14 Feb 2011

Časovrat- 8. kapitola

Zdravím!
Tak som tu opäť a opäť s novou kapitolou k časovratu. Dnes som za tým sedela celý deň, aby som zo seba aspoň čo to vypotila, preto dúfam, že sa vám to bude páčiť a patrične to okomentujete. Kritikou nešetrite! :D Neviem prečo, ale rozhodla som sa, že sem pridám aj niekoľko obrázkov, aby ste asi vedeli ako svojich hrdinov vnímam ja, ako si ich predstavujem :D Tentoraz je kapitola trochu dlhšia, ale ja verím, že vám to nebude vadiť a popasujete sa
Prajem pekné čítanie!
 



      Sedela som v schátranom podniku oproti Ianovi, ktorý sa správal veľmi čudne odkedy sme odišli zo školy. To je hneď druhá vec, pretože ja som ešte nikdy bezdôvodne neodišla zo školy. Len- tak.
„Takže ten prívesok, ktorý mám na krku sa volá Časovrat?“
„Presne tak. A nevideli sme ho asi dvesto rokov,“ odvetil zasnene. „Mohol by som si ho prezrieť z blízka?“
„Samozrejme,“ povedala som a zvesila si zlatú retiazku s príveskom z krku a vložila ho do jeho dlane. Sledovala som, ako si ho so záujmom prezerá, opatrne aby nepotočil presýpacími hodinami v strede krúžku. Nemala som najmenšie poňatie prečo ma zatiahol práve sem. V meste bolo veľa omnoho lepších kaviarní než bola táto. Za barom, ktorý sa takmer rozpadal, ostatne ako všetko ostatné, stál neupravený starý chlap. Pri okne sa nachádzal jeden jediný zákazník a podivne na nás zazeral. Nevedela som si predstaviť, ako Ian spoznal toto miesto. Vo vzduchu sa sa vznášal nepríjemný zápach skazeného piva.
„Prečo je taký dôležitý?“ opýtala som sa.
Prekvapene na mňa pozrel. „Dokáže ťa vrátiť v čase, preniesť ťa do tvojich predchádzajúcich životov,“ povedal.
„Myslíš to vážne?“
„Samozrejme,“ odpovedal, akoby to bola len obyčajná vec. Ale to sa predsa nemôže stať. Jeden prívesok to nedokáže urobiť.
„Ian, magické veci predsa neexistujú.“
„Nevidela si tie veci pred ktorými som ťa s Adamom zachránil?“
„Ale, ale... “
„To bolo niečo iné? Nie. Boli to magické bytosti, ale z temnej strany.“
„Snažíš sa ma presvedčiť, že prívesok ,ktorý mi dal starý otec bol dvesto rokov nezvestný a je ešte k tomu magický? Prepáč Ian, ale nie som trafená na hlavu. Ja jednoducho na magické veci neverím,“ vyskočila som, schmatla náhrdelník a odišla z toho otrasného miesta. Na ulici som sa zhlboka nadýchla čerstvého vzduchu. Ak si zo mňa chcel uťahovať, nebol to ten najlepší spôsob, pomyslela som si.
Vydala som sa smerom k mojej obľúbenej čajovni. Rozhodne som sa potrebovala dať do poriadku. V ruke som pevne zvierala náhrdelník, ktorý ma nepríjemne chladil na pokožke. Vošla som do podniku a zamierila k jednému z boxov.
„Čo si želáte?“ spýtala sa ma milá čašníčka.
„Ehm, bylinkový čaj na upokojenie,“ odvetila som znepokojeným hlasom. Tašku som hodila na sedadlo vedľa seba a zložila si hlavu do dlaní.
Nemôže to byť pravda, hovorila som si neustále.
„Prečo si ušla?“
Zhrozene som sa vzpriamila. „Ja som neušla. Jednoducho tomu neverím.“
„To si rozhodne nemyslíš. Tak v čom je teda problém?“
Nerozhodne som sa na neho pozerala.
„Vieš, starý otec tvrdil, že ten prívesok má tajomnú moc a že je v bezpečí len keď ho mám na krku. V tom čase som mu neverila a po jeho smrti som ten náhrdelník vôbec nenosila. Ja... myslela som si o ňom, že je blázon,“ povedala som roztraseným hlasom.
„Čo ťa primälo k tomu aby si si ho dala?“
„Asi ten sen, ktorý som mala.“
„Aký sen?“ spýtal sa zmätene.
Na chvíľu som zmĺkla, pretože k nám prišla servírka s čajom. Keď ho položila na stôl, zohla som sa po peňaženku, no Ian to už zaplatil.
„Nemusel si?“
„Chcel som. Ten sen?“
„Bola som v dedkovom starom dome. Videla som ho sedieť v jeho starom kresle s knihou v ruke. Bolo to vtedy, keď mi dával ten prívesok. V tom do domu vtrhli nejakí chlapi a schmatli. Kričal, že musím utiecť a chrániť ten prívesok inak bude všade zlo.“
Cez jemný závoj som videla ako na mňa udivene hľadí. Ani som si neuvedomila, kedy mi po líci stiekla prvá slza.
„Mala si ho veľmi rada?“
„Bol mi všetkým, keď nás opustil otec a ja som si o ňom nakoniec myslela, že je obyčajný blázon.“
„Je to pravda. Tak veľa by som ti toho mal povedať, ale jednoducho nemôžem. Aspoň nie teraz,“ odvetil so skrčeným obočím.
„Myslím, že by si si ten prívesok mal zobrať,“ odvetila som pevným hlasom a spakruky si utrela slzy.
„Nie, nemôžem. Musíš ho mať ty. Ktokoľvek iný by mi ho mohol zobrať, ale tebe nie.“
„Ako to vieš?“
„Vybral si ťa.“
„Ako to môžeš vedieť?“
„Melinda, skrýval sa dvesto rokov. Dvesto rokov ho nikto nemohol nájsť a zrazu ti ho dá tvoj starý otec. On jednoducho chce byť pri tebe. Len by som ti radil, aby si netočila tými presýpacími hodinami kým poriadne nezistíš ako funguje.“
„Čo si vlastne zač?“
„To ti povedať nesmiem. Ale sľubujem, že to vybavím. Stretneme sa dnes večer pred tvojím domom. Jasné?“
Prikývla som.

