Iná

 Zdravím!

Ako sa máte? Víkend je už pred nami tak dúfam, že si oddýchnete od školy rovnako ako ja. Dnes sem nedám ďalšiu kapitolu Časovratu, ale niečo úplne iné. Prajem príjemné čítanie. 

Každý deň som okolo nej chodila v škole. Nenapadlo ma sa s ňou zblížiť. Bála som sa toho. Obdivovala som jej ebenovo čierne vlasy, jej krásne zelené oči, v ktorých poskakovali šibalské plamienky. Bola som celkom mimo z jej pekne krojených ružových pier. Postavu mala neskutočne dobrú. Vždy, keď som ju stretla, srdce mi mierne podskočilo, no potom sa opäť vrátilo na svoje miesto, pretože vedelo, že môj sen sa nikdy nesplní. Nepripadalo to do úvahy. Ona... nebola ako ja. Vedela som, že mala niekoľko chalanov, s ktorými chodila, no po určitom čase to aj tak skončila. Pripadalo mi to, ako keby niečo hľadala. A keď to našla, zistila, že je to úplne niečo iné ako to, čo potrebuje. Kamarátka mi povedala, že je už na čase, aby som si našla nejakého priateľa, pretože potom ma už nikto nebude chcieť. Ja som však nevedela, ako jej to vysvetliť. Nevedela som, ako jej vysvetliť, že na opačnom pohlaví ma nič nepriťahuje. Preto som radšej mlčky pozorovala tú vílu, ktorá sa pri chôdzi priam vznášala. Moja dokonalá matka k nám každý večer doviedla nejakého chalana. Moje námietky, že sa s nikým nechcem zoznámiť nebrala na vedomie. Bola som pre ňu ako vzduch. Vraj mi chcela zaistiť tú najlepšiu partiu, kým je voľná. Neustále a neustále som jej opakovala, že takto sa zoznamovať je nenormálne.

„Prečo? My s otcom sme sa takto tiež zoznámili a zosobášili,“ odvetila mi. Áno, pomyslela som si, ale vôbec medzi vami nie je láska. Ani kúsok citu. Spájajú ich len peniaze a ja. Obaja majú vlastný život, keby sa mali čas na rozvod a delenie majetku, asi by už dávno neboli spolu. Boli to škrobení ľudia. Vždy vyžadovali, aby boli veci odvedené dokonale. Ak niečo malo len menšiu chybičku, bola pohroma. To platilo aj pre mňa. Moje známky museli byť geniálne presne tak ako moje oblečenie a správanie. Niekedy som proste potrebovala vypadnúť z toho ich dokonalého sveta a zájsť na úplne odľahlé miesto. Niekam, kde to je úplne odlišné ako doma. Preto som väčšinou chodila s babami do krčmy. Boli tam aj chalani, no namiesto toho, aby som na nich zvodne klipkala mihalnicami a špúlila na nich pery, bola som tak trochu jednou z nich. Tieto večery väčšinou končili peknou opicou. Keď matka doviedla k nám domov syna svojej kolegyne, už asi dvadsiateho, rupli mi nervy. Musela som im vysvetliť, že nie som ako ostatné dievčatá. Zhlboka som sa nadýchla a vošla do miestnosti, kde sedeli všetci. Po mojej ľavej strane matka s otcom a po druhej ruke ten chalan- zhodou okolností to bol môj spolužiak- a mamina kolegyňa. Boli zabratí do rozhovoru, no ako náhle som vstúpila do miestnosti ja, všetci stíchli. Akoby vytušili, že im chcem niečo povedať.

„Alexandra, sadni si k Timovi,“ zašveholila matka.

„Nie, ďakujem. Chcela by som ti niečo povedať. A tebe otec tiež. Chcem, aby ste vedeli, že tieto dohadzovania sú nanič. Som na dievčatá.“

Na ich reakciu nikdy nezabudnem. Mojej matke vypadol hrnček s kávou, ktorá sa následne rozliala na krémový koberec. Tatkovi spadla sánka a civel na mňa, akoby som spadla z neba. Milý Tim sa sa začal rehotať a jeho matka sa začala dusiť. Vedela som, že som to nemala hovoriť pred ním. Teraz to bude vedieť celá škola. Ale bolo mi to jedno. Bolo mi jedno, čo si bude o mne myslieť moja víla. Aj tak by som u nej nemala šancu.

„Alexandra, veľmi si nás sklamala. Ako si to mohla povedať pred návštevou? Ako to, že si... že si... lesba,“ kričal na mňa otec. Prevalcovalo ma to ako obrnený tank. Bola som náchylná na akúkoľvek malú urážku a táto zabolela ako rana nožom. Myslela som, že budú mať aspoň trochu pochopenia, ale nie.

Na druhý deň sa mi do školy nechcelo. Bála som sa. Keď som prišla pred dvere našej triedy a otvorila ich, nastalo hrobové ticho. Upieralo sa na mňa veľké množstvo očí. Spolužiaci si nenápadne šepkali, ukazovali na mňa, no mne to bolo jedno. Sadla som si do svojej lavice vedľa svojej najlepšej kamarátky. Myslela som si, že aspoň tá to bude chápať, no naopak. Presadla si.

„Nebudem predsa pri lesbe, ešte sa ma bude snažiť obchytkávať,“ povedala a ostatné baby sa rozrehotali. Bolelo to. Tak strašne to pálilo pri srdci. Správa o mojej orientácii sa rozšírila po celej škole rýchlosťou blesku. Baby na mňa ukazovali a škerili sa, chalani, hoci mali perverzné návrhy ma prijali medzi seba. Bola som jedna z nich. Najviac som sa bála reakcie od mojej víly. Vedela som, že od nej to bude bolieť najviac. Čakala som, kedy ta rana príde, ale nič sa nestalo. Až jedného dňa- bol to asi týždeň po tom, ako sa všetci dozvedeli, že som na baby- si ku mne prisadla na obede. Bola som značne prekvapená, no myslela som si, že ma prišla len ponížiť.

„Ty si Alexandra, že?“ spýtala sa melodickým hlasom.

Nervózne som prikývla.

„Jane,“ povedala a podala mi ruku, ktorú som ochotne prijala. „Vieš, nie si sama.“

„Nerozumiem?“

„Nie si jediná, kto je inej orientácie. Doteraz som o tom nevedela, no žiadny chalan nemal to, čo som hľadala, a keď vypukla tá správa o tebe, začala som o tom premýšľať. Zdalo sa mi to nepravdepodobné, no keď som ťa uvidela... neviem to popísať,“ usmiala sa a jemne sa zapýrila. „Viem, že ma možno odmietneš, no chcela som, aby si vedela, že nie si sama.“

„Už dávno sa mi páčiš,“ prezradila som jej. Zelené oči okamžite zaihrali šťastím. Našli sme sa. Spolu sme čelili celej našej škole. Bolo nám jedno, čo si o tom myslia. Boli sme len my dve.