Útek

Ahojte!
A je to tu! Viem, že i to trvalo trošku dlhšie, ale aj napriek tomu prinášam ďalšiu kapitolu Premeny. Konečne som sa premohla z tej mojej lenivosti a začala písať. Dúfam, že to bude v novom roku o čosi lepšie, a že ma múza aspoň trochu nakopne.
Tak dúfam, že ste ešte nezabudli dej a bude sa vám kapitola páčiť :)

Útek

„S Mariou sme sa poznali už takmer od detstva. Behávali sme spolu po poliach a lesoch. Pamätám si, ako sa neustále sťažovala, že má kvôli mne vždy špinavé sukne, no napriek tomu šla so mnou. Neskôr som si uvedomil, aká je krásna. Mala vlasy farby čerstvého jačmeňa dlhé takmer do pása. Neustále sa ponosovala, že ostatné dievčatá v škole majú vlasy vlnité, pretože nosia vrkoče, no jej boli neustále rovné. Myslím, že práve vtedy som jej povedal, že jej vlasy sú najkrajšie na celom svete.

Ani neviem ako, no po niekoľkých rokoch sme obaja chceli byť viac ako kamaráti. Obe rodiny boli z nášho vzťahu nadšené a priali nám len to najlepšie. Mne sa to však nestalo.

Deň predtým ako sme sa mali brať priniesla moja matka Marii svadobné šaty, ktoré mala na svadbe ona. Neviem prečo sa to tak robilo, asi to bol zvyk. Keďže som ju nesmel vidieť, išiel som sa prejsť. Ibaže neďaleko lesa som natrafil na Alistera, ktorý mal na mňa zálusk. Doteraz neviem či ma tam našiel náhodou, alebo ma sledoval už dlhšie.“

Na chvíľu sa odmlčal, aby sa nadýchol a uprel pohľad niekam do diaľky.  

„Čo sa dialo potom si presne nepamätám. Viem, že som cítil neskutočnú bolesť, akoby sa mi duša a srdce trhali na márne kúsky. A keď to nakoniec prešlo, ocitol som sa tu. Alister mi všetko vysvetlil a naučil. V prvom momente som chcel utiecť, ale mal som zmiešané pocity a on mi pomohol.“

„Odkedy si sa to všetko naučil nemal si chuť utiecť?“ spýtala som sa zvedavo.

„Mal som, ale nemal som dôvod. S Mariou som už nemohol byť, pretože by som jej len ublížil.“

„Ale prečo sa chceš teda stať opäť človekom? Nebojíš sa, že si ťa Alister nájde?“

„Možno to vyznie trochu šialene, ale v hĺbke duše v to dúfam. Dúfam, že na mňa bude naštvaný, že som ho zradil, a že ma zabije, aby som sa opäť mohol stretnúť s Mariou.“

Civela som na neho s otvorenými ústami. Rýchlo som zažmurkala očami, aby som potlačila dotieravé slzy, ktoré sa mi tisli do očí. Jeho príbeh bol taký smutný, že som sa nečudovala, prečo sa chce stať znova človekom.

„A ako mi chceš pomôcť utiecť? Ako som si stihla všimnúť, je tu dosť kvalitná stráž a všade naokolo sú samí upíri,“ povedala som mu trochu skepticky.

„Mám plán. Dnes večer ťa Alister pozve na banket s istými odborníkmi na magické schopnosti, čo sa týka upírov. Nesmieš im povedať nič konkrétneho o svojej moci. Ak hej, už sa odtiaľto nedostaneme. Ty zomrieš a ja tu skysnem ďalšie storočie. Posnažím sa vyvolať nejaký poplach a potom v tom zmätku sa nenápadne vyparíme.“

„Aký poplach?“ spýtala som sa nechápavo.

„Oheň,“ odvetil jednoducho. Budeš ma čakať pri dverách salónu. Tam sa stretneme,“ dokončil a pevným krokom vykročil k domu. Zamyslene som za ním hľadela. Nevedela som či mu smiem veriť, alebo nie, ale jedno som vedela. Potrebovala som sa dostať čo najďalej od tohto zámku a preto využijem hocakú šancu. Sadla som si na najbližšiu lavičku a premýšľala čo asi teraz robí Adam.

Pravdepodobne zúri od šialenstva, pomyslela som si s malým úsmevom na perách. Zrazu som si uvedomila, že mi akosi chýba to jeho neustále podpichovanie.

Uprela som pohľad na desivý zámok a na hemžiace sa služobníctvo. Musela som sa odtiaľto čo najskôr dostať späť k Adamovi.

