21 May 2011

Vítaná pomoc

Ahojte!
Tak, po čase opäť pridávam kapitolu k Premene. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Mimochodom, ako ste prežili tento týždeň? Ja som bola ako dozor na maturách, mohla som nahliadnuť, ako to prebieha a prekvapilo ma to. Bola som na angličtine a témy boli fakt dobré, jedno dievča mala tému "United Kingdom" no nie je to skvelá téma? Ja by som sa tam tak rozhovorila, čo všetko o tom, čo všetko som navštívila, keď som bola mesiac v Londýne a to dievča nevedelo ani základné pamiatky. Ale áno, uznávam, že tam svoju rolu hrá aj stres. Uvidíme, ako to pôjde budúci rok mne. Možno tam skolabujem, možné to je :) No aj tak sme sa so spolužiačkami zhodli, že sme boli ako tretiaci viac pripravení ako niektorí maturanti a dali by sme to sfleku na jednotku :)
Tak ja už si tu nejdem vylievať srdiečko a prajem vám pekné čítanie :)


VÍTANÁ POMOC


„Sam, zobuď sa,“ počula som z diaľky niečí hlas. Viečka som mala ťažké a hoci som sa ich snažila otvoriť, nepodarilo sa.
„Sam,“ opakoval ten hlas. Cítila som chladné dotyky na mojej tvári. Pomaly som otvorila oči a chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla na šero panujúce v aute. Keď som zbadala Adama ako sa ku mne nakláňa, okamžite som sa odtiahla.
„Kde to sme?“ spýtala som sa chladným hlasom.
„V jednom hoteli neďaleko New Yorku,“ odvetil. „Počkáme tam na Dana a Dava.“
„Fajn,“ prehodila som a pohľadom uprela von oknom, kde som videla len nejasné obrysy akejsi budovy.
„Pozri, naozaj je mi ľúto... “
„A čoho? Že si sa prezradil napriek tomu, že si vedel aké to bude mať následky? Že si bol taký sebecký a netrápilo ťa čo bude so mnou ak sa to Alister dozvie? Že chceš len svoju smrteľnosť a na iné nedbáš? Veru, malo by ti to byť ľúto. Bola by som rada, ak by sme našli vo mne tú magickú moc nech vás môžem premeniť a ísť si po svojom,“ prehovorila som bez toho, aby som sa na neho pozrela.
„Pozri,“ povedal a hneď na to som cítila chlad jeho prstov na mojej ruke.
„Nedotýkaj sa ma,“ osočila som sa na neho. „Ako dlho tu budeme ešte sedieť?“
„Vlastne už môžeme ísť objednať izby,“ odvetil tak chladne ako ja. Ako na povel som vyšla z auta  a prešla k jeho kufru, aby som si vytiahla tašku. Všade naokolo sa už stmievalo, čo mi pripadalo čudné, keďže sme mali byť pri New Yorku, ale neriešila som to. Čím ďalej budem, tým to bude lepšie. Adam mi otvoril a ja som si vzala všetky svoje veci.  Zamierili sme k vysokej béžovej budove, ktorá vyzerala tak na naše pomery. Nevzbudzovať zbytočne pozornosť.
Kráčala som po vydláždenom chodníku cez areál hotela rovno za ním. Kdesi v diaľke som videla akýsi malý bazén a zvukom sa niesol detský krik.
Krása.
Prešli sme na recepciu k nízkej slečne, ktorá keď nás zbadala ihneď vyčarila žiarivý úsmev.
„Prajete si niečo?“ spýtala sa vysokým hláskom, a keď zbadala Adama, div že tie jej zelené očká nevybehli z jamôk.
