keď sa dostali do šera vysokých smrekov. Podišiel k nej bližšie a chrbtom ruky ju pohladil po bezchybnej tvári.

„Mám ťa rada Tomáš,“ vyriekla a trochu sa jej pri tom zachvel hlas.

Pristúpil k nej a nežne ju pobozkal na pery. Keď videl, že neprotestuje, opäť jej daroval bozk, tento krát náruživejší. Videl, že sa nebráni, dokonca zbadal, ako jej líca zružoveli od hanblivosti, vedel, že sa jej to páči. Nabral odvahu. Jeho bozky sa stávali nenásytnejšími a vášnivejšími. Rukami ju oblapil okolo pasu a pomaly nenápadne ju posúval smerom ku kmeňu mohutného smreka. Perami blúdil po jej štíhlom krku, nižšie až k jej dekoltu.

„Tomáš, to nie.“ Začala protestovať, no on nedbal. Túžba po jej nepoškvrnenom tele bola taká silná, že ju nedokázal ovládať. Pravú ruku spustil, dlaňou ju uchopil za zadok a ešte viac si ju k sebe pritlačil. Bola uväznená medzi drsnou kôrou stromu a jeho neodbytným telom.

„Pusť ma!“ zakričala, ale on ju umlčal ďalším bozkom. Rukou sa vydal na prieskum jej tela, pomaly vyhŕňal jej tričko, ktorému začalo prekážať.

Chcela sa brániť, ale nemohla. Jej slabé ruky sa s jeho silou nemohli merať. Na okamih sa od nej odtiahol a pretiahol jej tričko cez hlavu, ktoré sa následne stratilo kdesi v hlbinách lesa.

„Nie, Tomáš, ja nechcem,“ zúfalo sa mu snažila vysvetliť a presvedčiť ho, aby prestal.

„Bude sa ti to páčiť moja drahá,“ zašepkal jej zachrípnutým hlasom do ucha a začal jej rozopínať rifle. Bránila sa, kopala nohami ako len vedela, pridala aj jej malé päste, no to ho len rozzúrilo a tak ju hodil na zem. Obkročmo si na ňu sadol a znemožnil jej tak všetky snahy o únik. S námahou z nej dostal nohavice a za nimi nasledovali aj jeho. Terezina tvár bola zmáčaná od vodopádov, ktoré jej tiekli z očí. Nemohla tomu uveriť. Jej Tomáš. Jej Tomáš sa zmenil na takého sviniara. Vnímala jeho pery, jeho dotyky na všetkých miestach svojho tela. Útrpne a v tichosti zo strachu a sklamania znášala, keď sa jej dostal do nohavičiek.

Smrť odvrátil tvár od jej očí. Zloba sa valila celým jeho telom. Prudko vstal a začal sa prechádzať. Tereza ešte stále sedela na neveľkom kameni. Až teraz si poriadne uvedomil, ako zúbožene vyzerá. Tričko mala na jednej strane natrhnuté, nohavice špinavé a plavé vlasy, ktoré boli inak zaručene krásne a lesklé, mala teraz prepchaté malými halúzkami zo stromov. Červené oči už neupierala do neznáma pred seba, ale pozorne sledovala tajomnú postavu v čiernom. Ruky zvierajúce bielu vreckovku sa jej triasli.

Postava luskla dlhými prstami a dlhá palica s kosou na konci zmizla.

Ušetrí jej život, pomyslel si, aj keď v jednej chvíli mal dojem, že smrť by pre ňu bola najlepšie.

Nie, musí sa pomstiť, pomyslel a tak sa aj rozhodol. Opatrne ju chytil za zápästia oboch rúk a prinútil ju, aby sa postavila. Uprel na ňu svoje čierne oči a priblížil sa tvárou k jej. Pootvoril pery a jedným jediným výdychom usušil všetky jej slzy, ktoré sa rinuli po jej bledej tvári. Rukou pohladil jej štíhly krk a opatrne naň priložil svoje mäkké teplé pery. Z Tereziných úst unikol krátky ston. Pomaly ho láskal, prešiel cez sánku, no pri perách sa zastavil. Hodnú chvíľu sa díval do jej modrých očí, ktoré sa rozšírili vzrušením a záujmom o celú túto situáciu. Opatrne uväznil jej spodnú pery medzi svoje a sledoval jej reakciu. Videl ako sa jej do tváre vracia život.

Pobozkal ju o čosi náruživejšie, sústreďoval sa na svoju silu, ktorá mu prúdila telom, a z ktorej chcel dať trochu Tereze.

Cítil, ako jej srdce začalo divoko biť. Jej vlasy sa pod jeho dotykom stali lesklým pokladom každého dievčaťa. Obyčajné biele tričko a vyblednuté rifle sa zmenili na krvavo červené šaty. Jej ruky, ktoré doteraz ochabnuto viseli pozdĺž jej tela mu zhodili kapucňu z hlavy a zaborili sa do jeho nepoddajných vlasov. Pritiahol si ju bližšie k sebe. Už to nebola tá naivná Tereza, bola oveľa viac.

Neochotne sa od nej odtiahol a uznanlivo si prehliadol svoje dielo. Na tvári sa mu objavil víťazoslávny úškrn.

„Môžeš vykonať svoje dielo,“ povedal chladným hlasom a jej sa v očiach zaligotali ohníčky radosti.

Okamžite zmizla. Presúvala sa v tieňoch kam ešte nedosiahli slnečné lúče. Nechcela, aby ju niekto zbadal. Musela byť nenápadná ako tieň. Vošla do honosného domu, ktorý patril Jemu. Po špičkách vyšla schody a opatrne otvorila dvere jeho izby. Zatiahnuté žalúzie vytvárali v izbe dostatočnú tmu, aby sa ukryla pred jeho zrakom. Sedel na posteli  s hlavou v dlaniach. Chvíľu ho nepohnuto sledovala, mala dojem, akoby mal isté výčitky.

Výborne, pomyslela si.

Tomáš. To meno vyslovila iba vo svojej mysli, no on ju počul a ihneď zavadil o vysokú postavu v červených šatách. Ladným krokom vykročila z tieňa a ukázala sa mu.

Užívala si jeho prekvapeného pohľadu. Bola omnoho krajšia ako predtým. Predtým, keď ešte bola človekom.

Podišla k jeho posteli. Sedel opretý o stenu a s otvorenými očami zízal na jej dokonalú tvár, plný dekolt, ladné krivky. Obkročmi si sadla na jeho nohy a naklonila sa k nemu.

„Nemôžeš mi viac ublížiť,“ zašepkala. Keď sa od neho odtiahla,  nedalo mu to a perami sa načiahol po tých jej. Mal dojem, že mu ublížila, že pochopila jeho túžbu. Vášnivo ho pobozkala a pri tom si uvedomil, že jej pery chutia ako práve odtrhnuté čerešne.

Odtrhla sa od neho a pobozkala ho na krk. Z úst sa mu vydral slastný vzdych. Tereza sa usmiala, odhalila tak svoje biele tesáky, zahryzla sa mu do krku a pomalými dúškami z neho vysávala posledné zbytky života.