31 Jul 2014

Zo života knihy (2) | Začínajúci autori zbystrite pozornosť!


Vítam vás pri druhom rozhovore v našom projekte Zo života knihy. Minule Lyn zverejnila úžasný článok o Greenie knižnici. Pokračujeme však v rovnakom duchu a opäť sa sústredíme na začínajúcich autorov. Vyspovedala som  Erika, editora v Slovarte, a spýtala sa na všetky možné informácie o rukopisoch a dielach autorov. 
Nemáme nikoho špeciálne určeného na čítanie rukopisov, takže to čítame len my, bežní redaktori, keď si niektorý deň v týždni ukradneme nejakú hodinku. Zlá správa je, že po prvej strane vieme, či autor dokáže písať, a či to stojí za to, vôbec čítať. 


Dostávate rukopisy od slovenských autorov a ak áno, koľko? Máte vôbec čas ich čítať?

Och, a koľko! Slováci, tak ako asi všetci na svete, sú národ grafomanov :) Denne dostávame 1-2 rukopisy pôvodných slovenských autorov. Z toho asi 1-2 týždenne sú detské/tínedžerské knihy. Kvantita však bohužiaľ nevypovedá o kvalite. Nemáme nikoho špeciálne určeného na čítanie rukopisov, takže to čítame len my, bežní redaktori, keď si niektorý deň v týždni ukradneme nejakú hodinku. Zlá správa je, že po prvej strane vieme, či autor dokáže písať, a či to stojí za to, vôbec čítať :) Ale máme záväzok, že vždy prečítame asi štvrtinu rukopisu – s nádejou, že sa to potom zlepší. Na druhej strane si však myslím, že je dobre, keď to čítame my redaktori, lebo to vieme porovnať aj so zahraničnou produkciou, a s tým, čo je v našom vlastnom programe, vieme posúdiť, či by sa to mohlo uchytiť, a či nie, či je to lepšie/zaujímavejšie/originálnejšie ako gigabajty zahraničných rukopisov, ktoré nám denne pristávajú v mailoch. 

Na čo by si teda začínajúci autori mali dávať pozor?
Píšte o tom, čo poznáte! (zasadiť príbeh do Ameriky, a pritom chodia deti do školy, ktorá funguje na
slovenskom princípe? E-e-e.)

Napíšte úprimný sprievodný list. Nikto nechce čítať nabubralé reči, ktorých máme plnú hlavu z emailov od agentov. 

Nepíšte anotáciu na svoj rukopis – skôr prerozprávajte hlavnú dejovú líniu. Ja sám píšem anotácie a texty na obálky už štvrtý rok a teraz tomu začínam prichádzať na kĺb. Je to neuveriteľne ťažké. A nepodarky vyznievajú smiešne. 

Gramatika, preklepy, diakritika...

Zbytočne si robíte námahu s grafickou úpravou, my to aj tak všetko čítame na Times New Roman, veľkosť 12 – pretože to je na čítanie najpríjemnejšie písmo a neťahá nám to tak oči :) Radšej knihu dajte prečítať niekomu, kto vie aj niečo o gramatike, lebo vy tam už zväčša vidíte to, čo tam chcete vidieť, a nie to, čo tam reálne je. Viem z vlastných prekladov. 

Keď tu bola na návšteve Alyson Noël, tak mi odporúčila tieto dve knihy pre nádejných spisovateľov: Save the Cat a Story. Obe sú síce primárne pre scenáristov, ale napísanie scenára a knihy má k sebe asi dosť blízko :) Ona sama si pred každou novou knihou prečíta knihu Save the cat, aby si osviežila vedomosti a zručnosti, a až potom sa púšťa do práce. Ja sám som sa do Save the Cat začítal, a naozaj to boli praktické rady.


Je niečo, čoho je v rukopisoch veľa a autori by týmito vecami mali šetriť? 

– Opisov! Toto je choroba anglicky píšucich autorov, že umelo naťahujú knihy tým, že keď vojde na scénu
nová postava, tak pol strany je venovanej tomu, čo má oblečené, aké oči, vlasy, uši, aký mejkap a pod... Zamyslite sa, koľkokrát si to všímate v reálnom živote?