„Dobrý deň,“ spustil zamatovým hlasom a ja som za ním provokačne zasmiala za čo ma prebodol krátkym pohľadom. „Chceli by sme si u vás objednať izby.“
„Koľko lôžkové?“ spýtala sa a niečo naťukala do počítača.
„Aké veľké máte?“ spýtal sa Adam a dôverne sa nahol cez pultík.
„Momentálne izby, ktoré máme voľné sú tri dvojky a dva šesťmiestne apartmány,“ odvetila. „Predpokladám, že pre vás a vašu priateľku chcete dvojmiestne.“
„Hej, nie sme žiadny pár,“ namietla som hrubo.
„Vezmeme si dve dvojmiestne izby,“ odpovedal Adam ako keby som nič nepovedala.
Recepčná si vypýtala mená a naťukala ich do systému. Potom sa zvrtla na podpätku a z veľkého dreveného stojana vybrala dva kľúčiky s príslušným číslom izby.
„Nech sa páči, dúfam, že sa vám bude u nás páčiť,“ povedala s veľkým úsmevom, no my sme sa už teperili strmými schodmi a nevenovali sme jej pozornosť.
„Tu máš kľúč,“ povedal Adam a podal mi šnúrku. „My budeme v noci aj tak vonku.“
Prikývla som a vošla do izby. Celá miestnosť bola ladená do béžových odtieňov. V strede bola veľká dvojlôžková posteľ s bledou bielizňou a hnedými vankúšmi. Na jej stranách boli malé hnedé nočné stolíky s elegantnými lampami a telefónom. Nad posteľou bol ťažký hnedý záves. Hodila som batoh na zem a zvalila sa do mäkkých perín. Bola som nehorázne unavená. Nemala som poňatie ako dlho sme cestovali, kde presne sme boli ani čo bude nasledovať. Pred sebou som videla jednu veľkú nejasnú šmuhu. Nemala som nič. Bola som stratená vo svete plnom neprávosti. Opäť na mňa doľahol smútok, a tak som si ľahla na jeden vankúš a dala voľný priechod svojim slzám.
Nevedela som si predstaviť, ako bude pokračovať môj život. Bez školy, bez rodičov so slizkými upírmi za zadkom. Krásne vyhliadky.
Kedy som zaspala a ako dlho som spala mi bolo neznáme. Keď som sa zobudila, v izbe bolo opäť šero. Otočila som sa na druhý bok, aby som ešte na chvíľu zavrela oči, keď v tom som nohou o niečo zavadila. Okamžite som otvorila oči. Pred sebou som videla Adamovu tvár skrivenú v provokačnom úsmeve.
„Ako si sa nám vyspala?“ spýtal sa sladkým hlasom.
„Čo ťa do toho?“ odvrkla som a postavila sa z postele. Podišla som k veľkému oknu a vpustila som dnu posledné slnečné lúče.
„Snažil som sa byť aspoň trochu milý,“ počula som za chrbtom.
„No to mi teda pomôže,“ odbila som ho opäť a pozrela sa na hodinky. Prespala som celý jeden deň, to nie je normálne. Po takom čase sa začal ozývať aj môj žalúdok, ktorý sa dožadoval raňajok alebo skôr večere.
„Jedla by si?“ spýtal sa Adam, ktorému zrejme škvŕkanie v mojom bruchu neušlo.
Nepríjemne som sa na neho pozrela. „Hej.“
„Môžeme skočiť do reštaurácie, ktorá je tu v hoteli a potom môžeme vyraziť.“
„Kam?“ spýtala som sa, keď som v batohu hľadala čisté oblečenie.
„Chcela si predsa vyriešiť tú záhadu s tvojím tetovaním, nie? Poznáme jednu osobu, ktorá by ti mohla pomôcť.“
