7 Feb 2011

Časovrat- 7. kapitola

 Ahojte!
Dnes som sa akosi rozbehla, preto vám prinášam ďalšiu kapitolu Časovratu. Začína sa to trošku vyjasňovať tak dúfam, že sa vám to bude páčiť.  :D 
Mimochodom ako sa začal vás týždeň? Tešíte sa na prichádzajúce prázdniny? Ako ich budete tráviť? Ja by som chcela pokračovať v príbehu, keďže som po dlhom čase chytila autorskú slinu :D Ale už dosť bolo mojich kecov. Príjemné čítanie


T
á baba ma raz privedie na pokraj rozumu,“ zamrmlal som cez celú miestnosť.
„Ale no tak. Vyzerá byť v pohode,“ odvetil mu hlas.
„Zrejme si ju nevidela, keď otvorí ústa,“ odsekol som jej. „Predstav si, že pred školou na ňu čakal Jared. A ona mu svorne kývala akoby boli najlepší kamaráti. A keď som ju odtiahol nabok, aby mu neskočila na lep a ochránil som ju pred tým jeho čudným čarom, tak na mňa začala vrieskať.“
„A nemali by sme jej náhodou o tom povedať?“
„V poriadku, ale Ronenovi budeš čeliť ty,“ odvetil som a zahľadel sa na postavu sediacu neďaleko mňa. Prechádzal som sa ako tiger v klietke, ktorá je mu pritesná.
„Nevidel si na nej niečo zvláštne?“ spýtala sa a v očiach som jej videl zúfalstvo. Pravdaže. Bola na pokraji svojich síl, videl som to na nej už dobrý týždeň. Spolu s Adamom sa hnali sa akýmsi tieňom minulosti, za niečím, čo možno ani neexistovalo. Bál som sa o ňu. Vzdychol som si a sadol si na pohovku vedľa nej.
„Nič,“ odvetil som znepokojene.
„Ian, niekedy mám obavy, že to nedopadne práve najlepšie,“ povedala Nerissa a objala.
„Neboj sestrička. My to zvládneme.“

