Full Moon- 2. kapitola

Ahojte!

Tak, konečne som sa po týždni dostala k svojmu blogu. Nebolo by to preto, že by som nemala čas, ale skôr preto, že môj internet sa proti mne spykol a nechcel ma prihlásiť. Ale teraz som tu aj s novou kapitolou príbehu Full Moon. Ak sa podarí, kapitoly budem pridávať častejšie, uvidíme ako si zmyslí môj internet. Budem vďačná za každý komentár, pretože som si vedomá, že je na ňom veľa čo opravovať, takže nemajte sľutovanie :D ale teraz už dosť bolo mojich výlevov, prajem vám pekné čítanie :D 

SÚBOJ

Na druhý deň sme mali praktické cvičenie ovládania mysle. Profesorka nám neustále opakovala, aké dôležité je, aby sme svoje schopnosti vedeli ovládať a vyvarovali sa tak nechceným úrazom. Opäť sme boli v podzemí, no dnes tam nebol stupienok, ale množstvo mäkkých žineniek. Nebola ani taká tmavá ako deň predtým, pretože  na stropoch svietili jasné lampy, ktorých svetlo zalievalo celú miestnosť.

Nervózne som sa okolo seba rozhliadala a v mysli sa mi premietali tie najhoršie scenáre dnešnej hodiny.

„Takže študenti zoraďte sa do dvojíc,“  povedala profesorka Handlová stroho.

Všetci okolo mňa sa začali presúvať a hľadať si svoje dvojice, na ktorých by skúšali svoje nebezpečné dary. Kevin chcel byť so mnou, za čo som mu bola rada, ale slušne som ho odbila:

„Prepáč, ale ja už som tuto so Shanom.“

„Hmmm.“ Tváril sa trochu zmätene a smutne zároveň.

„A ako vieš, že ja  chcem byť  s tebou?“ spýtal sa ma ticho a spýtavo nadvihol obočie.

„Tak ti poviem, nemáš na výber,“ odvetila som mu s úsmevom.  

„Samozrejme študenti budete skúšať len tie schopnosti, ktoré by neohrozili zdravie toho druhého,“ zahlásila učiteľka prechádzajúca sa pomedzi nás.

„Tak sa mi vidí, že ani zbaviť sa ma nebudeš môcť,“ povedala som mu s úsmevom. On sa však na mňa pozrel, akoby ma chcel prebodnúť. Možno som bola až priveľmi trúfala, keď som neustále ničila jeho samotu.

„Takže, postavte sa oproti sebe a môžete začať.“

„Dámy majú prednosť,“ povedal s úškrnom.

„Dobre,“ zahlásila  som a musela som sa naozaj ovládať, aby som sa nesmiala.  Nadýchla som sa a sústredila som sa na to, aby som zmizla. Nemohol vedieť kde som, jedine ak by ma počul. To máš za to, že si sa včera na mne tak zabával ako ma zožierala zvedavosť, pomyslela som si. Vystrela som pred seba ruku a jeho to šmarilo rovno na žinenku. S úsmevom na tvári som sa zjavila pri jeho nohách.

„Veľmi dobre slečna Caringová. Veľmi dobre,“ pochválili ma profesorka.

 Ostatní sa na ňom veľmi dobre smiali. Videla som jeho pomstychtivý pohľad, ktorý sa do mňa zarýval hlbšie a hlbšie. Zrazu bol preč. Cítila som jeho postavu tesne za mojou, ako mi šepká do ucha tým svojím zastretým hlasom:

„Tvoje srdce tlčie ako splašené. Tvoje líca sú červené. Ja sa ti páčim,“ povedal víťazoslávnym tónom.

Tej vety som sa zľakla. Netušila som, ako to mohol vedieť. Vtedy som sa automaticky zvrtla a kus podlahy, na ktorom pred sekundou stál, vybuchol.  Obzrela som sa kde je, no on stál na druhej strane telocvične s ohnivými guľami v rukách a chystal sa ich použiť. Rýchlo som  sa zneviditeľnila. Videla som ako sa zmätene pozerá kam som sa vyparila.