„Fajn,“ povedala som a zmizla v kúpeľni. Hneď ako som za sebou zavrela dvere, zamkla som sa. Nepotrebovala som toho otravného upíra, aby ma tu špehoval. Vliezla som si do sprchy a pustila si na seba teplú vodu, ktorá mi aspoň trochu uvoľnila svaly na tele. Na líci som mala ešte pár zaschnutých sĺz zo včerajšieho plakania. Keď som z nej vyšla, cítila som sa príjemne čerstvo a sviežo. Prešla som si hrebeňom po polodlhých blond vlasoch, aby sa rýchlejšie vysušili. Prešla som k svojmu oblečeniu, keď v tom som zistila, že som si zabudla vziať podprsenku.
„Do čerta,“ uľavila som si, omotala si okolo tela dlhý biely uterák a poriadne ho uviazala, aby sa náhodou neuvoľnil a nespadol zo mňa. Opatrne som sa odomkla a porozhliadla sa po izbe, Adama som však nikde nevidela. Rýchlym krokom som prešla k môjmu batohu, že ju nájdem a stratím sa v kúpeľni, keď v tom sa za mnou ozval tichý smiech.
„Hľadáš niečo?“ počula som za chrbtom.
Do kelu.
Pomaly som sa obrátila a obzrela sa. Pri dverách do kúpeľne stál Adam s vystretou rukou, na ktorej ukazováku sa hompáľala moja vínovočervená podprsenka.
„Vráť mi ju,“ povedala som a podišla k nemu, ale on rýchlo uhol.
„A čo za to?“ opýtal sa protivne.
„Nechám ťa nažive,“ odvetila som mu a snažila sa po nej natiahnuť, ale nechcela som riskovať, že by mi spadol uterák.
„Zas taká skvelá nie si,“ povedal a naklonil sa ku mne. Nejedno dievča by šlo do kolien z jeho zvodného pohľadu, ktorý na mňa uprel, no ja som stála pevne na zemi.
„Vráť mi ju,“ zopakovala som.
„Tá farba sa mi páči. Máš k tomu aj nohavičky?“ spýtal sa nezaujato.
„Hej, ale ty ich neuvidíš,“ odvrkla som.
„Stačil by mi jeden jediný pohyb, ktorý by si ani nezaregistrovala,“ usmial sa na mňa. „Čo za to, keď ti ju vrátim?“ zašepkal mi do ucha.
Trochu som sa nahla a priblížila sa k nemu. Pozerala som sa mu do očí a zvodne sa usmiala.
„Možno by som sa ti v nej ukázala. Viem, že po tom túžiš,“ zašepkala som mu do ucha a perami sa obtrela o jeho líce. Videla som ako naprázdno prehltol. Prstom som mu prešla po hrudi. „Mám aj jednu krvavočervenú. Tvoju obľúbenú farbu,“ povedala som. Ruky mu klesli pozdĺž tela a to bola chvíľa pre mňa. Vytrhla som mu ju z ruky a v okamihu zmizla v kúpeľni, kde som sa obliekla.
Keď som sa vrátila do izby, vyrútil sa na mňa Adam a pritisol ma k stene. Prekvapene som sa na neho pozrela.
„Kedy sa predvedieš?“
„Čo by si nechcel,“ odvetila som posmešne a snažila sa mu uniknúť, ale on mi to nedovolil.
„Nevieš, že by si nemala dráždiť upíra?“ spýtal sa výhražne.
„Inak čo? Snáď by si nezabil svoju poslednú šancu na normálny život,“ podpichla som ho.
Krátko a ticho na mňa zavrčal.
„A teraz by si ma mohol pustiť na večeru, aby sme sa mohli vydať odhaliť moju tajnú silu,“ povedala som a odtisla ho od seba.
„Sľuby sa majú plniť a ja nezabúdam,“ povedal s úsmevom a otvoril mi dvere.