Na druhý deň, keď som kráčal na autobusovú zastávku smerom do školy, som sa rozhodol, že sa Melinde ospravedlním a možno niečo z toho mála, čo viem jej kúsok prezradím. Predo mnou zastal žltý na prasknutie naplnený autobus, ktorý pri prvom pohľade naň budil dojem stiesnenosti a dusného ľudského pachu. Neochotne som do neho nastúpil a chytil sa dlhej kovovej tyče rovno pri dverách. Bravúrne som držal stabilitu až do ďalšej zastávky, kde ma prekvapila jej bledá tvár skrútená v znechutenej grimase z hromadnej dopravy.
„Dobré ráno,“ prihovoril som sa jej.
„Ach to si ty?“ odvetila a skúmavo si ma premerala od hlavy po päty.
„Aj ja ťa rád vidím,“ ironicky som sa usmial.
Keď sa autobus rozbehol, uprel som pohľad na jej dlhé prsty omotané okolo sivej tyče. Videl som, že v zákrutách mala menšie problémy udržať sa na nohách. V tom sa do jej chrbta nechcene zaprel vysoký muž a jej malá postava sa vyrútila na mňa.
„Prepáč,“ vyjachtala a zmätene behala očami z jednej strany na druhú.
„Nič to,“ odvetil som. Snažila sa dostať na svoje pôvodné miesto, no bohužiaľ sa jej to nepodarilo.
„Vieš, chcel by som sa ti ospravedlniť za ten včerajšok. Pravdepodobne ti dlžím nejaké to vysvetlenie.“
„Naozaj?“ opýtala sa neveriacky s ironickým nádychom v tóne.
„Mohla by si sa prestať správať tak... “
„Ako?“ skočila mi do reči a jej pohľad jasne hovoril, že nech poviem čokoľvek, nahnevá sa.
„Ale nič.“
Keď sme spolu vystúpili z autobusu, zastavil som ju jemným gestom.
„Dnes po škole. Mala by si čas?“ spýtal som sa jej. Nesúhlasil som s týmto krokom, no nemal som na výber.
„Rande?“ spýtala sa ironicky.
„Chcel by som ti objasniť pár vecí,“ vzdychol som si. Rozhodne mi to neuľahčuje.
„Ešte o tom porozmýšľam,“ odvetila zamyslene a vbehla do budovy. To dievča je ako hociktoré iné, a pritom ma svojím správaním vyvádza z miery. Rozhliadol som sa po okolí, keď v tom som ho zbadal. Opieral sa o najbližšiu pouličnú lampu tým svojím frajerským postojom, ktorý ma vždy vedel pekne vytočiť. Na tvári sa mu usadil povýšenecký výraz. Jeden kútik pier sa mu zdvihol v posmešnom úškrne. Okamžite som sa otočil a vpochodoval do školy, pretože som si nebol istý či by som sa dokázal ovládať.
Keď som vošiel do učebne, Melinda sedela na mieste pred otvorenou knihou. Neisto som zastal pri jej lavici.
„Pokojne si môžeš sadnúť,“ odvetila akoby vedela na čo som myslel a ďalej sa venovala knihe. S ceruzkou v ruke si do nej niečo čmárala, keď jej vypadla z ruky na zem vedľa mojej nohy. Okamžite vstala a pozerala, kam spadla. Keď ju zazrela nahla sa, ale nedočiahla tam.
„Podal by si mi ju prosím ťa?“
Zohol som sa pre ňu, no keď som jej ju dal, neveril som vlastným očiam. Bol rovno predo mnou. Predmet, o ktorom hovorili všetky mýty a legendy. Predmet, ktorý nikto nevidel niekoľko storočí. 
„Pane bože,“ vydýchol som.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa zmätene.
Oči som mal doširoka otvorené, akoby som sa bál, že ako náhle žmurknem, predmet sa stratí. Nikdy som ho nevidel naživo, no v skutočnosti vyzeral ešte krajšie ako na obrázkoch v knihách. Chcel som natiahnuť ruku a dotknúť sa jeho chladného zlatého kovu.
„Odkiaľ to máš?“ spýtal som sa.
„Toto?“ spýtala sa a ukázala na vec visiacu na jej krku. „Dal mi to dedko pred jeho smrťou. Vravel, že má magickú moc,“ povedala a zasmiala sa.
Hruď sa mi splašene dvíhala. Mal som akési tušenie, že ten zlatý prívesok mi dáva znamenie, že Melinda nakoniec nie je len nejaké obyčajné dievča.
A vtedy som si uvedomil, čo mám robiť.
„Okamžite poď so mnou,“ povedal som jej, chytil ju za ruku a viedol preč od školy. Našťastie už pred ňou nesliedil Jared. Ten je posledný, kto by to mal vidieť.
„Kam to ideme?“ naliehala.
„Ráno som ti povedal, že ti objasním pár vecí, že?“
„Áno.“
„Tak nastal ten najvhodnejší čas.“

6 comments :

  1. píšeš úžasne.... tvoj príbeh je super... už sa teším na ďalšie kapitoly... a môj týždeň začal hrozne... písomky, vypisovnie prihlášok na VŠ... na prázdniny sa neteším, lebo sa budem celý čas učiť.... už mi začína šibať.... bože, ako rada by som opäť začala písať....

    P. S.: sorry za ten výlev, dnes toho bolo na mňa priveľa..=D

    ReplyDelete
  2. v pohode :D ja som mala taký minulý týždeň..školská súťaž, seminare do štvrtaku a tak...a ďakujem za pozitivne hodnotenie :D dúfam, že čoskoro začneš písať...rada by som si niečo prečítala :D

    ReplyDelete
  3. prečítať si niečo môžeš, moja poviedka je na sesterkinom blogu..... volá sa Sny sú skutočné, len nemám čas na to, aby som v nej pokračovala.... =(

    P. S.: tá adresa je www.hermionag5.blog.cz.....
    P. S.2: dúfam, že sa bude páčiť....=D

    ReplyDelete
  4. Fíha, vidím, že sa to rozbieha, len tak ďalej, je to pecka!!!

    ReplyDelete
  5. Ďakujem! Aj tvoj blog je skvelý! Poviedku som nečítala, ale ak bude čas rada si ju prečítam! :D

    ReplyDelete
  6. no paradicka, ozaj sa to zacina trochu vyjasnovat ;) som zvedava, co jej povie ;)

    ReplyDelete