„Okamžite s tým prestaňte!“ kričala profesorka.

Ostatní sa utiahli k stenám. No ja som sa nemienila vzdať a on tiež nie. Ani len o krok sa nepohol. Stál v strehu či niečo nebude počuť. Vedela som, že keby som sa pohla, zistí to, ale ja som to riziko podstúpila. Vtedy keď bol najväčší hluk som sa k nemu po špičkách priblížila.

„To vôbec nie je pravda!“ zrevala som  a v rovnakej chvíli som ho odhodila na druhú stranu telocvične.

„Som v nevýhode. Takto by si hádam hrať nechcela, či hej?“

„Počuješ každý môj krok, každé šuchnutie a ty si v nevýhode?“ priblížila som sa k nemu o malinký kúsok. Rozhodila som rukami a trafila som stenu možno tak tridsať centimetrov od neho, no vtedy som sa zviditeľnila.

„Tak predsa len máš nejaké slabé miesto. Nemôžeš byť dlho neviditeľná. Oslabuje ťa to.“

Nebezpečne sa približoval s ohňom v ruke.

„Ešte stále mám toto,“ povedala som a znova ho hodilo do steny. Poobzerala som sa po miestnosti, kde je učiteľka, no pravdepodobne išla zavolať pomoc. Vtedy som pocítila nepríjemnú bolesť na pravom ramene. Ten sviniar do mňa hodil oheň, pomyslela som si. Nepríjemne som sa pozrela na oškvŕknutú kožu. Nemienila som to len tak nechať. Sústredila som sa a aj ja som ho jemne trafila výbuchom.

„Okamžite prestaňte!“ skríkol niekto. Zaujala som bojovú pozíciu a Shane tiež. Usmial sa na mňa tým svojím posmešným úsmevom, z ktorého som išla vyletieť z kože. Zrazu ma obklopila hmla. Ocitla som sa v akejsi bubline bledomodrej farby a Shane tiež. Vyhodilo nás to tesne nad zem.

„Ak sa upokojíte a prestanete, dám vás dolu.“

Obaja sme prikývli. Čo iné nám zostávalo. Opatrne nás to vypustilo von.

„A teraz do riaditeľne!“ zaburácal hlas. 

Pokorne sme poslúchli, no ani sme sa na seba nepozreli. Išli sme za riaditeľom dlhou chodbou až k jeho kancelárii. Tam sme si poslušne sadli vedľa seba na stoličky oproti nemu. Hodila som po Shanovi nenávistný pohľad, no on sa mňa len posmešne usmial.

„Čo vás to napadlo zvrtnúť cvičenie v boj?“ začal riaditeľ ostrým tónom.

„No viete pán riaditeľ,“ začal nevinne, „Vanessa na mňa zaútočila.“

„To bolo cieľom cvičenia!“ pripomenula som mu protivne.

„Odhodila si ma!“ zavrčal.

„Tebe len vadí, že ťa porazila baba,“ povedal som s úškrnom. Keď sme na seba upreli pohľady, akoby lietali blesky.

„A dosť,“ prerušil našu hádku. „Obaja ste po škole celý týždeň. A žiadne odvrávanie,“ povedal, keď videl náš nesúhlasný výraz na tvári.

Ošetrovateľka nám obviazala rany aby sme sa mohli vrátiť naspäť na vyučovanie. Shane bol na tom o trošilinku horšie ako ja. Ten výbuch mu odtrhol kus kože. Nakoniec sme vyšli z kancelárie na hlučnú chodbu. Každý sme sa vydali iným smerom, hoci sme vedeli, že na ďalšej hodine sa aj tak stretneme. Sedeli sme od seba dosť ďaleko, no to nám nezabránilo hádzať po sebe škaredé pohľady. Aj keď som bola na neho nahnevaná, jeho oči ma opantávali. Hlboko sa mi do nich zahľadel a ja som nad sebou strácala kontrolu. Znova sa mi rozbúchalo srdce ako zvon. Nedokázala som pochopiť ako mohol vyzerať tak božsky. 