„No ešteže si nesmrteľný, pretože budeš čakať veľmi dlho,“ odvetila som a vyšla na chodbu. Prebehol okolo mňa a stlačil tlačidlo od výťahu. Len som prevrátila oči nad tým, ako sa predo mnou predvádza a svojím krokom ho dobehla.
„Kto je tá osoba, ktorá by nám mohla pomôcť?“ spýtala som sa zvedavo, keď som uprela zrak na moje tetovanie.
„Jedna stará známa,“ odvetil bez toho, aby niečo poriadneho prezradil. Len som si vzdychla a už sa nesnažila niečo z neho vytiahnuť. Keď sme sa dostali do haly, prešli sme okolo recepcie do celkom priestrannej reštaurácie. Vošla som dnu, keď som si uvedomila, že ma Adam nenasleduje.
„Čo je?“ spýtala som sa nechápavo.
„Cesnak,“ vysvetlil mi a podal mi svoju peňaženku. „Najedz sa, my ťa počkáme na izbe,“ odvetil tlmeným hlasom a odišiel.
Bože, upíri a tie ich slabosti.
Sadla som si k najbližšiemu stolu v kúte a otvorila jedálny lístok. So zamysleným pohľadom som prechádzala po všetkých tých názvoch, a keď ku mne prišla čašníčka, povedala som jej svoju objednávku. Po tom dni čo som prespala som bola hrozne vyhladovaná a ešte k tomu, platí za to Adam. V reštaurácii bolo celkom rušno. Všade naokolo boli rodičia so svojimi deťmi, ktoré sa šantili a naháňali cez celú miestnosť. Závidela som im. Áno, mali rodičov a žiadne problémy, ktoré by museli riešiť. Nemali smrť za pätami ako ja.
„Nech sa páči. Tu je vaša objednávka,“ povedala brunetka a položila predo mňa na stôl tanier s lahodnými palacinkami. Lačne som sa do nich pustila a sem – tam to zapila kolou. Keď som dojedla, oprela som sa o operadlo a vyhrnula si rukáv mikiny. Sledovala som svoje tetovanie pričom som stále nechápala, ako sa tam mohlo dostať. Prstom som sa jemne dotkla oblej línie a telom mi prešlo akési neznáme teplo.
„Budete platiť?“ spýtala sa ma čašníčka a mňa až trhlo.
„Ehm, samozrejme,“ povedala som, zakryla si tetovanie a vybrala Adamovu peňaženku. Dala som jej peniaze a odišla do svojej izby. Tam už boli všetci traja zhromaždení. Adam sa vyvaľoval na posteli, Dan stál pri okne a Dave v kresle.
„Aká bola večera?“ spýtal sa Adam.
„Dala som si cesnak tak by si sa nemal približovať,“ odvetila som a prešla k svojmu batohu. Vybrala som si odtiaľ kefu a pastu a šla si do kúpeľne umyť zuby.
„Mali by sme vyraziť,“ počula som spoza dverí.
„Jasné,“ odvetila som s plnými ústami. „Jeden by čakal, že za to storočie čo ste tu ste sa naučili byť trpezlivý,“ zahundrala som a zbalila si všetky veci. „Môžeme.“
Spolu sme zišli na recepciu, kde Dan zrušil našu rezerváciu a pre istotu recepčnej vymazal pamäť, keby nás chcel Alister vystopovať. Nasadli sme do auta a vydali sa na cestu, o ktorej som nemala najmenšiu šajnu.
„Poviete mi kam vlastne ideme?“ spýtala som sa nakoniec.
„K Mirande,“ odvetil mi Dan.
„To mi teda veľa hovorí,“ zahundrala som.
„Je to špecialistka na všetky druhy mocí. Dúfame, že by pomohla aj tebe.“
Hm, tak to bude musieť byť teda veľmi veľká špecialistka.

