6 Feb 2011

Časovrat- 6.kapitola

Ahojte!
Dúfam, že ste mali pekný víkend asi ako ja. Niet nad nič robenie a odpočívanie v teplej postieľke. Priznám sa trochu to kazila tá zvýšená teplota, ale našťastie prešla. Rozhodla som sa, že na spestrenie posledného voľného dňa sem dám ďalšiu kapitolu, ktorú som horko-ťažko dopísala, pretože ma nič nenapadalo. Keď som zavrela oči, videla som príbeh, ale ani za nič som ho nemohla dať do počítača. V poslednom čase sa mi to stáva podozrivo často. 
Prajem pekné čítanie : D




Pch. On že sa mi páči? Skôr zjem cibuľu, ako by sa mi mal on páčiť. Mňa len- tak neošiali tou svojou dobrou náladou.
„Čudák,“ šomrala som si kráčajúc prázdnou chodbou na popoludňajšie vyučovanie.
„Áno?“ spýtal sa so záujmom hlas vedľa. Okamžite som obrátila hlavu a hodila po ňom jeden zo svojich zamračených pohľadov, ktoré ho mali odradiť. Ako sa zdalo, on bol voči môjmu nevraživému postoju imúnny.
„Ako to, že si vždy tam, kde aj ja?“ spýtala som sa do vetra. „Nemal by si sledovať tú babu, o ktorej si sa zmienil predvčerom v noci?“
„Mám taký dojem, že ti uniká jeden fakt,“ prehovoril opatrne.
„Aký?“
„To máš vždy také dlhé vedenie?“
„Počkaj. Ja som to dievča?“ spýtala som sa ohromene.
„Bingo!“
„Ale prečo práve ja?“
„To keby som vedel,“ vzdychol si a pokračoval v ceste bezo mňa. Zvedavosť mi opäť nedala, a tak som ho chtiac-nechtiac dobehla.
„Ako to, že to nevieš?“ spýtala som sa nechápavo, pretože nad tým faktom mi rozum zastal.
„Jednoducho to neviem,“ mykol som plecami. „Dostal som úlohu a viac ma nezaujímalo.“
„Dostal si úlohu? Čo si ty vlastne zač?“
„To by si chcela vedieť, čo?“ zaškeril sa a zmizol v triede. Okamžite som vkĺzla do miestnosti za ním a sadla si do rovnakej lavice.
„Nemám rada ľudí, ktorí majú predo mnou tajomstvá,“ prehovorila som.
„Aj tak mi neveríš,“ odvetil pokojne.
„To je pravda. Nemám rada ľudí, ktorí nepredvídateľne menia nálady.“
„Máš ty vlastne niekoho rada?“ spýtal sa s úškrnom.
Pretočila som očami. Medzi moje obľúbené vlastnosti patrila schopnosť vycítiť, aký človek v skutočnosti je, ale pri Ianovi sa všetko moje nadanie vytratilo. Nech som ako veľmi chcela, nemohla som zistiť či je to len maska, čo má na tvári, alebo to nehrá. Nemohla som vymazať z mysle ten jeho nafúkaný a mrzutý výraz.
Rovnako mi bolo záhadou, prečo tu bol. Nikdy som ho v meste nevidela, v škole o ňom ešte nikto nepočul. Bol to pre nás úplne nový človek, no správal sa, akoby v meste bol už nejaký ten čas. Rozhodne som nerozumela, prečo by mal dostávať od niekoho úlohy, akou bolo aj moje stráženie. Pred čím ma mal chrániť, že ma musel mať na očiach celé dni? Ten jeho meč. Tie obludy, ktoré ma skoro obrali o život.
Zmätene som sa na neho pozrela, no on už pohľadom hypnotizoval tabuľu, na ktorej sa belel prvý príklad.
Kto to je? Vŕtalo mi hlavou.
„Pozri, nevravím, že mať po boku osobného strážcu nie je zlé, ale musíš chodiť vždy tam kam aj ja?“ spýtala, keď som išla hlavnou chodbou k veľkým dverám vedúcim zo školy.
„Mám ťa mať na očiach,“ odvetil.
„Nemôžeš ma mať na očiach ďalej odo mňa?“