„Slečna Caringová odpoviete mi na otázku, alebo budete aj naďalej duchom neprítomná?“ vyrušil ma z mojich myšlienok niečí hlas.

Zmätene som sa pozrela profesora a nevedela som čo povedať.

„Tak, pravdepodobne sa jej nedočkáme.“

Pozrela som sa smerom k Shanovi, no on sa len pobavene uškŕňal nad tým, ako si ma vedel omotať okolo prsta.

 Ešte viac som ho prebodla a otočila sa k tabuli. Takto sme sa vyhýbali akémukoľvek rozhovoru. Na obede som sedela s Kevinom.

„To bolo neskutočne dnes ráno. On sa ťa fakt pokúšal zabiť,“ hovoril ohromene.

„Ak si si nevšimol, tak aj ja jeho,“ odvetila som unavene.

„No veď hej, ale on mal v očiach taký chladný výraz, akoby mu nezáležalo na tom, či ťa zabije.“

„Pozri, keby ma chcel naozaj zabiť tak ma ten oheň trafí presne a neošuchne ma,“ vysvetľovala som trochu nervóznejšie.

Neviem prečo som sa zrazu tak rozhorčila. Možno som nechcela aby o ňom takto hovoril, alebo som nechcela veriť, že by mohol mať pravdu.

„Ako myslíš, ale ty si ho nevidela z toho druhého pohľadu.“

„A ty si ho nevidel z môjho,“ skončila som.

Nemohla som veriť, že by bol schopný ma zabiť. Tá nežnosť, ktorú som videla včera a dnes v jeho očiach sa nemohla len tak stratiť.

Ani som si nevšimla už bol koniec vyučovania. Otec nám ukázal miestnosť, v ktorej nás mali zavrieť. Cítila som sa ako nejaký zločinec, ktorého vedú do väzenia.

„Takže toto je vaša ‚cela‘. Nebudete tu môcť pokračovať v boji, pretože neutralizuje vaše schopnosti. Takže si to tu užite.“

Potom sa obrátil ku mne:

„Veľmi si ma sklamala. Biť sa na vyučovaní? Ešte k tomu s Corvingom. Omrzel ťa život tak si chcela aby ťa zabil?“

„Nie oco. Pochop, ja som ho zložila na lopatky. Tak sa mi zdalo, že mal tesne pred infarktom. Ešte chvíľu a trafila by som presne do čierneho,“ povedala som nebezpečne. Vedela som, že bude počúvať aj keby nechcel.

Len pokrútil hlavou a zavrel za nami dvere. Miestnosť nemala okná, no za to žiarila bielym svetlom. V strede miestnosti na nás čakali dva stoly a dve stoličky. Keď som si predstavila, že tu budem musieť byť so Shanom sama, zatriasli sa mi kolená a do tváre sa mi nahrnula krv. Natočila som si stoličku smerom od neho, ale ani to nepomáhalo. Atmosféra medzi nami bola neskutočne ťažká. Vedela som, že to, čo sa stalo ráno je nevysvetliteľné. Mala som nutkanie sa obrátiť a pozerať sa do jeho nádherných očí, ale odolala som tomu.

„Tak ja som bol pred infarktom?“ spýtal sa po chvíli začudovane.

„Hej,“ odpovedala som  mu razantne.

„Ty by si nikdy netrafila do čierneho,“ povedal s úškrnom, keď som k nemu obrátila tvár.

„Aký si si istý,“ povedala som pohŕdavo.

„Nezabúdaj, že to ja som tu ten zabijak.“

Prekvapene som sa na neho pozrela.

„Naznačuješ tým niečo?“ spýtala som sa nenútene.

„Možno Kevinovu teóriu.“

„Zase si špehoval.“

„A? Nevedel som, že som ťa tam chcel zabiť. Ani mi to tak nepripadalo. Ja som len hral tvoju hru,“ povedal potichu, no cítila som v jeho tóne sarkazmus.

 „Nebyť toho čo si povedal, tak nevyskočím,“ osočila som sa na neho.