Keď som poobede šla na hodinu kreslenia, bola som dosť mimo. Nevedela som, čo je reálne, a čo nie. Znervózňovala ma prítomnosť prívesku, ktorý som mala na krku. Nebola som naň zvyknutá. Pripadalo mi to, akoby sa moje telo proti nemu bránilo.
Cítila som sa poriadne zmätená, pretože sa toho na mňa objavilo priveľa. Záhadný Ian a ešte k tomu ten stratený prívesok. Zvedavosť mi jednoducho nedala a ja som nad tým musela neustále premýšľať. Z myšlienok ma na chvíľu vyrušila Jeremyho prítomnosť.
„Čo si to natáral môjmu bratovi?“ spýtala som sa ho vražedne len čo si vedľa mňa sadol a bola som vďačná, že som nezabudla na toto zúčtovanie.
„Len pravdu,“ odvetil a posmešne sa na mňa zaškeril.
V tej chvíli som ho mala chuť prepichnúť jedným jediným pohľadom.
„Tak nabudúce láskavo drž jazyk za zubami,“ zavrčala som na neho. Je pravda, že Jeremy tak trochu strieda strany bojovom poli mňa a môjho brata a to ma na ňom vždy žralo.
„Tíško, tvoj princ prišiel,“ zasmial sa mi pri uchu pričom som ho skoro trafila paletou po hlave.
„Ahoj,“ pozdravil ma Jared.
„Ahoj,“ odvetila som a pri pohľade na neho mi v hlave zablikal akýsi varovný signál. Ian nechcel aby videl náhrdelník. Moja ruka, akoby som ju ani neovládala po ňom ihneď siahla. Chcela som si ho spustiť pod tričko, no Jared ho už zbadal. Vyjavene a ostražito sledoval moju dlaň, ktorá zvierala retiazku.
„To nie je možné,“ zašepkal. „Kde si to zohnala?“
„Toto?“ spýtala som sa nenútene, no uši mi horeli nervozitou. „Je to len lacná bižutéria,“ mávla som rukou. Okamžite sa ku mne naklonil až mal pery len niekoľko milimetrov od môjho ucha.
„Musíme zmiznúť,“ zašepkal vábivým hlasom.
„Prečo?“ spýtala som sa slabým hlasom.
„Vysvetlím ti to neskôr. Prosím ver mi,“ odvetil a pozrel sa mi do očí. Nevedela som nájsť jediný rozumný dôvod, prečo by som mu nemala veriť.
„V poriadku,“ odvetila som a len čo z mojich úst vyšla posledná slabika, mal na chrbte svoju aj moju tašku a bol na ceste k dverám. Hodila som letmý pohľad na Jeremyho, no ten sa venoval svojej palete a ani si nevšimol, že som zmizla.
Vonku ma Jared zaviedol k svojmu autu.
„Zveziem ťa domov, ale mala by si si vziať len to, čo budeš naozaj potrebovať.“
„Čože? Prečo?“ spýtala som sa zdesene, no aj napriek tomu som nasadla do auta. „Nemôžem opustiť svoju rodinu a priateľov.“
„Vieš ty vôbec, čo to máš na krku?“ spýtal sa ma ostro.
„Tak trochu. Je to časovrat. Už dvesto rokov ho nikto nevidel.“
„A nenapadlo ťa, prečo ho nikto nevidel? Ľudia sa ho zbavili, pretože bol príliš nebezpečný.“
Krátko sa odmlčal a vzdychol si.
„Melinda, ja nie som obyčajný človek.“
Bezradne som na neho hľadela s rukou neustále pricapenou na malý prívesok. Srdce mi divoko búšilo a chvíľami som mala dojem, že chce ujsť rovnako ako ja.
„Žil som s mojim rodičmi, sestrou a bratom v pomerne veľkom meste. No keď som mal desať rokov, všetkých troch nás odviedli do tajnej krajiny, kde zo mňa a môjho brata vychovali, akoby som to povedal.... ochrancov.