Keď však boli na mieste, bola som fakt prekvapená. Čakala som nejakú rozpadnutú chalupu – to ma napadlo v momente, ako sme vošli do lesa a brodili sa prašnými cestičkami – ale pred nami bola celkom nový, krásny a moderný drevený domček. Nachádzali sme sa na malej čistinke, kde pomedzi koruny presvital mesačný svit. Svetlá na verande boli zasvietené a ožarovali nám cestu smerom k dverám.
„Naozaj sme tu správne?“ spýtala som sa pochybovačne, keď som zazrela záhradku s kvetmi a bylinkami.
„Samozrejme,“ odvetil Dan. V tom sa dvere na domčeku otvorili a na prahu sa objavila tmavá silueta drobnej ženy.
„Už som vás čakala,“ prehovorila tlmeným hlasom a kývla nám, aby sme šli dovnútra. Nechala som nech idú prví a potom som váhavým krokom vošla za nimi. Dverami sa vchádzalo ihneď do obývačky, ktorá bola útulne zariadená. Keby som nevedela, nebola by som povedala, že tu býva nejaká bylinkárka alebo čo tá žena vlastne je. V strede miestnosti stál obrovský čierny kožený gauč, na ktorom bola ručne vyšívaná deka. Oproti nemu bol vo veľkej skrini televízor aj s rádiom a niekoľkými stĺpčekmi cédečiek.
Práve som obdivovala úžasný konferenčný stolík z tmavého dreva, keď sa žena zjavila pri mne. „Dáš si čaj?“ spýtala sa a usmiala sa na mňa.
„Ehm, nie ďakujem,“ odvetila som milo v pomykove.
„Vás sa ani pýtať nemusím. Krvnú banku tu nemám, preto pochybujem, že by ste mali záujem o niečo v mojej kuchyni,“ zasmiala sa. Potom sa opäť obrátila ku mne. „Miranda a ty si?“ spýtala sa a podala mi ruku.
„Samantha, ale všetci mi hovoria Sam,“ odvetila som a prijala ju.
„Zaujímavé,“ povedala, keď sa mi vyhrnul rukáv a ona tak mala možnosť vidieť moje tetovanie. Ešte som si poriadne nezvykla na tie výrazy na ľudských tvárach ako náhle zočili môj nový doplnok svietiaci na mojej bledej pokožke.
„No... áno,“ odpovedala som zmätená.
„Na čo ste vlastne prišli?“ spýtala sa a troch upírov sediacich na gauči prebodla podozrievavým pohľadom. Jedna vlnka jej hnedých vlasov s červeným nádychom sa jej presunula z chrbta dopredu a voľne sa hojdala vo vzduchu.
„Miranda, vieme, že si dobrá v takýchto veciach. Potrebujeme z nej dostať silu,“ odvetil Adam.
„Preboha, to nebude také jednoduché!“ skríkla.
„Ale ty to dokážeš Mir. My ti veríme. A ak tú silu z nej nedostaneš, sme všetci odkázaný na cestu do pekla,“ prehovoril Dan.
„O čom to hovoríš?“ spýtala sa nechápavo.
„Alister po nás ide,“ vzdychol  si Adam. „Jednoducho tú jej silu potrebujeme.“
„Sebecký ako vždy,“ odfrkla som si.
Miranda sa na mňa zadumane pozrela a vzdychla si. „Skúsiť to môžem,“ povedala nakoniec, chytila ma za zápästie a ťahala ma kdesi na poschodie.

4 comments :

  1. Ja to furt tvrdim, že maturity sa dajú v pohode prežiť, len netreba stresovať :D
    a ku kapitole- páčilo sa mi, ako sa Sam nenechala Adamom zmotať... aj to ako si drží ten svoj sarkazmus... ;)

    ReplyDelete
  2. Neviem čo dodať. Krásne a teším sa na to, ako z nej tá Miranda dostane tú moc. Len tak ďalej;):)

    ReplyDelete
  3. krásne, páči sa mi ako sa správa, že sa jej hneď z neho netrasú kolená a blabla, že sa nenechá len tak rozhádzať či namotať :) a už som zvedavá ako z nej budú dostávať tú silu

    ReplyDelete
  4. Perfiš!!!! Rýchlo pokračovanie! Som zvedaváááá!!!!! ^^ to som aj ja veeeeľmi zvedavá ako ju z nej dostanú :D

    ReplyDelete