***

Presne ako povedal Matt, Alister prišiel do mojej izby a pozval ma na večerný banket s jeho známymi. Nemala som však inú možnosť ako súhlasiť – keby som odmietla, skazilo by to náš plán úteku.

A tak som o siedmej hodine stála na schodisku, ktoré bolo hneď pri dverách do malého salónu, kam ma Alister vzal aj včera večer.

„Som rád, že si prišla,“ povedal a voviedol ma do spoločnosti štyroch ďalších mužov. Musela som uznať, že som čakala staro vyzerajúcich profesorov so špekulatívnymi názormi a nie oslnivo krásnych mužov okolo dvadsiatky, ktorých prepaľujúce pohľady ma čím ďalej tým viac znervózňovali.

Alister mi ich rad radom predstavil, pričom sa každý z nich, akoby boli zo starej školy, postavil a pobozkal mi ruku. Neustále som si musela pripomínať, že sú tu, aby ma preskúmali a následne zabili.

„Počuli sme, že máš schopnosť premieňať upírov v ľudí,“ prehodil jeden z nich.

„Nič také som zatiaľ neskúšala,“ odvetila som úprimne a slušne, aj keď som vedela, že to nie je odpoveď,  ktorú by čakali.

„Ale máš magické schopnosti, že?“ spýtal sa druhý.

„Mohla by som ich predviesť na jednom z vás,“ odvetila som úsečne.

„Samantha má trochu podrezaný jazyk,“ zasmial sa Alister a hodil po mne vražedný pohľad.

„Ako si sa k nim dostala?“ spýtal sa muž sediaci oproti mne.

„Nepamätám si,“ odsekla som mu. Ich otázky ma prestali baviť a modlila som sa, aby Matt čo najskôr vyvolal ten požiar. Veci som mala zbalené v malej miestnosti pod schodmi. Celý deň som si premietala ďalšie a ďalšie hrôzostrašné scenáre keby to nevyšlo. Rozmýšľala som nad smrťou spôsobenou upírom. Bolí to?

„Samantha?“

„Prepáčte, len som sa na chvíľu zamyslela,“ odpovedala som a nechápavo sa obrátila za zvukom hlasu.

„Pýtal som sa ťa či tvoje schopnosti z ničoho nič objavili, alebo si o nich vedela a snažila si sa ich ovládnuť vôľou?“

„A odkiaľ by som o nich mala vedieť? V našej rodine sa nededí tajomstvo typu „Vieš dieťa moje, máš schopnosti“. A kvôli jednej osobe v tejto miestnosti už ani nebude,“ odvetila som ľadovým hlasom.

Videla som na Alisterovi, že ma chce znova zahriaknuť, ale nestihol to, pretože sa po celom zámku rozoznel poplašný zvuk. Najprv ma trochu zarazilo, že v takej starej budove majú nainštalované poplašné zariadenie, ale jeden nikdy nevie. Sledovala som, ako sa muži postavili a so zmätkom v očiach vyšli zo salóna. Za nimi hneď utekal Alister, aby zistil, čo sa to vlastne deje. Nenápadne som sa vytratila do miestnosti pod schodmi a vytiahla odtiaľ svoju batožinu. Ponáhľala som sa k vstupným dverám. Cestou som nikoho nestretla, čo bolo dobré, pretože som nemala ani najmenšiu predstavu, čo by som robila, keby sa tak stalo. Telom mi prúdil poriadny nával adrenalínu a srdce mi tĺklo ako divé. Len čo som zbadala Matta pri vstupných dverách, trochu som sa upokojila. Vzduchom sa začal pomaly šíriť štipľavý zápach dymu, čo ma prekvapilo, pretože som si nemyslela, že by založil naozajstný požiar.

„Pred zámkom som zaparkoval auto,“ povedal mi a zobral si odo mňa batožinu.

Chcela som mu odpovedať, že urobil skvelú prácu, ale v tom ma niečo zrazilo na zem a vyrazilo mi dych. Ležala som na zemi a lapala som po vzduchu. Okraje môjho pohľadu pohlcovala jemná čierňava, preto som musela pár krát zažmurkať, aby som rozoznala postavu, ktorá ma zrazila na zem. Do očí sa mi zabodával pohľad krvavo červených zreničiek.

„Kamže kam?“ spýtal sa Alister s pohŕdavým úškrnom. Matt okamžite pustil moju batožinu na zem a strhol ho zo mňa. Po tom náraze som zostala trochu ochromená, no keď som videla, ako sa chodbou k nám približuje nejaký upír, neváhala som a vybrala z tašky kôl. Neustále som si opakovala postup boja, ktorý ma učil Adam, no keď som sa dostala do kontaktu s upírom, začala som Adama podozrievať, že ma nechal vyhrávať. Ledva som stíhala s jeho pohybmi a jeho vycerené očné zuby lesknúce sa vo svetle sviečok mi naháňali hrôzu. Skoro som si ani neuvedomovala, čo vlastne robím, moja myseľ ako keby konala pod vplyvom auto pilota. Svet okolo mňa som videla mierne rozmazane, registrovala som, že do miestnosti prišlo ešte viac upírov a jediné, čo som si hovorila bolo, že keď sa mi Adam dostane pod ruky, tak mu za to vyhrávanie v bojoch niečo spravím.