– Originality. Povedzme si na rovinu, takmer všetko tu už bolo. Prepchať 100 strán originálnymi nápadmi je super, ale potom akosi nie je čas na dej, na postavy... A potom sa stane to, že sa zamotáte do worldbuildingu, a zrazu prejde tretina knihy, a vy len vysvetľujete, ako na vašej upírskej fantasy planéte s anjelmi strážiacimi vchod do pekla a morskými vílami vládnucimi nebeským lietajúcim mestám, nehovoriac o pripleštených ufóncoch, čo po večeroch zametajú ulice a cez deň skáču po oblakoch, aby na zem padol nejaký dážď – tak čo musí váš hrdina spraviť, aby spláchol záchod. 

– "povedal". Asi o tom neviete, ale správny anglicky napísaný román, by mal mať za každou priamou rečou slovko "said". Jop, a keďže väčšinu YA a MG kníh prekladáme, všade to ostáva. No v našich knihách to tak nemusí byť. Not really! 

– Dvadsaťosemtisíc prídavných mien. Jasné múdre orieškovohnedé oči, úzke zopäté krvavé mäsité pery... dvere vysoké dva metre, široké meter, hlboké 30 cm... Ak nemáte v oku meter, a presnú paletu farieb, nikoho to nezaujíma. Oči sú len hnedé, ústa sú len červené a úzke, a dvere sú buď malé, veľké alebo obrovské. A nebo je modré. Je to jasné ako facka. A potom to tak aj dopadne, že venujete viac energie a pozornosti, aby mali všetci orieškovohnedé oči, ako samotnému deju a akcii. 

– Vaty. Ale tej sa asi nikdy nezbavíme :) Buďte pripravení škrtať a prepisovať. To je moja posledná rada. Nič nie je nikdy dokonalé, pri každom čítaní, by ste mali mať pocit, že a toto mohlo byť ešte tak... musíte len nájsť ten správny moment a povedať si: Dosť. A už netvoriť, len česať, a dovoliť česať aj iným.

A čo by si práve naopak uvítal, aby začínajúci autori vkladali do diel, teda aby tam toho bolo viac?

– Slovenské mená. Akosi majú všetci potrebu písať o Američanoch. Akože, helou! Sme na Slovensku. A keď už, tak existujú aj slovenské mená, ktoré znejú anglicky. 

– Akcia hneď od začiatku. Otvorte si svoje obľúbené knihy, a prečítajte si prvú kapitolu. Takmer vždy je tam akcia, ktorá vás chytí za pačesy a nepustí. Na opisy a worldbuilding bude čas neskôr. 

– Autentickosť v prejave postáv. Píšeme inak ako rozprávame, ale to neznamená, že aj postavy musia rozprávať tak ako píšeme. A to platí aj pre fantasy. 

– Mnohovrstevnatý dej. Väčšina rukopisov má jednu dejovú líniu. A nič viac. Ale to je choroba z toho, že píšete príbeh z prvej osoby, a proste ešte nedokážete do príbehu toho dostať viac. Ak aspoň nestriedate pohľady, tak ste stratení. Písanie v tretej osobe má svoje plusy, len škoda, že nie je teraz v kurze. 

– Prirodzenosť autora. Je to váš rukopis, vaše dielo, tak prečo je z väčšiny cítiť to, akí by ste chceli byť, a nie to akí ste? Nepíšte, tak ako si myslíte, že by ste mali písať (veľké prázdne reči), píšte tak ako vám to myslí, píšte tak ako vám huba narástla. Úprimne a od srdca, nesnažte byť na papieri tým, čím nie ste v skutočnosti. Je to z toho textu cítiť, ako sa snažíte byť... ako sa váš text snaží byť niečím, na čo nemá. Ako je každá veta boj už len s tým, aby ste ju vôbec vymysleli, nemá to zmysel a málokoho to zaujme. 


Verím, že vám nádejným autorom rozhovor niečo dal, pretože ja som si z neho zobrala dosť. A zrejme začnem svoj príbeh prepisovať odznova. Každopádne, ak sa tomu venujete seriózne,  skúste omrknúť tie knižky, ja už som si zaobstarala Save the Cat a je to zaujímavé čítanie, nad ktorým človek aj zapojí mozog.