„Ochrancov?“ vykĺzlo mi z úst nechtiac.
„Niečo ako sparťanská škola. Pokiaľ si silný, postupuješ. Ak nie, máš smolu. S bratom sme boli dosť silní na to, aby sme zvládli celý ten nátlak, ktorý bol na nás vyvíjaný. Jediné, čo nám nebolo dopriate boli rodičia. Sestra nebola prijatá do východy bojovníka, no učila sa od tajomníčky najvyššieho vládcu celej krajiny. Žili sme si naozaj dobre, mali sme všetko po čom sme túžili. Jedného dňa sa však stalo niečo, čo úplne od základov zmenilo naše životy.
„Čo?“ spýtala som sa napäto.
„Do krajiny vtrhli jazdci. Sú vychovávaní rovnako ako my, ale na opačnej strane, na strane zla. Zapaľovali všetky domy, ničili čo mohli, zabíjali. Nikdy som si nemyslel, že by to mohol môj brat urobiť a prezradiť im našu polohu. To kvôli nemu nás našli.
„Čo sa stalo potom?“
„Keď zničili všetko čo mohli, odišli z krajiny. My bojovníci sme sa proti nim síce postavili, no bolo ich omnoho viac. O týždeň neskôr sme zistili, že ukradli legendárny kryštál Emerald. Bez neho je naša krajina vystavená očiam zla. Všetci obyvatelia sa rozišli a niekde sa skrývajú, aby vôbec prežili. Ibaže keď jazdci Emerald ukradli, niekam sa stratil a nik ho nevie nájsť.“
„Ale prečo je časovrat taký dôležitý?“ nechápala som.
„S jeho pomocou môžeš cestovať do minulosti. Chcú ho, aby našli kameň. Keď si si ho nasadila, presýpacie hodiny začali žiariť bledozelenou farbou. Teraz nás môžu vystopovať, získať časovrat a tak získať aj emerald skôr ako my.“
„Ale, ale... ja nemôžem opustiť moju rodinu,“ povedala som stiesnene.
„Melinda,“ prehovoril prísnym tónom, „ak neodídeme, potom už nebude čo opustiť, chápeš?“
Prehltla som veľkú hrču, ktorá sa mi vytvorila v krku počas jeho rozprávania a neprestávala som na neho zazerať. Nevedela som či dokážem uveriť jednému jeho slovu.
„Mel,“ vyslovil prosebným hlasom.
A čo Ian? Vôbec ho nespomínal. Mala som sa s ním stretnúť, aby mi všetko vysvetlil. Ale ak je to tak ako to hovoril Jared, nemali by sme strácať čas a utiecť čo najďalej.
Nevedela som, ako sa rozhodnúť. Nevedela som si predstaviť, že z minúty na minútu opustím svoju rodinu, priateľov, všetko čo tu mám a odídem bohviekam.
Zmätene som sa pozrela do Jaredových tmavých očí, ktoré na mňa upieral a povedala som mu moje rozhodnutie.

5 comments :

  1. Fascinujúce! Neviem, ktorému z nich veriť :D Pevne verím, že čoskoro pribudne ďalšia kapitola :)

    ReplyDelete
  2. Ďakujem, nuž budem sa snažiť :D

    ReplyDelete
  3. ako vždy, suhlasim s lulu- netusim, komu teraz verit, ale paci sa mi to ;) napinave pribehy ma vzdy dostanu :D

    ReplyDelete
  4. Ja už som písala, ako vždy je to super. :D

    ReplyDelete
  5. no to som zvedavá... viac sa mi síce páči Jared, ale verila by som Ianovi....=D.... som strašne zvedavá ako to celé dopadne... dúfam, že sa rozhodne správne...=D

    ReplyDelete