No aj napriek tomu, ako veľmi som bola mimo z toho všetkého, kôl ktorý som pevne zvierala v rukách sa ocitol v niečom srdci a telo sa rozpadlo na prach. Klesla som na kolená, pretože som bola na smrť unavená, do uší sa mi dostávali zúfalé výkriky, trhanie častí tela, čo ako som dúfala, spôsoboval Matt. Zo všetkých síl som sa postavila, pretože som vedela, že sa odtiaľto musím dostať. Jednoducho som potrebovala vypadnúť z tej diery.

Keď som sa dostala na svoje vratké nohy, ešte stále som videla trochu rozmazane, no postavu, ktorá stála predo mnou som videla až príliš jasne. V zlovestnom úškrne na mňa ceril tie svoje tesáky a jeho tmavočervené oči sa zabodávali do mojich. Nestihla som ani zaregistrovať ten pohyb, no zrazu som za svojím chrbtom cítila tvrdú stenu a Alisterova ruka zvierala moje hrdlo.

„So mnou nie je dobré sa zahrávať,“ povedal a nadľudskou rýchlosťou mi zaboril svoje zuby do krku. Telom mi prebehla ostrá bolesť, ktorá vybuchla a usadila sa v mojej hlave. Zmocnila sa ma ešte väčšia slabosť, a keby ma Alister nedržal, už by som sa zviezla na zem. Cítila som ako mi tepnou uniká krv, chcela som vykríknuť, ale z hrdla mi vyšlo len neurčité chrapčanie. Rukami som sa snažila doňho zaprieť, ale razom akoby ma opustili všetky sily.

A vtedy, keď sa mi začalo stmievať pred očami, videla som kohosi ruku ako ho odo mňa ťahá a ja som klesla na zem a zatvorila oči.

***

„Sam, otvor do pekla tie oči.“ Ten otravný zvuk sa mi snažil úmorne dostať do hlavy. Bola som mimo. Chvíľu som si neuvedomovala kde som ani čo sa stalo.

Niekto zatriasol mojím ramenom. Pomaly a opatrne som otvárala oči, akoby som sa bála čo uvidím. Sedela som v akomsi aute a v hlave mi pulzovala krv.

„No konečne,“ vydýchol si Matt, sediaci za volantom a oprel si oň hlavu. Zmätene som sa na neho pozerala.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa chrapľavým hlasom, pretože som mala v hrdle ako na púšti.

„Nepamätáš si?“ spýtal sa prekvapene a pozrel sa na mňa. „Utekali sme od Alistera, keď nás chytil a... “ nedopovedal vetu.

Myseľ sa mi o niečo vyčistila a ja som si vybavila ten požiar a bitku. Vtedy som si konečne uvedomila, čo osvetľovalo moju tvár a dráždilo moje oči. Stáli sme neďaleko paláca, ktorý bol pohltený plameňmi.

„Preboha,“ vzdychla som si. „Ako sa nám to podarilo? Posledné čo si pamätám je, že ma Alister tlačil k stene.“ Vtedy mi to došlo. „Panebože, on ma chcel vysať!“ skríkla som zhrozene.

„Áno, odhodil som ho od teba, oblizol ti rany, aby si nevykrvácala, ale bola si v bezvedomí, takže som ťa musel odniesť až sem do auta. Alister za nami nešiel. V hale sa začalo všetko rúcať, nemal šancu.“

„Takže je mŕtvy?“ spýtala som sa a šokovane sa na neho pozrela.

„Pochybujem,“ povedal skormútene. „Dobre, že si sa prebrala, potrebujem vedieť, kam pôjdeme,“ vysvetlil a naštartoval auto.

Povedala som mu presnú adresu, na ktorej sme sa s chalanmi naposledy ubytovali a zbožne som dúfala, že ešte nikam neodišli. Oprela som sa o okno auta a sledovala mihajúcu sa krajinu. Oči mi pomaly klesali, až som ich nakoniec zavrela a v tichosti oddychovala. Ani jeden z nás počas cesty nič nepovedal. Vedela som, čo bude nasledovať. Matt musel nájsť niekoho, kto má čisté srdce a dušu. A potom... potom ho budem musieť zabiť.