A keďže s každým článkom je spojená súťaž, aj teraz budete mať šancu súťažiť o nejaké tie knižky. Trvá však len tri dni, kým Lyn nezverejní ďalší článok na svojom blogu, takže šup šup.

FORMULÁR

Súťaž ukončená

A samozrejme, veľká vďaka patrí Erikovi, že si našiel čas odpovedať na otázky a spolu so Slovartom venoval knihy do súťaže. Môžete sa tešiť ešte na jeden článok, ktorý sa však bude venovať prekladom kníh. 

33 comments :

  1. 8D Často vidím na FB pokecať Judit a Erika a vždy je to zážitok čítať 8D Myslím, že Erik je veľmi sympatický človek, čo sa vyzná v práci.
    Skvelý rozhovor. Aj keď nepíšem knihu, všetky tie rady sú veľmi užitočné 8)

    ReplyDelete
  2. Skvelý rozhovor a aj ja som si z neho vzala dosť veľa. :D Teda až na tie mená. Neviem si predstaviť, že by sa nejaká moja postava mala volať Jožko alebo Zuzka. :D A ani príbeh som nikdy nevedela zasadiť do nášho prostredia. Keď som začala s písaním, vždy som sa zasekla na začiatku, lebo som si uvedomila, že ma to nebaví. Ja píšem radšej o miestach, kde som nebola, aj keď to asi znie dosť divne. Hlavne preto som si vymyslela vlastný svet. Je to tak pre mňa oveľa ľahšie, ako furt skúmať Google mapy :D

    ReplyDelete
    Replies
    1. Ja si to tiež neviem predstaviť, ja som mala vždy radšej americké mená :D A s tými google mapami to mám rovnako, na to som príliš lenivá, aby som si tie veci zisťovala :D

      Delete
    2. Ale to nemusí byť Jožko a Zuzka. To môže byť pokojne Dodo a Zuza. Inak ešte ďalšia vec s menami, v strašne veľa rukopisoch je jedno meno len v jednom tvare, teda Jozef, je v celej knihe len ako Jozef. A teraz sa zamyslite, ako všelijako volajú vás vaši známi, rodičia, kamaráti, súrodenci... a koľko rôznych podôb má vaše meno. A pre mňa ako čitateľa je nepochopiteľné, prečo ak je príbeh zasadený do anonymného amerického mesta, prečo nemôže byť v anonymnom slovenskom meste. Mám pocit, že sme strašne ovplyvnený všetkými tými americkými prekladmi a niekedy až nezdravo.

      Delete
  3. Super rozhovor, miestami pobavil. :D

    ReplyDelete
  4. Toto bol skvelý rozhovor !! A mám chuť ísť teraz písať a opravovať :D
    "ako na vašej upírskej fantasy planéte s anjelmi strážiacimi vchod do pekla a morskými vílami vládnucimi nebeským lietajúcim mestám, nehovoriac o pripleštených ufóncoch, čo po večeroch zametajú ulice a cez deň skáču po oblakoch, aby na zem padol nejaký dážď" - asi takto nejako presne si pamätám, že som písala pred štyrmi rokmi haha. Katastrofa :D

    ReplyDelete
    Replies
    1. Taký pocit som mala, keď som to prečítala aj ja, škoda že to nadšenie potom trochu opadlo len čo som otvorila word :D

      Delete
  5. Výborný článek. Něco vím, něco jsem se dozvěděla, každopádně díky za něj! :-)

    ReplyDelete
  6. Vynikajúci rozhovor - lepší som nečítala snáď už sto rokov. Prišla som od Judit a myslím, že tento blog budem navštevovať častejšie /Erik, ak toto čítaš - nerozmýšlal si nad tým, že si založíš tiež nejakú stránku? :)/.
    Dostala som chuť písať, tak idem. Ďakujem. :)

    ReplyDelete
    Replies
    1. Má stránku :D http://medziriadkami.wordpress.com/

      Delete
    2. Tak to mám čítanie na večer. Aaaa, vďaka! :D

      Delete
  7. Erikove články/recenzie/reakcie mám rada, vždy sa niečo dozviem.:D Vydarený rozhovor!:) Keby som niekedy niečo písala, určite by sa mi tieto tipy zišli.:D