„Tak sa mi zdá, že sa chceš silou mocou zabiť,“ odpovedal nezvyčajne tvrdo a pohľad mu padol na vysokú postavu v tmavom, ktorá mi kývala.
„Už som sa bála,“ vyprskla som. „Konečne ten Ian, ktorého som videla v lese.“
„Normálny človek by vycítil zlo z človeka na kilometer. A hlavne z neho,“ povedal a kývol hlavou smerom k Jaredovi. „Ale ty? Ty sa s ním ešte budeš kamarátiť,“ zavrčal si popod nos.
„Môžeš sa starať o seba?“ vyskočila som na neho, pretože mi dochádzala trpezlivosť. Ničomu som nerozumela.
„Baba jedna nevďačná,“ zašomral si a vykročil dlhými krokmi vpred. Keď prechádzal okolo Jareda opierajúceho sa o hlavné dvere školy, vrhol na neho vražedný pohľad, z ktorého sršala nenávisť na kilometre.
„Ahoj,“ pozdravila som ho zmätene a pozrela som sa mu do tváre. Hľadala som v nej aspoň kúsok po tom zle, o ktorom hovoril Ian.
„Nazdar. Skočíš so mnou do čajovne?“
Hľadela som do jeho očí, z ktorých zrazu sálalo akési čaro opantávajúce moje myseľ obaľujúcu do tmavého klbka. Nemohla som triezvo uvažovať.
„Do čajovne?“ opýtala som sa hlúpo. „Samo... “
„Tu si!“ zvolal Ian, chytil ma za ruku a viedol preč od Jareda. Zmätene som behala pohľadom z jedného na druhého strnulo naladeného chalana.
„Čo to do pekla robíš?“ sykla som na neho, pretože ma neprestával ťahať ďalej až k veľkej fontáne na námestí. Bolo zvláštne, že tak skoro po zime už bola v prevoze.
„Kto si myslíš, že si?“ zvýšila som hlas. „Máš nejaký syndróm chrabrého princa či čo? Práve si mi zabránil v peknom rande s pekným chalanom!“
„Nevďačné dievčisko,“ zamrmlal si.
„Ja som to počula,“ vyhŕkla som a namierila na neho vztýčený ukazovák.
„Tak ja ti zachránim kožu, už druhý krát, a ty tu na mňa ešte hulákaš, že som ti skazil rande? Akoby sa ti páčila schôdzka so životom na vlásku?“
„Preháňaš. Prečo by to Jared robil?“
„Asi preto, že je zlý,“ zdôraznil ako nechápajúcemu decku.
„Hm, mám jedno riešenie. Povedz mi o čo tu ide a možno ti uverím,“ vykríkla som.
„To by som veľmi rád, možno by som sa potom zbavil toho veľkého bremena,“ povedal a pozeral na mňa.
„Ja som ťa o stráženie nežiadala.“
„Áno, videl som, že ty sa chceš zabiť.“
„Mohol by si to láskavo prestať opakovať? A vôbec, neviem prečo tu s tebou strácam čas!“
„Hej, bež si za Jaredom. Veď na čo poslúchnuť skúsenejšieho? vojdi do pazúrov pekla.“
Znechutene som sa na neho pozrela a rýchlym krokom som sa vydala smerom domov. Po tomto jeho výstupe som na nič nemala chuť. Vybehla som hore schodmi do svojej izby, zvrtla som zámkom aby som sa ochránila pred neželaným útokom môjho brata a zložila si k stolu veci. Jediné, čo mi pomáhalo v hrozných situáciách, ako bola táto, bola jednoznačne dobrá hudba. Zvalila som sa na svoju priestrannú posteľ s fialovými obliečkami, pritiahla si k sebe mp3 prehrávač a ponorila sa do víru skladby.

4 comments :

  1. Pokračuje to pekne :)Len tak ďalej..

    ReplyDelete
  2. zacina sa to trochu zamotavat, paci sa mi to ;) chcem podrobnejsie info kto je Jared/Ian... :D ja viem, to pride, ale som zvedava

    ReplyDelete
  3. všetko postupne pride, trochu napätia a nevedomosti na začiatok :D

    ReplyDelete
  4. Super, už čakám na pokračovanie. :D:D

    ReplyDelete