„Každý sa nahnevá keď počuje pravdu, ktorá sa ťažko znáša.“

Hovoril to takým zamatovým tónom, že som si chvíľu myslela, že po ňom opäť skočím.

„Ako chceš. Myslela som si, že sa ostatné decká mýlia, ale ani nie.“

„A v čom sa nemýlia?“

„Že si obyčajný vrah.“

„To si myslíš?“

„Po dnešku áno,“ povedala som a pozrela sa na svoju ranu.

„A čo na to mám povedať ja. Nechala si mi vybuchnúť kus kože,“ zasmial sa.

„Bol to protiútok,“ ohradila som sa.

„Bol som na tom horšie. Otrepala si ma niekoľkokrát o stenu.“

„Áno to bolo dobré,“ zasmiala som sa.

„A potom, že kto tu je zabijak.“

„Ešte si mi  neodpovedal na moju včerajšiu otázku.“

„Áno je. To si chcela počuť?“ zrazu sa z jeho odpovede vytratil ten zamatový hlas a vystriedal ho podráždený tón.

„Nie. Ale potom som sa až tak celkom nemýlila, že?“

„Môžeme zmeniť tému?“

„A o čom chceš hovoriť?“

„O tom ako sa ti roztriasli kolená a krv sa ti vliala do líc, keď si vošla do miestnosti,“ povedal a zdvihol kútiky úst.

„Ako....?“

„Nemusím mať schopnosti aby som videl ako si očervenela.“

Nevedela som čo povedať, zavrela som oči akoby som ho nevnímala.

„Hneváš sa?“ spýtal sa previnilo.

Neodpovedala som, nech sa potrápi.

„No tak, povedz aspoň niečo. Je hrozne divné, že neviem čo si myslíš.“

Znovu nastalo to neskutočné ticho.

„Naozaj mi prepáč ak som ťa niečím urazil. Nechcel som ťa dnes ráno vyprovokovať.“

„Možno ti to odpustím,“ prehovorila som ticho.

„Ak.....?“

„Neviem.“

Odvtedy sme sedeli v úplnej tichosti. Po nekonečnom čakaní sa dvere otvorili.  Každý sme sa vybrali iným smerom. Obzrela som sa za ním a on sa na mňa smutne pozrel.

Keď som prišla domov, otec už končil s večerou.

    „Dnes budú cestoviny,“ zavolal na mňa.

    „Super,“ chcela som aby to znelo nadšene, no vedela som, že pri večeri ma bude bombardovať otázkami, ako som sa mohla byť so Shanom Corvingom. Zložila som si v izbe tašku a zišla som dole. Sadla som si za stôl pred otca a pustila sa do jedla. V kuchyni bolo ticho, ktoré narúšal cingot vidličiek o taniere.

„Prečo si sa s ním bila?“ opýtal sa náhle.

A je to tu,  pomyslela som si. „Bolo to v rámci cvičenia.“

„V rámci cvičenia by to bolo bez zranení,“ pozrel na moje napuchnuté rameno.

„Proste sa to nejako stalo,“ nechcela som mu povedať, že ma vyprovokoval tým, že si uťahoval z mojich citov.

„Vieš čo sa hovorí o ich rodine.“

„Áno.“

„Tak asi chápeš, prečo už viac nechcem aby si sa s ním rozprávala.“

„Ale veď s ním mám byť týždeň po škole,“ povedala som neveriacky.

„To už nejako zariadim.“

„Nie! Nechcem sa uliať z trestu len preto, že mám otecka učiteľa. Pekne si ho odpykám. Veď mám aj prečo. Ak by naozaj taký bol, potom by tu namiesto mojej osoby bol už len prach,“ povedala som nahnevane.

Ešte nikdy som takto na otca nevybehla. Pustila som vidličku a bez slova odišla. Neviem prečo som nechcela aby zrušil ten trest. Asi som chcela byť so Shanom sama a zistiť, prečo ho tak rozčúlil rozhovor a jeho rodine.

„Už nikdy ťa nechcem vidieť sa s ním rozprávať!“ zakričal na mňa zdola svojím mohutným hlasom.

 Nemohla som si tie slová vyhnať z hlavy.