    ReplyDelete
  8. fúha...bolo, to super :D normálne čitateľský zážitok ... a odteraz píšem ako mi huba narástla :D :D :D :D :D

    ReplyDelete
    Replies
    1. Lepšie si to ani povedať nemohla :D :D A podľa mňa to je základ, bude to znieť prirodzene :)

      Delete
  9. Všade vidím svietiť jedno obrovské slovíčko: NÁDEJ. Skvelý rozhovor, včera som akurát pozerala jedno video, kde Erik hodnotil poviedku. Veľa som si z toho zobrala.
    "ako na vašej upírskej fantasy planéte s anjelmi strážiacimi vchod do pekla a morskými vílami vládnucimi nebeským lietajúcim mestám, nehovoriac o pripleštených ufóncoch, čo po večeroch zametajú ulice a cez deň skáču po oblakoch, aby na zem padol nejaký dážď – tak čo musí váš hrdina spraviť, aby spláchol záchod." - extra ma to pobavilo :D

    ReplyDelete
  10. Každý hovorí: "Píšte o tom, čo poznáte!", ale ťažko niekto napíše boj s drakom, keď nikdy so žiadnym nemal tú česť, takže si dovolím povedať, že toto pravidlo sa na fantasy knihy aplikuje iba polovične. Ani GRR Martin sa neinšpiroval americkou históriou, ale naštudoval si to, čo mu znelo zaujímavejšie. Aj Meadová sa vybrala do Ruska, hoci tam osobne nikdy nebola. O slovenskom prostredí nepíšu tí, ktorí nemajú dojem, že by to znelo lákavo. A hoci to je trochu... no, hnusné prehlásenie, keďže je Slovensko náš domov a asi by sme ho mali milovať... Jednoducho nás to neláka - alebo MA to neláka, asi budem radšej hovoriť za seba. V každom prípade je to určite skvelý rozhovor a je príjemné počuť rady od niekoho, kto robí v samotnom srdci knižnej pôrodnice. Škoda, že možno práve kvôli tomu množstvu snažilcov sa tí, ktorí majú väčší potenciál, nikdy neprebojujú na povrch, aby dostali šancu (a nie, ani zďaleka nehovorím o sebe :D). Obzvlášť sa mi páči poznámka o prídavných menách a opisoch, tie pre mňa vždy nočnou morou a rada sa dozvedám, že zas také dôležité zrejme nie sú :D

    ReplyDelete
    Replies
    1. To s tým Slovenskom by som ani ja lepšie nevystihla :D

      Delete
    2. Ešte som chcela dodať, že: My tu žijeme, my vieme, ako je tu na prd, tak prečo by sme sa sem chceli vracať ešte aj v príbehoch, v ktorých sa snažíme uniknúť z tejto našej hlúpej reality? :D :D

      Delete
    3. Však to :D to mám ako najväčší sen. vypadnúť odtiaľto :D keď nemôžem v realite, idem aspoň v predstavách :D je to dobrý pocit :D

      Delete
    4. Viete prečo? Pretože ja chcem v knihách nájsť nádej, nádej, že aj keď sme na malom zaprdenom Slovensku, tak niekomu sa niečo prišťastí a z toho môjho malého mesta sa dostane do ďalekej ríše fantázie. Fantázia ponúka ešte viac únikov pred realitou. Veď len vy poznáte tie svoje mestá, poznáte ich históriu, dokážete tú-ktorú budovu pretaviť na hocičo iné (len preto, že poznáte jej minulosť).
      K "Píšte o tom, čo poznáte!" – neberte to zase doslova. Ak ide 15 ročný človek písať detektívku o tridsaťročnom policajtovi – nuž, nedopadne to dobre. Vedzte o hrdinoch všetko, aj ten svoj fantasy svet si premyslite do posledného detailu, aby ste vedeli ako čo funguje – áno, niečo treba vymyslieť za behu, ale i tak by ste mali svoj svet poznať, aj keď ide o boj s drakom (aký drak? veľký malý stredný? šupinatý či chlpatý? priateľský či nepriateľský? nie je drak ako drak.)
      Silne pochybujem, že všetci Američania sú superhyperšťastní vo svojich domovoch, ale chcú svojim čitateľom dodať nádej... alebo ani nie... ale akési väčšie zosobnenie čitateľa s postavou, lebo hneď vieš, že tou Zuzou, Dodom môžeš byť aj ty. Kým tá Alison či John je za veľkou mlákou. Tris a Four sú pre mňa ďaleko, nereálne postavy, nemáme nič spoločné. No nedávno som čítal slovenskú dystópiu a tam som bol tou postavou ja, a bolo to anonymné mesto, no mohlo to byť hneď tu, alebo niekde zarohom...

      Delete
    5. Neviem, pre mňa je písanie o Slovensku skôr utrpením. Vidím, ako to tu ide dolu vodou a iba ťažko by som si predstavila, že by sa tu mal odohrávať nejaký môj príbeh. Niekedy je oveľa ťažšie písať o tom, čo poznáme, ako o tom, čo nepoznáme.

      Delete
  11. Skvělý článek! Sama sice nic nepíšu, i když jednou bych to možná chtěla zkusit, takže bylo zajímavé si podobné rady přečíst. :) Navíc mě článek i pobavil. :)

    ReplyDelete
  12. Vďaka za tento úžasný užitočný článok! ^_^ Veľa som si z neho odniesla. A asi začnem zháňať tie knihy, ktoré boli spomínané! :D Ešte sa mi zídu :)
    I keď neviem, či by som dávala do príbehov len slovenské mená, veľká väčšina mi nepríde dosť zaujímavých napríklad pre také fantasy.

    ReplyDelete
    Replies
    1. Ale aj s tými slovenskými menami sa dá vyhrať :)
      Iná vec je, ak všetky mená vymýšľaš, a máš premyslenú celú menotvorbu, ak tam však zrazu je strčené anglické meno, keby tam pokojne mohlo byť slovenské.
      Ja vlastne ani netvrdím, že je to tak dobre, že to tak má byť. Len sme toho už presýtení, ak každý rukopis, ktorý otvorím je plný amerických mien. Je to trochu únavné. Anglické mená sú teraz strašne v móde a nechápeme prečo :) Toť celé.

      Delete
  13. Taktiež ďakujem za skvelý článok!

    Tuším sa tu rozprúdila debata najmä o tých slovenských menách... Mám kamošku, ktorá má v príbehoch Leontína a Vendelína a Annamáriu a už mi to k jej príbehom dokonale sedí a vlastne ju dosť obdivujem, že dokáže vytiahnuť na svetlo sveta také zaujímavé a pritom pomerne slovenské mená! :D Ja som v tomto tiež po-amerikanizovaná, ale možno to v nejakej poviedke skúsim aj po slovensky. :D

    Dada / Trojveršie.sk

    ReplyDelete
    Replies
    1. a vidíš, hneď ma to zaujalo :)
      Ale ako vravíš, záleží aj od textu, niekde sa to proste hodí, inde nie. Niekde sa nezmyselne tlačí na pílu, aj keď sa nemusí.

      Delete
  14. Skvelý rozhovor, zas som sa naučila niečo viac. :)

    ReplyDelete
    Replies
    1. Och a nechtiac som odoslala takmer vyplnený formulár, nedopísala som úplne súťažnú otázku, čo s tým? Ani som si ho neskontrolovala. :/ :D

      Delete
    2. Môžeš ho vyplniť ešte raz a bude sa počítať úplná odpoveď :)

      Delete
  15. Veľmi, veľmi dobrý článok. Páči sa mi, ako to je celé zhrnuté - jasne a stručne. :)

    ReplyDelete
  16. Super článok, vidno, že Erik je skúsený a na človeka pôsobí úprimne a sympaticky :-) Ja osobne som tiež na jednej súťaži dostala radu, nech "ostanem doma", pretože som to mala tiež preamerikované a teraz s tým plne súhlasím. Snažím sa dávať také mená, ktoré sa mi páčia - sú slovenské, no podobné mená majú ľudia aj v Amerike, ja napríklad často používam Alica alebo Peter. :D

    ReplyDelete
  17. Ja nemám pre vás také tipy ako Erik, ale možno tiež niečo užitočné ;)
    Kto už knihu napísal, a chce si ju vydať sám, môže využiť nový projektu Martinusu - Publico :)
    http://www.publico.sk/

    ReplyDelete